ŠprintPolom, stál mi za to

Po týždennom odklade sa 20.10.2012 uskutočnil už pekný 8. ročník MTB vrchárskeho šprintu, ŠprintPolom v hradnom Strečne. Síce zmena miesta štartu, ale cieľ, sedlo Javorina, stále ten istý. Preteky sa už stali symbolickým ukončením MTB pretekárskej sezóny. Vidím to tak, že o pár rokov z toho postupne vznikne pekná vianočná zimná akcia, nebol by som proti. Ešte zima neprišla, tak sa môžeme tešiť na babie leto a vyťahovať plavky zo skrine.

V stredu pred šprintom som si šiel obzrieť cestu Vrútky, sedlo Javorina a Strečno, ako možný spôsob presunu na preteky. Strašne dlho mi to trvalo, tak som sa dostal len po Javorinu. Inak, hlavný problém bol, že po ťažbe je tam nehorázne blato, tak som si stihol aj vidlicu zadrhnúť. Takže táto cesta odpadá a ostáva mi len ísť okolo Strečna, kde je cesta nebezpečná. Vlakom nie, ten ide v takom predstihu, že neviem, čo by som tam robil minimálne 3 hodiny. Deň pred pretekmi som ešte rýchlo prezul plášte, nech to tam hore sviští. Život na intráku má jednu nevýhodu, človek sa tu nevyspí. To že nadomňou mali baby párty, okrem toho, že skákali jak šalone, až mi padali poháre na hlavu, to som ešte prekúsol, ale keď si niekto v noci zmyslel, že si na chodbe zahrá frisbee, tak to ma už dorazilo. Ráno potom úplne rozbitý som nemohol polhodinu vstať. A že mi vtedy nevadila ani mucha, ktorá mi celý čas chodila po tvári? Prosím vás... Keď sa vytrepem z postele, tak ma čaká ďalšie prekvapenie, hmla. Celý týždeň nič, až teraz! A to mám ísť okolo Strečna v tejto hmle? Áno, už musím, keďže som týmto dlhým vystávaním omeškal jediný vlak. Ešte ovešám bicykel nejakými svetlami a svetielkami a môžem vyraziť na cestu.


Ísť okolo Strečna si vyžaduje vysokú dávku obozretnosti a pevných nervov, viem, už som tadiaľ šiel mnohokrát. Stále sledovať premávku za mnou (v hmle o to dôležitejšie) a v prípade kamiónov a autobusov ich na voľných miestach počkať, nech ma obehnú, keďže vďaka cestárom, ja nemám kde uhnúť a vodičom je jedno, či ma zachytia alebo nie. Čo som si navaril, to som aj zjedol a došiel som nakoniec živý a zdravý do Strečna. Môžem sa konečne venovať tomu, čo mám rád, hľadaniu zázemia pretekov. Ďaleko som ani nemusel ísť, len sa zložím a môžem sa ísť prezentovať. Dostávam štartovné číslo, tyčinku a nejaký výživový doplnok na miernu erektilnú dysfunkciu. Možno som sa aj trochu začervenal. Čo som si všimol, nikdy tam nebol dlhý rad, cyklisti sa chodili prezentovať priebežne, tak sa všetko pekne stíhalo. Medzitým sa znovu stretnem s Mirom a Silviou s ktorými som sa prvý krát stretol už v stredu na „vyhliadkovej plošine“ na Polome. To vtedy, keď som šiel omrknúť cestu z Vrútok, ako som písal vyššie. Čas do štartu veľmi efektívne využívam ničnerobením. Nevadí, počasie je už perfektné a rozmýšľam, či by nebolo dobré sa natrieť opaľovacím krémom. Boli aj také fámy, že bude snežiť. Takže sa vyzliekam a čakám letné horúčavy.


Prvý pretekár odštartoval o 11 hodine a 1 minúte. A ako to už býva na šprintoch zvykom, ďalší štartovali v 30 sekundových intervaloch podľa poradia štartovných čísel. Závodu sa zúčastnilo celkom 163 pretekárov zo Slovenska, Česka a prišli aj traja Poliaci. Postupne sa mi prvý pretekári strácajú v diaľke pod hradom a ja len čakám kedy prídem na rad, takú nejakú polhodinku po prvom. Domáci vodiči si asi trochu ponadávali, keď sme im upchali cestu. Nikto veľmi nechcel ísť mimo oblasť štartu, aj keď sa o to organizátori vehementne snažili. Potom vznikali menšie kolízne situácie, bez fyzických stretov a zranení, samozrejme. Ľudí na štarte postupne ubúda, tak prišiel rad aj na mňa. Som zvedavý na novú trať. Na ŠprintePolom som bol len raz v Stráňavach, kedy sa išlo asfaltovou cestou. Teraz by to mala byť celkom schopná zvážnica. Uvidíme, uvidíme. Dávno som šiel tadiaľto smerom dolu, na minulých ročníkoch Fatranského MTB maratónu, ale už si to fakt nepamätám, čo presne ma čaká.


Moje osobné predsavzatie je to dať do 40 minút, tak idem na to. Čo povedať o tejto krátkej trati? Povrch šotolinový, ale pevný a utlačený. Samozrejme stále dohora s prevýšením 600 m na 7,5 km. Na začiatku chceli oddeliť zrno od pliev (rozumej, asi žiletkárov), tak na úvod dali menší zablatený a klzký chodník. Ďalej už pohodička, asfalt, potom šotolina. Prvá polka mi ubieha celkom rýchlo, mierne stúpanie, miestami aj celkom po rovine. Druhá polka sa trochu zdvihla, takže som nútene trochu spomalil, ale ku koncu bol zase celkom svižný, ako pre koho, dojazd do cieľa. Došiel som s časom 00:36:48, tak predštartový cieľ je s prehľadom naplnený. Síce som si pred štartom vravel, že treba ísť na začiatku naplno a v polke zrýchliť, ale občas som mal pocit, že idem v polovičnom výkone a v polke ešte zatiahnem brzdu. Na týchto šprintoch proste neviem jazdiť v anaeróbnom pásme, nemám to natrénované. Síce boli pokusy ísť na Martinky v takom tempe, ale to len príležitostne, inak nič. Radšej sa mordujem na dlhých maratónoch. Taktiež ani tam nemám excelentné výsledky, tak potom fakt neviem v čom som lepší, hehe.


Z hlavnej mužskej kategórie si najlepšie počínal Poliak Rafal Nogowczyk s časom 00:31:42 a zo žien zas Češka Barbora Muchová s časom 00:44:49. Kam sa stratili Slováci? Počasie ideálne, trať perfektná, tak nie je sa na čo vyhovárať, len na vlastnú kondičku. Ale nie, šport predsa ľudí spája, národy a nerozdeľuje ich. Záver sezóny prebehol perfektne, bez nejakého problému. Normálne je mi to divné. Dole v Strečne som sa najedol, klobáska chutila, pivko tiež. Na úplný záver prebehli slávnostne formality ako vyhodnotenie Valašskopovažskej MTB série a samozrejme vyhodnotenie samotného ŠprintuPolom. Ceny rozdané a po tombole je oficiálne vyhlásený rozchod. Existuje pár pretekov, na ktoré sa budem vždy rád vracať, ŠprintPolom určite patrí medzi ne.

Tento rok sa mi konečne podarilo absolvovať Cyklopozitívny trojboj v zložení Fatranského maratónu, 24 hodinovky a ŠprintuPolom. Tohtoročná pretekárska sezóna mi tým pádom končí. Keby ma nenahnevala vidlica, tak ešte by som uvažoval nad XC v Starej Ľubovni, škoda toho. Pekný rok plný rôznych zážitkov, spoznania nových a staronových ľudí, nových miest, lesov a hôr na Slovensku. Toto mi bude cez zimu chýbať.

[Foto v článku: Miro Hráček, Helen Beňová a Miloš Laššák]

[Foto na úvode: Miro Hráček]