Author Šela Maratón 2013

Zvyky by sa mali dodržiavať. A medzi tie jarné patrí určite účasť na tradičnej Šele, ktorá so svojou traťou, zabezpečením a atmosférou patrí medzi to najlepšie u našich západných susedov. Spolu s tým sa však už začal rysovať zvyk ďalší a tým sú vrtochy počasia spojené s týmto dátumom. Tých 91km a 2100m opäť nebude zadarmo...

Znovu sa opakujem ale ak niektoré podujatie patrí do skupiny „povinných“, tak pre nás s Tomášom je to určite práve Šela. Ako inak, dva dni pred pretekom prichádzajú prívalové dažde a všade sa vyťahuje známe heslo: „prášiť sa určite nebude“. Cez webkameru tak v piatok len smutne pozorujem pochmúrnu šedú oblohu a ľudí s dáždnikmi. Správa od organizátorov na Facebooku, že lesy väčšinu vody vsiakli je aspoň čiastočná náplasť " title=" Tak teda v sobotou ráno vyrážame, smer Lipník nad Bečvou, konkrétne hrad Helfštýn, ktorý sa stal synonymom tohto podujatia. Po príchode na miesto nám teplota 10°C a mierne mrholenie príde ako vhodná kombinácia skôr na spanie ako na pretekanie. Cestou na registráciu cez nádvorie hradu, sa trochu preberieme. Tradičné rituály už pomaly navodzujú tú správnu atmosféru. Štart je situovaný v Lipníku a pri presune cítim, že návleky na ruky aj nohy bola dobrá voľba. Čo poteší, je zaradenie do prvej štartovej vlny, čiže sa nemusíme nikam ponáhľať a tlačiť. Veď na dlhej opäť štartuje cez 500 bikerov. Pohľad pred seba aj za seba na rôzne tímové dresy dáva tušiť, že konkurencia je „trošku“ na inej úrovni ako u nás...


O 9:00 sa všetko rozbieha. A práve tu je cítiť najväčší nedostatok takej masy – nervozita a tlačenie sa vpred pred nájazdom do terénu. Výsledok nenecháva na seba dlho čakať. Asi po 2 km sa presne predo mnou dvaja porúčajú na asfalt asi v 35 km/h. Idem na brzdy a hovorím si, že to je asi...v keli. Vidím ako okolo mňa letia biky a doteraz neviem ako sa mi presne medzi nimi podarí prekĺznuť. Tí za mnou už také šťastie nemajú a hromadný pád je na svete. Zatiaľ som takýto pád videl iba v TV pri pozeraní cestnej cyklistiky, ale na živo to taká sranda veru nie je. Neskôr sa dozvedám, že to skončilo aj zlomeninou kľúčnej kosti.
Dostávame sa do terénu, zatiaľ len v podobe poľných ciest. S blatom to nie je ešte také hrozné, samozrejme ale v tej rýchlosti som okamžite zafŕkaný. Postupne sa začínajú robiť skupinky a konečne sa to v stúpaniach začína deliť. Pre Šelu je typické, že prvá polovica sa odohráva z väčšej časti po rôznych trailoch. Síce je mokro ale všetko sa dá parádne jazdiť. Môj ostrý a riedky vzor na plášťoch drží v zjazdoch ako pribitý. Túto eufóriu vždy po chvíli strieda nejaký poriadny bahenný úsek kde sa ťažilo drevo, prípadne sa drží viac vody. To už taká zábava nie je a na oblepené prevody od bahna sa radšej ani nepozerám. O chvíľu sa dostávame k výjazdovej prémii. Kto ju zdolá v sedle dostane v cieli kartón piva. Až tak po ňom nebažím a radšej zliezam " title=" Predo mnou to jeden borec ale dáva a vyslúži si pekný aplauz od divákov. Prejazd hradu je jednoducho nádhera, nebudem sa opakovať, treba to zažiť. Diváci, atmosféra, speaker atď... Tento úsek je asi môj najobľúbenejší na všetkých maratónoch.


Štartové pole sa už pekne utriaslo, teraz sa mi to páči. Žiadna tlačenica ale stále je sa s kým pretekať. Môžem si teda naplno vychutnať tzv. Jelení chodník, čo je hravý singletrack plný klopených switchbackov. Trail je trochu mokrý ale to len dotvára tú pravú atmosféru MTB. Vybehnem sa cestu a mám chuť si zakričať od radosti. Nanešťastie treba znovu sklopiť pohľad, zaradiť a rúbať po rýchlej štrkovej zvážnici.


Vidno, že organizátor si dal s prípravou trate poriadnu robotu. Trať je vyčistená, kde treba sú drevené mostíky, ktoré tak robia jazdu pekne plynulou a zábavnou (alebo inak povedané – má to flow " title=" ). Jednoducho prvá polovica maratónu musí potešiť každého bikera. Na druhú stranu dokáže poriadne vysávať energiu. Neustále zmeny tempa, stráženie stopy, to všetko sa pomaly sčítava. Taktiež ani kilometre nenaskakujú moc rýchlo. Táto časť v podstate končí po 43 km na občerstvovačke v autoservise Pony Auto.
Po príchode na bufet idem najskôr za jedlom. Výber je naozaj parádny. Až potom si všimnem mechanikov a jedného čo obsluhuje wapku. Vraciam sa ku nim, nechávam si vystriekať reťaz a prevody od nánosu. Následné premazanie a strojovňa je ako nová. Tomu hovorím servis...


No a teraz nasleduje pre zmenu pasáž ktorá určite dokáže zlomiť morál mnohým. Nekonečné polia a lúky (Moravská brána) vedúce do protiľahlej vrchoviny. Spestrením je tradičný prejazd cez historický železničný tunel v dedinke Slavíč. Ten je dlhý 260 m a na povzbudenie je po celej dĺžke ozvučený poriadnou motivačnou hudbou. Pokračujem už po lúkach, na rýchlosť sa radšej ani nepozerám. Nie je síce extra bahno ale na tej mokrej zemine je to taký hrozný pocit akoby vás niekto držal sa sedlovku. Keby ešte začalo poriadne fúkať tak je to čistá vražda " title=" Očami sa ťahám ku protiľahlým kopcom a som celkom rád keď začínam stúpať lesom. Tu už technických pasáží veľa nie je, viac menej nastáva čistá drina po zvážniciach…
Osobne sa akosi nemôžem do toho dostať, nejde sa mi zle ale čakal som od seba trochu viacej. Chýba tomu ten správny ťah " title=" Aspoň, že už začínam predbiehať nejakých jazdcov čo trochu napálili úvod. Peknými serpentínami sa dostávam až pod obávaný úsek s názvom „Peklo“. Ten názov neskrýva nič iné ako tiahle stúpanie po asfaltke s priemerným sklonom cca 8%. V podstate je najdlhšie na celej trati. Toto mi celkom sedí a tak opäť preskakujem pár jazdcov a vzďaľujem sa od prenasledovateľov. V technickom zjazdíku si vydýchnem a bojujem do ďalšieho stúpania po asfalte k poslednému bufetu. Tu sa už začína trať stáčať tým „správnym“ smerom k Lipníku. Najhoršie, že človek už má hrad na očiach, ale trať ho stále posiela kade tade po rôznych chodníčkom a do rôznych menších stúpaní. Nechýba ani tradičná „drncavá“ lúka. Až po niekoľkých kilometroch sa konečne napájam na hlavnú cestu. Tu si beriem do háku jednu poprednú bikerku a trochu ju potiahnem po rovinách. Som predsa gentleman " title=" Nekonečný chodníček popri rieke ma konečne vypľuje pod hradom...


Vo vrecku mi ostal posledný gél špeciálne na túto príležitosť. Samozrejme je ňou záverečné stúpanie na hrad. Na rovine cucám tubu a o chvíľu už hádžem na malú. Poďme na to. Pohľad do zeme a snaha o vydolovanie zvyšných síl. Obieha ma pár borcov, ale pohľad na čísla mi dodáva silu. Sú z krátkej trasy " title=" V najstrmšom úseku je klzké blato a tak sa aspoň trochu prejdem. Naskakujem a už len nekončenou lipovou alejou k nádvoriu. Záverečné metre síce bolia, ale v tej atmosfére to inak ani nejde. Hádžem na veľkú a prechádzam hradnou bránou. Ciel tento raz ale posunuli o úroveň vyššie pomocou strmej rampy. Keby som nebol rozbehnutý tak by som asi šiel pešo ale nakoniec to prebojujem až na čiaru. Veru paráda. Maratón ako má byť. Aj výsledný čas 5:17 hod patrí do kategórie dlhých tratí a patrí mi tak celkové 123. miesto. Postupne chodia ďalší a ďalší. Síce špinaví ako baníci ale maximálne spokojní. Nakoniec dokončilo v limite 432 jazdcov.


Pohľad do výsledkov dáva jasný obraz o úrovni konkurencie za hranicami. Víťazom sa stal už po tretí raz, ako mu v ČR hovoria, „Grande Paolo", teda Pavel Boudný v čase 3:52 hod. Pri pohľade na jeho nohy ma vždy napadne, že by sa asi slušne uplatnil aj v kulturistike " title=" Medzi ženami zvíťazila poľská pretekárka, Michalina Ziólkowska za 4:49 hod. Najlepším Slovákom bol Tomáš Hauser s časom 4:22 hod.
Šela opäť potvrdila svoj status jedného z najlepších podujatí. Výborná trať ponúka dve úplne odlišné charakteristiky. V prvej polovici je to hravé XC ktoré musí uspokojiť aj tých najnáročnejších jazdcov a v tej druhej je zase niečo pre milovníkov stáleho tempa. Všetko okorenené skvelou atmosférou, vrátane jedinečného finišu na hrade Helfštýn. A opäť sa raz ukázalo, že ani vrtochy počasie na tomto fakte nič nezmenia. Možno to znie ako cielené PR ale ak niekto tento maratón skúsi, myslím, že mi dá za pravdu. Takže palec hore a o rok určite znova...