Traily, výhľady a zážitky na celý život - BIKE Transalp 2. časť

Poučili sme sa z vlastných chýb a našli ten správny rytmus? Poďte s nami z Livigna, cez Bormio a Val di Sole na ďalšiu porciu intenzívnych zážitkov.

Prvé 2 etapy sú za nami a ak ste videli/čítali predchádzajúci report, boli dosť intenzívne, čo sa zážitkov týka, resp. všetko ako na hojdačke. Do tretej etapy sme si preto stanovili nové motto: Chceme takú obyčajnú a nudnú etapu.

Priať si dobrovoľne nudu? Samozrejme, za tým sa skrýva odlišná predstava, kedy si človek vychutnáva jazdu, okolité prostredie, pretekanie a pritom nerieši technické problémy, či nebodaj tie zdravotné. Nejde len o samotné dianie na trati, ale aj následné „opletačky“ po dojazde, vďaka čomu čas neuveriteľne beží a zrazu zistíte, že je 7 hodín večer a ešte ste si poriadne nesadli. Navyše veľa síl berie aj „babranie" sa s kamerou, zálohovanie vecí, či tvorba zostrihov. Chceme sa viac nudiť, to je všetko.

Tajomstvo všetkého bolo veľmi jednoduché... uvoľniť sa.

Podaril sa nám cieľ splniť? Všetko nájdete v druhej časti, kde nechýba ani menšie „technické“ okienko, alebo jedna veľmi netradičná etapa. No hlavne nádherné traily a výhľady v okolí Bormia či Val di Sole. Veď posúďte sami a samozrejme pokračujeme aj textom pod videom.

Tretia etapa – Livigno – Bormio

Poznáte slovné spojenie „byť usinglovaný“? Asi ho nenájdete v slovníku pravopisu, ale bikeri určite budú vedieť. Znamená to stav, kedy vám už singletraily „lezú ušami" a ste radi, že zase idete chvíľu po šotoline, či asfalte. Pohľad na profil tretej etapy budil skôr dojem akejsi „oddychovej“ vložky – no čo, nejaké brdky, pojazdíme single a bude dobre a „len“ 2 200 výškových na 65 km. No veľmi rýchlo sme zistili, že tu neexistuje žiadna oddychová etapa.


Ak sme minulé dni museli vždy bojovať zo začiatku o pozíciu, teraz sme mali cestu dopredu pripravenú. Stačí, keď hneď po štarte narazíte do sklonu zjazdovky. Takže hneď zrána sa škriabeme hore, o dostatočné watty sa postará len samotná snaha udržať sa v sedle. Ale odmena na seba nenechala dlho čakať. Predstavte si nádherné, slnkom zaliate ráno a vy „mastíte" po krásnom traile a celé Livigno je pod vami. Navyše sme konečne zistili, ako treba jazdiť.


Tajomstvo všetkého bolo veľmi jednoduché...uvoľniť sa. Žiadny stres, neplaš sa, užívaj jazdu. Ľahko sa to povie, no my sme sa k tajomstvu museli dopracovať poučením sa z vlastných chýb. A na traile v Livignu do seba všetko zapadlo, pocit ako si ho užívame mi zostane dlho v pamäti – koniec koncov vo videu pochopíte.


No a rovnako sme začali lepšie využívať naše silné stránky bez toho, aby sme si museli dávať nejaké signály... jednoducho automatika, ktorej výsledkom bol oveľa väčší flow, teda plynulosť a vo výsledku aj rýchlosť a bezpečnosť. Čo si pod tým predstaviť? Doteraz sme jazdili akosi „živelne“, Jano sa nás snažil posúvať, ako to len šlo, teda väčšinou jazdil vpredu, musel dávať pozor na voľbu stopy aj v zjazde atď., čo je, samozrejme, únavné.

Bol síce vzdialený podľa Google Maps len 7 km, ale aj cca 600 výškových metrov.

Ale ak mi niečo ide, tak je to práve technika, resp. kombinácia rýchlosti a bezpečnosti. Navyše po páde človeku pomôže, ak ide za niekým a nemusí sa toľko sústrediť na stopu. Takže single, či zjazdy chodím prvý teraz ja, akonáhle sme narazili do tiahleho kopca, či na asfalt, okamžite ide dopredu Janči. A takto dookola.


V popise etapy bolo napísané, že nás čakajú najviac panoramatické traily celého podujatia. Musím povedať, že rozhodne nepreháňali. Výhľady, ktoré sa nám počas etapy naskytli, boli neuveriteľné – či už na ľadovec, alebo na majestátne hradby hôr okolo Bormia.


Čo bol ale najväčší rozdiel oproti etapám predtým, traily boli z veľkej časti aj do kopca. Pri pohľade na profil si poviete OK, veď je to jedno. Lenže profil nezachytí nepravidelnosť sklonu, neustále krátke a strmé výšvihy, či prácu s ťažiskom. Bolo vidieť, že Janči má jednoducho viac sily pri takom pretláčaní, čo pri pohľade na jeho nohy nemusíme rozoberať. Ja som mu začal hovoriť Kentaur, teda z gréckej mytológie spolovice človek a spolovice kôň.


V úvodnej časti trochu bojujem, keďže je všetko extrémne silové, ale v druhej polovici sa mi chytí motor, roztočia nohy a na stúpavých singloch pekne dobiehame.

Tiež sa poučil, že klasické müsli tyčinky nie sú úplne ideálne, keď sa v kopci skoro jednou zadusil.

V záverečnom zjazde do Bormia ideme hlavne istotu, ešte sa pred cieľom dolepíme na ďalšiu dvojicu. Janči ide do špurtu, ale ja už mám dosť a pekne poslušne si zase sadnem do sedla. Šlo skôr o športovú hrdosť, pretože aj tak štartovali asi minútu pred nami vďaka našej pozícii v zadných radoch, ktorá je daná celkovým poradím. To všetko ide bokom, keď Jano cíti korisť. Skvelá jazda a hneď za cieľom sme mali návštevu zo Slovenska. Pozdravujeme.


Čas v cieli je nakoniec 3:46, čo nás posunulo opäť na 3. miesto v rámci Masters, výsledky nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava.

Robiť si priateľov

Veľkou výhodou podobných akcií/etapákov je fakt, že celá komunita cyklistov a ľudí okolo nie je spolu len počas jedného dňa. Všetci „putujú“ cez Alpy spolu, čo vytvára možnosti na spoznávanie nových ľudí. Pekným príkladom je aj legenda maratónov Karl Platt (5x víťaz Cape Epic), ktorý jazdil vo dvojici s ďalším skvelým jazdcom, Tomim Misserom (niekoľkonásobný majster Španielska v rôznych disciplínach). Prvýkrát sme sa s nimi stretli na pódiu v 2. etape, teraz znovu aj po 3. etape, navyše s Jančim rozhodne nepatríme medzi nenápadné tipy, pričom „story“ má ešte svoje pokračovanie...

Žiadna mágia, hlavne jesť, jesť a mať stále so sebou niečo v zálohe.

Väčšinou mávame aj spoločné hotely, ale ten v Bormiu bol špecifický. Bol síce vzdialený podľa Google Maps len 7 km, ale aj cca 600 výškových metrov. Samozrejme to zisťujeme až počas presunu, keď stúpame stále vyššie, no máme tak dobrú náladu, že nám je to fuk a dokonca si všetko užívame... prostredie okolo iné ani neumožňuje a navyše zajtra sa má počasie pokaziť, pričom štart kráľovskej etapy sa už posunul o hodinu skôr na 8:00 kvôli búrkam.


Hore je nádherný výhľad, terasa, čo využívame aj do videa a máme parádne štúdio. Na večeri za nami opäť sedí dvojica z Bulls, tak sa otočím a hovorím. Hej Karl, ako ste šli hore? A oni že autom, samozrejme. My na bikoch, rozcvička na Gaviu... a ešte dodám: Nezabudnite, že štart je o 9:00. Po chvíľke už pochopili, Janči im vzal ešte pivo a už bolo veselo.

Ale rovnako sme si robili priateľov aj v zázemí. Ceny pre víťazov boli vždy rôzne lokálne produkty ako syry, vína a pod. A keďže sme sa začali umiestňovať pravidelne na bedni, tieto veci sme rozdávali. Janči dal napr. záchranárom, ja borcom v Maxxise, či parádnemu „týpkovi“, ktorý sa staral o pretekárov po dojazde. Nakoniec totiž platí jedno... karma je zdarma.

Jesť, jesť a ešte raz jesť

Čo sa týka výbavy, ktorú sme nosili so sebou a tiež niečo ohľadom bikov, viac info je vo videu. Článok nie je prepisom, ale doplnením, takže sa trochu pozrieme na ďalšiu veľmi dôležitú súčasť – výživu a jedlo.

Počas pretekov boli vždy 2 bufety, kde sme ale väčšinou dopĺňali ionťák/vodu, zobli nejaké drobnosti a vzali pár kúskov banánov. Základom bola športová výživa, čo má aj svoje opodstatnenie. V tých kopcoch a pri danom tempe, či na trailoch nebol veľmi čas a ani chuť tlačiť do seba nejaké bagety, teda klasické jedlo. Mne sa stalo dokonalým spoločníkom želé Beta Fuel od SIS (3-4 kusy na etapu), ktoré ma zasýtilo viac ako gél, ale pritom sa veľmi ľahko žuje a ide dole krkom. To som doplnil práve gélmi (3-4 kusy), pričom veľmi dobrou stratégiou bolo dávať si ich v polovici dlhého kopca, čo (aspoň mne osobne) pomôže predchádzať kríze. No a potom cca hodinu pred koncom gél double espresso s kofeínom.

Zrazu je 8:00, nikto sa nehýbe dopredu a za chvíľu vidíme, ako cez plotíky preskakujú cyklisti a utekajú sa schovať ako šváby.

Ak bola etapa dlhá, ešte všetko doplnili 1-2 koláčiky. No a vždy na štarte sme mali každý po 2 bidóny s energetickým nápojom SIS Go Electrolyte. Nejako podobne fungoval aj Janči, jemu napríklad stačí jesť o niečo menej. Tiež sa poučil, že klasické müsli tyčinky nie sú úplne ideálne, keď sa v kopci skoro jednou zadusil. Nijako nezastieram, že SIS je naším partnerom a predávame ich v MTBIKER shope, ale ani po X dňoch sme nemali problémy s trávením a v podstate za celý čas som nemal jedinú energetickú krízu.


Po dojazde sme mali potom vo vreci hodený regeneračný nápoj a naučili sme sa využívať zázemie naplno. Skvelý bol stánok so zdravou stravou, kde ste dali nohy do lavóra so soľou a kde sa podávala aj parádna kaša na rôzne spôsoby s olivami, parmezánom, chilli atď. Potom sme vymietli stánky s pitím, s odstupom času klasické jedlo „na lístok“ (väčšinou cestoviny). Aj tu bolo vidieť, že ste na podujatí, ktoré už má poriadnu úroveň. Jednoducho bolo všetkého dostatok, stačilo si už len na hoteli vždy dať nejakú večeru a bolo.

Pred spaním, ak prišiel ešte hlad, mal som so sebou proteínové tyčinky. Na raňajky potom klasika vločky a pod., ale postupom času som pridával aj viac tukov a bielkovín... teda syr, maslo, šunka atď. Žiadna mágia, hlavne jesť, jesť a mať stále so sebou niečo v zálohe.

Keď Gavia povie nie

Táto noc bola suverénne najhoršia zo všetkých... zrejme za to môžu aj tie 2 pivá s Bulls, aj keď Višnovi som radšej písal, že bolo len jedno. Nemohol som zaspať, potom mal zrejme „staff“ na hoteli párty, neskôr ma zobudila zase búrka a už okolo 4 počujem Jana ako frfle pri pohľade na update počasia. Totiž búrky, ktoré mali prísť až poobede a pre ktoré sa etapa posunula na 8:00 (čo znamená nachystať veci už pred 6:00), sa rozhodli, že prídu radšej ráno. Aj na videu vidieť, že rozhodne nie sme úplne „fresh“, navyše s vedomím, že na kráľovskej etape cez Gaviu budeme moknúť.


Nahodili sme voľné nohavice, pláštenky a čakáme na štart. Ako sa blíži ôsma hodina, je stále väčšia a väčšia tma a za chvíľu už leje, rovnako počuť ozveny hromov. Ok, čo sa dá robiť... Zrazu je 8:00, nikto sa nehýbe dopredu a za chvíľu vidíme, ako cez plotíky preskakujú cyklisti a utekajú sa schovať ako šváby. Štart sa posunul, hore sa ženia čerti a najmä v 2 600 metroch si viem úplne predstaviť ten mordor. Čakáme, Jano sa opäť baví vstupmi na IG, ja sa hrám s kamerou. Zrazu príde info, že sa máme presunúť na štadión v Bormiu a o chvíľu sa dozvedáme, že sa etapa zrušila.


Pri pohľade spoza okna na špagáty vody a tmu rozhodne neprotestujeme... jedno sú preteky, druhé potom zdravie a bezpečnosť. My tie etapy ideme v podstate rýchlo, ale sú tu ľudia, ktorí idú viac na „kochačku“ a porcia 100 km s prevýšením 3 200 metrov by im v tých podmienkach mohla trvať poriadne dlho. Aj preto nebolo možné posunutie štartu na neskôr, kedy sa postupne začalo lepšiť.

Na druhej strane bol celkom zážitok vidieť, ako organizátor zvládol situáciu vyriešiť. Jednoducho „show must go on“ a celý tento ansámbel bolo treba posunúť do Mallé (Val di Sole). Po nás prišli autobusy, bicykle išli samostatne... keď som videl množstvo pripravených fólií, spadol mi kameň zo srdca.


Paradoxne cesta autobusom a všetko okolo bolo horšie ako celá Gavia. Síce sme šli len 90 km, ale dokopy viac ako 3 hodiny natlačení v sedadlách cez 2 priesmyky, nechýbalo Passo Tonale. Jančiho som nevidel dlho takto trpieť ako teraz a bojuje, aby nehodil „tyčku". Ani vo sne mi nenapadlo, že vystúpim v Mallé z autobusu, na sebe tretry, prilba, voľné tričko a vrece s mokrými vecami na chrbte.

Asi len vďaka tým 4 piestom to nakoniec ubrzdím, Janči ale pokračuje ďalej a letí po zadku do „jarku“.

Ale to najhoršie... už kúsok za Bormiom sa „spravilo azúro“ a bolo nádherné počasie až do večera. No stačilo pozrieť na vodu v riekach a mali ste predstavu, čo sa hore muselo diať. Chceli sme ešte pretočiť nohy, lenže naše biky prišli až posledným transportom okolo deviatej večer. Takže slušne dorobený po celom dni sa zvalíme na posteľ a veríme iPhone predpovedi, ktorá je najlepšia. Škrie ma, že neuvidím Gaviu a najmä ten povestný zjazd po šutroch dole, na druhej strane motivácia prísť sem na dovolenku... alebo ďalší Transalp?

Piata etapa – Mallé – Valle del Chiese

iPhone predpoveď našich českých priateľov nesklamala, v noci lialo, ale zobudili sme sa do krásneho rána. Navyše prial aj charakter etapy, ktorá bola odlišná od toho, čo sme už zažili.


Ide najmä o povrch, kedy je vedený z veľkej časti po šotoline, rovnako šotolinové 2 veľké kopce, jeden slušný a dlhý technický zjazd a potom asfaltový záver. Ako stvorené na jazdu po búrkach.

Po „voľnom“ dni bolo cítiť zase o niečo väčšiu nervozitu, navyše úzke uličky štartovného mestečka tiež nepomáhali. Problém je, že vďaka môjmu „záseku“ v prvej etape sme v celkovom poradí až okolo 6. miesta, pričom aj keď sťahujeme, stále to máme do top 3 ďaleko. A tým pádom sme stále v zadných sektoroch. Ale už si zvykám, v úvodnom kopci sa už môžeme zase prebíjať dopredu...

A veľká časť jazdcov je stále na trati, rozhodne im nezávidím...

Nejdem to kompletne opisovať, vo videu všetko pekne uvidíte, len doplním jedno číslo. Po 1,5 hodine vidím údaj normalizovaného výkonu na hodnote okolo 350 W. A vidno, že naozaj valíme a etapa nám parádne ubieha.


Preletíme známu Madonnu di Campiglio, čaká nás ďalší dlhý kopec. Cítiť, že znovu sme zohraní o niečo viac, už ani netreba hovoriť a jazda nás vážne baví. Janči mi hovorí, ako v tomto kopci „trpel“ v závese Kájovi Hartlovi, kedy sa jednalo o posledný kopec majstrovstiev sveta Masters. Šotolina ale skončí a potom príde naozaj epický záver po klzkých šutroch, nechýba ani turistika a pekne klzké „singláče“. Ale ideme stále dobre.


Letíme po šotoline, zrazu pred sebou vidím, ako sa „šotka“ mení na betón a poriadne ostrú zákrutu. Asi len vďaka tým 4 piestom to nakoniec ubrzdím, Janči ale pokračuje ďalej a letí po zadku do „jarku“. Dopekla... Ale našťastie všetko dopadlo bez ujmy, len si uvedomíme, že sa nesmieme nechať uniesť, a že keď zbadáme pred sebou takýto betón, treba byť na pozore.

Najhorší zjazd ideme v závese za borcom z Talianska, z ktorého sa nakoniec „vykľuje“ jazdec, čo ešte pred pár rokmi jazdil majstráky XCO v ITA do 3. miesta. Na asfalte ho Jano potom naloží do háku a letíme do cieľa, tých pár „brdkov“ už nejdem opisovať, aj keď dali poriadne zabrať.

Nakoniec končíme v čase 3:51 opäť na treťom mieste, no strata na druhých je iba 4 minúty, takže cieľ do ďalšej etapy máme jasný... Nejaké tie analýzy výkonu si rozoberieme nabudúce, ale hodnota NP mi v cieli ukázala číslo 318 wattov.

Výsledky nájdete na tomto odkaze, záznam jazdy v aplikácii Strava.

Motáme sa v zázemí a po čase príde naozaj epická prietrž mračien. A nie len jedna. Padajú krúpy ako malé loptičky, schovávam sa v stánku Bulls, kde sme robili aj menší rozhovor (vo videu). A veľká časť jazdcov je stále na trati, rozhodne im nezávidím... Hotel máme až 30 km ďaleko, náš sprievodca Gabriel nás tam hodí autom riaditeľa pretekov, ale až o 19:00. Ďalší extra dlhý deň za nami, doprajeme si pizzu a zvalím sa na posteľ ako vrece zemiakov. Už cítim v diaľke Lago di Garda...

Čo vás čaká v poslednej časti?

Chcel som písať stručne a zase mám román, lenže neviem, ako inak „upratať" toľko zážitkov a ešte mnohé vynechávam. Nateraz stačí a len naznačím, čo sme si nechali do finálnej časti.

Pozrieme sa, ako sme zabojovali o druhé miesto, ako vyzerá legendárna cesta cez Tremallzo, prečo mám zimomriavky na štarte, čo znamená jazdiť po „šutroch“ a trochu porovnáme svoje výkony s najlepšími, aby ste mali predstavu, kde je špička a koľko nám k nej vlastne chýba. A, samozrejme, popri tom uvidíte ďalšie nádherné miesta, resp. krajinu, ktorá ako mávnutím čarovného prútika zmenila svoj charakter. Ciao.