Merida Zelená Stopa 2005

V sobotu 3.9 sme vyrazili z Bratislavy na maratón Merida Zelená Stopa. V aute aj pred štartom vládla uvoľnená nálada, veď predsa s niektorými ľudmi sa nevidíte každý deň, tak je príjemné sa s nimi aspoň pozdraviť pred štartom,zhodnotiť aktuálnu formu a len tak pokecať. Takto som sa počas prezentácie zhováral aj ja s Patrikom Kurilom, netušiac že onedlho bude všetko iné...

V sobotu 3.9 sme vyrazili z Bratislavy na maratón Merida Zelená Stopa.V aute aj pred štartom vládla uvolnená nálada,veď predsa s niektorými ľudmi sa nevidíte každý deň tak je príjemné sa s nimi aspoň pozdraviť pred štartom,zhodnotiť aktuálnu formu a len tak pokecať. Takto som sa počas prezentácie zhováral aj ja s Patrikom Kurilom, netušiac že onedlho bude všetko iné.
Po odštartovaní a vymotaní sa z Banskej Bystrice, sme si s Patrikom a Vladom Oprenčákom spravili menší náskok,ktorý sa postupne zväčšoval.Spoločne sme sa dostali až na Skalku a postupne sme začali schádzať na kremnickú stranu kopcov.V týchto zjazdoch bolo značenie dosť minimálne,a ak náhodou bolo tak až za križovatkou a tak sme na každom rozdelení ciest flekovali ako diví,a každý z nás pozrel do každej odbočky len aby sme nezišli z cesty. Po úspešnom zjazde až do Kremnice ste sa mohli pozerať ako chceli,ale nikde žiadna šípka,ani fáborky.Nebyť Vlada ktorý to tam ako tak pozná,by sme tam boli hádam doteraz.Na občerstvovačke nám ako tak povedali, ako ďalej ale už za mestom bola trať buď úplne komplet preznačená alebo tam pre istotu nebolo nič. Tak sme sa spoliehali na Vladov orientačný zmysel a nasledovali ho.V jednom kamenistom stúpaní sa mu však podarilo roztrhnúť pružinu v prehadzovačke,ale keď povedal že teraz nasledujú roviny a zjazdy tak sme sa ho s Patom rozhodli ešte chvílu čakať,čo bolo naše veľké šťastie.
V jednom veľmi rýchlom zjazde sme nešlapali ale sa iba viezli ale na tachometri som aj tak mal cez 55 km/h-Patrik,ja a Vlado.Bol som za Paťom asi 10-15m,keď som videl ako sa zrazu snaží vyskočiť z biku ale pravá noha mu zostala v pedáli.Hneď som skočil na brzdy ale zastavil ma až jeho bicykel,ktorý ostal visieť na spustenej a zamknutej rampe!!!
Nikde žiadna výstraha, žiadny výkričník, iba rovná lesná cesta a na nej hnedá rampa úplne v tom šere neviditeľná.Nedalo sa tušiť žiadne nebezpečenstvo.
Zostal som v šoku kľačať a zisťoval, či mi všetko funguje tak ako má.Paťo bol na tom však oveľa horšie.Ten pohľad na jeho nohu neprajem zažiť nikomu. Kričal od bolesti a zúfalstva a ja som nevedel ako mu pomôcť,a len som sa modlil aby to nebola otvorená zlomenina alebo niečo pri čom by krvácal.Vlado zatiaľ šiel po pomoc do dediny a ja som zostal pri ňom.Po chvíli(neviem aká dlhá bola,čas som prestal vnímať) som začul 4-tého v poradí letieť dolu kopcom.Vyskočil som a začal mávať a kričať zo všetkých síl aby zastal.Podarilo sa.Bol to Jozef Šajtroch a spolu s ním sme boli pri Paťovi až do konca.
Neskôr dorazili všetci ostatní,teda tí ktorí sa nestratili ale nikto nemal chuť ani odvahu ísť ďalej.Zúfalo sme čakali na sanitku a trvalo neuveriteľne dlho kým prišla-neskôr som zistil že to bolo vyše 1 hodiny.Paťo v ťažkom šoku,chytal do tej nohy kŕč a zalievala mu ju krv z roztrhanej artérie,čo musela byť neuveriteľná bolesť.Keď ho konečne odviezli, pomaly sme sa spustili všetci spolu do dediny na občerstvovačku odkiaľ sme volali hlavnému organizátorovi a povedali,že nemáme najmenšiu chuť pokračovať.Do telefónu však povedal čosi o diskvalifikácii,čo nás v tej chvíli akurát len tak rozosmialo ale aj tak sme sa napokon rozhodli pokračovať po trati-nie však závodne ale všetci spolu,lebo aj tak sme sa báli,že opäť poblúdime.
Vrcholom všetkého pre mňa bolo, keď nám na jednej z občerstvovačiek jeden z usporiadateľov povedal, že presne kvôli tejto rampe ešte v to ráno volal s hlavným organizátorom a ten ho UBEZPEČIL, že všetko je v poriadku.
Myslím že toto nemá ani u nás na Slovensku obdoby a niekto za tu musí a bude niesť následky.
Po dojazde nás všetkých do cieľa,organizátori akurát tak povedali ,že im je to ľúto a neviem čo ešte,lebo mi z ich rečí bolo zle, ale to Paťovi nevráti zdravú nohu a nevymaže ten hrozný zážitok,pri ktorom sme sa mi obaja mohli úplne kľudne zabiť alebo prinajlepšom ostať mrzákmi do konca života.
Dodatočne som potom zisťoval jeho stav a napriek 2 operáciám mi nevedeli povedať, či bude alebo nebude úplne zdraví alebo či ešte niekedy bude chodiť,lebo stále si necíti a nehýbe prstami na nohe.
Dovidenia na budúci rok na maratóne Merida Zelená Stopa v Banskej Bystrici.