Nedeľa v Súľovských vrchoch /alebo o hradoch a rezňoch.../

Vitajte v Súľovkých vrchoch, rozlohou síce neveľkom horskom celku, zato však bohatom na prírodné krásy a zaujímavosti. Máme ich „za humnami“, takže sú pre nás ideálnym cieľom na nedeľňajší pohodový výjazd.

Do auta nasadáme ešte v čase, keď sa po celom paneláku ozýva pravidelné klepanie šikovných gazdiniek, holt, bez rezňa o veľkosti hajzlového dekla a slepačej polievky z poľských kureniec, to by sa na Slovensku nemohla snáď nedeľa ani rátať.

Video z výletu


Okrem pomyselného trojuholníka miest, na ktorom sa Súľovské skaly rozkladajú - Považská Bystrica, Žilina a Rajec – tu nájdete ešte jeden, oveľa zaujímavejší trojuholník, nazývaný aj Beskydský hradný triangel. Tento prepája tri pozostatky stredovekých hradov – Hrad Lietava, Hrad Hričov a Hrad Súľov – do jedného turistického okruhu. No a práve prvé dva – Lietavu a Hričov – si trochu predstavíme. Vydajte sa teda spolu s nami hradnou cestou po stopách minulosti...


Obec Súľov-Hradná leží pod mohutnými bralami Súľovských zlepencov a z jej stredu vyrážame po cykloznačke, ktorá kopíruje modrú turistickú značku až na hrad Lietava.


Na to, že je víkend, je tu podozrivo ticho, hovoríme si pri vegetení na jednej z výhliadok. Nie že by nám to vadilo, skôr naopak...

Zrejme sme to uriekli, ako naši hokejoví komentátori - "Fíni hrajú presilovku, ale naši chlapci ju hrajú dobre. Puk držíme ďaleko od našej brány a dostávame gól." Presne na toto som si spomenul, keď o pár minút stretávame na Roháčskom sedle početnú skupinu podgurážených českých trampov v rokoch mojich rodičov. „Ak tu nejaké medvede boli, robíte taký hluk, že určite museli ujsť 100 kilometrov ďaleko, vole...“ odpovedám na ich otázku o možnom výskyte medveďov, zatlačím sedlo dole a ani nepočkám na ich odpoveď. Taký som neslušný, keď má niekto pocit, že mu les patrí...



Zjazd po širokých zvážniciach s krátkymi trailovými úsekmi a lúkach do dedinky Podhorie nás ale privádza na úplne iné myšlienky, lebo ako sa hovorí - ani dobrá zvážnica nemusí byť zlá.


V diaľke sa na horizonte začínajú črtať obrysy Lietavského hradu, ku ktorému je to z Podhoria už iba hore kopcom, dostávame sa k nemu ale pomerne pohodlne, bez nutnosti tlačenia.


Hrad Lietava patrí k najrozsiahlejším zrúcaninám na Slovensku a ešte dávno pred založením hradu sídlil na úpätí kopca slovanský kmeň, ktorý si na vrchole postavil svätyňu.
Dnes na hrade prebieha rozsiahla rekonštrukcia o ktorú sa stará združenie na záchranu lietavského hradu. Títo ľudia si naozaj zaslúžia uznanie, obetovať voľný čas a energiu na opravu starého hradu chce veľké odhodlanie – a na Slovensku aj pevné nervy.



Na hrade dlho nepobudneme. Po krátkej prehliadke a rýchlom obede za nami zostáva iba čiara v lístí, v v eufórií takmer míňame odbočku do Lietavskej Svinnej, na ktorej nás čaká celkom pekný, ale krátky singláč. Aj ten sa neskôr napojí na zvážnicu, tak typickú pre prvú časť dnešného výletu...


Kúsok nad dedinou na nás ešte dýchne exotika Južnej Ameriky, v podobe lamej farmy a po ďalších zvážniciach sa dostávame až na sedlo Pastúch, kde sa napájame na cykloznačku vedúcu až k nášmu autu.


Pozriem na hodinky, na Dašu a zasa na hodinky. Chcelo by to ešte niečo, nie? Tak ok, ale iba niečo krátke...

O pár minút šmykujem pred krčmou v Ovčiarsku, kde miestni štamgasti riešia klasický problém – aj kej si kamarád, tak ci j*bnem! Slovenské dediny majú proste svoje nezameniteľné čaro...



Svoje čaro má aj parádny a dlhý singláč po červenej turistickej značke, z Ovčiarska do Hričovského podhradia. Je to niečo čo sa len tak nevidí, lokálni rajderi mi určite dosvedčia, že v oblasti Súľovských vrchov budete len ťažko hľadať niečo lepšie.


Obaja sa dobre bavíme, listnatý les prechádza do ihličnatého a zasa späť, cez korene, dropy, skaly...ďalšie slová sú zbytočné, pozrite si fotky.









Alebo viete čo? Radšej rovno vyrazte...


Singláč nás „vypľúva“ na vrchu krásnej lúky, pozriem na Dašu, tej už žiaria oči, ako sa na ten zjazd teší. Žiadne kochanie, žiadne prestávky, šusom bez bŕzd valíme dole...jeden z hrboľov od traktora ju vyhodil tak, že sa naše trajektórie začali nebezpečne križovať, preto jej vo vhodnom momente nastavím plece, od ktorého sa odráža a veselo pokračujeme ďalej " title="

Ešte po príchode do dediny sa na tom dobre smejeme. Na hrad Hričov vedie náučný chodník, takže odbočka naň sa nedá len tak ľahko minúť.


Na kuse cesty, ukrytej pod hromadou lístia, je potrebné bajky vytlačiť. Ďalej k samotnému hradu je to už lepšie. Kľukatí sa tu úzka cestička, ktorá je v opačnom smere aj celkom zábavná.


Hrad Hričov je romantická zrúcanina hradu, ktorý v minulosti strážil dôležitú obchodnú cestu. Deň sa pomaly schyľuje ku koncu a testovať pravdivosť povesti, podľa ktorej majú na hrade v noci vyčíňať duchovia rozhodne nechceme, takže dojedáme posledné zásoby, spravíme pár záberov a rovnakou cestou ako sme sem prišli, sa vraciame k autu. Vyššie spomenutý singláč je prejazdný v oboch smeroch, ale zábavnejší je určite v smere z Ovčiarska.

K autu prichádzame takmer po tme, v tom mi zvoní telefón a mama mi núka rezne – tak predsa bude nedeľa ako sa patrí...