Defekty, pád ale aj nečakaný úspech – BIKE Transalp 1. časť

Dnešný príbeh bude aj o tom, že keď sa nedarí a lepí smola na päty, treba pokračovať ďalej a nakoniec sa môžete postaviť na „bedňu“ s 5-násobným víťazom Cape Epic.

Ak som vyjadril v poslednom článku v rámci prípravy nejaké obavy z toho, ako vlastne zdokumentujem celú akciu, ukázali sa ako zbytočné. Potvrdilo sa, že najlepším scenáristom je sám život, ktorý nám pripravil príbeh, aký by sme asi ťažko vymysleli. Výsledkom bude trilógia, pričom každý diel bude svojím charakterom trochu odlišný. Spomínate na Pána prsteňov, no nie? Len my sme neputovali Stredozemou, ale naprieč Alpami zo severu na juh a rozhodne neskončili v Mordore, ale na krásnom Lago di Garda...

Hneď na úvod využijem fakt, že celý projekt bol vymyslený ako séria a môžem sa spätne odkázať. Ak vás zaujíma, čo je vlastne BIKE Transalp, čím je špecifický a pod., pozrite úplne prvú časť, kde sa všetko dozviete. Len doplním, že sme vychytali jubilejný 25. ročník.

Heslo „čo nemáš, nepotrebuješ" obsahuje skutočne veľkú múdrosť.

Poteším aj tých, ktorí veľmi nemusia nejaké tréningy, watty, zóny a pod. – tie prídu na rad neskôr. Dnešná časť bude najmä o zážitkoch, alebo aj pekným dôkazom, že Murphyho zákony neradno podceňovať. Dosť omáčok, poďte s nami priamo na trať legendárneho podujatia a pod videom nájdete článok, ktorý všetko doplní vrátane obrázkov, priblíži etapy a nádherné miesta, ktorými sme prechádzali. A že ich bolo...

MS v prebaľovaní alebo nultá etapa

V rámci etapových MTB pretekov sa nemôžem považovať za nováčika. Asi 8x som bol na Beskidy MTB Trophy, minulý rok napríklad MTB Trilogy, alebo aj náš jediný a už zrušený etapák Horal Tour. Možno si niektorí ešte spomenú na chorvátsky 4 Island, kde sa dokonca išli dvojice a kde som jazdil s Rišom Chrappom. Lenže všetky mali spoločnú jednu vec...zázemie. Všetky mali štarty z jedného miesta, v Chorvátsku sa síce presúvate medzi ostrovmi ale stále sme mali zázemie v podobe auta.

Zabudnite na ľahké flow traily, tie v závere mali poctivý enduro charakter...

Lenže teraz sme úplne bez podpory, čo znamená, že máte 1 veľkú tašku, do ktorej sa treba nabaliť na 7 dní a idete naprieč Alpami. Navyše ja som tam potreboval dostať aj počítač, kamery a pod., ktoré súvisia s tvorbou, resp. zálohou, ku tomu pevné obaly, aby prežili. Rovno poviem, že už dlho mi nebežal mozog tak, ako v momente, kedy triedim a vyberám veci, ktoré si vezmem a ktoré musia zostať v aute. Keby sa viem vrátiť v čase, určite by som spravil viacero zmien, to si necháme do nejakej ďalšej časti.


Celý systém funguje tak, že tašku s vecami už musíte mať o 6:30 ráno pripravenú na recepcii daného hotela. Následne si ju potom nájdete zase v hoteli, kde budete bývať neskôr. Keď si vezmete množstvo ľudí, už len zabezpečiť tento proces je celkom masaker a na všetko je samostatná agentúra.

Druhou veľmi dôležitou súčasťou je vrece, ktorému sa hovorí „daybag“. To sa odovzdáva pred štartom a dostanete ho zase hneď v areáli cieľa. Jeho obsah sme tiež postupne ladili, ako sme naberali skúsenosti a nakoniec sme sa zhodli, že keby skutočne musíme a nerobíme výstupy a pod., prežili by sme v pohode aj s tým vrecom. Heslo „čo nemáš, nepotrebuješ" obsahuje skutočne veľkú múdrosť. Zo začiaku človek vníma celý systém ako náročný, rovnako neustále chystanie vecí dopredu, či balenie...ale ako pribúdajú etapy, jednoducho sa prispôsobíte. Samozrejme, niektorých sprevádzala rodina/priatelia autom, mnohé tímy, alebo aj jednotlivci mali podporu a teda všetko toto okolo im odpadá.


Keď sa na všetko ale dívam s odstupom času, štýl „bez podpory“ bol rovnako základom mnohých zážitkov. Pretože kým mnohí boli na hoteloch a regenerovali, my sme sa s vrecami na chrbtoch mali čas družiť – či už s pretekármi, alebo aj ľuďmi v zázemí. Ak by ste chceli ešte viac „raw" zážitok, ostáva tu kemp, kde spíte s hordou pretekárov pod jednou strechou.

Prvá etapa – Nauders – Reschensee

Nechajme teda prípravy, balenie a poďme sa pozrieť už na jednotlivé etapy. Čo sa mi veľmi páčilo, boli vždy charakterom veľmi odlišné, uvidíte to hneď na príklade prvých dvoch kúskov. Samozrejme, ako prvé upúta pohľad na kilometre a výškové metre, no to nie je všetko.


Charakter najviac ovplyvňovalo množstvo singletrailov a ich náročnosť, pričom v prvej etape sme si ich užili hojne. Zabudnite na ľahké flow traily, tie v závere mali poctivý enduro charakter a hneď si hovorím, že tie 4-piesty a 120 mm sa tu rozhodne nestratia.

...zisťujeme, že sme si pridali jeden extra singel a obiehame zase ľudí, ktorých sme už obehli.

Ako vravím, prvá etapa bola v mojom prípade „smiech cez slzy“, vďaka tým peripetiám s defektmi, nejdem všetko znovu opisovať, vo videu je toho dosť. Najväčším trestom nebola ani strata času ale fakt, že najmä v prvej časti sme tie nádherné single museli ísť doslova na brzdách, pretože sme sa prepadli hlboko do štartového poľa. Najmä, keď sme sa ním museli prácne už raz prebiť na začiatku.


No verte mi, že pohľad na tie kopce nám vždy dodal energiu a mal som radosť, že mám možnosť byť v danom momente na danom mieste.


Samozrejme, veľmi mi pomohol Janči, ktorý všetko bral s nadhľadom a tiež sa bavil živými vstupmi na svojom Instagrame. Nakoniec, čo nám zostávalo, keď sme išli „omotaní“ ako na dobových fotografiách (namiesto plášťa sme mali inserty) a rozhodne sa dá povedať, že sme budili pozornosť. Potom sme si jednoducho povedali, že ber to čert a bojovať budeme v ďalších etapách.


Výsledný čas teda 4:12 hod, výsledky etapy nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava.

Všetko malo ešte svoje pokračovanie, ktoré vo videu nebolo spomenuté. Totiž po príchode na hotel, ktorý bol asi 5 km od cieľa, sme zistili, že recepcia je inde. Takže kúsok späť, znovu hore k hotelu a po tom všetkom zisťujem, že naša batožina tu nie je. OK, tento deň si vyžeriem až do dna. Volám na číslo, všetko sa vyrieši ale dovezú nám ju až po cca 2 - 3 hodinách. Chyba bola niekde na mojej strane, pretože som pri odovzdávaní nepovedal, že sme v rámci „médií“, kde sa hotely riešia na poslednú chvíľu. No, už vedia a treba povedať, že od daného momentu s batožinou problém nebol. Ešte okolo 16:30 valím do priestoru cieľa opraviť/vymeniť gumy ale o 16. im už „padla", dohodneme sa na ráno. Ako vravím, dnes mi vážne karma nepriala...

Výsledky ani nechcem pozerať, no čo nás potešilo, keď sme odrátali čas strávený „šaškovaním“, vidíme, že sa vôbec nestratíme a pritom sme šli druhú polovicu už výletne. Motivácia na ďalší deň je okamžite jasná...

Druhá etapa - Reschensee – Livigno

Nový deň, nový Transalp...to bolo naše heslo. Nechať včerajšok za sebou, ukázať, čo v nás je a pritom si užiť prostredie. Keď si pozriete profil, je okamžite vidieť rozdiel. Etapa by sa dala nazvať vysokohorskou, pretože smerujeme do Livigna. Kopce dlhé, najmä ten na 30. kilometri vidím, že dá zabrať.

Pokiaľ pri defektoch v prvej etape išlo len o moju pýchu, tu išlo vážne do tuhého.

Navyše je poriadne teplo a dusno, takže viem, čo ma čaká. Veľkou výhodou je fakt, že v úvode nie sú žiadne single, pretože sme na štarte až úplne vzadu, čo je dané celkovým poradím. Ja som si musel privstať a poriešiť plášte, všetko ale prebehlo hladko a chalani v Maxxise sú profíci. Všetko znovu nahodené vrátane insertov, dávam ale vyšší tlak ako predtým. Rovnako berieme 2 poctivé duše, komplet sadu s klasickými knôtmi Lezyne...


Naše koridory štartujú navyše s odstupom od tých vpredu. Ale my ideme ako dvojčlenný expres, letíme dopredu...ak ste zažili Jana na nejakých cestných pretekoch, viete, čo znamená spojenie „ťah na rovine“. Najlepšie, keď letíme okolo skupín, ukazuje, nech sa pridajú ale oni len krútia hlavou. „Skáčeme" cez skupiny a cca po 30 minútach sa pohybujeme už v rámci našej výkonnostnej hladiny.

Dnes to ale nebude úplne „čistá“ jazda, zisťujeme, že sme si pridali jeden extra singel a obiehame zase ľudí, ktorých sme už obehli. Presne vieme, kde sme odbočili zle, naša chyba. Slnko už doslova pečie a ideme na TEN kopec. V podstate akoby ste šli Kráľovu hoľu, len prostredie okolo sa mení na doslova epické. Noríme sa hlboko do hôr, naberáme nadmorskú výšku. Pohľady okolo berú dych. Cítim, že teplo a šialený úvod si berie svoju daň, ale našťastie sa „neplazím" a stále niekoho obiehame.


Dostávame sa na akúsi náhornú plošinu, miesta sú mi ale povedomé, najmä dlhý singletrail popri vode. Jasné, veď to sme šli na Nationalpark Bike maratóne, odkiaľ už jeden report mám...tiež fajná nakladačka.

Ten ostrý šuter tam na mňa čakal roky, rovnako ako ten klinec v druhej časti etapy.

Dostávame sa do tempa, predsa len už ideme 4 hodiny a „diesle" zabehnuté. Vidím Livigno v diaľke, pred nami nádherný trail z Passo Trella a celý len pre nás. No a v zjazde potom prišiel moment, ktorý rozhodne nechcete zažiť. Pokiaľ pri defektoch v prvej etape išlo len o moju pýchu, tu išlo vážne do tuhého. Či už svoje zohrala únava, nepozornosť, alebo jednoducho smola, pred Jančim sa „zatvorila“ cesta a ja len vidím, ako padá na skaly.


Verte mi, že GoPro kamera skresľuje (všetko nájdete vo videu) a keby vidíte tie šutre, kam dopadol naživo, nechápete. Nechápal som ani ja a myslím, že je koniec, v momente mi napadli skutočne rôzne scenáre. Ale Jano vstáva, prvý dobrý signál. Hrča ako golfová lopta na kolene, trafený členok... skúša sa pomaly rozbehnúť... a ide. Zjazd ale ešte pokračuje a vidím na ňom, že istota sa rozplynula v nadmorskej výške, trmácame sa nadol skutočne opatrne. A viete čo? Tesne predtým ako zozjazdujeme, mi ešte „prdne“ špica ale to už mávnem rukou... len materiál.


Dostať sa do cieľa bol skutočný boj, najmä s hlavou. Samozrejme sme spomalili, celý flow bol v háji ale tešilo ma, že Janči nemá nič zlomené a že pokračujeme. Rovnako vidím, že začína trpieť. Stres z pádu vám vyplaví adrenalín, ten prehluší všetko ostatné, človek prestane jesť, piť a potom narazí do steny. A my sa nie a nie dostať do Livigna, pretože ho celé ešte obídeme po traile, ktorý bol asi najdlhší v Jančiho kariére.

V cieli sme konečne za 5 hod a 13 minút, výsledky nájdete na tomto odkaze, záznam v aplikácii Strava. Ale nakoniec prišla nečakaná odmena a moment, vďaka ktorému sme sa odrazili a chytili, ako sa hovorí, vlnu. Všetko nižšie v texte.

Pár slov k defektom

Ak si pozriete video a moju „komédiu“ v prvej etape, zrejme si poviete, mal si mať iné plášte, zbytočné bezdušáky, inserty, zlaté duše atď. Ale verte mi a na tom sme sa s Jančim okamžite zhodli, že tak to malo jednoducho byť. Veď moje skúsenosti s Maxxis plášťami (vrátane Álp) sú len pozitívne, v podstate som na nich defekt nemal za posledných 10 rokov asi ani raz. Či už sa bavíme o Salzke (10x), maratóne HERO atď., atď. Samozrejme, svoj podiel na všetkom mal aj určitý „štarťák“, ktorý cítil aj Janči a ktorý sme si na seba vytvorili celou sériou. Ten ostrý šuter tam na mňa čakal roky, rovnako ako ten klinec v druhej časti etapy. Nemať insert, možno by to odniesol ráfik a bolo by vymaľované. Ak sa pýtate, prečo som mal insert aj vpredu, odpoveďou je počasie. Všetko idem na jednom sete kolies a keby sa predpoveď zmenila a bolo by neskôr mokro a blato, mohol som ísť s tlakom výrazne nižšie, čo spraví zásadný rozdiel v trakcii. Plus samozrejme extra ochrana, veď dobre trafiť šuter môže človek aj vpredu

Ale je tu moje „maslo", ktoré súvisí s absenciou defektov v posledných rokoch.

...naozaj nám to nespadlo zadarmo a všetka ta príprava priniesla svoje ovocie.

Oprava vyžaduje vždy cvik, najmä keď vidíte, ako sa okolo valia hordy ľudí. Rovnako boli zrejme moje Dynaplug knôty už staré, čo bolo dôvodom, že sa zlomila hlavička. Borci v Maxxise potom hovorili, že na MTB sú istotou jedine klasické knôty. A duša, ktorá nám nešla nafúkať, asi tiež nebola najmladšia. Všetko sa zišlo v danom momente a priestore, vďaka čomu sme si ale veľa vecí uvedomili a od ktorých sa odrazili k ďalším etapám.

Raz si dole, raz hore

Všetko, čo píšem, naberie svoj kontext, keď si vypočujete finálnu časť celej „story“. Pretože okrem smoly sme mali aj neuveriteľné šťastie. V prvom rade Janči netrafil koleno, ale miesto tesne pod ním. Opuch bol poriadny, ale veľmi rýchlo mizol a rovnako členok bol len trochu narazený. Aj keď on je stále pozitívny, predsa len vidím, že má späť svoju „náladu“ a mne spadol veľký kameň zo srdca.

Ja som si medzitým dal v servise vymeniť špicu, využil som situáciu, že väčšina ľudí ešte bola na trati. V cieli niečo počujem o treťom mieste, ale vtedy ma trápili iné veci a nechcem si robiť nádeje. Ale keď Janči pozerá výsledky, hovorí, že máme ozaj 3. flek. A viete o koľko? O 2 desatiny sekundy pred tými na 4. mieste. Ako je to možné, keď sme nešpurtovali? No pretože sme na štarte boli až v zadných sektoroch, ktoré štartovali s odstupom cca 2 min. Na 5 hodinách a niečo nakoniec rozhodnú 2 desatiny.


A verte mi, že postaviť sa po tom všetkom na bedňu a podať si ruku s Karlom Plattom, bol neuveriteľný zážitok. Aj keby už teraz skončíme a nejdeme ďalej, hovoríme si, že máme splnené. Ale ono to bol len začiatok, pretože po všetkých peripetiách sme pochopili, ako máme jazdiť ďalej a v podstate to bol zlomový moment. Vieme, na čo máme a ako treba jazdiť, ostávalo už len aplikovať všetko do praxe...

Masters, to sú tí dedovia, nie?

Možno si poviete, že veď oni jazdia v nejakej „Masters“ kategórii, teda nejakí „dedovia za zenitom". Na Transalpe to funguje tak, že pri dvojiciach sa berie súčet vekov. Lenže na podobných akciách a keď vynecháme kategóriu elite (teda profíkov), sú práve tieto najsilnejšie. V mladších by sme brali v druhej etape 1. miesto, pričom elite borci z Bulls, čo sú známe mená ako napr. Urs Huber, nám dali napriek všetkým peripetiám hodinu pri 100 km a 3 200 výškových. A už vôbec by sme sa nestratili ani medzi jednotlivcami.

Rozhodne nechcem, aby to znelo ako chválenie, neboli to majstrovstvá sveta, ale naozaj nám to nespadlo zadarmo a všetka ta príprava priniesla svoje ovocie. A som ozaj hrdý, že sa mi podarilo postaviť na bedňu spolu s najlepším parťákom, akého si môžno priať a zároveň skvelým priateľom...

Čo vás čaká v ďalšej časti?

Myslím, že na úvodnú časť trilógie aj stačí. Bola najmä o zážitkoch, ktoré by sme skutočne dopredu nevymysleli. Nabudúce sa pozrieme, čo znamená spojenie „byť usinglovaný“, ako sme sa naučili využívať naše silné stránky a našli „flow", čo sa stane, ak nastanú šialené búrky a máte ísť cez 2 600 metrov vysokú Gaviu. Pozrieme sa, čo sme nosili so sebou, čo sa osvedčilo a ako sme sa skamošili s legendami z Bulls a získali ich rešpekt. Nudiť sa, myslím, nebudete...