Tip na výlet: Liptov - Kvačany okruh

Deň 1.7 (rozumej siedmy deň prvej časti môjho cyklovoľna). Posledný deň môjho pobytu pod Tatrami. Zostala mi neprejdená jedna z dvoch naplánovaných trás – okruh Kvačany – Prosiek – Liptovská Anna – Kalameny – Malatiná – Veľké Borové – Huty – Kvačianska dolina – Kvačany. Minulý rok som trasu prešiel, namotivovaný videoteaserom od chlapcov z Bicyklom po Slovensku, tento rok som chcel do trasy zaradiť aj kúpanie v Kalamenoch (motivácia pao) a nevynechať vežu vo Veľkom Borovom. Navyše by som trasu rád ukázal môjmu kamarátovi.

8.00 nakladáme vo Svite bajky do auta a vyrážame smer Kvačany. Cesta ubieha rýchlo, ani nie po hodinke sme na mieste. Ivanke na parkovisku podávame cez okno dvojeurovú mincu, s úsmevom nám poradí miesto, kde bude popoludní tieň, zložíme bajky a vyrážame. Aby to nebolo také jednoduché nejdeme po značenej cyklotrase, ale beriem žltú TZT, ktorá nás núti na pár miestach potlačiť, ale za to nás odmení krátkymi singlovými zjazdmi a prekrásnymi výhľadmi na Liptovskú Maru a Nízke Tatry za ňou.


Čaká nás už len posledný kopček pred zjazdom do ústia Prosieckej doliny, keď v tom za sebou počujem zlovestný kovový zvuk a potom len volanie kamaráta: „Peter, máme problém“. Vrátim sa k nemu a vidím, že je zle. Reťaz leží roztrhnutá vedľa bajku. No nič, vyberám náradie – multikľúč z Lidla a snažím sa s tým niečo urobiť, ale materiál kľúča sa ohne tak, že je nepoužiteľný.


Nik z nás dvoch doteraz neriešil roztrhnutú reťaz, rýchlospojky ani iné potrebné náradie nemáme, vzdávame to, lúčime sa, kamarát sa otáča a kolobežkuje späť do Kvačian, kde si (ako som sa neskôr dozvedel) dal v pivovare Brontvai dve pivá a počkal kým pre neho prišla manželka. Z našej naplánovanej trasy prešiel presne 4,39 km.

Kolobežkár

Ja pokračujem ďalej, zveziem sa po singli do ústia Prosieckej doliny, urobím povinné fotky a pokračujem do Prosieka.





Tu nájdem značenú cyklotrasu, čo je lúčna asfaltka a v pote tváre, ktorú dupľuje páľava slnka odrážajúca sa od poloroztopeného asfaltu prichádzam do Liptovskej Anny a následne do Bukoviny. Odtiaľ pokračujem lesnou asfaltkou na Malatinú, ale keď nájdem červenú TZT odbočím z nej a v kopci rozrytom lesnými strojmi a následne zarastenom bujnou vegetáciou vyše bajku vytlačím až na spojenie so žltou TZT, po ktorej sa spustím pohodlnou lúčnou cestou priamo k jazierku v Kalamenoch.




Ach ako sa teším, keď skočím so vody. V jazierku si už močia... dôchodcovia. Zaleziem za kríky, nahodím plavky a vhupnem do vodičky – supeeeeer!



Fantázia, ani sa mi odtiaľ nechce, ale mám ešte pred sebou dosť kilometrov, tak asi po 20 minútach vyliezam z vody a na mokré telo si obliekam už slnkom vysušené cyklooblečenie. Prečo? Pretože stačí len sekundu byť z vody von a ovady ma žerú zaživa! Fuj! Nastáva dilema – vyšliapem/vytlačím to späť cez kopec na asfaltku do Malatinej, alebo to risknem cez dolinu, v ktorej akurát som. Možnosť č.2 vyhráva, podľa mapy by dolina nemala byť slepá. Šliapem po lesnej asfaltke, po pár km stretávam bajkera, ktorý ma uistí, že z doliny sa dá dostať na Malatinú. Na hrebeni stretávam ďalšieho bajkera – potešenie, že v tomto krásnom kraji sa takto veselo jazdí. Nad Malatinou urobím pár obrázkov – dedinka je krásna, učupená v doline.


Zveziem sa do obchodu, doplním vodu, RedBull a sladkú buchtu (jedinú, tak spred troch dní), pred obchodom prehodím vetu s miestnymi šarvancami: „Ujo, to je Váš bicykel?“... „Áno, páči sa Ti?“... „Uhm“... „Aj mne“, ukončím rozhovor, prelejem minerálku do vaku a šliapem späť nad dedinu, odkiaľ vedie červená značka smer Veľké Borové.

Zhadzujem rukavice, aby som trochu doopaľoval endurácky look mojich rúk. Idem po lúčnej ceste, v diaľke vidím pajtu, v ktorej sa natáčala Perinbaba a Sokoliar Tomáš ale tentoraz ju obídem (bol som pri nej minulý rok) a pôjdem rovno po červenej do Veľkého Borového.




Je horúco, všade sa práši až to pekné nie je. V jednom stúpaní tečie cez cestu jarok, chcem ho elegantne prejsť tak šliapnem do pedálov, nadvihnem predné koleso a keď dopadne na zem, zadné sa zaryje do blata a ja hádžem ukážkový „bok flip“ á la Fantozzi do najkrajšej blatovej mláky na celej trase. Zmohol som sa len na niečo ako „Ugh...“. Keď sa konečne postavím je mi jasné, že vyzerám ako prasa, ale kašlem na to, sadám na bajk a idem ďalej. Pozhadzujem zo seba a z bicykla len tie najväčšie kusy blata. Nad Veľkým Borovým sa rozhodnem nahodiť rukavice, ide sa do zjazdu tak nech si prípadne nezoderiem ruky. Zložím ruksak a až vtedy zbadám následky bok flipu do mláky. Ach, keby tu tak teraz bola Vikina...


Iste by som mal šancu, som nádherne „zamiaganý“ . Nechám blato na ruksaku tak, veď ono zaschne a opadne samé. Zjazd do Veľkého Borového bol bohovský, samé blato. Neviem kde sa to tam berie, ale ja konečne po týždni mám zablatený bajk, o ksichte a drese plnom fŕkancov ani nehovorím. Zase si spomeniem na V.... Opäť foto pri veži, potom šup dole asfaltkou cez dedinu s krásnymi dreveničkami a po asfaltke až na Huty, tam prudko doprava do Kvačianskej doliny.



Malou zachádzkou prichádzam k lokalite Mlyny – Oblazy, kde duša pookreje pokojom okolitej prírody, voľne pobehujúcich zvierat – sliepok, mačiek, kôz a pravidelným, klepotavým zvukom mlyna. Vraciam sa späť na cestu s červenou TZT a po krátkom stúpaní už nasleduje zjazd až k autu s občasnými kameňovými úsekmi. Ivanka na parkovisku sa trochu čuduje prečo prichádzam sám a po naložení bicykla aj sám odchádzam, ale necháva to tak a nič sa nepýta. Pri miestnom pivovare Brontvai na chvíľu zastavím, dám si kofolu, pribalím dve darčekové balenia tretinkových pív a fičím domov.


Keď odrátam roztrhnutú reťaz, výlet sa vydaril. Slnko ma nešetrilo a poriadne ma vyšťavilo. Vypil som cca 6 litrov tekutín. Krásny výlet, všetky druhy povrchov, nádherné výhľady a jasný cieľ. Celková štatistika výjazdu je 41,55 km, nastúpaných 1763 m (údaje Endomondo). Nasledujúci deň mám voľno, balím a presúvam sa do inej lokality, do inej krajiny...