Continental Novodubnický maratón 2013

Ak sa ma niekto spýta na naozaj peknú, náročnú ale pritom jazdivú trať tak určite mi ako prvý príde na rozum „dubničák“. Najstarší maratón u nás ktorý ťahá už svoj 19. ročník nezostal nič dlžný tohtoročnej extrémnej móde a taktiež pritvrdil. Už tak ťažká a skutočne maratónska trať ešte narástla na 116 km a s porciou 3900 m do kopca je hneď jasné, že si naozaj kvalitne pojazdíme...

Minulý víkend s Kráľovským maratónom ma nechal trochu „rozbitého“ a tak v pondelok stačilo kýchnutie od zopár kolegov v práci a od utorka som sa mohol liečiť " title=" Už som aj rozmýšľal, že sa na to celé vykašlem ale nová trať spolu s dobrou predpoveďou mi nedali. Litre čaju a oddych ma ako tak dostali do stavu, že v sobotu o 8:00 stojím na štarte. Áno, už o 8:00 keďže ideme podľa klasickej rovnice - väčšia náročnosť = veľa času na trati " title=" Je krásne slnečno, len trochu kosa. Na rozjazdenie som musel cez dres hodiť aj teplé turistické gate a bundu. Po samotnom štarte sa nikto nestresuje a panuje veselá atmosféra. S ostatnými prehodíme zopár klasický vtipov o tom ako sa ide dobre v balíku a že by ani 40 km v takomto tempe nevadilo. Žiaľ cesta sa dvíha a je po zábave. Pri pohľade na profil a v svojom stave sa nechcem nechať strhnúť chalanmi a idem na stratégiu pomalšieho začiatku.


Úvodné dlhšie stúpanie nás pekne rozdelí ale namiesto tradičnej odbočky na jeho vrchole ideme do prvej predlžovacej slučky. Po naozaj peknom technickom zjazde, singloch a lúke sa vraciame na začiatok a ideme znova ten istý kopec...také dejavu " title=" Vytváram „údernú“ dvojicu s Mišom (Mishox) a pekne spolu znovu stúpame. Na vrchole už mierime do klasickej lesnej časti. Po daždi sa tu vytvorili naozaj výborné podmienky. Žiadne blato ale ani žiadny prach...jednoducho ideál. Po prvom technickom zjazde v lese je nám hneď jasné prečo sa sem vlastne stále tak radi vraciame. To sa už ale driapeme na tradičné Teplicko-Pacočské serpentíny. Úzky chodníček zarezaný v kopci a 180 stupňové otočky. Už-už si nabieham do ďalšej serpentíny keď ma ujo sediaci v kríkoch nečakane posiela rovno. Opäť novinka. Zo začiatku na môj vkus trochu viac porastu ale len na chvíľu.


Väčšie prekvapenie spôsobuje asi 10 cm úzky chodníček ako traverz v strmom kopci plný lístia a konárov. Jednou nohou sa teda odrážam, našťastie je to len kúsok. Týmto „spojovákom“ sa dostávame na mne neznáme územie. Znova stúpame serpentínami ale tieto sú už na nás až moc zavreté - 29 má svoje limity " title=" Pomocou rôznych chodníčkov s odmenou v podobe ďalšieho krásneho zjazdu, kde nechýbali ani rôzne otočky a mierne klopenky, sa znovu pripájame na klasickú trať. Čo najviac oceňujem je tzv. „flow“. Pod týmto slovíčkom mám na mysli, že človek sa nikde nezasekne, jazda je pekne plynulá a ja len posielam bike do ďalšej a ďalšej zákruty. Samozrejme nechýba nejaký ten koreň prípadne ľahký skok. Pomaly dobiehame jazdcov pred nami vrátane Tomáša Dedinského (Tomas11) evidentne trápiaceho sa.


Potom aj zahraničného borca ktorý už teraz vyplazuje jazyk, že má dosť...a to sme ešte ani poriadne nezačali " title=" Veru tieto úvodné stojky vedia poriadne ubrať sily. Míňame prvý bufet, tradične iba s vodou. Ak zostane zachovaný tento variant trate tak by som sem určite o rok umiestnil aj jedlo, pretože vďaka tým slučkám sa motáme na trati už viac ako 2 hodiny a ku kompletnej občerstvovačke v Omšení je ešte kus. Našťastie mám vo vrecku pre tento prípad zásoby. Na nepríjemnej kamenistej zvážnici po vrstovnici Mišovi závidím tlmič pod zadkom. O pár km ďalej sa krútime v serpentínach, pre zmenu ale z kopca a opäť prechádzame Trenčianske Teplice do tzv. posilňovne. Je ňou fajne strmý a úzky chodníček po koreňoch kde by som ešte v pohode uvítal nejaký väčší „vyprošťovák“. Zjazd po kraji hlbokého rigola cez Kamenné vráta mi prišiel naopak celkom v pohode, nižší tlak v plášťoch spravil dobre svoju robotu.


Konečne sme o Omšení, kde je prvý poriadny bufet. Zobnem trochu normálneho jedla, voda, banány do vrecka a môžeme vyraziť na obávaný a dlhý kopec Baske. V úvodných strmých pasážach po lúke sa akosi neviem dostať do tempa a mrvím sa v sedle. Neskôr už to celkom ide. Horšie, že mi akosi tuhnú lýtka, možno následok tej rannej zimy v lese. Už pomaličky obiehame jazdcov z kratšieho variantu trasy. Pocit, že nejdeme s Mišom až tak zle mi navodí obehnutie aj jedného jazdca z dlhej. Na vrchole je tradične dobrá náladička a pitný bufet. Teta nám kričí, že teraz pôjdeme dlhóóó z kopca. Asi zabudla na ten hrebeň čo nás ešte čaká " title=" Trochu techniky po „šutroch“ a čakajú nás tiahle lúčne pasáže po hrebeni s nádhernými výhľadmi. Pred sebou v diaľke vidím svojho tradičného súpera Peťa (Jasopeto) čo ma znovu trochu nakopne. Takto v trojici prichádzame na ďalší bufet na Homôlke.


Čosi opäť zobnem ale chalani majú väčší hlad, a tak sa pomaly poberám do zjazdu. Mám celkom šťastie a v náročných úsekoch sa nemusím s nikým deliť o ideálnu stopu. Pred nájazdom na asfalt mi ešte stihne vyskočiť fľaša z košíka. Našťastie som si to včas všimol inak by som šiel nasucho, čo by bolo vzhľadom na ďalší nekonečný kopec po slnku dosť kruté " title=" V ňom je už poriadne preplnené jazdcami z krátkej ale s predbiehaním nie je žiadny problém. Miša už nevidím ale medzitým ma dorazil Peter a na moje prekvapenie normálne nastúpil " title=" Hodím pohľad na profil a len neveriacky krútim hlavou. O chvíľu ho ale svojím tempom dorazím a neskôr na lúkach nechávam za sebou. V cieli mi potom povedal, že to bola akási psychologická hra a že ma chcel zlomiť " title=" Hravé pasáže v lese strieda rýchli zjazd až do Hornej Poruby. Po bufete je na rade tradičná stojka a stúpanie cez dedinu.


Tu fandia miestny a jeden dokonca ponúka pivo. Najskôr sa pýtam, či to je nealko. Samozrejme že nie je ale aj tak si dám za jazdy zopár dúškov pretože môj žalúdok už začína byť „presladený“. Na križovatke sa odpájame od spoločnej trasy a mierime do Ilavskej slučky, tradičného zabijaka. Zjazd po chodníčkoch si opäť užívam, taktiež úvodná časť stúpania po strmom asfalte mi nie je proti srsti. Ďalej v lese už začínam ale cítiť náznaky krízy. Tá prišla v plnej paráde v mne neznámych a nových úsekoch trate. Stále donekonečna sa opakujúci kolotoč - kopec, rovina, strmý kopec, rovina – ma doslova psychicky zlomil. Hlavne to nemá konca kraja a v duchu preklínam celú Dubnicu " title=" Vyvrcholením je už doslova turistika po strmom chodníku s bikom na chrbte v závere. Vybieham pri akomsi jazierku ale už nedokážem oceniť jeho krásu " title=" Po zjazde som opäť v Hornej Porube. Žalúdok mám hore nohami a na bufete mám strašnú chuť na kolu.


Žiaľ, nič také tu nie je. Dúfam, že v kopci bude aspoň ten borec s pivom ale tiež márne. Musím teda zabojovať, pozitívom je, že už presne viem čo ma ešte čaká. Dokonca ani tá strmá lúka za ďalším bufetom mi už neskôr nevadí, aspoň trochu natiahnem lýtka. Na jej vrchole chytám druhý dych a ukrajujem posledné km najskôr po rozrýpanej lesnej ceste a neskôr po asfalte a štrku. V duchu ma trochu straší predstava, že nás trať ešte pošle niekam na prieskumy do lesa ale keď začínam klesať po ceste je dobre. Hlavne sa nevytrepať, nechytiť defekt a taktiež netreba zabudnúť na tradičnú časovku z mierneho kopca až do Dubnice. Tu už sa to všade hemží bikermi a ja finišujem na štadióne za 7:13 hod na celkovom 11. mieste. Mám celkom slušne nakúpené a chvíľu mi trvá než sa oklepem a znovu vrátim do reality " title="

Samozrejme opäť vyhral Karel Hartl s časom 5:55 hod. Taktiež sa mi pochválil, že skoro úplne všetko vyšiel v sedle. Hodím pohľad na jeho najmenšiu 30z pílu a je mi jasné, že Karel kope úplne iný ligu " title=" Najrýchlejšou ženou bola Hana Bergh za 8:58 hod. Po Horalovi teda opäť celkom extrémne maratónske časy.
Dubnický maratón teda nezostal nič dlžný názvu trate „Hard“. S odstupom času hodnotím predĺženie ako super nápad aj keď v tej Ilavskej slučke som si myslel niečo úplne iné " title=" Hlavne sa trať obohatila o ďalšie jazdivé single, najmä v úvode okolo Trenčianskych Teplíc. O jej celkovej kráse už písať nebudem, jednoducho treba skúsiť na vlastnej koži. Zároveň ale o dosť stúpla už tak vysoká náročnosť keďže všetky kopce navyše sú iba stojky.


Taktiež by bolo fajn pri takejto porcii aj trochu upraviť bufety a prihodiť tam nejakú kolu, prípadne nealko pivo. Myslím, že nielen mne tieto nápoje neraz zachránili kožu na niektorej extrémnej trati " title=" Hlavne teda v závere... To sú ale len detaily a je nad slnko jasné, že ak budem o rok zdravý (prípadne aj trochu chorý) určite ma uvidíte aj na štarte 20. ročníka " title="