Reportáž: Etapák Beskidy MTB Trophy – hrebene, stojky, kamene a búrky

Reportáž: Etapák Beskidy MTB Trophy – hrebene, stojky, kamene a búrky

Priemer 70 km a 2 650 výškových metrov na deň počas 4 etáp je len jedna strana rovnice. Tou druhou je náročný terén, kde nič nie je zadarmo a nevyspytateľné počasie. Vitajte v Beskydoch...

Práve divočina takmer domácich Beskýd je dôvod, prečo sa sem s Tomášom (Katkom) pravidelne vraciame. Pre mňa je tento ročník už 9. účasť, Tomáš ich má plných 12. Doslova za humnami máme profesionálne organizované etapové preteky, ktoré vo veľkom lákajú množstvo zahraničných účastníkov – tento rok malo zastúpenie skoro 42 krajín a na výber bol variant Classic, alebo kratší s názvom Mega. Horda skoro 600 bikerov tak netrpezlivo očakávala štvrtkový štart.

Ten posunuli oproti minulým rokom už na 9:00, čo velí k skorému odchodu zo Žiliny. Cesta cez Kysuce bola síce pomalá, no bez problémov (opačne to je horšie). Poľská Istebna je našťastie kúsok, registrácia je na pár minút a môžeme sa vybaliť. Potom už ostáva jediné... nalepiť tradičný profil a postaviť sa na štart.



1. Etapa – Veľká Rača – 69 km a 2 560 m


Už ako prvá na rozcvičku nás čakala domáca Veľká Rača. Táto etapa bolo minulé roky takmer vždy až tretia, alebo ako posledná a neraz označená ako kráľovská a teraz hneď na úvod ako „rozcvička“. Nejde ani tak o kilometre a prevýšenie, ktoré je mimochodom tiež slušné, ale najmä o náročný terén a kilometre, ktoré nenaskakujú. Horšie, že je na toto ročné obdobie extrémne teplo, v ktorom sa vždy trápim a v tých stojkách to bude lahoda . Na štart prichádzame cca 30 min. predtým, pretože svoj „vyjazdený“ prvý sektor si po minuloročnej absencii bolo potrebné zaslúžiť. Stretávame slovenskú partičku – chalanov z Horal tímu v zložení Peter Majerský, Igor Rusko a Laco Bráz a tiež Petra Strenka (Strenki) a Martin Kováčik. Stojíme spoločne na štarte a ja vyhľadávam aspoň malý tieň pod nafukovačkou ako pes. O 9:00 sa celý had cca 350 bikerov na trati Classic dáva do pohybu.



Prvú etapu nemám nikdy rád, najmä úvod, pretože každý je ešte nabudený, čerstvý a má min. 750 mm široké rajdy . Sem-tam počuť zabrzdenie a cítiť nervozitu, ako sa rútime po úzkej asfaltovej ceste. Treba vydržať, kým narazíme do slávnych paneliek vedúcich na Koniaków, kde sa to začne hneď deliť a každý na kazete hľadá tie najľahšie prevody. Aspoň, že už má väčšina vpredu jednoplacky a nikomu tu nepadá reťaz, čo bývalo vždy dobrým zvykom. Sedím na špičke sedla, snažím sa držať tempo, a pritom sa úplne neuvariť na úvod. Dôvodom je následný zjazd v krásnom singli, kde je vždy dobré byť vpredu, pretože sa zvykne po čase upchať.



Teraz bez problémov, akurát jeden jazdec mi pokazil pokus o cenný zjazdový KOM . Úvodné kilometre následne naskakujú pomerne rýchlo a vidno, že sa rozhodne bude pretekať o každé miesto. Snažím sa hlavne poriadne piť a stiahnuť celú 750 ml fľašu, kým príde prvý bufet na 24. kilometri. Za ním zase strmý kopec, zjazd a pomerne dlhý asfaltový úsek. Vláčik predo mnou je ďaleko, druhý ma neskôr dobieha. Necítim sa vôbec ideálne a vidno to aj pri pohľade na budík, ktorý strieľa poriadne vysoké hodnoty tepu a veľký podiel na tom má aj teplota. Asfalt končí a môžete začať stúpať na hrebeň Veľkej Rače.



Rozbitá zvážnica sa mení na strmý a poriadne dlhý stúpavý singel, ktorý sa postupne napojí na hrebeň. Ak vás niečo vie doslova vyšťaviť, tak práve jazda po hrebeni, pretože sa stále mordujete v nejakej stojke a kilometre jednoducho nenaskakujú. A samozrejme terén plný koreňov a skál v každom smere. To vnímanie súvisí aj s tým, že sa mi ide naozaj zle a prepol som do „survival“ módu. Cítim, že sa mi motá hlava a vzduch v niektorých miestach doslova stojí. Už sa neviem dočkať toho bufetu pod vrcholom a doslova sa tam ťahám očami. Konečne!



Dopĺňam ioňták, lejem si vodu na hlavu a beriem banány. Na vrchu je kopec ľudí a prehupnem sa do kamenistého zjazdu. V ňom celkom letím a dobieham jazdcov predo mnou a neskôr aj trochu ožívam. Stále pokračujem po singli, zase stúpame k hranici a odtiaľ letím po naozaj nepríjemnej a rozbitej zvážnici. Už to zase ubieha, no viem, čo ma čaká na záver. Cieľ totiž je v spomínanom Koniakowe a je to skutočný "uphill finiš", ako sa patrí do poriadnej panelovej steny.

Nakoniec ju „vykvíkam“ a v čase 4:14 hod. končím prvú etapu na 23. mieste. Vysolené nohavice sú u mňa vždy znak, že zadarmo to rozhodne nebolo . Do Istebnej sa aspoň trochu vytočím a tam pri bohatom bufete a wakpách počkám na chalanov. Smolu mal Laco Bráz, ktorý v poslednom zjazde spadol a narazil si okrem iného aj ruku – tá mu cez noc poriadne opuchla a do ďalšej etapy už nenastúpil. Výsledky po 1. kole nájdete na tomto odkaze + pripájam profil, mapu a záznam jazdy na Strave.



Výbava – dôležitá hranica medzi nízkou hmotnosťou a odolnosťou


Celý tento etapák je pomerne špecifický svojím terénom a kladie dôraz nielen na nízku hmotnosť, ale tiež celkovú odolnosť komponentov a výbavy. Jazdil som tu na 26-palcovom HT, 29-palcovom HT a na 29-palcovom fulle a rovno môžem povedať, že to tretie je doslova povinná výbava. Áno, dá sa jazdiť aj na pevňáku, ale „fun fuctor“ ide výrazne nadol a hlavne s pribúdajúcou únavou. Predtým ma tu často bolieval chrbát a doslova celý človek, teraz to zostáva hlavne pri tých nohách . Krásne vidno, že ten „marketing“ má niečo do seba – či už to boli 29, FS, pevné osky, jednoprevodníky, boost a pod. To všetko kombinuje aj moja Orbea OIZ a môžem s čistým svedomím povedať, že každá „fičúrka“ na zlepšenie tuhosti tu má svoje opodstatnenie, a to všetko v ľahučkom kabáte. Veľká časť trate ide po hrebeňoch plných skál a koreňov, alebo valíte po zvážnici doslova vysypanej kameňmi, pričom nejde len o gramy.



Krásne to bolo vidno aj na Tomášovi, pretože ten minulé roky jazdil na 29-palcovom športovom fulle so 100 mm zdvihom (Scalpel), ktorý teraz vystriedal 29-palcový trail bike Ibis so 120 mm zdvihom a 2,4-palcovými gumami. Vďaka náročnosti terénu takmer nič nestratil (naopak získal v zjazde) a dalo sa to krásne porovnať vďaka Strave a rôznym segmentom. Ďalšia dôležitá vec sú plášte, ktoré rozhodne treba voliť s rozumom.

Zadný osvedčený MAXIS Ikon 3C EXO v šírke 2,2 doplnil vpredu testovaný MICHELIN FORCE COMPETITION v šírke 2,25 a táto kombinácia bola výborná – samozrejme bez duší a nešetril som ani tmelom. Obidva sú zosilnené a majú odolné bočnice, pritom sú stále ľahké a nestratia sa v rôznych podmienkach, ktoré tu vedia prekvapiť, pričom MICHELIN si poradí výborne aj s blatom. Vpredu som vozil tlak 1,55 bar a vzadu 1,85 bar pri hmotnosti cca 84 kg. Totiž, ak dáte nízky tlak, môžete veľmi ľahko preraziť na kameňoch, naopak vysoký a bude vám bike skákať ako koza . Rovnako si treba rozmyslieť, čo so sebou na prípadnú opravu. U mňa to bol malý multikľúč, CO2 systém s 24 g bombičkou JetValve, montpáka a mini kit Dynaplug® Racer s knôtmi na opravu.



To doplnil navyše nitovač, spojka reťaze, náhradná 16 g bombička a samozrejme duša. V tomto prípade je výborný pomocník elektrikárska páska, takže nitovač aj montpáka šli na predstavec, duša na rám a spojka na bowden. Dalo sa ísť teda pekne na ľahko a vrecká zostali vyhradené hlavne na jedlo - našťastie nič z toho som nakoniec nemusel použiť a radšej si hneď zaklopem (klop, klop). Dôležité je aj dobré mazivo, ktoré vydrží bez ohľadu na podmienky a v tomto smere už dlhšie používam vosk Rex Domestique. No a samozrejme metalické platničky, ktoré rozhodne vydržia aj nečakané prekvapenia...



2. etapa Rysianka – 75 km a 2 550 m


Keby mi niekto povedal, čo všetko dnes zažijem, asi by som neveril. Ráno je opäť poriadne horúco a dusno, takže znovu volím doslova „priesvitný“ dres Climbers od Castelli a nohavice s príznačným názvom Inferno, určené presne do takejto vyhne. Je to naozaj rozdiel oproti klasickému setu a aspoň trochu pomáhajú bojovať s pre mňa nepríjemnou teplotou. Ale cítim, že dnes už to bude iné, za tie roky na tomto etapáku už má moje telo akúsi schému a po prvom dni sa mi vždy ide lepšie a lepšie. Štartujeme kúsok od Istebnej, na mňa čaká prvý sektor, takže si môžem napochodovať ako pán.



Po úvodnej naháňačke a tlačenici na asfaltke rozbieham nohy a chytám si svoje tempo. Snažím sa hlavne vypiť celú fľašu, kým príde bufet už na 17. km – v tomto teple netreba na nič čakať a dopĺňať tekutiny poriadne už od začiatku. Na dlhom asfalte vytvorím dvojičku s jedným borcom a spoločne si pomôžeme až pod hlavné stúpanie na hrebeň. Čaká nás poriadny kopec, ale nájdem si dobré tempo, čo vidím aj podľa ukazovateľa VAM, ktorý držím celkom v pohode na 1 000 m/h. Hlavne mi budík už nestrieľa vysoké hodnoty a stúpanie dobre ubieha. Na pravej strane od nás začína hrmieť, ale ideme našťastie opačne.



Náladu zlepší jeden fanúšik zo Švédska, ktorý má vlastnú „fun zone“ s hudbou a púšťa tam rockové vypekačky. Práve beží pesnička od Iron Maiden – Run To The Hills . Za ďalším bufetom je prudká stojka po kameňoch, ktorú prvýkrát vyšliapem v sedle, kúsok zbehneme, zvážnica a zrazu prudko doľava na nekonečný, mierne stúpavý traverz. Ten tvorí naozaj krásny singláč a vyvedie nás pod hrebeň, na ktorý sa ešte v závere driapeme po širokej ceste a lúke. Tu stretávam slovenských fanúšikov, jeden má aj čiapku z HERO Bike Festival. Míňame chatu Rysianka vo výške 1 260 m a začíname zjazd. Ale aký... traverz po turistickej značke plný kameňov, koreňov a rôznych technických úsekov, na konci ktorého mám naozaj dosť - hlavne v kombinácii s tým nekonečným stúpaním predtým.



Navyše, na jednom úseku som spravil chybu a skôr zázrakom nekončím na zemi, resp. na skalách. Vybieham na otvorené priestranstvo, pozriem doprava... no do kelu. Všetko je zatiahnuté a začínajú udierať blesky, zachviľu sa púšťa totálny lejak. Za 3 sekundy som komplet mokrý, po chvíli na zvážnici tečú potoky vody. Našťastie som stihol tie technické úseky ešte za sucha, teraz na zvážnici bojujem skôr proti prúdu. Ale to nebol koniec, teplota náhle klesla, zdvihol sa prudký vietor a ako bonus krúpy. Do toho udierajú blesky a rovno sa priznávam, že mi nebolo všetko jedno.



V zjazde nič nevidím a len dúfam, že pod tou vodou nie je zrada. V lese to všetko okorenia šmykľavé úseky a bahnité rigole a už chcem byť konečne dole. Zrazu akoby uťal a vidím, že valím po prachu a suchej lúke. Pozriem za seba na kompletne zahalený hrebeň a spomeniem si na to množstvo jazdcov, ktorí tam ešte budú bojovať hodnú chvíľu. Bufet, dopĺňam zásoby a valím do posledného kopca. V dlhom asfaltovom nájazde sa nechávam dobehnúť dvojicou jazdcov, už sa pridávajú aj tí na kratšom variante s názvom Mega - majú kratšiu trasu, ktorú väčšinou vynecháva tej najťažší hrebeň.



V kopci sa striedame, dolepí nás ešte jeden s červeným číslom a takticky pred vrcholom „nastupujem“. Zjazdy mi totiž celkom idú a vzďaľujem sa im, pričom dobieham ďalšieho z mojej trasy. Obieham aj toho a nakoniec finišujem v čase 4:19 hod. na 15. mieste s peknou prachovou škrupinou na tele . Opäť lejem do seba vodu, beriem rovno výborné cestoviny a dorážam sa makovými koláčmi... paráda. Pripájam výsledky po 2. kole + profil, mapu a záznam jazdy na Strave.



Život na etapáku – návykový kolobeh


Aký je dôvod, prečo sme si s Tomášom tieto preteky tak obľúbili? Okrem krásnych a náročných terénov je to tiež fakt, že sa netreba nikam presúvať. Žiadne balenie po etape a stres, stačí si nájsť príjemné ubytko a po tom, ako sa rozbijeme na trati, môžeme až do večera vegetiť, rozoberať taktiku a ďalšie „cyklo“ témy . Teda, platí to hlavne v prípade, ak nemusíme riešiť žiadne technické problémy a pod., ktoré sa nám našťastie vyhýbali.

Takže, ako vyzerá taký kolobeh? V cieli etapy opláchnem bike a idem k nášmu ubytovaniu. Po sprche a prepratí vecí (práčka tento rok nebola k dispozícii) nasleduje strečing a valec. Potom do seba natlačím zásoby jedla, príde Tomáš a dáme pri aute dokopy bicykle na finál. No a začína surfovanie, porovnávanie segmentov a pod. moderné „záležitosti“, ktoré strieda neskoršie posedenie na terase. Najlepší je pocit, keď už s pivom/kávou v ruke pozeráme na ostatných, ako ešte leštia a piglujú do neskorých hodín – inak, našli sa aj takí, ktorí už na to nemali sily, mávli rukou a nechali všetko tak, na čo by som osobne nemal srdce . Na večeru chodíme cez hranice do 5 min. vzdialeného hotelu v českom Bukovci.



Veľa ľudí sa možno pýta, ako je možné absolvovať každý deň také prevýšenia, pretože tie etapy sú už len podľa čísiel skutočne výživné. Ale, ak ste na etapáku, dostávate sa do úplne iného nastavenia mysle. Keby mi niekto povedal po klasickom maratóne, že zajtra mám ísť ďalší a potom znovu, ani by ma nehlo a zrejme by som ho niekam poslal. Takto ste v hlave dopredu pripravení a idete etapu po etape. Ja skôr nechápem takýto kolobeh počas 21 dní, ako je to na Grand Tour, kde sú ešte rôzne presuny a X vecí okolo. To musí byť jazdec po skončení úplne „vygumovaný“ . V našom prípade je to skôr psychická očista, pretože nemusíte riešiť nič iné ako jazdenie, jedlo a oddych, a to v obklopení podobne „postihnutých“ jedincov.



Beskidy MTB Trophy je skutočne medzinárodná akcia – len u nás na ubytovaní sú napr. Nemci a borci z ďalekého Estónska. Keď nám posledný deň zahlásia, že to majú domov viac ako 20 h cesty, a to ešte mimo diaľnice, ďakujeme za 50 km vzdialenú Žilinu...

3. etapa – Klimczok – 75 km a 3 020 m


V sobotu nás čakala v podstate kráľovská etapa celých pretekov, ktorú veľmi dobre poznám. Hlavne cítim, že sa už dostávam do tvz. „Beskidy robokop módu“, čo znamená strojové tempo bez ohľadu na to, aká stena a množstvo kameňov sa mi pred očami vynorí . Do neho sa definitívne dostávam po cca hodine jazdy, kedy prekonávame nepríjemné stojky v okolí mesta Wisla. Nechýbal ani Švéd, ktorý pre zmenu púšťal na svojej fun zone „Eye of the tiger“ od Survivor . Rovnako by sa táto etapa dalo nazvať aj kráľovstvom kameňov, pretože tie sú úplne všade – z kopca, do kopca a hlavne na samotnom hrebeni.



Postupne obieham asi 5 jazdcov, ktorí riešia defekt a rovnako sa posúvam stále dopredu. Tieto stúpania mi naozaj sedia a nohy idú výborne. Na 34. kilometri konečne dobíjam Klimczok (1 117 m), ku ktorému sa ide po akýchsi stupňoch a zjazd do mesta Brenna je skutočne kamenistý masaker. Dole som rád, že som celý, pretože miestami to bolo doslova "ltt" a vyklepávam ruky. Bufet, dopĺňam zásoby a začína ďalší dlhý kopec, najskôr po asfalte a potom po kamenistej zvážnici (ako inak). Sme už celkom natrhaní, ale v diaľke predo mnou a tiež opačne vždy niekto vykukne. Nekonečné stúpanie nás vyvedenie k rozdvojeniu trasy a napájame sa ku borcom z Mega, takže razom je jazdcov okolo ako maku. Na Bialom Krzyži fandí Laco Bráz a hlási, že som v prvej desiatke a kúsok predo mnou je ďalší. Na vrchol kopca čaká ešte nekonečná stojka, kde je rýchlejšie tlačiť, potom už krásny technický zjazd pomedzi skaly, kde treba hľadať stopu aj pomedzi jazdcov idúcich peši.



Počasie zatiaľ drží a sú výborné podmienky, aj keď hlásili zrážky a búrky. Mňa len na jednom mieste osviežilo mrholenie, no Tomáš a ďalší si ešte užili ďalšiu poriadnu búrku. Nabieham do pre mňa nového singla, ktorý je tak trochu divočina a občas treba preliezať, alebo podliezať stromy, či bojovať s rozbahnenými časťami. Hlavne jedna je skutočne blatistý masaker a celkom čistý bike hneď dostáva facelift. Konečne sa z neho vymotám a po rýchlom zjazde vybieham pri priehrade. Toto už poznám doslova naspamäť a najmä asfaltové stúpanie okolo prezidentského zámočku.



Ide sa mi výborne, ešte na singli som dobehol ďalšieho a tu sa mu definitívne vzďaľujem. Cítim, že idem oveľa rýchlejšie ako minulé roky a stúpanie idem už v takom tranze. Nakoniec sa ešte premotám záverečnými úsekmi a končím sa časom 4:41 na... 11. mieste To som zistil až na ubytku a trochu ma to „naštvalo“, pretože top 10 bol môj vytúžený cieľ. Ale 4. etapa mi ide vždy najlepšie, tak sa teším na zajtra, predpoveď zatiaľ vyzerá relatívne OK. Výsledky 3. etapy + profil, mapa a záznam jazdy zo Stravy.

4. etapa – deštrukcia materiálu sa nekoná


Večerné predpovede hlásia rôzne búrky, ale ten najväčší mrak sa definitívne usadil ráno presne nad nami a v podstate kopíroval trať. Takže asi od 5:00 hrmí a leje. Žiadny light dážď, ale špagáty vody. Je nám jasné, že ak pôjdeme toto, bude skutočná deštrukcia materiálu ako sa patrí a nálada dole pri čakaní na raňajky je dosť melancholická. S ostatnými sa skôr utešujeme fórikmi v angličtine, ale nikomu sa rozhodne nechce. Keďže ja potrebujem raňajkovať skôr, dávam na izbe vločky a sem chodím len na palacinky a kávu, pretože 1,5 hod. do štartu je pre mňa málo času .



Už sa idem chystať na najhoršie, keď dobehne Tomáš, že etapa sa pre nepriaznivé podmienky posúva až na 12:00. Razom akoby všetci ožili a zavládne dobrá nálada, ja zletím dole ako blesk a nakladám si vajíčka, párky a všetky dobroty, na ktoré som sa predtým len pozeral. Dážď vôbec neutícha a na oficiálnom FB sa množia odkazy, nech sa to radšej zruší a osobne mám rovnaký názor. Prípadne nejaká krátka časovka na vrchol a koniec. Organizátor dokonca prebookoval jednému aj letenky, čomu sa hovorí profesionálny prístup.

Na MTB Trophy už som si zažil svoje a viem, že v takýchto podmienkach je „fun fuctor“ na nule a jediné, čo z toho máte, je kompletná rozborka, servis a výmena ložísk. Už pred domom vidno, ako voda nemá ani kam odtekať a v teréne je ešte horšie. Asi okolo 11:00 pridáva organizátor video zo zaplavenej bahennej zvážnice a etapu ruší. S Tomášom nám to vôbec nevadí, skôr naopak. Rovnako sa asi potešila aj Lenka a naša práčka. Užili sme si dosť a ničiť bicykle nasilu rozhodne nemusíme. Mňa jedine mrzí tá top 10 a tiež fakt, že som včera aplikoval top tuning na reťaz v podobe high-tech fluorokarbónovej ochrany, ktorú som si šetril na záver .

Prvýkrát si teda preberáme „koszulki finišerov“ (tričká) takto v civile, a pritom samozrejme ešte trochu vyjeme bufet – tie ich koláče sú proste topka. Ešte predtým sme si definitívne pobalili veci a všetko naložili do auta. Ja som nakoniec obsadil celkové 17. miesto z tých cca 330 jazdcov na trase Classic a dúfam, že sa mi to počas ďalších rokov podarí znovu vylepšiť. Celkovým víťazom sa stal Pawel Kowalkowski a medzi ženami Rita Malinkiewicz. Kompletné výsledky nájdete na tomto odkaze.



Jedinečné preteky


Čo dodať na záver Asi len to, že ak ste to dočítali až sem, tak klobúk dole . Beskidy MTB Trophy sú naozaj jedinečné, doslova na profesionálnej úrovni organizované s medzinárodným štartovým polom. Ak si chcete vyskúšať náročný etapák, rozhodne nemusíte letieť hneď do Afriky, ale dajte šancu tomuto podujatia neďaleko za hranicami. Osobne nemám rád „porovnávačky“ v štýle čo je náročnejšie, zábavnejšie, alebo ešte viac technickejšie. Mne sa spôsob, akým je Beskidy MTB Trophy namixované páči a vždy zažijem niečo nové. Ďakujem aj super parťákovi Tomášovi, ktorý má zárezov "na pažbe" ešte o niečo viac, ale vždy príde zabojovať o ďalší a vlastne to bol on, kto ma sem pred rokmi prvýkrát priviedol. Ja len teraz dúfam, že to bola zároveň dobrá príprava na HERO Bike Festival, kde mi bude všetko pripadať ako úplne hladká diaľnica . Vidíme sa v Dolomitoch...

No a kto by mal záujem, registrácia na ročník 2019 začína už od 1.júla . Viac sa dozviete na oficiálnej stránke podujatia.

(zdroj fotiek: FB Beskidy MTB Trophy (BikeLife))
report_problem Našiel si v texte chybu?

Beskidy MTB tour

calendar_today 31.05.2018 - 03.06.2018
label MTB - maratón
place Istebna (Poľsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up96thumb_down comments 29 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

ŠKODA BIKE OPEN TOUR s WeLoveCycling - aký bol tento ročník

ŠKODA BIKE OPEN TOUR s WeLoveCycling - aký bol tento ročník

Prvá polovica roka 2020 bola ovplyvnená pandémiou a obmedzeniami, ktoré nám priniesla. Väčšina z nás sa však snažila pripravovať aspoň individuálne a aj počas karantény zlepšovať svoju kondíciu.
Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – tradične vysoká priemerka

Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – tradične vysoká priemerka

Začiatok septembra mávam obvykle vyhradený pre ŠKODA Slovenský raj maratón, ktorý mám podobne ako Horal na skok od Popradu.
Reportáž: Kaktus Bike Stupava Trophy 2020 - tradičná letná naháňačka

Reportáž: Kaktus Bike Stupava Trophy 2020 - tradičná letná naháňačka

Prvý septembrový víkend sa konalo v Stupave už tradičné podujatie, ktoré zmenilo svoj pôvodný termín, čo však neubralo na jeho kvalite.
keyboard_arrow_up