Súľovský maratón 2013

Po fatranskom maratóne je toto ďalšie z tzv. povinných podujatí pre žilinských bikerov. A keďže Fatranský som vďaka MTB Trophy vynechal o to viac som sa tešil práve sem. Nielen na parametre 88 km a 2800 m ale najmä na charakter trate. Každodenné sledovanie počasia patrilo k tradičnej príprave a deň pred začiatkom bolo jasné, že sa opäť po 2 rokoch môžeme tešiť na extrém – jediné čo nebolo jasné, či v podobe tepla alebo vody...

Ráno vyrážam so svojou polovičkou Lenkou, netradične ale s 2 bikami. Najkratšia trať ju zlákala na súťažnú MTB premiéru " title=". Nad Súľovom je ráno fajne zatiahnuté ale po príchode nás čaká modrá obloha...a tiež už skoro 30 C. Na tento variant som sa pripravoval už od včera a snažil som sa do seba naliať za ten čas čo najviac vody. Po cca 6 odskočeniach na malú už stojím pripravený na štarte spoločne s ďalšími 70-timi. Síce menší počet ako som čakal ale konkurencia veru slušná. Viacerých maratóncov toto teplo odradilo a zvolili radšej kratší variant. No, poďme na to. Každému je jasné, že dnes to bude veru poriadny boj a tak na úvodnom asfalte je ešte pokoj zbraní. Všetko začína prudkou odbočkou doľava na sedlo Patúch a hneď sa všetko trhá ako kalendár. Snažím sa zbytočne nemrhať silami aj keď v takom strmom kopci sa to ľahšie hovorí ako praktizuje. Darí sa mi ale držať celkom vpredu čo ma teší. Po ďalšom strmom výjazde z Liptovskej Závadky smerom na Lietavský hrad je to už fajne utrasené a pomaly sa prepínam na maratónske tempo. Keď je šanca, okamžite šmátram po bidóne. Zjazd do Babkova je celkom zábavný, veď korene a les vždy potešia. Na asfalte cez Babkov sa pekne sformujeme a takto pospolu ideme po prvý bufet. Celkom ma pobaví keď sa ma medzitým jeden z „partie“ pýta, či som v kategórii do 39 rokov alebo v tej staršej " title=". V podobnom tropickom ročníku pred pár rokmi som jeden bufet s vodou vynechal a následne aj kruto oľutoval na lúkach. Takže teraz ako jediný poslušne zastavujem na prvom bufete a dopĺňam vodu. Všetci mi samozrejme zdrhli ale nerobím si z toho ťažkú hlavu. Času bude snáď ešte dosť.


Zásoby doplnené, môžeme pokračovať. Myslím, že nie som jediný koho zarazila mesačná krajina za Podhorím, kde ešte minulý rok bol les. Normálne sa ešte raz uisťujem pohľadom, či vôbec idem dobre. Žiaľ áno...Medzitým sa snažím doraziť ostatných ktorí mi prchli keď som čapoval. Už mi chýbal len kúsoček ale v následnom zjazde mi opäť odskakujú. Technické zjazdy mi problém nerobia ale rúbanie po zvážnici plnej štrku, kameňov a papekov mi moc nejde. Akosi mäknem " title=". Onedlho už stúpam z druhej strany na Patúch, odbočka na Zbyňov a na rade sú pekné technické pasáže (z kopca aj do kopca) ktoré by som mohol ísť asi aj so zavretými očami.


Stúpania v tieni sú relatívne v pohode ale keď človek vybehne na lúku...to je veru niečo. Na Titan Desert (bikový etapák na púšti) sa veru nikdy neprihlásim, stačí mi aj tento úpek " title=" Za druhým bufetom v Malej Čiernej prichádza prvý „highlight“. Asi 500 m dlhý, rovný chodník po obrovskej slnečnej lúke, samozrejme do kopca. Vzduch doslova stojí a pri tom slimačom tempe v strmom kopci je to vážne peklo. Našťastie smerom dolu prášime rýchlo a prúdiaci vzduch nasávam ako sa len dá. Poteší aj prejazd cez celkom hlboký brod skoro po náboje pred Bodinou (našťastie cez vodu a nie cez blato ako v jednom upršanom ročníku). Uzatvárame tak pomaly prvú slučku a mierime späť na Súľov. Začína obiehanie pomalších jazdcov z najkratšej trasy ale všetko prebieha bez problémov a zbytočného stresu. Onedlho už sme opäť mieste štartu a asfaltová cesta nás posiela do druhej polovice. Aspoň trochu si „orazím“ po ceste kedy sa striedame v trojici na špici. Opäť ma pobaví ďalšia otázka od borca čo sa ma pýtal na môj vek a to, či ešte budú dáke kopce " title=". V hlave si predstavím ešte všetky tie lahôdky a len s úsmevom hovorím, že pravý Súľov akurát začína...


V strmom stúpaní z Hrabového, cca po nejakých 3 hodinách jazdy už začínam cítiť zimomriavky. A keďže je snáď 32 C v tieni je to jasný signál, že sa moje telo začína prehrievať a onedlho sa určite dostaví fajná kríza. Už mi ani jedlo moc neberie, brucho mám hore nohami. Tlačím ale do seba s odporom trochu „kozmickej“ stravy, pretože o hlaďák naozaj nestojím. No a samozrejme kríza prišla presne v najhoršom kopci dňa z Hričovského podhradia. Strmá, dlhá, kamenitá zvážnica je zaberák vždy, v tejto saune hotové martýrium. Pomaly obieham jazdcov zo strednej trasy. Nohy sa ale vôbec nechcú točiť, akoby ma niekto držal za sedlovku. Väčšinou mi v kopci pomôže keď na chvíľu hodím na ťažší a idem zo sedla no teraz ma táto taktika skoro zastavila. Na biku doslova len visím. Je čas na silu ducha " title=". Metre pomaličky naskakujú, za mnou ale nikto z dlhej, čo mi dodáva morálne sily. Asi nebudem zďaleka jediný kto sa tu trápi...Sklon sa pomaly láme do menších čísel, les poskytne tieň a cítim, že najhoršie je za mnou. Tu sa opäť delí trať, stredná doprava a my do ďalšej slučky. A tá začína lahôdkovým zjazdom v tzv. kaňone do Paštinej Závady. Samé lístie, konáre, vymyté rigole od vody a veľké šutre, miestami fajne ukryté. Hlavne sa tu kdesi nerozbiť, prípadne si nenamotať konár do výpletu, hovorím si v duchu. Podarí sa mi dobehnúť môjho kamoša, ktorý mi v tom dlho kopci ušiel. Trochu frfle na trať, veru tento úsek nie je každému moc po chuti...


Konečne vybieham v dedine. Odtiaľto do Pekliny pekne po asfalte. Čas trochu si „vydýchnuť“ a nabrať sily pred ďalším dlhým kopcom. Dávam gél a pomaly cítim že sa môj motor opäť rozbieha. Začínam stúpať, teraz to už však už nie je utrpenie a celkom to odsýpa. A hlavne ma to opäť baví ? Celkom vhod prišiel aj jeden veľký mrak ktorý už hodnú chvíľu zakrýva žeravú guľu na oblohe. V momente keď slnko vykukne cítim ako výkon pomaly klesá. To už sa ale blížim späť k miestu kde sme sa predtým rozdelili so strednou a pripájam sa späť. Trochu techniky v lese, zjazd cez 60 km/h po lúke a som v Lietavskej Závadke. Pred sebou vidím borca z dlhej a obieham ho. Na poslednom bufete už nestojím, záverečné strmé a technické stúpanie do sedla Roháč je v podstate „môj kopec“. Presne viem, kde aký prevod treba hodiť a poznám tu snáď každý kameň. Z hora už len smerom nadol takže tu môžem už nechať úplne všetko ? V následnom technickom zjazde už vôbec neriskujem a skôr si užívam, napríklad aj tradičnú „klopenku“. Vybieham z lesa a otvára sa mi tradičná panoráma súľovských skál. Už viem, že je to doma ? Posledné metre po asfalte sú doslova za odmenu a nakoniec som v cieli za 4:50 hod čo mi dáva celkové 13. miesto.

Víťazom na kráľovskej trati sa stal Ondřej Fojtík v čase 4:06 hod pred Karlom Hartlom a Milanom Fajtom. Medzi ženami si najlepšie poradila Renáta Karkošková v čase 5:53 hod. Teda opäť nám to západní bratia pekne natreli " title="

Súľov je skutočne jedinečný pretek v nádhernom a originálnom prostredí. A určite patrí aj medzi najťažšie. Strmé stúpania v úvode, morálové pasáže po lúkach a záverečné nekonečné uťahováky. Tento rok všetko znásobené tropickými teplotami. A ak som doteraz nespomenul nič ohľadom značenia či organizácie tak preto, že nie je jediný dôvod. Všetko klapalo na jednotku a Slavo Strečanský a jeho team si zaslúži hlbokú poklonu. Podľa mňa určite jedno z najlepších podujatí u nás ktoré jednoznačne zostane na mojom zozname „povinných“ aj naďalej " title="
[foto: skicool]

Fotogaléria