Priesmyky, kamene, watty a finále nad Lago di Garda - BIKE Transalp 3. časť

Legendárne Passo Tremalzo, klzké korene, súboj aj poriadna dávka kameňov s dojazdom pri brehu Lago di Garda. Poďte s nami na trať v záverečnej časti alpskej trilógie.

Prišiel čas uzavrieť našu trilógiu, ale vlastne aj celý príbeh s názvom BIKE Transalp. Začali sme ako na hojdačke v rámci prvej časti, potom konečne našli rytmus v tej druhej a o čom bude tretia? Ešte nám zostali nejaké „resty“, napríklad zabojovať o druhé miesto, ku ktorému sme sa stále približovali, trochu si porovnáme výkony s najlepšími, nebude chýbať zhodnotenie od „Višňu", trochu načrtneme regeneráciu a samozrejme, všetko bude zasadené do nádherného prostredia.

To výrazne zmenilo charakter, od vysokohorského Livigna, či Bormia sa teraz presunieme do menšej nadmorskej výšky, pribudne viac kameňov, koreňov, navyše sa budeme motať okolo nádherných jazier. A v závere už budete cítiť doslova prímorský charakter.

Pozývam vás opäť priamo na trať formou videa, ktoré asi najlepšie zachytí prostredie a možno aj pocity z jazdy. A rovnako si mnohé veci priblížime v článku...koniec koncov ako v predchádzajúcich častiach, opäť som nedokázal byť úplne stručný.

Šiesta etapa - Valle del Chiese – Valle di Ledro

...Janči ma krotí, nech sa pekne zapracujem do tempa a neuvarím.

Tento deň sme mali pomerne jasný cieľ. Ešte aj Tomáš Višňovský mi písal, nech skúsime o ten druhý „flek" zabojovať a nesmieme sa zbytočne zaseknúť na štarte. Takže, teraz sa tam postavím ešte o niečo skôr, škoda, že sme stále v zadnom sektore pre môj „zásek“ z prvej etapy. Navyše, mne pretláčanie v balíku naozaj nejde. Ale sme odhodlaní zabojovať a ja mám veľkú chuť.

Jasným signálom bol fakt, že keď tesne pred štartom pustili na plné pecky „Highway to hell“ od AC/DC, prebehli mnou zimomriavky. Dnes si dám do tela a ešte budem mať z toho radosť.

Pohľad na profil hovoril jasne, 2 veľké kopce, tým druhým v poradí je legendárne Tremalzo. Viac ako 10 km s prevýšením cez 1 000 m, prejazd cez skalný tunel a zjazd po nádherných serpentínach. Ale v realite toho bolo ešte oveľa viac...


V prvom rade trochu bojujem s tým, aký zvoliť tlak. Tremalzo sa ide hore po asfalte, no v prvej časti etapy čaká množstvo klzkých trailov. Jazdím cca 1,6 vzadu a 1,3 BAR vpredu, čo je viac ako bežne ale presvedčili ma skúsenosti z prvej etapy... predsa len všetko ideme „na oči“ a veľa ostrých šutrov čaká len na mňa. Keď nabehneme po prvom kopci na klzké traily, zo začiatku trochu bojujem, chcelo by to nižší tlak, ale stále mám v hlave ten dlhočizný kopec na Tremalzo a zjazd po šutroch. No náš zámer sa začína aj tak postupne plniť.


V diaľke totiž vidíme dvojicu zo Scottu, čo je pre dnes jasne vytýčený cieľ. Pomaličky sa k nim približujeme, až sme kúsok za nimi. Zrazu ideme technický zjazd a vidíme ich, ako na kraji riešia defekt. Poznám ten pocit. Ale aj to patrí k MTB, teraz nám nezostáva iné, ako nasadené tempo udržať.

Začíname ukrajovať prvé metre, Janči ma krotí, nech sa pekne zapracujem do tempa a neuvarím. Môžeme to skrátiť, cca hodina driny. V závere sa asfalt mení na šotolinu a cesta naberá „epické“ rozmery. Neviem, ako inak opísať tú nádheru vysekanú v skale, finále obstará dlhý skalný tunel. A začína zjazd...


Na fotkách z výšky to vyzerá ako krásna šotolinka, ale zdanie klame. Skôr ide o „pomrvené" skaly, miestami trčia skutočne ostré kúsky a všetko je poriadne sypké. K tomu vždy po jednej strane pekný zráz. Samozrejme, niečo iné, keď sem idete na výlet a iné, keď valíte nadol v „pretekovom“ nasadení.


No už sme sa poučili a ideme s rozumom, nižšie v článku si trochu porovnáme časy vo výjazdoch a zjazdoch so špicou. No rozhodne sme radi, keď zjazd konečne skončí, pretože s jednou prestávkou v podobe krátkeho stúpania sme zbehli skoro 1 200 výškových metrov. Zrazu sa pred nami objaví nádherné Lago di Ledro a s vedomím, že sme splnili, čo sme chceli, máme skutočne radosť z výkonu a celej jazdy.


Nakoniec sme brali druhý „flek" s časom 3:55, výsledky nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava.

Porovnanie so špicou

Samozrejme, výsledný čas toľko nenapovie, resp. si to viete horšie predstaviť, ak si prečítate reportáž, pozriete video, ale nie ste priamo na trati. Najmä, keď si uvedomíte, že tí najlepší nám „naložia" aj viac ako 30 min... Ako je to možné? Vďaka sieti STRAVA sa ale dajú výkony trochu lepšie priblížiť, ukážeme si príklady kopcov, ale aj zjazdov.

...večer jedno pivko tiež OK. Ale bacha, raz som si dal 2 a už to nebolo dobre.

Začnime kopcom v úvode etapy, pekných 7,5 km s prevýšením 660 m, priemer 8,9 %. U nás priemer 360 wattov a čas 36 min a 15 sekúnd. Najlepší v našej kategórii, teda Karl Platt a Tomi Misser, čas 33:37. No a potom kategória elite, čo sú jednoducho profíci (teda takí, ktorých živí čisto len pretekanie), ako napríklad celkoví víťazi Simon Schneller, ktorý šiel vo dvojici s Ursom Huberom (Team Bulls). Oni dali ten kopec za 28:42. A boli rovnako pekným príkladom, že HT môže stále veľmi dobre poslúžiť.


Druhým príkladom je nekonečný kopec v druhej časti etapy na Tremalzo, teda 11,3 km, prevýšenie 830 m a priemer 7,4 %. Nám trval 55 minút, čo bolo nejakých 320 wattov v priemere u mňa a Jančiho – vzhľadom na v podstate rovnakú hmotnosť (cca 83 kg) máme veľmi podobné čísla a „budíky" nám ukazujú rovnako. Karl Platt a Tomi Misser za 49:16, no a elite Bulls (Simon Schneller a Urs Huber) za 40 minút a 48 sekúnd. Takže pekne vidíte, kde je profi level a že aj keď makáme a trénujeme, je stále veľmi ďaleko. Ale tu sa nejazdí len do kopca a v zjazde to bolo ešte zaujímavejšie.


Dalo by sa povedať, že cestou z kopca všetkým kraľovali práve naši Masters. Navyše Tomi Misser je aj národný šampión Španielska v zjazde (okrem iného) a opäť pekným príkladom je zjazd z Tremalza (vo videu od 7:00). Na nejakých 10 minútach sme „chytili" 1 minútu. V tom šutrovisku v rámci poslednej etapy (vo videu od 18:51) sme „chytili" minútu dokonca na 6-minútovom úseku. Elite Bulls na HT (!) nám tu dali 30 sek.

Do toho metalické platne „kvičia" ako zarezané prasa...hotová romantika.

Tu pekne vidíte rozdiel, ktorý bol paradoxne väčší na ceste dole. Len ako zaujímavosť spomeniem maratón Horal, kde sa konali v roku 2017 majstrovstvá Európy v maratóne. Jazdil na nich aj Karl Platt, ešte ako profesionál a tam sme v zjazdoch rozhodne nestrácali. My sme šli po skúsenostiach naozaj istotu, pretože hocijaké poškodenie materiálu by znamenalo veľké problémy, resp. koniec, čo máte potom stále v hlave a na čase sa to prejaví. A pritom sme rozhodne nechodili pomaly...


Čo mňa ale teší najviac, išiel som maximálne v rámci toho, na čo som mal...na trati zostalo z mojich síl všetko. Samozrejme, treba hneď športovo priznať, že Janči bol stále výkonnostne lepší. Ale keď investoval ten rozdiel do spoločnej jazdy (ťahanie špice, občasné postrčenie atď.), tvorili sme pomerne rýchlu dvojicu a on sa, myslím, rozhodne nenudil (dúfam). O tom, že môžem mať čisté svedomie, svedčí aj záznam z poslednej etapy, ku ktorej sa ešte dostaneme. V nej mi program Training Peaks vyhodil maximá a prišla veľká pochvala aj od trénera.

Mojím cieľom nie je samochvála, no v rámci prípravy sme pomerne podrobne rozoberali aj dáta, resp. progres a preteky boli akýmsi „koncovým produktom“. No aj bez záznamu mám stále v živej pamäti, ako si dávam v poslednom kopci počas súboja o tretie miesto s borcami z Izraela. Čo je krásne, potom si podáte ruky, dáte spoločnú fotku. Niečo podobné by mal zažiť každý a žiadne vojny by neboli.


Ešte než opustíme tréningové okienko, pár slov od Tomáša Višňovského.

Čo sa týka analýzy, nebudem prehnane počítať watty. Výsledok hovorí za všetko. Chalani dokázali výborne regenerovať počas jednotlivých dní. Dostatočný „loading“, správne rozvrhnuté sily počas dňa ale aj vzájomná pomoc. To bol základ úspechu. Ako sme sa pripravovali v Tatrách na tieto etapové preteky, máme podrobne popísané v článku/videu. Tam sme položili posledný kameň do skladačky s názvom Transalp. Pri viacdňových pretekoch sa vám spočíta každé šliapnutie navyše, to sme dobre vedeli.

Rovnako aj to, že Janči je výborný ťahúň a tak sme jeho potenciál využili na začiatkoch etáp, kedy chalani štartovali vzadu. Práve tam Jano doslova naložil Maťa do háku a doviezol ho čo najviac dopredu. Ťahavé pasáže boli potom pre nich ako voda na mlyn. Kde sa iné dvojičky trhali, chlapci išli pekne kompaktne. To sa následne deň po dni ukazovalo ako správna taktika. Zlatý klinec bola posledná etapa, kde podali najlepší wattový výkon. Áno, bola to najkratšia etapa, mohli teda ísť naplno. Paradoxne, skúste si po šiestich dňoch vyskúšať dvojhodinové preteky naplno! Tu sa práve ukázala ich konzistentnosť počas celého „etapáku“ a nebyť jednej etapy, bola by z toho „bedňa" v celkovom poradí, s čím asi nikto nepočítal. Z mojej trénerskej stránky som maximálne spokojný a hrdý na oboch.

Regenerácia

Veľmi častým dotazom bolo, ako sme vlastne regenerovali. A rovno poviem, že nie úplne ideálne, pretože takáto jazda bez podpory a ešte, ak robíte aj video, má svoje špecifiká. Ak sa pridajú nejaké problémy ako napr. v 1. etape, stane sa, že si konečne sadnete až večer a ešte treba zálohovať kamery a spraviť zostrih. Snažili sme sa spraviť maximum v rámci možností, čo je z veľkej časti jedlo, o ktorom som písal v minulej časti. Najmä jeho postupnosť, kedy si nedáte po dojazde hneď klobásku, ale predtým nejaký regener, potom kaše, cestoviny atď...jednoducho postupujete od ľahko stráviteľného a nutrične bohatého.

Ak by mi niekto dopredu povedal, čo všetko zažijem počas tohto podujatia, neuverím.

A večer sa nič nestane, ak „zabijete“ pizzu, pretože energetický výdaj je obrovský. Mne Tomáš požičal aj kompresné nohavice Reboots, ktoré mi pomáhali uvoľniť pnutie v nohách a ktoré sa mi nejako podarilo zmestiť do tašky s ostatnými vecami A samozrejme, treba do seba neustále liať tekutiny, večer jedno pivko tiež OK. Ale bacha, raz som si dal 2 a už to nebolo dobre. A rovnako nezabúdať používať výťah.

Mňa osobne by zaujímalo, aký rozdiel by spravilo, keby máme podporu, teda po etape hneď masáž, žiadne starosti s bicyklom a pod. Potom si ale hovorím, že nie sme „profíci“, tak sa na nich nemusíme ani hrať a ešte aj report by bol nudnejší...

Siedma etapa - Valle di Ledro – Riva del Garda

Úprimne, keď robíme ráno „vstup“ pri nádhernom jazere Ledro, aj mi je smutno, že už bude čoskoro koniec. Na druhej strane zase človek chce mať aj všetko úspešne za sebou a tie pocity sa vo vás bijú. Po včerajšom 2. mieste mi na chvíľu napadlo, či poslednú etapu nepojmeme výletne... celkové 3. miesto je strašne ďaleko. Po chvíli sa s Janom na seba pozrieme, usmejeme a je jasné, že nie. Po tých dňoch v nás stále ostáva „pretekárska hrdosť“ a výsledkom bola etapa, kde som si nakoniec dával najviac.


Parametre opäť nevzbudzujú nejaký veľký rešpekt. Veď „len“ 1 700 výškových metrov. Lenže tie naberiete cca na 30 kilmetroch, v úvode čaká kopec s prevýšením 1 000 metrov a v popise sa píše o veľkom množstve šutrov všetkých možných rozmerov.


Ako písali, tak aj bolo. Úvodný kopec je z veľkej časti po asfalte a veľmi oceňujem, že v tieni lesa. Teploty opäť atakujú 30 °C a krajina okolo už má ďaleko od majestátnych hôr. Kopce sú krásne, ale úplne odlišné...také prímorské. No skál rozhodne neubudlo, práve naopak a zrejme ich všetky vysypali na trať.

No najväčšiu radosť mi robil pohľad na Jančiho, kedy vidím, že sa nenudí.

Preklopíme sa do zjazdu a spoznávame skaly všetkých druhov a veľkostí. A čo najhoršie, zjazd nemá konca kraja. Jednu chvíľu myslím, že naozaj zastavím a vyklepem ruky. Do toho metalické platne „kvičia" ako zarezané prasa...hotová romantika. Ani sa nečudujem, keď sme zbehli v podstate na jeden šup viac ako 1 000 výškových metrov.

Preletíme cez krásne mestečko a je tu posledný kopec. Ten tvoria akési „schody“, teda strmé úseky prekladajú miernejšie časti. Pred sebou vidíme borcov z Izraela a keďže sme silnejší v zjazde, máme jediný cieľ...udržať sa ich za každú cenu. Janči mi občas pomôže, no dávam si poriadne, o čom svedčí aj fakt, že v závere namiesto komentára len vyhŕknem akýmsi polokrikom „posledný kopec“. Zjazd k Lago di Garda tiež stojí za všetky drobné, ale má jednu výhodu...je prerušovaný rovnejšími úsekmi, čo výrazne pomáha. Čo veľmi nepomáha, je akýsi nápis pred očami: „len žiadne blbosti, s kľudom, žiadny defekt“...pritom chcete ísť stále čo najrýchlejšie.


Za chvíľu už letíme cez vinice, pod sebou vidím majestátne jazero a doslova cítim cieľ. K nemu sa ešte musíme premotať cez mesto, ale všetko raz skončí. Keď počujem v diaľke „vravu“, viem, že niečo podobné už čaká aj nás. Dojazd má naozaj úroveň, všade kopec ľudí, tlieskajú, buchnú aj nejaké tie konfety. Finito...a hneď prvé, čo spravíme, je poriadne chlapské objatie.


Etapu sme teda preleteli za 2 hodiny a 31 minút, výsledky nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava. V celkovom poradí sme nakoniec obsadili „obľúbenú“ zemiakovú pozíciu...

Viac, než sme si vedeli predstaviť

Ak by mi niekto dopredu povedal, čo všetko zažijem počas tohto podujatia, neuverím. V podstate celý príbeh od samotného začiatku mi príde ako poriadna cesta. Ešte teraz nás vidím, ako sa fotíme s pivom a burgermi a spúšťame celú sériu.

Mňa rozhodne potešilo postaviť sa na „bedňu" a nielen raz. No najväčšiu radosť mi robil pohľad na Jančiho, kedy vidím, že sa nenudí. On, myslím, vôbec nečakal, že nakoniec budeme bojovať o pódium a že nás bude takto vidieť.

Niekomu možno počas prípravy prišlo, že sa tréningu venujeme až príliš, že mohlo byť radšej viac výletov a pod. Ale ako som už raz písal, chcel som ísť do toho poriadne a prísť maximálne pripravený s čistým svedomím. Jednoducho stanoviť si poriadny cieľ a niečo mu aj obetovať. Keď sa na to pozriete s odstupom, podobná analógia platí aj v bežnom živote. Nie všetko viete dosiahnuť v dohľadnej dobe, niekedy treba vydržať a ísť si vytrvalo za svojím, len samozrejme nie úplne s klapkami na očiach.


A nakoniec niečo, čo ma teší zo všetkého najviac. Neraz sa totiž stane, že po podobných akciách si ľudia lezú na nervy a v podstate prestanú byť priateľmi. Ale my sme teraz ešte väčší priatelia ako predtým. Vďaka, Janči, bol si najlepší parťák a verím, že si niečo podobné ešte zopakujeme.


A veľká vďaka patrí aj vám. Mnohí ste nám písali cez všetky možné kanály priamo počas, rovnako si veľmi ceníme všetky komentáre, „lajky“ a teda pozitívnu odozvu na samotné výstupy. Pre mňa sú veľkou motiváciou aj po tých rokoch skúšať stále posúvať latku. Bola to jednoducho parádna jazda.