Kráľovský Kráľovský MTB maratón

Keď som si mal vybrať Bratislavu alebo Spiš, tak som volil ako vždy jednoznačne vychodňare, bo tam najsamľepšie ľudze na calom švece. Aj teraz sa 24.8.2013 v dedine Granč-Pertovce, neďaleko Spišského hradu, uskutočnil 6. ročník Kráľovského MTB maratónu. Bol to naozaj kráľovský maratón, ktorý si napriek svojej obrovskej náročnosti zaslúži byť vysoko v mojom osobnom rebríčku maratónov.

Pravdu povedať, veľmi sa mi tam ani nechcelo ísť. Ale aspoň som už na intráku v Martine, keďže mi začína semester, tak mám aspoň trochu uľahčené cestovanie. A aj tak som musel vstávať už o pol štvrtej ráno aby som sa zbalil a chytil vlak. Už som si zvykol na 4 hodinové spánky a dlhé cestovanie na slovenské MTB akcie. Celkom dobre to zvládam, na to že som spachtoš. Od Spišských Vlachoch sa cestou do Granč-Pertoviec na biku rozcvičím. Nejako mi ten názov dediny stále príde taký zvláštny, až neslovenský. Keď som prvýkrát letmo čítal o tomto maratóne, tak som rozmýšľal, že kde to vlastne je. Ale samozrejme som ju našiel a úspešne dorazil. Boli pripravené 3 hlavné trate v dĺžkach zhruba 25, 50 a 90 km. Vrámci 50-ky bola na rýchlostných skúškach hodnotená aj kategória ENDURO. Ja idem zas tú najdlhšiu trať. Profil trate síce neveštil nič dobré, ale som si s nádejou vravel, že až také zlé to hádam nebude. Veľmi mi pripomínal Fatranský maratón, len tu je viac „vrcholov“ a hádam sú aj ostrejšie. Moja trať ide vlastne krížom-krážom celým pohorím Braniska, po oboch celkoch Smrekovica a Sľubica, cez oba ich rovnomerné najvyššie vrcholy. Záver sa ide aj cez Spišský hrad, takže je to pekná ukážka takmer celého okolia. Plný falošnej nádeje a pohody sa teším na odštartovanie pretekov.


Na 90-ke nás bolo pekných 59 vrátane jednej zástupkyne nežného pohlavia z Maďarska. Celkovo sa Kráľovského maratónu zúčastnilo 556 pretekárov, čo je tiež taký pekný slovenský priemer. Ako býva zvykom, tak my dlhí štartujeme ako prví už o 9:00. V pelotóne sa presúvame do Žehry, odkiaľ už smerujeme do hôr. Síce najskôr decentným stúpaním a skôr cez lúky a až za Harankovcami sa dostávam do lesa. Prvé ostré stúpanie si ešte užívam, aj keď jeden strmý kúsok s nestabilným podkladom potlačím. Nasleduje prvá ENDURO rýchlostná skúška (hádam tá ľahšia), ktorú si tiež ešte užijem. V tomto momente sa mi pozdáva pripojenie tejto kategórie, hlavne pre to, že prinesie pekné zjazdy do niekedy nudných maratónov. Na jednom mieste sa skoro obtočím okolo jedného stromu, keď sa za prejazdom cez lesnú asfaltku zatáčalo prudko a šikmo doprava. Doteraz nechápem ako som to vytočil bez nehody v šmyku a na prednom kolese. Po prechode cez priesmyk Branisko pokračujem do severnej slučky, kde 50-tkári už nepôjdu. Túto časť si už pamätám len matne, chýbajú mi nejaké záchytné body. Asi aj preto, že sa mi šlo dobre a bez nejakej krízy, či už psychickej alebo fyzickej a ešte som na nikoho nenadával. Mám asi 20 kilometrovú čiastočnú amnéziu a tak si musím pri písaní pomôcť profilom. Až na jedno väčšie stúpanie a zjazd, tak naozaj to nebol náročný úsek. Detailne si pamätám asi len koniec zjazdu do Vyšného Slavkova, kde bol krátky a strmý krkolomný úsek, ktorý som pre istotu potlačil.


To ešte nie som ani v polke a už túžobne očakávam cieľ. Začiatok prvého dlhého a ťažkého stúpania na Smrekovicu zvládam celkom dobre, aj som sa v stúpaní utrhol kolegom, pod vrchom Smrekovica ma ale dobehli. To bola asi polka trate a prvé nadávanie na turistickú prechádzku, hehe. Nerozumiem, prečo to nie je vyznačené na profile trate, ale určite sme sa dostali až na vrchol do nadmorskej výšky 1200 m. Však viem, kde sme skupinka troch tlačili a niesli bicykle po tých skalách, to si človek zapamätá navždy. Nesenie bikov pokračovalo aj smerom dole. Aspoň úvodný úsek, ak som sa nechcel rozflákať na tých ostrých skalách. Nestálo mi to za ten risk. Keď už ubudlo skál, ale klesanie stále bolo strmé, tak som sa odvážil to aj zjazdiť. Dalo sa sa to už pekne, ale so zadným kolesom v ritnej brázde (tretia účinná brzda). Rýchly a veľmi náročný zjazd končil pár kilometrovým úsekom po hlavnej ceste cez Branisko smerom na Prešov. Paradoxne som sa práve tu najviac bál, že zablúdim. Že v tej rýchlosti napríklad preletím skrytú odbočku. Značenie inak bolo veľmi dobré. Myslím, že toľko označení nesprávnych ciest som ešte nevidel na žiadnom maratóne. Dokonca niekedy aj relatívne zbytočne, ale po pravde, človek nikdy nevie. Proste neexistovala možnosť blúdenia, o ktoré by sa možno postaral len nejaký záškodník. Veľmi početné varovania pred ťažkými úsekmi boli tiež veľmi prínosné.


Po prechode na južnú časť pohoria nasleduje predposledné dlhé stúpanie na Sľubicu. V tejto časti končila pre mňa všetka sranda. Vyšťavený túžobne očakávam za každou jednou zákrutou vrchol. Žiaľ, ten bol stále v nedohľadne. Myslel som si, že je to posledné stúpanie a že to už dajako dám. Mýlil som sa. Teraz chápem aká skvelá vychytávka bola nálepka s profilom od organizátora. Niečo také som vyfasoval prvýkrát, keby som si ju ale na bike nalepil, tak by mi veľmi pomohla. Zvažujem, že si niečo také vyrobím aj sám, už som pár takých cyklistov videl, len som to považoval za zbytočnosť. Ale istý zmyslel to má, hlavne na neznámej trati. Na Sľubici bola horská prémia, kde som očakával atmosféru ako na TdF, ale v čase môjho prejazdu tam skapal pes. Nič to, sklamaný sa hádžem do najdlhšieho zjazdu na trati. Zjazd „dlhý“ 600 výškových metrov mi dal pekne zabrať. Podobne ako zo Smrekovice, tak aj tu koleso vtlačené do zadku, brzdy zmačknuté na doraz a ten blbý bycigeľ aj tak ešte zrýchľoval. Keď sa to dalo viac pustiť, tak jedine so smrťou v očiach. Takéto zbesilé zjazdy som nezažil ešte na žiadnom maratóne, čo si pamätám.


Ďalej už takmer nevládzem, na poslednom dlhom stúpaní strácam ďalšie pozície, ktoré ma teraz mrzia. Asi na lúke za Slatvinou konečne stretávam cyklistov aj s iným štartovným číslom ako modrým. Kilometre odsýpajú neuveriteľne pomaly, hlavne keď v zjazde prejdem asi tretinu toho čo pri stúpaní. Už sa teším do cieľa, keď na lúčnom zjazde do Žehry konečne vidím Spišský hrad. Náročnosť trate mi už ani nevadila, už keď som došiel až tu, tak ešte mám určite dosť síl aj na dokončenie. Ale začal som byť nerôzny z krátkosti času. Predpokladal som, že to dám hádam do 6 hodín, maximálne 7. Na trati mi jeden cyklista povedal, že by sa už nemalo ísť cez Spišský hrad (ja som netušil prečo) a to mi vlialo nádej, že to ešte pohodlne stihnem. S traťovými komisármi som sa tiež neporozumel, keď som sa ich na to pýtal a tak som bol v tom dovtedy, kým som sa zo singlu neocitol v Spišskom Podhradí. To už bolo neskoro zvažovať návrat do Žehry. Posledných 20km som si veľmi neužíval, ale cez posledné tri kopčeky, v porovnaní z doterajším profilom, som z posledných síl dupal čo najrýchlejšie alebo aj kúsok bežal na kopci pod hradom. Na trati som bol nakoniec až 7 hod a 3 min, tak mi ostal čas len na vybehnutie po ruksak (možno sa teta aj zľakla, že som ho ukradol, potom sa ospravedlňujem) a upaľovanie do Vlachov na vlak, ktorý som stihol len tak tak.


Až na tie stratené miesta som sa na moje pomery umiestnil celkom dobre, keď aj špička bola určite rada, že to dala do 6 hodín. Na 90-ke bol najrýchlejší Karel Hartl s časom 5 hod a 5 min. Jediná žena na tejto trati Katalin Rácz zajazdila s časom 8 hod a 44 min. Na 50-ke bol najrýchlejší Patrik Kuril s časom 2 hod a 40 min. Anna Mikelová s časom 3 hod a 47 min bola zas najrýchlejšia žena. Aj táto krátka trať bola náročná, takže aj menej vyjazdený cyklisti sa museli celkom potrápiť. Ale aspoň mali jednoduchší zjazd zo Sľubice a nešli enduro zjazdom ako my. Kompletné výsledky všetkých tratí a kategórii sú k zhliadnutiu tu.

Ako to nakoniec zhodnotiť? Mám dosť zmiešané pocity. Úprimne poviem, že by sa mi viac páčili jazdivejšie stúpania aj klesania. Takto sa potom my, XC chrti, trápime na náročných endurackých zjazdoch. Ale tým nevravím, že Kráľovský maratón sa mi nepáčil alebo že už tu nikdy neprídem ak sa bude dať. V podstate si tento maratón zaslúži pomenovanie kráľovský a preverí morál aj za pekného počasia, netreba ani dážď a blato. Podujatie bolo organizačne zvládnuté veľmi dobre a bez výhrad. Len ľutujem že som si nestihol dať halušky, keď som videl tie naložené taniere, také slinky tiekli, mňam. Takto nevyspatý, unavený, hladný a smädný som len ďakoval za nejaké sladkosti a vodu v štartovacej taške. Inak by som cestu vlakom určite neprežil. Toto bol zase strašne vyčerpávajúci deň a mne sa to paradoxne aj páči. Telo si zvyklo a bolesti už na druhý deň po maratóne hádam nepoznám, ak nerátam to klepanie rúk ešte v ten večer. Určite neľutujem a stálo to za to utrpenie na trati. Horská cyklistika je už raz taká...

... keď ju miluješ, nie je čo riešiť!

[Fotky v článku: kopro3]