Reportáž: KELLYS GREEN BIKE TOUR 2015

V sobotu 22.8.2015 je počasie po predchádzajúcich horúčavách takmer ideálne, tak prečo sa nepopreháňať po Malých Karpatoch. Vravím si aj s kamarátom “pome ho ta“. Trošku sme si privstali, aby sme chytili dobré miesto na parkovanie a na ostatné sme sa už spoliehali, že bude prebiehať ako pri predchádzajúcich 7. ročníkoch. Nemýlili sme sa. Prívetivé zázemie, rýchla registrácia a  príjemná štartová atmosféra. Organizátori pripravili 34 a 75 kilometrovú trať, nezabudli ani na detský pretek a 34 kilometrovou traťou potešili aj elektrobikerov.

Hoci 34-ka bola vo dvoch vlnách, nebral sa ohľad na výkonnosť účastníkov. Bolo preto treba pretrpieť úvodnú asfaltovú časť a už  v prvom stúpaní sa začali pretekári selektovať podľa individuálnych schopností. Povrch, i po daždi, bol takmer ideálny a trať, ako po iné roky, pomerne rýchla a pre väčšinu aktérov nie náročná.

Na trati s ebajkami

Ako si to tak mastím a dychčím do mierneho kopca, čosi pri mne zabzučalo a s pomerne s ľahkosťou ma obehol jeden elektrobiker. O chvíľu ďalší. Ej, veru som sa aj začal jedovať, že nás poctivých bikerov len dráždia. Tieto bzučiace stroje mali pustiť pred nami a zrejme by bol vlk sýty, aj ovca celá. No čo ma ešte viacej vytočilo, boli miestni “srandisti“. Že prečo?

Prehodené fáborky?!

Nuž, ako si to šinieme, na jednej križovatke vidíme, že značenie trate pokračuje vpravo. Fáborky sa opakujú ešte niekoľko sto metrov. Úplne sme si istí, že šliapeme do správneho kopca. Napokon sa aj z neho strmou cestou spustíme nadol. Keď už dlhšiu dobu nebolo vidieť žiadne značenie, nastala panika. Zo desiati sme sa prekrikovali, či ideme správne a či nie. Niektorí sa rozhodli, že sa pre istotu vrátia späť. Ja som našťastie patril k nim. Cestou sme ešte minimálne dvadsiatku pretekárov upozorňovali, že niečo zrejme nie je v poriadku. Po návrate na križovatku tam nachádzame v hlasnej debate pomerne veľkú skupinu bikerov. Tí, čo neodbočili a išli rovno, vrátili sa späť s tým, že tam nie je žiadne značenie. Presvedčovali ostatných, že tadiaľ cesta do cieľa nevedie. Ja som sa rozhodol risknúť to a ísť ďalej po neoznačenej zvážnici. Niektorí sa ku mne pridali a asi po 500 metroch sme si všetci vydýchli. Ani som nevedel, ako vie potešiť jedna, jediná fáborka. Spokojne som dupol do pedálov a hltal ďalšie kilometre. Tých zbytočne stratených 10 -12 minút mi nevzalo chuť súťažiť ďalej. Však raz na tých „preznačovačov“ natrafí skupina pretekárov a trochu im dohovorí.


Päťbojársky singel a záverečná, už mierne náročná časť trate mi vylepšili náladu a dorazil som do cieľa. Tam ma potešili cigánskou pečienkou v žemli a tromi druhmi pitiva. Netradičné jedlo na pretekoch, pre mňa síce áno, no neviem či aj pre vegetariánov.


Tento pretek má, aspoň pre mňa, ideálne zázemie. Sedíme si na schodíkoch v amfiteátri, máme o všetkom a všetkých prehľad. Vymieňame si zážitky z preteku a navzájom sa zoznamujeme. Všeobecne panoval názor, že pretek sa vydaril po všetkých stránkach. Za neustrážené značenie trate organizátora veľmi nehanili. Ja si však na ďalší ročník pre istotu vezmem navigáciu.

Do vyhodnotenia súťaže sme mali postarané aj o program. Okrem kapely a Sama Tomečka aj trocha bike kumštu.

Dekoráciu posledných kategórií víťazov a záverečnú tombolu zastihol letný dážď. No ani ten neubral z pekných spomienok na 8. ročník KELLYS GREEN BIKE TOUR.