1000 miles: prvé tri dni a tri noci

Vyštartovalo sa netradične o 17-tej. Lievik v podobe lavičky po čestnom kole v Novej Sedlici púšťal pretekárov zo štartu po jednom. Keďže ja sa dopredu nezvyknem tlačiť, predo mnou je asi stovka pretekárov. Tí vpredu sa nepárajú. Niektorí z nich by radi ostali prví i v cieli. Ostré tempo zvyšuje ich odstup od zvyšku.

Len jeden z nich si vystúpil -Pavel Morávek. V stúpaní spomalil a trvalo možno 20 km, kým so ho dobehol.



Palo je pretekár telom i dušou. Síce amatérky, ale dokáže občas vyhrať na pretekoch u našich západných susedov. Dohodli sme sa už dávno pred štartom, že to spolu skúsime potiahnuť až do Liptovského Hrádku. Potom ja si dám prestávku a napíšem report a on pôjde svojim tempom ďalej. Tak spolu krútime v rôznych skupinkách a keď treba sa čakáme.



Po hodine jazdy v zjazde mal nehodu jeden poliak a zničil predné koleso. Beznádejná situácia, nie však pre neho. V najbližšej dedina kúpil od niekoho predné koleso a na druhý deň zašiel na biku bez prednej brzdy do servisu v Košiciach.

Stretáme kolegu, ktorý ide oproti, akoby niečo hľadal. O chvíľu v hustom poraste Palo nájde na zemi spacák. Uvažujeme či ho vziať, alebo je to spacák toho čo šiel oproti. Uviazal som ho na konár nad trať a pokračujeme.
V Remetských Hámroch je jedna z posledných možností večer doplniť pitie. V prázdnej krčme pri šenku čakám na krčmára, ktorý ma láskavo nasmeruje do záchodu.



Pri Vyšných Remetoch Palo prerazil bezdušový plášť. Prichádza k nám chlap z gulášpartie a volá nás ku stolu. Kým Palo založil dušu, doniesli nám sódu so štamprlíkmi a chlieb so šmalcom. Z milého chlapa sa vykľul pán starosta.



V Jovse pri ceste stojí v 10-metrových rozostupoch s natrčenou rukou desať detí. Desať členov našej skupiny si v rýchlosti desaťkrát pľacne dlaň o dlaň. V rezkom tempe pokračujeme a vstupujeme bránou do vojenského obvodu Valaškovce. Rovná asfaltka stúpa smer Vihorlat. Blonďavej Peggy, hoci má len osemnásť rokov, sa podarilo skupinu v kopci potrhať.



Zvečerieva sa. Nasadzujeme čelovky, vyťahujeme vetrovky. S Palom sme sa rozhodli krútiť dovtedy, kým to v pohode pôjde. Najlepšie celú noc, 170 km až na Hrešnú, do hôr za Košice. Peggy je našim nápadom nadšená a v trojici sa blížime k Laborcu. Na druhej strane brod osvetľuje džíp organizačného štábu. Kameraman kameruje, fotograf fotí, pretekári pretekajú a brodia. Niektorí v tretrách, iní naboso.



Hladina je po dažďoch o čosi vyššia a tak mokré gate má skoro každý. Nie je to príjemné, ale dá sa, hoci Palo každú chvíľu potom stojí a čúra. Pred Nacinou Vsou v brode cez Ondavu je to podobné: kameraman kameruje, fotograf fotí, hladina hladí a Palo čúra.

Režeme a míňame dedinu za dedinou. Po dlhých kilometroch pred Davidovom opúšťame asfalt a pri ceste míňame prvých míliarov v spacákoch. Po niekoľkých kilometroch sa napájame na hlavnú cestu smer Herlianske sedlo. V Banskom pri cintoríne si to Peggy rozmyslela a bivakuje pri dome smútku.



Dlhé kilometre stúpania do Herlianskeho sedla s Palom ukončíme okolo druhej v noci. V zjazde za zákrutou prekvapím tri jazvece, jednému som skoro prešiel po chvoste. Dlhé kilometre lesom okolo pol tretej nad ránom preruší výkrik: Hej .... O chvíľu: Stoj!!! Nestrieľaj! -kričím v tú stranu -my sme len cyklisti! Ďalej bolo ticho, to len pytliak si nás pomýlil s lesnou strážou a zaistil kohútik.

Jazdiť v noci s čelovkou je zážitok. Kužeľ svetla osvetlí aj 100 metrov. Okolo nevidno nič, zato mňa vidí okolie. Vrátane všetkej hávede s krídlami, ktorú svetlo priťahuje. Ústa si zavrieť môžem, ale oči nie a tak občas z nich vyťahujem krídelká.



Kilometer za kilometrom postupujeme blatistými cestami, až zrazu som sa zasekol. Posvietim dole a vidím prehadzovačku hore. Lepšie by to bolo opačne, lebo zrazu som si uvedomil, že som už dojazdil. Je okolo pol štvrtej nadránom, ešte tma.



Pri rozpájaní reťaze sa na nitovačke zlomil závit, ale máme druhú. Palo mi urobil singl, zablatená prehadzovačka je v igelite v kapse.



Chvíľu to skúšam cez Čižatice, Chrastné a Kráľovce, ale reťaz stále cestuje po pastorkoch, až sa roztrhne. Od svitania Palo na Hrešnú krúti sám. Ja idem ďalej po trati preteku a o 6:15 píšem SMS do servisu firmy ISAKO Košice. Do minúty mi volá majiteľ predajne a dohadujem si stretnutie v servise.

V servise začínajú o desiatej, ale dnes ma tam budú čakať od osmej. A tak kolobežkujem ešte asi 15 kilometrov z Budimíru cez Družstevnú, Kostoľany, cez Košice až hore, na sídlisko KVP.



O osmej som tam aj ja. Šrób s takým závitom však nemajú. Volám do Canyonu v Čechách, kde ochotný manažér mi chce novú súčiastku poslať okamžite a kamkoľvek, avšak nepríde mi to asi ani zajtra.



Nakoniec zručný servisman Janko Hošala zavŕta do prehadzovačky, nareže závit a na obed som na Hrešnej. Stratil som 6 hodín, ale som rád, že vďaka prístupu majiteľa predajne ISAKO v Košiciach Ing. Petra Hošalu a jeho servismana môžem pokračovať.



Na Hrešnej som bol na obed, ako tridsiaty v poradí. Palo tu bol už o pol siedmej, ako osmy. To práve odchádzala vedúca skupina, ktorá tam prišla o štvrtej ráno. Palo sa pridal k nim.



V zjazde k vodnej nádrži Ružín dobieham Vlaďku Vozákovú a postupne ďalších.



Na brehu nádrže si zajem a nasleduje veľmi nepríjemné stúpanie za Margecanmi, hrebeňovka a dlhý zjazd do Sloviniek.



Tam v krčme stretnem Taliana Gianniho. Gianni je jeden z nás. Má to však ťažšie, lebo okrem Talianska sa dohovorí už len na Sicílii. Po slovensky vie povedať len esemes, a čau. A tak posielal večernú SMS organizátorovi o našej polohe.



Poráčskou dolinou mi však Gianni nestačí. Nechá mi svoj mail a lúčime sa.



Dobieham poliaka Jirku a následné kilometre ideme spolu.

Za Čingovom sa stmieva a stretáme Peggy s Honzom z Jablonce nad Nisou. Vyberieme si opustenú chatu pri potoku a zaľahneme. Honzo s Peggy pred ňou, Jirko so mnou za ňou. Z obrovskej zimy v noci ma preberie až Peggy, ktorá po piatej ako prvá odchádza. Honzo ťažko cez telefón vysvetľuje manželke, prečo na preteku kde je skoro 120 mužov a zo päť žien, práve on spal s Peggy.

Ďalej každý z nás štyroch ide vlastným tempom a na trati sa občas obiehame.



Karel z Rokycian



mladý Honzo z Neratovíc pri salaši vo Važci



Poliak Darek Wertykal nad Šuňavou



Honzo z Jablonca nad Nisou



Ja som na obed po 330 kilometroch a 43 hodinách doma, v Liptovskom Hrádku. Moc som toho dnes nejedol, preto prichádzam úplne vyčerpaný, ľahší o 4,5 kg. Okúpal som sa, na hodinu zdriemol, píšem report a medzitým neustále jem, jem a jem. Okrem nôh ma nič nebolí, som fit. Dnes si už tretry nedám. Mám v pláne vyštartovať nad ránom a zájsť čo najďalej. Zajtra ma čakajú mnohé kopce vrátane Krížnej -najvyššieho kopca na trati. Chcem prejsť čo najviac cez 200 km.



Dnes celý deň myslím na Pala. Večer mi napísal, že prišiel do Liptovského Hrádku po 29,5 hodinách nonstop jazdy a je na prvom mieste priebežného poradia. Cestu do Hrádku sme mali naplánovanú spoločne a verím, že nebyť zlomenej šróby prehadzovača, písal by som tento report v žltom tričku. Takto to asi malo byť, lebo ja v žltom tričku by som asi nezaspal. A tak fandím Palovi, ktorý dnes ráno o siedmej vyštartoval za novými zážitkami.

Sledujte priebeh ultramaratónu Craft 1000 Miles Adventure na www.mtbiker.sk. Prinesieme vám čerstvé informácie, foto, predstavíme niektorých účastníkov, posvietime si na ženy v štartovom poli.

Ešte viac o závode nájdete na domovskej stránke www.1000miles.cz.