Tip na výlet: Na cesťáku v Snowdonii

Už keď som sa pripravoval na život v malom mestečku Chester v blízkosti Liverpoolu, vedel som, že sa čo najskôr musím vybrať do Snowdonie. Je to hornatý národný park v severnom Walese, založený v roku 1951 ako prvý z troch národných parkov Walesu. Zároveň patrí medzi najznámejšie parky Veľkej Británie. Názov Snowdonia je odvodený od najvyššieho vrchu Walesu - Snowdon, ktorý je vysoký 1 085 m.n.m. Je teda porovnateľný s Veľkou Javorinou. V skutočnosti sa však Snowdonia zdá byť oveľa vyššia a masívnejšia, kedže more a jeho úroveň sa nachádza doslova o pár kilometrov ďalej.

Výlet môže začať

Od Chestra kde bývam, je Snowdonia dosť ďaleko, a tak som sa vybral vlakom popri pobreží do mestečka Bangor. Bangor je typické prístavné mestečko “waleských” rozmerov, rozumej dedina. Zo železničnej stanice som si to vzal rovno k miestnemu neorománskemu kaštieľu z 19. storočia. Jeho oficiálny názov je National Trust - Penrhyn Castle. Keďže som mal pred sebou ešte cca 70 km po horách a dolinách, pofotil som si ho a nasmeroval si to smerom k horám.


Asi po hodine a prvej prestávke v dedinke Bethesda začalo pršať, a to typickým Waleským spôsobom… niečo medzi dažďom a mrholenim. Nič to, oblečenie mám ok a mám niečo aj v batohu. Po pol hodine jazdy som ale musel zaliesť za múr, ktorý postavili ešte snáď za Alžbety I... Pršalo z boku, takže múr bol ideálnou skrýšou. Opäť som spravil pár fotiek a hneď ako dážď ustal, vybral som sa ďalej.

Čas na čaj

Po dvoch kilometroch a možno istej hodine jazdy som sa ocitol na mieste, ktoré vyzeralo ako vysokohorské stredisko niekde v Pyrenejách (alebo v ich verzií bez stromov). Čaj, koláč, fotky a šliapem ďalej. Rútim sa ďalej sympatickými 50 km/h a už tuším, že kde je mierny kopec dolu, musí prísť aj ten smerom nahor. Zopár plies, ovečiek, kravičiek a začalo stúpanie. Najprv mierne, potom prišiel asi kilometer a pol dlhý, poriadny strmák. Akosi som nechápal, prečo som jediný cyklista, ktorého som v ten deň zatiaľ videl. Keď som sa ale vyštveral na kopec, kde už prekvital život pri miestnom stredisku, zazrel som minivany s bicyklami na kapotách. Tak preto…


Rýchla cola, desiata z domova a potom som si povedal, že už keď som tu, dám si aj trošku turistiky, a tak som zamkol bike a vydal som sa po turistickej značke pešo, smerom k dvom krásnym plesám, ktoré som si predtým vygooglil. Prechádzka netrvala dlho… musel som ale obiehať ľudí, ktorí asi nerozumeli, prečo by niekto šiel na horskú túru oblečený ako cyklista. Plesá boli tam, kde podľa Google maps mali byť, a tak som bol spokojný. Spoločnosť mi robilo zopár turistov a ovca.



Po návrate na stredisko ma trpezlivo čakal môj Skotík a zjazd ako zo sna, popri ďalších jazerách, končiaci v tom najlepšom… ale o tom potom. Prilbu som vtedy ešte nemal, čakal som na starú zo Slovenska (viem, pako…). Každopádne bol to príjemný zjazd, počas ktorého opäť vzniklo pár pekných záberov.

Hrad Caernarfon

Ako čerešniku na torte som si nechal Caernarfon. Je to malé prístavné mestečko s pravdepodobne najznámejším hradom Walesu. Je to hrad, ktorý vznikol v 11. storočí ako súčasť komplexu opevnení, postavených anglickým kráľom Eduardom I. Velšania totiž Angličanov moc nemuseli, a tak sa ujo Eduard trošku poistil. Pravá štátna podpora hospodárskeho rastu v duchu keynesiánstva. Samozrejme, tým priviedol Anglicko na pokraj bankrotu, ale to už je iná historka.

A spokojne domov

Takže pred odchodom do Bangoru na vlak mi zostávalo dať si kávičku na slnku (áno, ráno som sa skrýval pred dažďom a popoludní som sa už opaľoval pri mori). Príjemný pocit z banálnej veci ako je vlak, ktorý nemešká, mi len vylepšil cestu domov, miestnym vláčikom popri pobreží. Ak sa niekedy ocitnete v okolí Snowdonie a budete rozmýšľať nad výletom, určite vrelo odporúčam.