Cyklove: Z Benátok do Porta – cesta, ktorá sa nedá vygoogliť (3. časť)

Posledná, tretia časť nášho neskutočného výletu z Benátok do Porta.

Po dvoch rozsiahlych etapách nášho cestovateľského denníka – 1. časť a 2. časť – sa dostávame k tretiemu a záverečnému pokračovaniu. V predchádzajúcich častiach sme vás previedli trasou z Benátok cez Taliansko, Francúzsko a Španielsko.

Teraz prichádza finále – Portugalsko. Vstup do novej krajiny znamenal nielen zmenu prostredia a atmosféry, ale aj nové výzvy, zážitky a reflexie. Čaká vás dobrodružstvo od hraníc so Španielskom až po Porto, kde sa naša cesta symbolicky uzatvára.

Huelva – Faro

Náš dnešný deň mal 25 hodín. Prešli sme cez časové pásmo, cez rieku trajektom do Portugalska. Dosť sme sa na to tešili, keďže posledné dni – hluk a krik Španielov, hlavne v noci, keď si len tak začnú variť, trieskať a vrieskať – nám už poriadne liezol na nervy. Jednoducho, už sme toho mali plné zuby.

Podľa ChatGPT sú vraj Portugalci rezervovanejší a tichší. A to teraz potrebujeme. Takže mentálne sme sa na Portugalsko tešili ešte viac.


Avšak neviem, či nie priskoro. Pri tých španielskych vodičoch sme aj zabudli, ako bezohľadne sa dá jazdiť. Bolo to ako lusknutím prsta – a zrazu sme sa ocitli v úplne inej realite. Snáď je to tým juhom... Veľmi chcem tomu veriť.

Boli sme však prekvapení aj kondíciou ciest, áut a celkovou atmosférou na cestách – taký Balkán na západe. Vo Faro sme mali deň voľna a celkom sme si oddýchli. Ubytovanie sme mali veľmi zaujímavé – obrovská izba, kde okrem postele nebolo nič. Ani skriňa, ani polica. Proste prázdna miestnosť s nástenkami, na ktorých boli vystrihnuté slečny z rôznych magazínov. Medzi nimi aj Björk – to ma prekvapilo.

Ale napriek tomu som si častokrát predsa len spomenula na domov, keďže autá tam jazdili presne ako v noci na Špitálskej. Neviem, či si myslia, že sú na veľkej cene F1, ale na ten otrasný zvuk sme sa v noci budili celkom často. Nechcem im brať túto vášeň, ale určite sa nájdu miesta, kde to môžu veselo robiť aj bez toho, aby zobudili o druhej ráno celé mesto.


Za tie akoby dva dni človek celkom spozná to dané mestečko – a Faro je ozaj malinké. Už sme mali svoju kaviareň, kde nás pani vítala, keď sme tam boli druhý, tretí raz.

Snažila som sa zistiť, ako to vlastne je – či „obrigada“, či „obrigado“ – a obsluha bola vždy extra milá, ochotná poradiť čokoľvek. Na rozdiel od Španielov na juhu, Portugalci vedia celkom dobre po anglicky, takže dorozumieť sa nebol problém.

Reštiky tam boli veľmi fajné a aj more bolo úžasné. Druhý deň sme sa bicyklami presunuli na neďalekú pieskovú pláž na polostrove za časťou Montenegro a okúpali sa. More bolo studené a celkovo tam dosť fúkalo. S vetrom budeme v Portugalsku zápasiť v podstate celý čas.

Cestou sme si dali fakt dobrú pizzu a ja som milovala sedieť na lavičke a sledovať, ako prilietajú lietadlá. To by som dokázala robiť hodiny. Dominik vždy podotkne, keď sa ocitneme na takýchto miestach pri letisku: „Chápeš? Toto ľudia vyrobili? Úžasné.“

Ak by to niekoho zaujímalo – „obrigada“ povie žena, keď ďakuje, a muž – „obrigado“.

Faro – Vila do Bispo

Deň voľna vždy urobí z jazdy na druhý deň lepší zážitok. Aj keď moja alergická sága dnes ráno započala svoje druhé kolo. Zobudila som sa totiž s obrovskými pľuzgiermi na lakťoch – takými, aké som ešte nevidela. Ale už nemám silu to riešiť.

Už začíname chápať, prečo je Portugalsko také výnimočné.

Už len prečkám, kým spľasnú a zahoja sa samy. Asi som sa príliš skoro začala tešiť, že mi je lepšie. Vlastne si už ani nepamätám deň, keď by mi niečo nebolo. Je to frustrujúce. Zdravie je naozaj to najdôležitejšie v živote.


Keďže sme vedeli, že vietor dnes ani zajtra priaznivý nebude, tlačili sme do pedálov bez prestávok, kým to len šlo. Išli sme väčšinou po hlavných cestách. O portugalských vodičoch opäť len v skratke – to je niečo príšerné! Sú bezohľadní nielen voči cyklistom, ale aj medzi sebou. Tak sa nám to zatiaľ javí. Bližšie k Lagosu sa aspoň začala zlepšovať kvalita ciest.

Ubytovanie sme mali v malom mestečku Vila do Bispo. Srší to tu turistikou a sú tu krásne domčeky – ako aj ten náš. Úplne sme si to užívali. Konečne sme si oprali, keďže tam bola práčka, a vyvesili bielizeň na sušiaky pred dom ako praví Viladobispania, a potom sme išli do miestnej reštiky. Vyzeralo to tam síce ako v krčme pri vlakovej stanici v Novej Bani, ale postarali sa o nás neuveriteľne.

Spravili nám kalamáre – celé, aj s vnútrom. A to, keď nepoznáte, ľahko zjete aj, ako to Dominik nazval: „sáčok“, ktorý sa, samozrejme, neje. Je to gladius – vnútorná schránka kalamárov. Pomáha im držať tvar tela a slúži ako opora pre svaly. My sme to nevedeli a pár z nich sme zjedli. Nedalo mi to, a až keď som sa spýtala, či sa to konzumuje, pani so smiechom odpovedala, že určite nie – lebo by ste mohli skončiť v nemocnici.

Vila do Bispo – Ribeira da Azenha

Napriek tomu, ako zle to vyzeralo na mapách a v predpovediach, dnešná jazda sa dala zvládnuť – najmä čo sa vetra týka. Keďže sme už nešli smerom na západ, ale na sever, vietor bol ešte brutálnejší. V Portugalsku vraj fúka vždy zo severu na juh – to nám vysvetlil pán na farme s koňmi, kde sme prespali. Škoda, že sme to nevedeli pri plánovaní cesty.

Kvalita ciest sa dosť zlepšuje a prechádzali sme krásnym národným parkom. Je tu veľké množstvo turistov a úplne nádherné výhľady! Myslím, že už začíname chápať, prečo je Portugalsko také výnimočné. Počas tejto cesty sme zároveň prekročili hranicu 3000 kilometrov – a to je brutál!

Ribeira da Azenha – Lisabon

Dnes to ubehlo ani neviem ako. Prvých 30 km sme sa ponáhľali na raňajky, potom ďalších 60 km na trajekt a ďalších 25 km na ďalší trajekt… A tak nejako sme prišli do Lisabonu na bicykli. Tak už mi nehovorte, že toto nie je brutálne!

Cestou na ubytko som, samozrejme, odbočila z cyklotrasy – že si idem pozrieť krásne námestie Praça do Comércio. Akurát Dominik za mnou neodbočil, tak sa pozerám za ním a nevšimnem si malý obrubník vedľa seba. Zalavírujem, nestihnem si odopnúť tretru a… Som na zemi.

Pekne som sa zvítala s Lisabonom. Ľudia sa chvíľku pozerali a potom si ďalej fotili námestie. Hneď za mnou prišiel Dominik – nechápal, čo sa deje – a mne už išli slzičky. Menštruácia je za dverami, vtedy je moja citlivosť úplne vyhrotená…


Ubytovanie sme mali kúsok za Lisabonom, v mestečku Sacavém. Izbu sme mali fantastickú a do centra nebol problém dostať sa z neďalekej vlakovej stanice.

V Lisabone sme mali podľa plánu dva dni voľna – a to bolo úžasné. Prvý deň sme išli pozrieť centrum, ale aj známu štvrť Belém, kde popri rieke Tejo stojí Belémska veža – kedysi vstupná brána do Lisabonu pre lode vracajúce sa z námorných výprav. Je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO, rovnako ako neďaleký Kláštor sv. Hieronyma, ktorý bol postavený na počesť návratu portugalského moreplavca Vasca da Gamu. Ten je tam aj pochovaný.

S týmto kláštorom sa spája aj známy portugalský koláčik – Pastel de Nata.

Podľa legendy mnísi v kláštoroch používali veľa vaječných bielkov na škrobenie svojich rúch, a preto im často zostávali nadbytočné žĺtky. Tie potom využívali na prípravu rôznych sladkostí – medzi nimi aj krémových koláčikov, ktoré dnes poznáme ako Pastel de Nata.

Neskôr, keď boli mnísi z kláštorov vyhnaní, začali si privyrábať predajom týchto koláčikov. Originálny recept potom predali jednému cukrárovi – a tak vznikla slávna Fábrica dos Pastéis de Belém. My sme však nemali trpezlivosť čakať s ďalšími stovkami ľudí – a Pastel de Nata vo vedľajšej cukrárni chutil taktiež skvelo.


Druhý deň sme išli pozrieť slávnu Sintru, jedno z najkrajších miest v Portugalsku. Z Lisabonu je to približne 30 km a pohodlne sme sa tam dostali vlakom. Pre budúcnosť by som odporúčala kúpiť si lístky na konkrétne zámky skôr, aj keď sme boli mimo hlavnej sezóny a kupovali sme si lístky na mieste, čakačka bola pokojne na 4-5 hodín.

Spomedzi viacerých zámkov, ktoré tu je možné vidieť, sme si vybrali Pena Palace, ktorý sídli na kopci a je možné sa sem vyviezť, ale odporúčam vám prejsť sa krásnym parkom ako hore, tak aj dole.

To, prečo je Pena Palace tak jedinečný a odlišuje sa od iných portugalských zámkov a historických stavieb, je, že ho dal postaviť Ferdinand II., ktorý mal rakúsko-nemecký pôvod a chcel priniesť do Portugalska majestátnosť bavorských hradov, vo fúzii s vtedajším, v Portugalsku veľmi rozšíreným maunelskym štýlom.

Tento rozprávkový zámok s bohatou symbolikou a krásou na nás urobil obrovský dojem. Škoda, že tam s nami bolo tak 2000 ľudí. Úplne si vstup nevedeli korigovať a dostávali sa tam ľudia, ktorí tam ešte podľa zakúpeného času nemali byť. Čiže výsledok toho bol, že na mieste bolo o dosť viac ľudí, ako malo reálne byť.

Cestou dole sme skočili pozrieť krásny Quinta da Regaleira, dali sme si pizzu a šli s krásnym pocitom na duši spať.

Lisabon – Figueira da Foz

Po dvoch dňoch plných jedenia a chodenia po Lisabone a Sintre sme opäť sadli na bicykle a blížime sa do finále našej cesty. Ako som už spomínala, vietor spolu s vodičmi sú našimi najväčšími orieškami. Cítime to každým dňom a občas nám to aj skríži plány.

Aby sme stihli check-in v ďalšom meste Figueira da Foz, po 120 kilometroch proti vetru sme sadli na vlak. Vlaky tu môžu pokojne konkurovať tým našim, ale cvikmajster (sprievodca) bol veľmi milý a bicykle nám do vlaku zobral – aj keď tam pre ne v podstate žiadny priestor nemal.

Potom sme z vlaku bicyklovali ešte 18 km na ubytovanie, večer sme si dali čínu a v telke bežali správy – práve išla reportáž o Slovensku a atentáte. Nie je to úplne ideálny moment, ale pri tých záberoch na ulice Bratislavy som sa začala tešiť domov. Rozmýšľala som, aké to asi bude.

Vypili sme fľašu červeného vína a odtackali sa na ubytko.

Figueira da Foz – Porto

Dnes nás Portugalsko potešilo krásnymi cyklotrasami. Cez dlhé pieskové pláne, lesy, neskôr popri oceáne... Až na ten hrozný vietor to bola jedna nádherná jazda. Asi preto, aby sme na Portugalsko spomínali len v dobrom.

Keď sme pred ôsmimi dňami prekročili hranice zo Španielska, popravde – boli sme dosť vydesení. Ale postupne, smerom na sever, sa to výrazne zlepšovalo.

Čím sme tu dlhšie a čím viac sme videli všetky tie neuveriteľne krásne miesta, tým viac sa nám Portugalsko dostáva do srdiečka.


Musím povedať, že z portugalských miest som si najviac obľúbila práve Porto.

Vedela by som celé hodiny stráviť len pozorovaním tej nádhernej architektúry a okolia… Prvý večer sme prešli, čo sa dalo… A v podstate po prvýkrát sme si naozaj užili taký večer v meste. Konečne sme na to mali energiu a nemuseli sme ráno skoro vstávať. Dali sme si večeru, červené vínko a tešili sa z toho, čo všetko sme prešli a zažili.

Bývali sme pri krásnej stavbe Casa da Música a boli sme totálne fascinovaní verejnou dopravou. Historická štvrť Porta – Ribeira – je jeho najstaršou časťou a je zapísaná v zozname svetového dedičstva UNESCO. Ako správni turisti sme si dali jazdu po rieke Douro a videli tak miesta, kam by sme sa inak len tak nedostali.


Dominantou Porta je most Ponte Dom Luís I – most kráľa Ľudovíta I., ktorý spája Porto s Vila Nova de Gaia. A je naozaj nádherný. Je až neuveriteľné, že bol postavený už v roku 1886. Mostom sme prešli na druhú stranu a opäť sa nám naskytol krásny pohľad na Porto. Táto časť, Gaia, je známa svojimi vinárničkami a ochutnávkami portského vína, ktoré sme si, samozrejme, nemohli nechať ujsť.

Je ozaj krásne, ako dokáže bicyklovanie vyčariť úsmev a spájať generácie.

Vyskúšali sme aj miestnu lahôdku – Pastel de Bacalhau, v preklade koláčik z tresky. V podstate ide o vyprážanú kroketu zo solenej tresky, zemiakov, petržlenu, cibule a vajíčka. Ponúka sa najčastejšie ako predjedlo alebo rýchle občerstvenie, často spolu s pohárom portského. V Porte na ne narazíte takmer na každom rohu.

Druhý deň sme išli zháňať krabice na bicykle. V miestnom cykloshope nám ponúkli zabalenie aj odvoz na letisko za 80 eur na jeden bicykel. Super cena. Všetko vyzeralo skvelo, avšak Dominik nebol veľmi nadšený – odovzdať bicykel do rúk cudzím ľuďom bol pre neho celkom nový a trochu strašidelný pocit.

Ale to sme my. Deti východnej – postkomunistickej Európy. Neveríme nikomu a ničomu, máme pocit, že nás všetci chcú oklamať a okradnúť. Páni v cykloshope boli dosť prekvapení, keď sa ich Dominik niekoľkokrát pýtal, či je safe nechať bicykle aj v noci v aute.

Stalo sa nám to aj pri pár ubytovaniach – keď sme sa pýtali, či sú bicykle v bezpečí, väčšinou tomu nerozumeli. Že čo by sa im asi tak malo stať? Ale práve aj tieto naše cesty a spoznávanie iných kultúr nás učia byť ľudskejší, láskavejší za rôznych okolností – a hlavne dôverovať jeden druhému.

Viedeň, Schwechat – Bratislava

Tretí deň ráno sme vyrazili na letisko – a predstavte si, bicykle prišli! Avšak boli zabalené do takých veľkých krabíc, že sa nezmestili do skenera. Museli sme ich rozbaliť a odstrihnúť časť kartónu, aby to prešlo. To najhoršie však prišlo, keď sme videli, ako naše bicykle nakladajú a vykladajú z lietadla. Pásky z letiska vôbec nedržali a môj bicykel bol v krabici úplne naruby – takže zrejme niekde cestou vypadol… No nič, nevadí.

Vo Viedni sme bicykle vybalili, nasadili tašky, obliekli cyklistické oblečenie a vyrazili na poslednú jazdu do Bratislavy. Cesta domov bola o bilancovaní – o všetkých nádherných momentoch z posledných šiestich týždňov… A hlavne – tak krásne sa bicykluje, keď nejdeš proti vetru. Na známych cestách a trasách sme sa len usmievali – sme späť. Krásny pocit.

Po týchto naozaj ťažkých, ale krásnych týždňoch môžem len potvrdiť: svet zo sedla bicykla je ten najkrajší!

Nie je to ľahké – a nie je to zadarmo. Prešli sme si rôznymi fázami. Vnútornými bojmi, reflexiami, je to dosť náročné ako fyzicky, tak aj mentálne. Ale na konci dňa vám zostane ten skvelý zážitok, že ste svoj deň a život naplnili niečím výnimočným. A máte pocit, že naozaj žijete.


Zbierku sme v ten deň ukončili. Síce sme nevyzbierali na novú rikšu – keďže tá stojí okolo 10-tisíc eur – ale podarilo sa nám vyzbierať aspoň na servis a chod celého projektu na určité obdobie.

Neskôr, jedno augustové doobedie, sme si išli vyskúšať, aké to je byť pilotom takejto rikše aj my. Povozili sme niekoľko dôchodcov, dali si s nimi zmrzlinku a oni nám porozprávali, ako veľmi majú tieto výletíky radi. Niektorí dobrovoľníci chodia pravidelne – a to ich naozaj teší. Je ozaj krásne, ako dokáže bicyklovanie vyčariť úsmev a spájať ľudí naprieč generáciami.

To, ako sa stať takýmto pilotom-dobrovoľníkom, alebo ako projekt podporiť, si viete dohľadať na tejto stránke. Stačí im napísať – chlapci vás rýchlo zaučia – a aj vy môžete dopriať dôchodcom ten krásny pocit vetra vo vlasoch.

Ďakujeme, že ste boli s nami. Dúfame, že ste si, tak ako aj my, užili toto zdokumentovanie našej cesty, ktorá sa nedá vygoogliť – z Benátok do Porta.