Aj cyklistika potrebuje dobrovoľníkov

Začiatkom novembra sa na stránke slovenského zväzu cyklistiky objavil banner, ktorý propagoval ME seniorov v cyklokrose. Keďže bývam len pár km od Trnavy, hneď som sa skontaktoval s organizátormi. Obratom som dostal odpoveď aj s podrobnejšími informáciami.

To ma presvedčilo, že organizátori sú v plnom nasadení a majú to pevne v rukách. Na toto podujatie som sa tešil už pár dní a ako pred pretekmi XCM-ky, aj teraz som sledoval vývoj počasia. Priznám sa, že do dažďa sa mi veľmi nechcelo a som rád, že moje prosby boli vyslyšané .


Ráno som z domu vyrazil s dostatočným počtom vrstiev oblečenia, termoskou plnou čaju a pracovnými rukavicami, lebo som predpokladal, že na pretekoch tejto úrovne – UCI – bude každá ruka dobrá. Na miesto činu som dorazil už o 7:30 a okrem vypáskovanej trate a jedného organizátora, ktorý naťahoval na plot bannery ECI, sa ešte nič nedialo. Ale ihneď ako som sa zaradil do pracovného procesu pridržiavaním banneru, aby ho silný vietor nestrhol počas pripínania, sa začali zbiehať aj ďalší organizátori. Rýchlo sme sa zohrali, prešli sme trať, niečo málo opravili, alebo vylepšili. Niektorí vyhrabávali lístie, zasýpali jamy na trati, stavali stánky, miesta pre rozhodcov a zrazu už bol čas tréningu a trať začali zahrievať prví pretekári. My „organizátori“ sme teda riešili už len posledné úpravy. To zasýpanie jám na trati a odhrabávanie lístia ma trochu prekvapilo, ale len som si s úsmevom povzdychol, že nám na maratónoch trať nikto nezametá .


Následne sme už len vyfasovali vesty, píšťalky a visačky, čím sme samozrejme na trati získali akúsi autoritu. Ja som mal na starosti prejazdy cez štart-cieľ a vjazd do terénu. Celkom som si to užíval, pískal na divákov a zároveň som bol veľmi rád, že diváci boli celkom ohľaduplní. Až na jeden starší manželský pár, ktorý akoby nechápal zákony fyziky – 80 kg x rýchlosť 40 km/h by ich asi trochu vyviedla z miery. Našťastie, ich mierne preľaknutie vrátilo do reality a už bol potom s nimi pokoj. O 11:00 odštartovali prvé kategórie a počas dňa sa opakovalo viackrát to isté divadlo – štarty, krúženie pretekárov, regulovanie divákov (aby nevstupovali do priestorov trate), naťahovanie roztrhnutých pások... Na záver dňa to bolo jednoduché – všetko ostávalo na svojom mieste, keďže druhý deň sa mali konať preteky Slovenského pohára.


V nedeľu už toho nebolo treba tak veľa pripravovať a do Trnavy som prišiel na 9:30. Pred hlavnými kategóriami sa opakovalo divadlo zo soboty – najprv tréning a nekonečné krúženie pretekárov. Niektorých všestranne nadaných jazdcov som poznal z maratónov, tak som ich aspoň pozdravil.

Detské kategórie pretekali na skrátenej trati, kde sme museli viac regulovať rodičov, ako pretekárov . Ale na toto divadielko som bol zvyknutý už z Detskej Tour, takže som to bral s nadhľadom. Trať bola skrátená na polovicu. Ako organizátori sme boli plne využití, pretože bolo potrebné dvíhať pretekárov zo zeme v zákrutách počas preteku, ale hlavne po dojazde do cieľa. Zaujímavé bolo, že väčšina detí a následne aj mládeže z kategórií kadetov sa v cieli hádzali o zem. Zase s úsmevom som si pomyslel, že je čas zaviesť to aj na maratónoch.


Hlavné preteky prebehli až na jeden nepríjemný pád zahraničného pretekára v poriadku. Manažéri podujatia sa celkom snažili a chodili po našich stanovištiach, prehodili slovko-dve, prípadne nás vystriedali, keď sme sa šli občerstviť do stanu. O občerstvenie bolo pre nás postarané, stačilo ukázať visačku.


Keďže som absolvoval cyklokros po prvýkrát, bol som trochu zaskočený, aké intenzívne preteky to sú. Pred všetkými, ktorí sa rozhodli pre tento náročný šport, dávam klobúk dole. Osobne ma prekvapilo, že takéto úžasné podujatie muselo bojovať o každého dobrovoľníka. Tí, ktorí prišli, si zaslúžia veľké poďakovanie, že vydržali chlad, silný vietor, sobotňajší nápor divákov... V nedeľu nás bolo naozaj už len pár.


Preto moja výzva pre všetkých, ktorí chcú a môžu pomôcť – bikeri, pomáhajme si! Bez dobrovoľníkov by nefungovali ani XC, XCM, bike festy a všetky pre nás organizované podujatia. Netreba sa báť, že by ste to nezvládli. Organizátori vám povedia, prípadne ukážu, čo presne po vás chcú a ak sa nebojíte vetra, blata, prípadne lopaty, tak si to príďte skúsiť. Jediné, čo potrebujete, je čas, chuť pomôcť a ochota. Prínosom pre vás budú nové skúsenosti, priateľstvá a dobrý pocit .

Keď si budeme pomáhať, časom sa môžu aj naše podujatia stať zaujímavé pre dobrovoľníkov, tak ako je to napr. pri Salzkammergut trophy, kde majú organizátori manažment dobrovoľníctva naozaj prepracovaný do posledného detailu. Teším sa na vaše podnety, ktoré zapracujem do ďalších tém (event management, čo očakáva pretekár na športovom podujatí, dobrovoľník na športovom podujatí a i.).
Pomáhajme cyklistike.