Do Španielska na bicykli

S novým rokom už tradične prichádzajú nové problémy. Pre mňa je jedným z nich aj to, kam sa v lete spolu so svojim bicyklom vyberiem. Už od zimy som preto spolu s kamarátmi rozmýšľal, čo bude našim cieľom a čo sme schopní zvládnuť. Po zvažovaní alternatív sme sa nakoniec rozhodli pre Santiago de Compostela v Španielsku. Je to celkom diaľka a preto nebolo možné naplánovať všetko tak, ako po minulé roky. Nevedeli sme, koľko kilometrov denne spravíme, ani to kde budeme spať. Denný priemer sme si stanovili na nejakých 170 km, aby sme tých približne 3500 km zvládli za 3 týždne.

Ubytovanie sme vyriešili formou stanov. Tak sme neboli nijako limitovaní alebo obmedzovaní. Zostava sa oproti minulému roku trochu zmenila, keď z nej vypadli Benji a Juraj a pridal sa Števo. Ostali sme teda piati. Nevedeli sme, čo všetko nás čaká, s čím sa budeme musieť vysporiadať. Vedeli sme akurát, že určite si odnesieme z našej cesty množstvo zážitkov a skúseností, na ktoré budeme všetci ešte dlho spomínať. Tohto roku som na tréning nemal kvôli škole veľa času. Najazdených som mal len niečo cez 800 km. Teda toľko, koľko by sme mali prejsť už za prvých päť dní. Menej mal už iba Feke.

1. deň: Prešov – Ludrová

2. júla 2014 sme sa teda všetci stretli v centre Prešova, aby sme sa spoločne postavili na štart. Spravili sme si ešte fotku a vyrazili. Bolo už asi 10,30. Odprevadiť nás prišli ďalší traja kamaráti, Lukáš, Paťo a Paly. Hneď prvé kilometre ukázali, že to nebude jednoduché. Batožina nás do kopca citeľne spomaľovala a ťahala dolu. Postojačky som veľmi šliapať nevedel, bicykel nebol stabilný. Postupne som si však zvykal a už to bolo len lepšie. Paly sa od nás odpojil na Branisku. Do Levoče sme došli po vyše dvoch hodinách. Tam sme získali prvú pečiatku pútnika do Santiaga. Odtiaľ sme už v pätici pokračovali smerom na Poprad a Tatranskú Štrbu po tom, čo sa od nás odpojili aj Lukáš s Paťom. Profil je tu dosť vlnitý a väčšinou sa išlo do kopca. Slnko pomaly zašlo za mraky a ochladilo sa. Hodili sme na seba nejaké vrstvy oblečenia a šliapali ďalej. Pri Východnej na nás prvýkrát spadlo zopár kvapiek, ale oproti tomu, čo nás ešte len čakalo, to nebolo nič. Od Liptovského Hrádku sme už videli od západu prichádzajúcu búrku. Pohľad to bol nádherný, horšie bolo, že sme išli rovno tým smerom. Spať sme chceli totiž v obci Ludrová pri Ružomberku, kde pôsobí pán farár, s ktorým sme už toho na bicykli pochodili tiež celkom dosť. Do Liptovského Mikuláša sme došli ešte za sucha, ale už sa dvíhal vietor a začínalo pršať. Zastavili sme pri Lidli, kde sme niečo zajedli a pozakrývali batožinu. Bolo už krátko pred siedmou a my sme museli spraviť ešte posledných asi 30 km. Vedeli sme, že tento dážď len tak neprejde a preto sme sa mu vydali v ústrety. Po asi dvoch minútach sme už boli kompletne mokrí, nejako sme to však neriešili. Do Ružomberka sme išli okolo Liptovskej Mary, z jej severnej strany. Držali sme celkom slušné tempo, mne sa išlo najlepšie z celého dňa. Števa a Maťa začínali bolieť kolená, s ktorými mali problémy už od začiatku roka. Do Ludrovej sme prišli okolo ôsmej. Premočený som sa tešil hlavne na teplú sprchu. Na stole sme mali pripravenú výbornú večeru. Po večeri sme ešte oprali veci, osušili tretry a išli spať.

Dĺžka trasy: 175,16 km
Čas jazdy: 7:19:21
Priemerná rýchlosť: 23,91 km/h
Nastúpané metre: 2095 m

2. deň: Ludrová – Zbehy

Aj keď pršalo celú noc, zobudili sme sa do slnečného dňa, ktorý ešte vylepšili prvotriedne raňajky. Teplo veľmi nebolo, tak sme si dali návleky. Prvé kilometre išli rýchlo, smerom na Kraľovany to je mierne dolu kopcom. 30 km sme dali do hodiny. Na ceste boli ešte občas mokré úseky alebo mláky. Pri Šútove sme už mohli návleky zobliecť. Za kopcom okolo priehrady Krpeľany nám zafúkal silný vietor do chrbta, tak sme asi 10 km išli skoro päťdesiatkou. Vo Vrútkach sme trochu neskoro odbočili smerom na Martin a tak sme išli cez nepeknú priemyselnú zónu, navyše so zlou cestou. V Beniciach sme sa zastavili pri obchode, kde sme niečo dokúpili k rezňom, ktoré sme mali ešte z domu. Pani predavačka sa nás pýtala, či sa iba takto vozíme, alebo aj súťažíme. V tej chvíli sme sa „len“ vozili. Spomínala jej syna, ktorý robí triatlon. Keď sa dozvedela, kam ideme, tak nám len popriala veľa šťastia. Potom sme pokračovali cestou na Prievidzu. Cez pekný priesmyk sme sa dostali do Nitrianskeho Pravna. Zjazd nám znepríjemnil kamión, ktorý nás celý čas brzdil. V Prievidzi pri Lidli sme sa najedli už poriadne. Tam sa pri nás zastavil pán, ktorý sa pýtal kam ideme. Plánovali sme dôjsť do Nitry, kde sme mali opäť niečo vybavené. Povedal, že to je už iba 75 km. Keď som v Novákoch, asi 10 km za Prievidzou, videl značku „Nitra 76 km“, tak som si pomyslel, že pán asi často do Nitry nechodí. Cesta ubiehala celkom rýchlo, profil bol rovinatý, resp. dolu kopcom. Celý deň bolo teplo a slnečno. V Topoľčanoch sme sa trochu zamotali. Pri obiehaní jedného cyklistu sme sa ho radšej opýtali na cestu. Bol dosť ukecaný a cestu nám vysvetľoval zložito. Pri tom sa nám stačilo vrátiť o jednu križovatku späť a odbočiť doprava. Za mestom sme išli po kvalitnej ceste, pričom jedna značka striedala ďalšiu a tak sme permanentne prechádzali  „obcou“. Veľa starších ľudí sa tu vozilo na bicykloch, čo ma celkom potešilo. Okolo siedmej sme dorazili do obce Zbehy, kde sme spali opäť na fare. Babky sa nás vypytovali odkiaľ sme a boli šokované, že ideme až z Prešova. Znova nás čakala pripravená večera, po ktorej sme išli spať. V noci mi nedali pokoj komáre a ráno som sa zobudil poštípaný na viacerých miestach. Navyše som sa veľmi nevyspal.
Dĺžka trasy: 179,58 km
Čas jazdy: 6:15:03
Priemerná rýchlosť: 28,72 km/h
Nastúpané metre: 712 m

3. deň: Zbehy – Wienerwaldsee (AUT)

Zo Zbehov sme vyrazili o niečo skôr ako predošlé dni, asi o 9,30. Mali sme za sebou sýte raňajky a dostali sme aj niečo na cestu. Už teraz však bolo horúco, čo mne len vyhovuje. Števa bolelo koleno stále viac a trápil sa. Z rána sme museli prejsť ešte pár kopčekov, ale potom to už boli prevažne roviny. Až do Serede sme išli prevažne s vetrom v chrbte. Tam sme stratili čas kvôli zmätočnému značeniu. Nakoniec sme našli správnu cestu a pokračovali smerom na Sládkovičovo. Fúkal nepríjemný bočný vietor a po niekoľkých kilometroch sa pridala aj rozbitá panelová cesta. Na benzínke pred Sládkovičovom sme doplnili vodu. Hneď za ňou sme odbočili z hlavnej cesty smerom na Pusté Úľany. Chvíľu sme tak išli znova s vetrom v chrbte, ale zmenilo sa to vo Veľkom Grobe. To som išiel ťahať špicu ja a s ťažkým bicyklom som mal čo robiť, aby sme išli aspoň 25 km/h. V Senci sme si dali obed pri Kauflande. Tam prežíval Števo veľkú krízu kvôli kolenu. Mal ho opuchnuté a zvažoval svoje ďalšie pokračovanie. Bol rozhodnutý to zabaliť a ostať v Bratislave. Po obede sme pokračovali do Bratislavy a Števo mal čas na premýšľanie. Premávka sa pomaly zahusťovala. Na Vajnorskej ceste som si spomenul na situáciu spred troch rokov, keď dvaja kamaráti za dažďa spadli na električkových koľajniciach. Teraz pri prechádzaní týchto, podľa mňa dosť nešťastných, koľajníc som spadol ja. Nadchádzal som si, aby som išiel čo najviac kolmo, ale Feke bol po mojej ľavej strane a preto som nemal dosť priestoru na manipuláciu. Aby som nevyšiel na hlinu, tak som pred poslednou koľajnicou stočil doľava, koleso mi do nej vošlo a ja som sa „položil“ na trávu vedľa cesty. Nič sa nestalo mne ani bicyklu, iba pracka na tretre sa mi trochu ohla a nešlo ju rozopnúť. Ale kombinačky to vyriešili aj keď odvtedy chodí trocha ťažšie.


V Bratislave sme sa zdržali dlhšie ako sme plánovali. Asi o 17,00 sme z nej konečne odchádzali. Števo sa nakoniec rozhodol pokračovať aspoň do dnešného cieľa v neznáme. Prišiel nás odprevadiť Maťov brat Paťo. Na druhú stranu Dunaja sme sa dostali až cez most Lafranconi, ku ktorému sme išli od Nového Mosta po cyklisťáku. Tie nikto neobľubuje a navyše tento bol dosť nekvalitný a s naloženým bicyklom to trochu hádzalo. Nakoniec sme sa zo Slovenska predsa len dostali a prekročili rakúske hranice. Do Hainburgu sme šli so silným vetrom v chrbte, ktorý sa za Hainburgom zmenil v nepríjemný bočný vietor. Takto sme pokračovali až do Viedne. Kým ťahal Feke špicu a ja som išiel posledný, ťažko som sa koncentroval na cestu. Fyzicky som bol na tom v pohode, ale vôbec sa mi nechcelo. Tak som aspoň jedol cukríky, aby som sa trocha „zabavil“. Do Viedne sme došli okolo 19,00. Prešli sme do centra, kde nás policajti hneď upozornili, že bicykle musíme na pešej zóne tlačiť. Z centra sme vychádzali pomocou GPS smerom na St. Pölten. Hľadali sme pri tom nejaký obchod. Nanešťastie boli všetky zatvorené. Tak sme zastavili aspoň na pumpe doplniť vodu. Na nej bola aj Billa a ceny boli v norme. Tak sme kúpili niečo na večeru a pokračovali. Už za tmy sme išli hľadať nejaké miesto, kde sa zložíme. Zastali sme pri Wienerwaldsee a dúfali, že tam bude niečo vhodné. Všetko bolo ohradené, no nakoniec sme našli pekné miesto medzi stromami. Rozložili sme stany a užívali si prvú noc nadivoko. Bagety, ktoré sme kúpili boli suché a saláma im veľmi nepomohla. Ale aspoň sme nešli spať hladní.


Dĺžka trasy: 194,88 km
Čas jazdy: 8:15:49
Priemerná rýchlosť: 23,58 km/h
Nastúpané metre: 1033 m

4. deň: Wienerwaldsee (AUT) – Linz (AUT)

Slnko nás ráno nezobudilo. Števo poriadne nespal celú noc kvôli nešťastnému kolenu. Bol presvedčený, že toto je jeho koniec a vracia sa domov. Išiel to ešte prekonzultovať telefonicky s rodičmi. Mama ho nakoniec presvedčila, aby zaťal zuby a pokračoval. Už za slnka sme teda vyrazili znova kompletní. Z rána bolo na cestách veľa cyklistov, bola totiž sobota. Bolo tu množstvo menších kopčekov, ktoré sme museli prejsť. Slnko na chvíľu zapadlo a prišli prvé kvapky. Kým sú tretry suché, je to v pohode. Raňajky sme si dali po necelých 20 km v Ebersbergu. Medzitým začalo pršať, tak sme sa museli presunúť viac pod strechu. Jeden pán sa nás vypytoval, odkiaľ a kam ideme. My sme sa ho opýtali na počasie. V ten deň malo byť premenlivo, ale ďalší už mal byť slnečný. Aj keď v daždi, ale museli sme pokračovať ďalej. Ten ustál po niekoľkých kilometroch. Tretry stále suché. Počasie bolo naozaj premenlivé, raz sme išli po suchej ceste, inokedy po mokrej a občas za dažďa. Keď sme prišli do St. Pöltenu, trochu sa vyčasilo, ale dvihol sa vietor. Števa sme už od Nitry nechali „oddychovať“ vzadu, tak sme sa vpredu točili len štyria. Každý po 10 km. Znova sa poriadne rozfúkalo, zboku. Keď fúka oproti, tak sa vytrápi hlavne ten vpredu, ale takto si neoddýchne nikto. V Melku sme nejako zabudli odbočiť doprava, kde sme mali pokračovať popri Dunaji až k Linzu. Namiesto toho sme išli po inej ceste, hore – dole, navyše trochu dlhšej. Keď sme si to uvedomili, bolo už neskoro, ale nebolo to nič hrozné. V meste Amstetten sme zvažovali či zastaviť na obed alebo pokračovať. Nakoniec sme zastavili a to sa ukázalo ako správne rozhodnutie. V sobotu totiž zatvárajú obchody skôr ako v pracovné dni a kým sme pred Hoferom jedli, aj ho pomaly zavreli. Vietor medzitým ustál a oteplilo sa, takže sme konečne mohli zhodiť návleky. Hneď za mestom sme stúpali na kopec, po ktorom zjazd nenasledoval, ale pokračovali sme po peknej vrstevnici s peknými výhľadmi na jednu aj druhú stranu. Neskôr tu začali krátke, prudké zjazdy a také isté stúpania. Celkom som si to užíval. S Vicem aj Fekem sme museli čakať na Števa s Maťom, ktorí išli o čosi pomalšie. Na konci tohto pekného úseku bol dlhší zjazd. Vtedy išiel dopredu Maťo. Nahodil tempo, pri ktorom sme museli brzdiť. Išlo sa mierne dolu kopcom a išli sme asi 20 km/h. Do Linzu sme chceli dôjsť ešte dnes, tak sme ho poslali dozadu a znova pridali. Pred Linzom sme už hľadali nejaký kemp. Hneď v prvom sme nakoniec aj skončili, cena bola v pohode. Bolo tu viacero Slovákov, aj vo vedľajšom stane boli nejakí Bratislavčania. Na večeru sme si kúpili len keksy z bufetu spolu so slanými tyčinkami.

Dĺžka trasy: 157,56 km
Čas jazdy: 7:05:41
Priemerná rýchlosť: 22,2 km/h
Nastúpané metre: 1134 m

5. deň: Linz (AUT) – Bad Reichenhall (GER)

Čo sa nám zvýšilo sme dojedli na raňajky. Veľa toho však nebolo a ani v bufete dokopy nič nemali, takže sme štartovali hladní. Po pár kilometroch sme došli cez jeden kopček a priemyselnú zónu do Linzu. V nedeľu je s obchodmi najväčší problém, lebo sú takmer všetky zatvorené. Hneď na začiatku mesta sme zazreli na benzínke Spar expres, tak sme neváhali a spravili si raňajky. Po nich sme sa previezli do centra, spravili pár fotiek a hľadali cestu von. Nebol to taký problém ani bez GPS a po pár kilometroch sme už boli za mestom. Dnes konečne nefúkalo a bolo pekne slnečno už od rána. Priam ideálne podmienky. Rozčuľovali nás akurát semafory za mestom. Išli sme po štvorprúdovke a každý zhruba kilometer a niekedy aj častejšie bola križovatka. Mám pocit, že sme stali asi 15 krát kým sme došli do ďalšieho väčšieho mesta Wels, ktoré bolo vzdialené asi 20 km. A to sme niektoré, fakt nezmyselné, aj odignorovali a pár krát sme chytili aj zelenú. Po asi 60 km mi začalo sfukovať zadné koleso. Nebolo to nič strašné, tak som to iba dofúkal. Po ďalších 20 km bolo mäkké úplne, tak sme menili dušu a dali do nej aj lepiacu kvapalinu. Zatiaľ to fungovalo. Prechádzali sme krásnou tirolskou krajinou. Slnko už poriadne pripekalo a objavovali sa čoraz vyššie kopce Álp. Po 100 km sme si dali obed, na benzínke. Výber nebol široký, ale zasýtili sme sa. Hneď za ňou nasledovalo stúpanie, na vrchu ktorého som mal znovu mäkké koleso. Doteraz neviem prečo, lebo v plášti nič nebolo, duša bola nová a táto aj predošlá diera boli z vonkajšej časti duše. V zjazde sme sa spustili až do tunela, do ktorého sme zrejme ísť nemali, ale otáčať sme sa nechceli. Bol celkom dlhý, meral vyše dva kilometre. Bolo to aj dosť nebezpečné, lebo krajnica bola úzka, takže nebol veľký priestor na manipuláciu. Ja som len dúfal, že nedostanem ďalší defekt, lebo už aj tak som bol z toho dosť nervózny. V tuneli som ho nedostal, ale 2 kilometre za tunelom bolo koleso znova mäkké. Vytočený som bol už kvalitne. Vymenil som aj plášť, aj keď neverím, že problém bol v tom. Aj keď po zvyšok cesty som s tým už ťažkosti nemal. Starý plášť som si nechal a musel som ho použiť vo Francúzsku na predné koleso. A defekt žiadny. Ale o tom neskôr. Salzburg sa nám zdal pri týchto problémoch nekonečne vzdialený a to sme boli už iba kúsok od neho, pričom sme spolu s Vicem a Fekem museli čakať na Števa s Maťom, lebo tí už boli pre dnešok celkom hotoví. Po peknom a rýchlom zjazde sme konečne predsa len došli do Salzburgu. Na križovatke sme sa pozdravili s nejakými Slovákmi v aute a išli do centra. Tam sme stretli ďalšieho Slováka, tuším z Partizánskeho. Po krátkom rozhovore sme sa ho nakoniec opýtali, ako sa dostaneme z mesta smerom na nemecký Bad Reichenhall. Dal nám mapu a zaželali sme si všetko dobré. Možno sme ho zle pochopili, ale vybrali sme sa zlým smerom. Radšej sme vytiahli GPS a išli na istotu. Pri vychádzaní z mesta sme si ešte nakúpili na večeru aj na raňajky. Ani neviem ako sme prešli nemecké hranice, tabuľu som nejako nezachytil. Alpy už boli fakt blízko a my sme išli kotlinou medzi peknými kopcami. Mesto Bad Reichenhall sa stalo naším dnešným domovom. Na parkovisku vedľa kúpeľov sme zazreli nejaké karavany, tak sme sa opýtali či im nebude prekážať, ak si tam rozložíme stany. Neprekážalo. Keď sme ich rozkladali, pani z karavanu nám hovorila, že neďaleko je bazén so studenou vodou. Pýtali sme sa na cenu a povedala, že zadarmo. Tak sme ju aspoň pochopili, lebo po anglicky nerozprávala a po nemecky som rozumel iba približne. Nahodili sme sa teda do plaviek a šli plávať. Na pohľad recepčnej, keď som jej povedal, žeby sme si chceli zaplávať zadarmo, nezabudnem. Začala sa smiať ona aj my. Odpovedala, že tu sa platí za všetko. Veď, čo iné sme čakali. Peniaze sme si nevzali, ale 10 eur za hodinu plávania by sme aj tak nedali. Po návrate k stanom sme sa tvárili ako vykúpaní a zdvorilo sa panej s manželom poďakovali. Najedli sme sa, rozvešali cyklo veci na napnuté gumené pavúky a išli spať. V noci som sa zobudil na silný vietor, ktorý narážal do stanu. Spočiatku som to neriešil, ale potom som si spomenul práve na naše veci. Tak som vyletel zo stanu a začal ich zbierať všade naokolo. Visel už iba jeden uterák. V tom vstal aj Vice z vedľajšieho stanu a radšej sme ich odložili dnu. Očakával som búrku, ale tá našťastie neprišla.
Dĺžka trasy: 160,61 km
Čas jazdy: 6:37:07
Priemerná rýchlosť: 24,26 km/h
Nastúpané metre: 1022 m

6. deň: Bad Reichenhall (GER) – Innsbruck (AUT)

Ráno znova slnečno, Alpy sa zatiaľ naplno neprejavili. Po raňajkách sme vyrazili. Z rána mi nohy ešte nefungovali tak, ako by som chcel, najmä keď sme hneď začali stúpať. Po pár kilometroch to už bolo v pohode. Naopak Fekeho začal bolieť chrbát, zrejme z ťažkého bicykla, ktorý bolo potrebné ťahať. Cesty neboli široké a áut bolo veľa. Bolo tu aj mnoho kamiónov a vtedy som si uvedomil, že už je pracovný deň. Pred jedným z tunelov bola značka zákazu cyklistom, ktorú sme včas zbadali a odbočili na cestu pre cyklistov, ktorá viedla cez dedinu. Po krátkom zjazde s niekoľkými serpentínami sme sa znova napojili na pôvodnú cestu. To sme už boli naspäť v Rakúsku. Otvorila sa nám pekná široká dolina medzi kopcami. Keď som študoval približnú trasu, tak som chlapcom povedal, že z tejto doliny pôjdeme popri rieke. Nepovedal som im, že proti prúdu s vodopádmi. O tých som nevedel ani ja. Aj tak sme išli pekné tempo. Nohy už išli tak, ako som chcel. O to viac som bol prekvapený, keď som zrazu zbadal, že ma vpredu niekto predbieha. Myslel som, že to je niekto od nás, ale boli to dvaja miestni cyklisti, ktorých sme zdravili, keď odbočovali na hlavnú cestu. Bez batožiny išli samozrejme rýchlejšie, ale chytil som sa za nimi. Išli asi 55 km/h dolu miernym kopcom, čo sa dalo v pohode, ale vzadu začali zaostávať, tak som ich nechal ísť aj ja.


V meste St. Johann sme zastali na obed, už tradične, pri Lidli. Ceny sú v ňom totiž v každej krajine porovnateľné s cenami u nás, takže pre nás jednoznačná voľba . Za mestom, sme mali dve možnosti ako pokračovať smerom na Wörgl. My sme zvolili tú dlhšiu a drahšiu cez Kitzbühel. Bolo tu pár pekných kopcov, ktoré sme museli zdolať, aj pár tunelov, cez ktoré ťahal vpredu stále Maťo. Už sme z neho robili špecialistu na tunely, keď za jedným z nich sme v dedine zazreli policajné auto. Keď nás o kilometer ďalej celkom rýchlo obiehali, tušil som, že nás zastavia. Tak sa aj stalo. Spustili na nás po nemecky, tak sme ich poprosili, nech to skúsia po anglicky. Traja policajti sa pozreli na jedinú policajtku a tá sa nám snažila vysvetliť, že cez tunely chodiť nesmieme. Značky, tam však chýbali, čo sme im aj povedali. Nepomohlo a pýtali 25 eur, čo sa nezdalo až také strašné. Tak som sa pýtal či dokopy. Pre dnešok ma vysmiala policajtka. Zjednávali sme a pri sume 50 eur už Vice vyťahoval peňaženku. Našťastie ho Feke zdržal a nakoniec sme to uhrali na 25 eur. Preto som napísal „drahšiu“ cestu. Vypísali nám blok a s úsmevom želali šťastnú cestu. Bola to trochu aj smola, lebo za tým tunelom už žiadny ďalší nebol. Nasledoval prudký zjazd dole, ktorý sa zrazu zmenil na ešte prudší a v tomto úseku bola aj prudká pravotočivá zákruta. Mal som čo robiť, aby ma nevynieslo až do protismeru, v ktorom práve išlo auto. Do Wörglu sme nevedeli trafiť, lebo všade bol zákaz cyklistom. Ani GPS to poriadne nevedelo. Už z diaľky sme videli prichádzať búrku. Ponáhľali sme sa do mesta, aby sme sa niekde skryli, ale namiesto toho sme začali šliapať do prudkého kopca, ktorý navyše išiel zlým smerom. Vrátili sme sa naspäť a po nejakých úzkych chodníkoch sme nakoniec, už za dažďa, prišli k tunelu pre cyklistov.


Ten sme zakázaný nemali. Prečkali sme v ňom búrku, aby sme zbytočne nezmokli. Po búrke sme si kúpili Coca Colu, Števo zase náplasti na koleno. V tento deň sme prekročili hranicu 1000 km. Slnko znovu pripekalo, ale v diaľke sa už formovala ďalšia búrka. Od tej predošlej sme prešli 30 km a museli sme sa znova skryť. Alpy sa začali ukazovať so všetkým, čo k ním patrí. Po polhodine už bolo po daždi a po mokrej ceste sme pokračovali v smere na Salzburg. Posledných asi 20 km sme spravili pomocou vetra celkom rýchlo. Za polhodinku sme už boli v samotnom Salzburgu. Tam sme stretli sympatických Čechov, dve ženy a jedného chlapa, s ktorými sme sa chvíľu porozprávali. Pýtali sa nás na cestu, kde spíme. Dobrou správou bolo, že sme im nesmrdeli, ako povedali. Horšou to, že nás upozornili na počasie, ktoré malo byť nasledujúce dni nie najlepšie. Rozlúčili sme sa a išli hľadať obchod. Zavreli nám ich pred očami. Boli tam tri pokope a všetky otvorené do 19,30. Večera nám teda odpadla, o starosť menej. Išli sme teda za mesto a hľadali nejaké miesto pre stany. Kemp bol drahý a nie nevyhnutný, tak sme pozerali po nejakej rovinke. Napadlo nás opýtať sa na fare, či si tam nemôžeme rozložiť stany. Nikto nám neotváral, tak sme ich tam rozložili. Napísali sme im informačný list o našom pobyte s poďakovaním a pripli ho na dvere.
Dĺžka trasy: 179,58 km
Čas jazdy: 6:15:03
Priemerná rýchlosť: 28,72 km/h
Nastúpané metre: 712 m

7. deň: Innsbruck (AUT) – Bludenz (AUT)

Očakával som, aké bude ráno. Na moje prekvapenie ešte nepršalo, ale bolo zamračené. Modrú oblohu sme hľadali márne. Zobudili sme sa poriadne hladní. Myšlienky sme mali všetci rovnaké: nájsť čím skôr obchod. Lidl bol asi 3 km od našej „ubytovne“. Poriadne sme sa pri ňom najedli a vyrazili. Stále nepršalo. Fúkal celkom nepríjemný vietor, ale bolo relatívne teplo, asi 20 stupňov, takže sme mohli jednu vrstvu oblečenia zhodiť. Až v priebehu dňa som sa zmienil, že nás dnes čaká horský priesmyk. Števo hneď navrhol, aby sme ho obišli. Nijak sa nedalo. Ale aspoň to skúsil. Nikto trasu neštudoval, iba ja, tak sa ma pri každom menšom stúpaní pýtali či už to je to hlavné. Pri jednom zo stúpaní sa pomaly rozpršalo. Čím sme boli vyššie, tým viac. Na vrchu sme teda obliekli bundy. Keď sme trochu klesli, pršať prestalo, aj cesty boli suché. To bol aj čas na prestávku v meste Imst po asi 50 km. S počasím to však vyzeralo čoraz horšie. Kým sme vyšli z obchodu, vonku už lialo. Zjedli sme asi kilo jabĺk, nejaké keksy a sladkú vodu. Pripravovali sme sa na dážď, do ktorého som veľmi nemal chuť ísť. Boli sme vo výške okolo 700 m n. m. a teplota na teplomery ukazovala pri našom príchode 19 °C. Postupne klesala. Pred odchodom som si ešte išiel nabrať vodu do vedľajšej pizzerie. Vnútri bolo príjemne teplo a hosťom som celkom závidel. Veľmi som však nad tým nerozmýšľal a radšej sme vyrazili. Ešte v meste hneď kopček. Okamžite sme sa zahriali. Dolu kopcom to už taká sranda nebola. Na ceste bolo plno vody, brzdy veľmi nebrzdili a tretry pomaly premokali. Po desiatich kilometroch sme už boli mokrí úplne. Potešili nás aspoň alpské tunely, v ktorých sme na chvíľu mali pocit, že neprší. Išli sme stále vyššie a vyššie. Ja som si prepol na tachometri teplotu a sledoval ako klesá. V meste Landeck nás najprv ošpliechal Slovák (nikto iný nás dovtedy neošpliechal) a keď si uvedomil, že sme Slováci, tak zatrúbil. Tam sme stretli aj ďalších šialencov na bicykloch, dokonca ženy. Nechápal som, prečo bicyklujú v takom počasí. Ľudia sa na nás usmievali a my na nich. Stúpanie bolo miestami trochu prudšie a v jednom takom sme museli zastaviť kvôli semaforu. Okamžite bolo chladno. V obci St. Anton am Arlberg začal posledný úsek stúpania. Išli sme z výšky okolo 1300 m n. m. do výšky 1793 m n. m. a dlhé bolo 6,5 km. Bolo to dosť prudké a vytrepať sa hore aj s batožinou, ktorá nás stále ťahala dozadu dalo celkom zabrať. V kopci si každý išiel svoje tempo, ja som išiel s Vicem vpredu, za nami s odstupom Maťo a Števo a vzadu Feke. Na vrchu začalo nepríjemne fúkať, bola tu hmla a teplomer mi ukazoval 5,5 °C. Hore nebolo ani živej duše, netuším prečo . Hneď sme zašli do garáže, kde aspoň nefúkalo. Obliekli sme na seba ešte niečo suché a teplé do zjazdu. Feke sa ma pýtal, načo si dávam rukavice, že aj tak budú hneď mokré. Zjazd bola tá najhoršia časť celého dňa. Na bicykloch sme sa triasli od zimy, cez hmlu sme videli asi na 30 metrov a brzdy išli po svojom. Ako sme klesali, aj teplota začala stúpať. Fekemu mrzli ruky takým spôsobom, že nemal silu stlačiť brzdy. Ja som vedel, prečo si tie rukavice dávam. Po ceste bolo viacero kempov, všetky však boli ešte dosť vysoko a tak sme išli čo najnižšie. Nakoniec sme došli do mesta Bludenz, ktoré bolo 35 km od vrcholu. Išli sme po značke ku kempu. Keď sme k nemu došli, boli sme radi, že to máme za sebou. Pani z kempu nás však milo neprijala a celý čas sa len strachovala o svoje zariadenie, aby sme jej nič nezničili. Pýtala za noc 80 eur, čo sa nám zdalo celkom dosť, ale potrebovali sme teplú sprchu. Pani však stále nebola spokojná, že bude musieť iba kvôli nám všetko čistiť. Nikto iný tam totiž nebol. Nakoniec nás poslala preč, že toto nepotrebuje a že máme ísť do iného kempu, hneď vedľa mesta. Aspoň sme prišli na to, prečo tam nikto nebol. Druhý kemp bol iba 2 km od tohto. Tam sme sa stretli s úplne rozdielnym prístupom. Cena kempu bola 36,50 eur a mal všetko, čo sme potrebovali. Z kuchyne sme si spravili „klubovňu“, oprali si veci, osušili. Ďalší deň sme si spravili voľno, všetko išlo zatiaľ podľa predpokladov a navyše počasie sa nemalo zlepšiť. Preto nebol dôvod to siliť. Celý nasledujúci deň pršalo. Neďaleko bolo nákupné centrum, kde sme dokúpili potrebné veci a pripravili sa tak na zvyšok cesty. Lepšie sme si zabezpečili batožinu pred vodou, lebo niektoré veci boli po daždi mokré.
Dĺžka trasy: 146,14 km
Čas jazdy: 6:54:15
Priemerná rýchlosť: 21,16 km/h
Nastúpané metre: 1836 m

8. deň: Bludenz (AUT) – Zürich (SUI)

Po dni voľna sme teda museli vyraziť ďalej. Pršať stále neprestalo. Kým sme sa najedli, pobalili a nakladali batožinu na bicykle, tak predsa len počasie dostalo rozum. Vyrazili sme po suchej ceste, ale ešte v meste začalo popŕchať. Netrvalo to však dlho. Nohy si za deň oddýchli a dalo sa ísť rýchlo. Na ceste boli v jednom úseku vyfrézované časti asfaltu. Števo do jednej takejto diery vošiel a potom z nej aj s poriadnym šťastím vyšiel. Už som ho videl na zemi. Po asi 20 km sme dorazili do Lichtenštajnska. Cesty tu boli dosť rozkopané, všade sa niečo opravovalo. Tu mal Števo druhýkrát veľké šťastie. Na ceste bol v obci ostrovček, aké sú bežné aj v Rakúsku. Pred jedným takým nás obiehal kamión. Všetci sme pribrzdili, aby sa tam kamión vymeral, okrem Števa, ktorý išiel vpredu. Kamión minul Števa o asi 15-20 cm. Vo Vaduze sme si spravili fotku a pokračovali do Švajčiarska. Dá sa povedať, že sme prešli celé Lichtenštajnsko . A čo nás tešilo viac, nezmokli sme. Teplota bola okolo 15 °C. Hneď za hranicami sme odbočili zle. Nezdal sa mi náš smer, tak sme zastavili a išiel som sa opýtať do reštaurácie. Museli sme sa otočiť. Išli sme dolinou pomedzi hory. Ako sa kľukatila cesta, tak sa menil aj vietor. Maťo ťahal posledné kilometre svojho úseku vpredu proti vetru. Ja som pokračoval proti vetru a dosť ma to vyčerpalo. Potiahol ešte Feke a spravili sme si prestávku na obed. Dojedli sme, čo sa nám zvýšilo z raňajok. Pokračovali sme okolo jazera, kde začala cesta stúpať. Vice vpredu hodil svižné tempo do kopca, čo mi po prestávke nie úplne vyhovovalo. Pomaly začal strácať Feke a neskôr aj ja. Po chvíli som to roztočil a dobehol Maťa so Števom a neskôr aj Viceho, ktorý už išiel sám. Kopec mal nakoniec asi 5 km. V zjazde začalo pršať. Už sme si aj celkom zvykli. Videli sme, že ideme do dažďa a nič sa s tým nedalo robiť. Pozdravili nás nadšení Slováci idúci v švajčiarskych autách. Aj my sme museli vyzerať nadšene.


Pršalo už poriadne a do Zürichu nám chýbalo asi 50 km. Števo navyše dostal defekt. Ideálna chvíľa. Keď sme došli k jazeru Obersee, pršať začalo ešte viac. Celé pobrežie jazera bolo husto obývané a tak sme išli v podstate vkuse v obci. Šoférov som tu čakal podobných ako v Rakúsku, ale rozdiel bol veľký. V jednom úseku bol rozkopaný jeden pruh cesty a stala sa z nej v podstate jednosmerka. Nedočkavého Švajčiara to neodradilo a obehol nás jedným kolesom na ceste a druhým na obrubníku. Keď na konci zišiel z chodníka, tak sa mu z podvozku ešte trochu zaiskrilo a pokračoval. Niekoľko kilometrov pred Zürichom sme minuli kemp. To sme ešte nevedeli, že je to jediný v okolí. Medzitým aj prestalo pršať, ale boli sme komplet premočení. Trochu sme sa povozili po centre a išli hľadať obchod. Povinnosť nakúpiť nakoniec pripadla mne a Fekemu. Tešil som sa, že sa trochu ohrejem. Nebola to celkom pravda. Od mraziacich boxov išla strašná zima. Ceny nás tiež veľmi nepotešili. Pri pokladni z nás boli prekvapení traja Slováci, či ideme až zo Slovenska. Trochu sme sa porozprávali a spýtali sa ich na kemp. Vedeli iba o jednom. Bol to ten vyššie spomínaný. Tak sme išli 5 km naspäť. V kempe robil mladík, ktorý vedel po anglicky, ale rozprával ako so zemiakom v ústach. Cenu odhadol na 200 frankov. Nezdalo sa mi to, tak som mu povedal, nech to prepočíta presne. Nakoniec to bolo 97 frankov. Dorazilo ho, keď som sa ho pri každej sume pýtal či je to v eurách. Stalo sa tak trikrát a nakoniec mi podráždene povedal, že sme vo Švajčiarsku. V prepočte to vyšlo na nejakých 80 eur. Bolo to dosť, ale iné nám veľmi neostávalo. Keď sme stavali stany, začalo znova pršať. A pršalo aj v noci.


Dĺžka trasy: 160,42 km
Čas jazdy: 6:43:02
Priemerná rýchlosť: 23,88 km/h
Nastúpané metre: 980 m

Koniec prvej časti, pokračovanie nabudúce.