Reportáž: Svätojurský MTB maratón 2014

Ak nerátam zimný maratón tak práve Svätý Jur je už tradičným úvodom do maratónskej sezóny. Rýchla a relatívne nenáročná trať je svojou dĺžkou tak akurát na začiatok - ani krátka, ani dlhá. Dobrým zvykom je aj pekné počasie, a tak tých 200 km zo Žiliny opäť rád obetujem...

Do Bratislavy vyrážam tentoraz s Tomášom (Mravac). Keďže štart je naplánovaný už o 9:00 a nerád chodím na poslednú chvíľu, je potrebné si trochu privstať. Parkujem na tradičnom mieste na lúke a o chvíľu už držím v ruke igelitku. Preventívne si kontrolujem obsah, zaujíma ma hlavne číslo a čip. Číslo mám, ale po čipe ani stopy. Už sa otáčam späť keď mi jeden kamarát hovorí nech sa kuknem poriadne na číslo. Na Poľských pretekoch je to už klasika ale u nás je čip na čísle novinka ktorú som vôbec nečakal " title=" Nabudúce len trochu pevnejšie štartové číslo a bude to tip top...


Čo si ale obliecť? Je kosa, ale zase je ešte skoro ráno. Bude svietiť slnko, nebude? Najskôr idem teda ako pravý „racer“ len v krátkom ale po pretočení nôh a pár nárazoch vetra sa poslušne vraciam k autu pre návleky. Už sa ale pomaly blíži štart, a tak sa presúvame na námestie. Hneď si všímam, že oproti minulému roku sa pole pretekárov poriadne skvalitnilo. Hartl, bratia Fojtíkovci, atď... Samozrejme aj kopec tradičných kamarátov a súperov. Ešte nejaké to light poučenie a môžeme vyraziť.


V duchu ma hneď napadá, že tomu rozjazdeniu som moc nedal čo asi v tom prvom a najdlhšom kopci budem ľutovať. A tak sa aj deje " title=" Navyše sa mi zdá, že sú všetci po tej krátkej zime poriadne “nabušení”... Ako každý rok aj teraz sa nechávam strhnúť do tempa ktoré je na mňa privysoké. Veď nie je nič horšie ako keď človek vidí pred sebou skupinu jazdcov, do ktorej sa nie a nie dotiahnuť " title=" Takto roztrúsení po najdlhšom kopci vbiehame vlastne do prvého, cca 35 km dlhého kola (celá trať meria 76 km na ktorej nastúpame 1800 m)


Čo ma teší sú moje návleky, pretože v lese je skutočná „kemra“ a slnko je ešte veľmi slabé na to, aby tento stav tak skoro zmenilo. Trať je na druhej strane parádne suchá, ale zase nie moc aby sa dvíhali haldy prachu ako minulý rok. Jednoducho ideál. Nikoho už určite neprekvapí, že je to v podstate jedna dlhá lesná cesta. Nájde sa na nej ale kopec zaujímavých úsekov. Napr. za menším brodom je to rýchly zjazd, kde ma v tej rýchlosti poriadne prekvapí zákruta vysypaná makadamom. So šťastím sa mi podarí, aby som z nej nevyletel. Zároveň tu vidím asi 2 jazdcov s defektmi (v druhom kole tak isto). Samozrejme sa nájdu aj skutočne pekné a hravé úseky po rýchlych singloch. Korene a kamene na nich ale cítim akosi menej ako zvyčajne. Asi to bude tým 29 Epicom..." title=" Ešte stále si zvykám na komfort zadného tlmiča ktorý dokáže odpustiť aj jazdecké chyby a občasné „prasenie“. Len si tak povzdychnem keď sa opäť ocitám na zvážnici. Akurát ma štve, že aj do kopca neviem ísť tak rýchlo, ako by si ten bike zaslúžil…


Na prvom bufete som ani nestál, na Bielom Kríži si beriem aspoň nejaký ten banán a hltám ionťák. Rozostupy medzi nami sú fakt maličké, človek na chvíľu spomalí a už mu niekto funí na chrbát. S Lacom z Košíc vytvoríme dvojičku, prehodíme pár viet a hneď to trochu veselšie ubieha. Ani sa nenazdám a začínam druhé kolo. Trochu som dúfal, že sa konečne rozbehnem, ale namiesto toho sa trápim a ako bonus sa mi vracia svalové zranenie na zadku (presnejšie už viem, že sa jedná o hruškový sval, keďže v čísle časopisu 53x11 sa presne trafili s rubrikou „slabiny tela“ do môjho problému " title=" ) Zatnem teda zuby a pokračujem. Práve začína tradičné kľučkovanie medzi pomalšími jazdcami na kratšej trase. Zľava, sprava atď. Chodníčky si už toľko nemôžem púšťať ako v prvom kole a keďže mi už o moc nejde tak sa ani zbytočne netlačím. Akurát v jednom kratšom a strmom stúpaní sa do mňa jeden pán pustil, keď som ho prosil aby mi nechal na ľavo viac miesta. Asi sme sa moc nepochopili, ale to sa občas stane a ak som ho nejako obmedzil tak sa mu dodatočne ospravedlňujem.


Asi najnepríjemnejšou časťou na celej trati je stúpanie na asfalte, ktoré nasleduje po rýchlom a rovnom zjazde. Tu sa dá krásne nabrať rýchlosť, ktorej sa ale po zmene sklonu len ťažko vzdáva. Človek sa postupne prekliká na kazete od najťažšieho po najľahší s čím sa priamo zvyšuje aj miera utrpenia " title=" Keďže jednu stranu zaťažujem viac ako druhú tak mi na vrchu do stehna vystreľuje parádny kŕč, ale uprosil som svoje stehno nech si to ešte premyslí " title="
Za Bielim Križom už to ubieha rýchlejšie a regulovčíci nás odkláňajú naspäť do Svätého Jura. Pekný a rýchly zjazd je fajná odmena. O tom poslednom a nekonečnom kopci medzi vinicami sa to už povedať nedá no cieľ je už blízko. Prechádzame popod most a začína rovný úsek na hrádzi v protivetre. Držím sa za jazdcom z krátkej trasy v stope. ale o chvíľu len tak-tak míňam pohodený veľký kus dreva. Po tomto zážitku idem radšej do druhej stopy a za svoje. Ešte menšia motanica na štadióne medzi páskami a som konečne v cieli za 3:30 hod na 32. mieste.


Na dlhej trati zvíťazil Ondřej Fojtík (ČR) v čase 2:57 hod. pred Wouterom Cleppe z Maďarska, tretí bol Karlom Hartlom (ČR). Treba ale povedať, že poradie na prvých troch miestach bolo ovplyvnené zablúdením Hartla a Woutera tesne pred cieľom. Medzi ženami zvíťazila Veronika Janečková za 4:02 hod.


Na záver by som rád poďakoval za ďalší podarený ročník. Trať je taká aká je a každý vie, čo ho čaká. Postrehol som na fóre nejaké pripomienky k jedlu v cieli a pod, ale to sú podľa mňa maličkosti, ktoré mne osobne nepokazili zážitok z dobrej akcie...

Autori fotografií: tomkud - http://www.bikeclubnestich.sk /prvých 108 fotografií/, neri a Filip Tančibok