Reportáž: MTB Trophy (Trópy) 2015 - Toľko RS-1, meračov výkonu a Go-Pro kamier sa len tak nevidí

Pre mňa s Katkom je MTB Trophy jedna z najlepších akcií v sezóne, na ktorú sa tešíme približne po dvoch týždňoch oddychu od poslednej etapy predchádzajúceho roku . Miestami máme toho fakt plné zuby a nechápeme, prečo tu sú všetky kopce vlastne také strmé. Ale väčšinou len do chvíle než sa vyhupneme na hrebeň alebo rovno prehupneme do nejakého poriadne výživného zjazdu. Potom je človek rád, že môže opäť chvíľu šliapať do strmého kopca . Tento kolotoč sa stále opakuje a jediný recept je naučiť sa to milovať...

Určite nie sme zďaleka jediní takto „postihnutí“. Štartová listina tohto už veľmi populárneho 4 -dňového etapáku obsahuje tak ako každý rok množstvo národností, od majstra Anglicka v maratóne, cez kopec Dánov, Švédov, Rusov, Belgičanov, Nemcov domácich Poliakov atď. atď. Výsledkom je skutočne rozmanité pole o počte približne 600 kusov z 27 krajín. Z toho približne 150 štartuje na kratšom variante, ktorý túto akciu priblížil aj trochu menej trénovaným alebo odhodlaným jedincom. Už od pohľadu je jasné, že vyslovene „turistická“ trieda tu nie je v takom zastúpení, ako na klasických domácich podujatiach u nás a väčšina sa sem prišla trochu ponaháňať...


Tradičný prieskumníci maratónskych „igelitiek“ by boli určite už na začiatku sklamaní. V  taštičke s logom podujatia je totiž len číslo a štyri nalepovacie profily. To hlavné sa totiž skrýva na trati v podobe super značenia, občerstvenia na bufetoch a v cieli a taktiež celkového zabezpečenia.


Takže s Katkom ponosíme veci z auta do nášho penziónu a doladíme všetko potrebné na úvodnú etapu s dĺžkou 62 km a prevýšením 2370 m, ktorá začína o 10:00. Všetky ďalšie už majú následne štart o 9:00, čo sa skoro stalo osudným jednému môjmu českému kamarátovi .

1. etapa - Czantoria

Hneď na začiatok ma potešila skutočnosť, že vďaka minulému roku som si mohol napochodovať do prvého koridoru ako pán medzi špicu. U 500 členného štartového pola je to celkom výhoda. Okamžite je vidno, že konkurencia je skutočne medzinárodná - toľko RS-1, meračov výkonu a Go-Pro kamier sa len tak nevidí . Pred prvou etapou som vždy najviac nervózny, pretože všetko sa len začína a bola by škoda, spraviť niekde chybu, ľahnúť alebo mať vážnejší technický problém. Podobne to ale vnímajú aj ostatní a nervozita je tak cítiť najmä v úvodných km po úzkej asfaltke, kde sa všetko tlači dopredu. Navyše keď má dnes už skoro každý 70 cm riadidlá – ja osobne teda 73 cm .




V dlhom kopci sa už všetko pekne trhá a delí na menšie skupinky. Technickejšie pasáže to opäť ešte viac preriedia. Hneď prvý zjazd dá okúsiť všetkým menej znalým o čom sú Beskidy a všade je cítiť brzdové obloženie – jednoducho skaly,  korene a poriadny sklon. Pekné tiahle stúpania ako napr. na Czantoriu sú skôr pre potešenie, pretože väčšinou sa človek driape so sedlom hlboko zanoreným medzi polovičkami. Ďalším tradičným znakom je jazda po hrebeni a keďže v Poľsku je vo štvrtok štátny sviatok o divákov zďaleka nie je núdza. V tých stojkách miestami doslova stojí vzduch, a tak na seba vždy lejem z jednej fľaše vodu, čo mi skutočne najviac pomáha proti prehrievaniu. Vlastne tento štýl mi pomohol prekonať každú jednu etapu, pretože celé 4 dni sme mali počasie skoro bez jediného mráčika.

Taktiež vôbec neľutujem pre niekoho možno „zbabelú“ kombináciu prevodov s najľahším 22/36. Ak by som jazdil jednoprevodník, ako dosť veľká časť štartového poľa, tak dopredu by bez váhania putoval 30z alebo aj 28z variant. Práve možnosť vyššej kadencie v strmých kopcoch mi pomáha presunúť hlavnú záťaž čo najviac na aeróbny systém a trochu viac pošetriť nohy. Najväčším zážitkom bol určite zjazd z Veľkej Czantorie, kde som sedel doslova na zadnom kolese a len triafal stopu pomedzi skaly – neraz ma napadlo že tu by sa určite uživil aj rockring . Potom už šlo všetko celkom v pohode aj vrátane krásnych singlov a a nepríjemného „uťahováku“ po asfalte. Prvú etapu som teda prešiel za 3:42 hod na 45 mieste. Onedlho prišiel aj Tomáš a tiež Peťo Jaseňovec, ktorý doplnil našu menšiu SVK partiu v penzióne...

Po etape nasledujú už tradičné rituály. Očista tela, doplnenie zásob v podobe zjedz koľko vládzeš a očista bikov. A potom už len „zabíjať“ čas regeneráciou... Presne preto sa sem stále tak rád vraciam. Človek si odjazdí nádhernú trať a potom už len oddychuje, tlačí do seba jedlo a s kamošmi preberá všetky aspekty modernej cyklistiky . No a samozrejme ešte pred tým všetkým nesmie chýbať upload osobných výkonov na Stravu, aby bolo pri pivku čo analyzovať - kde kto udrel a kde sa kto flákal .

2. etapa - Rysianka

V piatok sa prebúdzame do krásneho rána s vidinou najdlhšej etapy (85 km a 2800m). Na raňajkách sú všetci ostatní v dobrej nálade a relatívne svieži. Na izbe si po bohatých hodoch ešte vždy trochu oddýchneme, doladíme detaily a následne lepíme profily na rám. Práve štýl akým sú tie profily robené by som dal za vzor všetkým organizátorom maratónskych podujatí. V kombinácii s výškomerom a tachometrom si vie človek okamžite pozrieť, ako ďaleko na vrchol stúpania, prípadne ľahko rozvrhnúť zásoby medzi bufetmi.



Po štarte sa opäť všetci tlačia dopredu, čo ma už začína trochu štvať. Najmä z dôvodu, že keď narazíme do steny (tým myslím do tradičných poľských paneliek so sklonom 20 %) väčšina čo ma obehla sa zase cedí naspäť a je z toho akurát tlačenica. Pár strmých stúpaní a rýchlych zjazdov ale všetko upraví tak ako to má byť. V zjazdoch sa neberú žiadne ohľady o čom svedčí fakt, že skoro po každom takom som na rukách pekne vyšľahaný od vetvičiek... ihličnany sú v tomto smere asi najhoršie .


Dnešným vrcholom je určite nekonečný výjazd ku chate Rysianka, ktorá leží takmer 1300m vysoko. Výšlap má taký zvláštny schodovitý charakter, kedy sú strmé úseky nasledované chvíľkou oddychu, aby následne prišiel úsek ešte o čosi strmší . Občas už treba aj potlačiť ale vždy to boli len kúsky a žiadny pochod s bikom na chrbte sa nekoná. A tie výhľady... Ale potom už nasleduje jeden z najťažších a najdlhších zjazdov, ktoré tu poznám. Na začiatku úzky a strmý chodník vytvorený z kameňov prechádza postupne do nepríjemne strmej zvážnice s metrovými koridormi po oboch stranách. Moja zjazdárska forma ale skutočne graduje a obieham kopec súperov aj keď dole už mi poriadne otvára dlane. Ešte kúsok a rajdy by mi asi vypadli z rúk . Práve zjazdy na MTB Trophy dokážu byť rovnako dôležité ako stúpania a získať v nejakom 2 a viac minút na súperov nie je vôbec problém...



Pokračujem opäť do kopca a potom do lesa na menší hrebeň. Aj keď je sucho, tak vždy sa nájde nejaký kúsok po „večnom“ blate. Inak tomu nie je ani teraz a pri nepodarenom obliezaní jednej z hlbokých kaluží skočím skoro po koleno do blata. To fakt poteší, ale aj tak som už ako prasa pretože väčšina sa aj tak obísť nedá. Posledný úsek v dlhom tiahlom stúpaní už je opäť trochu výpek a uschnuté blato slúži aspoň ako ochrana pred slnkom. Za sebou si ťahám jedného Dána, ale ten sa už dopredu ospravedlňuje, že nestrieda a že už má pekne nakúpené . V záverečnom krásnom zjazde som opäť ešte zopár ľudí poobiehal a došiel v čase rovných 5 hod na 40. mieste.
Poobede opäť nasledovalo porovnávanie výkonov, oddych a a super jedlo na terase.


Peťo Jaseňovec počas etapy ulomil pätku ,ale pohotoví servismani na bufete dokonca našli originál na „kanón“, a tak mohol pokračovať ďalej. Po tejto príhode som si už nosil so sebou radšej aj ja, keďže doteraz ležala niekde na spodku tašky...

Samozrejme v penzióne bývali okrem nás aj ďalší, ale asi najviac sa nám do pamäti dostala dvojica Rusov – dvojičky. Okrem toho, že mali fakt hrozné oldschool fúzy tak každý jeden deň čistili a čosi riešili na bikoch až do večera, aby ich následne zabalili do prepravných vakov a ráno znovu vybalili...


V noci už bolo cítiť, že sa ešte viacej otepľuje a ani som sa moc dobre nevyspal. Ak bolo doteraz ráno ešte príjemne, tak na tretí deň, teda v sobotu už začal pravý úpek. Na raňajkách je opäť o čosi tichšie a taktiež o čosi menej ľudí. Presne rovnaký vývoj ako každý jeden rok...

Porkačovanie o týždeň...