Tip na výlet:

Tip na výlet: "Od Tatier k Dunaju" na Novom Zélande

13 komentárov

McLovin 05.05.2016 20 fotografií   Tip Na Vylet Bike Cestovat Novy Zeland Horska Cyklistika

Nie je tomu tak dávno, čo som si zaobstaral svoj prvý “horák” a predsavzal si najazdiť na ňom tisíc kilometrov za jeden rok. Niektorí z vás to určite zvládnu ľavou zadnou aj za mesiac, ale ja som počas svojej krátkej cyklistickej kariéry zatiaľ dokázal za rok najazdiť najviac približne 776 km v roku 2014 a minulý rok to bolo iba 461 km.

 

Bolo to koncom roka 2013, kedy som si kúpil prvú bazárovú žiletku KTM Strada 1000 a začal som brázdiť slovenské cesty, najmä na Považí. V septembri 2015 som sa dostal na Nový Zéland a moja túžba po bicyklovaní neutíchla ani tu. Bike som si tu kúpil až koncom januára 2016 a začal som teda napĺňať svoj tisíckilometrový plán.





Krajina mnohých možností


Nový Zéland ponúka mnoho cyklistických trás pre rodiny, amatérov, pokročilých, aj pre profíkov. Traily, zjazdy, bikeparky, a to všetko v neuveriteľnej scenérii. Stačí nasadnúť, pedálovať a razom sa ocitnete medzi horskými štítmi národných parkov, krúžite okolo jazier a riek, alebo sa predierate divočinou dažďových lesov. Centrálna časť južného ostrova zase ponúka doslova púštnu krajinu a samozrejme, Nový Zéland má tiež krásne pláže. Možností je neúrekom, treba si len vybrať, na čo máte práve chuť. Za posledné tri mesiace som tu absolvoval hneď niekoľko výjazdov vo všetkých spomenutých scenériách. Od krátkych jednodňových trás, až po tú momentálne poslednú a najdlhšiu, šesťdňovú - "Od Tatier k Dunaju".





Alps 2 Ocean


Aby som to upresnil, nebolo to od Tatier, ale od Aoraki, najvyššej hory na Novom Zélande a nebolo to k Dunaju, ale k oceánu, tomu na východnom pobreží, čiže Pacifickému. Oficiálne sa táto trasa volá Alps 2 Ocean a meria 301 kilometrov. Naplánoval som si ju na šesť dní, čiže približne 50 km denne. Oficiálny štart trailu je v kempe v národnom parku Mount Cook, kde som predtým strávil pár dní turistikovaním. A tréning to bol teda výživný. Pred štartom som totiž absolvoval výšľap na Mount Ollivier vo výške 1 933 m n. m. a ešte o kúsok viac . Nohy teda dostali poriadne zabrať, ale “našťastie” na druhý deň, kedy som mal pôvodne vyraziť, pršalo, takže som si mohol dopriať jeden deň oddychu v Alpskom centre Sira Edmunda Hillaryho. Ak sa na Nový Zéland niekedy vyberiete, určite toto múzeum spojené s kinosálou a planetáriom navštívte. Tá 20 $ vstupenka za to určite stojí a do múzea a kinosály s planetáriom máte v podstate neobmedzený prístup počas celého vašeho pobytu.

Ale nasadnime už na bicykel. Prvú etapu som si naplánoval po západnej strane jazera Pukaki, aj keď oficiálna trasa vedie po východnej strane. Ale to by som musel absolvovať prelet helikoptérou ponad rozvetvenú horskú rieku Tasman. Táto sranda stojí 125 $ za osobu, čo by som s radosťou obetoval ale musel by som mať druhého parťáka, ktorého som bohužiaľ nezohnal. A platiť plnú sumu, čiže 250 $ za krátky prelet, to už som si radšej rozmyslel. Prvých 8 kilometrov som teda prešiel po štrkovej cestičke a potom som sa napojil na asfaltku popri celej dĺžke jazera. A takéto modré jazero, to sa len tak nevidí. V pozadí sa týčil 3 724 metrov vysoký a zasnežený Mount Cook, po maorski Aoraki. Počasie bolo fantastické, síce trošku chladno, keďže tu máme jeseň v plnom prúde, ale obloha bola modrá ako to jazero. Alebo jazero modré ako tá obloha? No proste výhľady ako vystrihnuté z pohľadnice. Trasa sa popri jazere vlnila z kopca do kopca, ale nebolo to nič hrozné. Celkovo som v ten deň prešiel 61 km a skončil som hneď pod jazerom pri turistickom informačnom centre.







Druhý deň na mňa čakalo 50 km od jazera Pukaki k ďalšiemu jazeru Ohau. Ráz krajiny sa zmenil, keďže už som sa celý deň nepozeral na belasé jazero, ale na sýto červené šípky. More šípok. Tie lemovali podstatnú časť ostávajúcej trasy až k Pacifiku. Až som začal uvažovať nad tým, či tu poznajú šípkový čaj a či by som tu nemohol rozbehnúť nejaký biznis . Prvých takmer 20 kilometrov bolo celkom chladných, slnko nie a nie sa ukázať. Našťastie sa okolo obeda vyčasilo a zvyšok rovinatej trasy popri kanáloch, v ktorých tu chovajú lososy a popri jazere Ohau, v krajine tisícich šípok, som si jazdu parádne užíval. Jazdu som potom ukončil neskorým obedom v ubytovacom zariadení Ben Ohau Lodge, a to by ste neverili, ako výborne som sa najedol. Na drevennej doske som totiž objavil variáciu našej veľkonočnej baby s údeným, či syrom chuťovo veľmi podobným bryndzi. K tomu kúsky údeného lososa z miestnych kanálov, hovädzie, plátky jablka, rebarbora a šalát s dresingom. Po fazuliach z konzervy, ktoré som tu počas cestovania mal neraz na večeru, to bola naozaj vítaná zmena .









Ach, tie výhľady


Najdlhšia etapa ma čakala na tretí deň, kedy som sa zastavil po 67 kilometroch. A hneď na začiatku som musel zdolať desaťkilometrové stúpanie na najvyššie položené miesto na celej trase. Začínal som v 550 m n. m. a cez dosť nepríjemný kamenistý terén, som to vyšliapal na rovných 900 m n. m.. Ale kto vyjde hore, musí zísť aj dole. A to už býva zábavnejšie. Síce to na tých kameňoch poriadne hádzalo, keďže celoodpružený bike nemám, ale chcel som byť čo najrýchlejšie dole, takže som veľmi nebrzdil . Asi osem kilometrov pred cieľom som mal vyhliadnutú ešte jednu menšiu zachádzku k tzv. Hlineným bralám. Tie sa začali formovať približne pred 1 až 2 miliónmi rokov dozadu. Rieky z topiacich sa ľadovcov so sebou unášali pôdu a kamene, ktoré sa tu postupne usádzali a v ďalšom období boli vplyvom erózie vytvarované do nádherných špicatých útvarov. Ja som však šliapal s miernym vetríkom do chrbta, takže som v tej rýchlosti akosi prehliadol odbočku k tomuto miestu, a tak som sa otočil a pedáloval naspäť. Tých 10 kilometrov naviac, ale stálo za to.









Ráno ďalšieho dňa som opäť sadol na bicykel a z mesta Omarama som pokračoval smerom k oceánu. Prechádzal som okolo ďalších dvoch jazier. Najskôr to bolo jazero Benmore, na konci ktorého stojí 823 metrov dlhá priehrada s elektrárňou a neskôr som prešiel aj cez druhú priehradu s elektrárňou, tentokrát na jazere Aviemore, kde som mal v ten deň aj konečnú. Ešte pred tým som prechádzal cez Otematatské sedlo, z ktorého to bol do mesta Otematata skvelý šesťkilometrový zjazd. Keďže som nemusel šliapať, tak som mal čas napríklad na spievanie . Najviac mi išiel song “Až k oceánu”, ktorý som vymýšľal zajazdy. Do spevu mi nebolo pri síce krátkom, ale zato prudkom stúpaní na prvú priehradu. Výhľad bol odtiaľ nádherný, rovnako asi ako z každého kopca, vrcholu, hory, okna či schodu na Zélande . A keď sa k tomu pridajú farebné jesenné stromy, tak kamkoľvek namierite fotoaparát, zlú fotku jednoducho nespravíte.





S vetrom opreteky


Nový deň a nových 50 kilometrov, ktoré sa mi šliapali asi najlepšie. Z kopca fúkalo tým správnym smerom, takže v tento deň to bolo doslova s vetrom opreteky. Hneď na začiatku som prechádzal okolo ďalšej priehrady s vodnou elektrárňou na jazere Waitaki. Celkovo je medzi Alpami a oceánom osem vodných elekrární zásobovaných vodou z jazier Tekapo, Pukaki, Ohau a ďalších jazier v Mackenziho kotline. Všetky sú riadené spoločne z jediného miesta, aby sa zabezpečilo čo najefektívnejšie využitie tejto vodnej energie. Do pôvodne plánovaného cieľového mesta Duntroon som dorazil krátko pred druhou, takže som mal ešte kopec času. Ukrojil som teda ešte pár kilometrov aj z nasledujúcej, poslednej etapy a skončil som pri Sloních skalách. Tieto skalnaté útvary sa podobajú na stádo slonov, no ja som tam objavil napríklad aj veľrybu s tryskajúcou vodou. Asi záleží na uhle pohľadu .



To, že som si takto skrátil poslednú etapu bol celkom dobrý nápad, pretože ako naschvál, v posledný deň sa počasie pokazilo a v mierne zvlnenom teréne som asi hodinu šliapal v daždi. S vidinou blížiaceho sa konca mi to vôbec nevadilo, a tak som si spomenul na starú známu pesničku “Až k oceánu” . Asi v polovici trasy som prechádzal aj cez bývalý železničný tunel Rakis. V zjazde som potom dal asi môj najdlhší jump. Dopadol som na štrk, takže som sa trochu pošmykol, ale našťastie som to ustál. Síce roztrasený a s tepom 200, ale ten adrenalín. Už sa teším, keď si niekedy kúpim celoodpružený bike a vyskúšam ho na zjazdoch, napríklad na Islande, leto 2017. Kto sa pridá ? Ale späť na Zéland… Čakali na mňa posledné kilometre a prepletanie sa uličkami nevšedného steampunkového mestečka Oamaru. Po 335 kilometroch som úspešne dorazil až k oceánu. V prístave samozrejme nesmela chýbať záverečná fotografia v obraze, ktorý sa neustále mení a boli v ňom namaľované už stovky príbehov, ako tento môj.



Štatistické údaje


Tým, že som zvládol tento trail, som prekonal sám seba a niekoľko mojich malých osobných rekordov. A keďže mám rád štatistiky, tak si celý tento výjazd zrekapitulujme v číslach:
  • Počet odjazdených dní - 6.
  • Celkový počet najazdených kilometrov - 335 km.
  • Priemerne za deň - 55,8 km.
  • Čas strávený bicyklovaním - 24 hod. 25 m.
  • Priemerne za deň - 4 hod. 4 m.
  • Priemerná rýchlosť - 13,7 km/h.
  • Maximálna rýchlosť 58,85 km/h.
  • Nastúpaných metrov - 1 468 m.
  • Naklesaných metrov - 2 280 m.
* Vrátane prestávok a fotografovania

Kempovačka


Ak by niekoho zaujímalo, ako to bolo s logistikou, tak necestoval som sám, ale s kamarátom Vašom. Zatiaľ, čo ja som jazdil, on si robil pešie výlety a po každej etape sme sa stretli na dohodnutom mieste, naložil som bicykel do auta a potom sme sa išli spoločne navečerať, alebo sme si nakúpili v najbližšom meste a jedlo sme si uvarili večer v kempe. Po celom Zélande je nespočetné množstvo platených aj neplatených kempov, kde môžete odparkovať svoje auto či karavan, čo výrazne uľahčuje cestovanie. Samozrejme, väčšinou sa snažíme hľadať free kempy, ktoré ale neposkytujú taký komfort, ako tie platené. Pre predstavu: vo free kempe sú väčšinou iba záchody a niekedy pitná voda, v platených kempoch potom už môžete nájsť aj sprchy, kuchyňu, práčovňu, či internet a elekrtrinu. My sme napríklad počas tohto výletu spali v troch free kempoch a v troch platených, pričom jedna noc nás vyšla od 5 do 15$ za osobu, podľa vybavenosti kempu. Mnoho z platených kempov funguje na princípe tzv. “krabičky poctivosti”, do ktorej hodíte vyplnený formulár a príslušnú sumu peňazí a môžete kempovať. Kto nezaplatí, riskuje mastnú pokutu.

Spali sme na viacerých zaujímavých miestach, ako napríklad na futbalovom ihrisku či v prístave, ale väčšinou sú tieto kempy umiestnené v horách, pri riekach alebo jazerách. Takže aj keď ste vo free kempe bez sprchy, stále máte možnosť skúsiť to v prírode. Aj keď je jeseň, v noci už mrzne a voda v jazere má ďaleko od teploty na kúpanie .



Žeby ďalšia 1 000?


Na záver len dodám, že môj 1 000-kilometrový plán sa napĺňa zatiaľ podľa predstáv, je koniec apríla a ja som za tri mesiace najazdil už 867 kilometrov a pomaly začínam uvažovať, či nepridám do konca roku ešte jednu tisícku. Tak držte palce, snáď sa to podarí

Ak niekoho z vás Nový Zéland zaujal, neváhajte ma kontaktovať s vašimi otázkami, alebo sledujte môj blog na webe: http://zapiskycestovatela.sk/, kde čas od času pridávam články nielen o bicyklovaní.
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Oblečenie a batohy ~ Rukavice):

Prejsť do shopu (Oblečenie a batohy ~ Rukavice)

Komentáre

RISOZBA 05.05.2016 (14:56)

diky za clanok, fajne foto .... kraaasa

 
AdMich 05.05.2016 (20:03)

Parádne fotky, perfektné čítanie. Osobne - ak by som sa raz na Zéland dostal, už by som odtiaľ neodišiel

 
canecorso 05.05.2016 (21:49)

Super gratulujem a zavidim
dostat sa na novy zeland je moj sen prave koli tejto scenerii.

 
Colovlado 06.05.2016 (09:35)

Prijemne citanie, krasne scenerie. A tiez sa tesim, ze niekto najazdi 50km denne ako ja a je to akurat

 
McLovin Colovlado 06.05.2016 (13:43)

cyrax26 Raz som dal už aj 130km ale to už som chytal kŕče do nôh

 
maros1974 08.05.2016 (16:18)

super clanok, pozitivna energia z toho ide

 
JAHMANsvk 05.05.2016 (13:21)

nadherne prostredie

 
110mat110 05.05.2016 (14:53)

Uzasne. Prekrasna krajina. Miestami krajsia ako Slovensko.

Co sa cielov tyka. Je lepsie si dat mensi ciel a prekonat ho, ako keby si mal jazdit len preto, aby si dosiahol ciel. Treba jazdit pre radost a cisla riesit az na konci sezony

 
Alexius 05.05.2016 (19:11)

Perfektá fotografia s otočeným bicyklom u protinožcov. Výborný nápad.

 
cipo11 05.05.2016 (20:30)

Čo dodať? Parádne dobrodružstvo a musíme ti iba tíško závidieť...

 
edy34 05.05.2016 (22:16)

clovek caka nejakeho skreta, hobita, elfa na kazdom zabere...

 
bedo 07.05.2016 (19:08)

keď si už došiel do Oamaru, dúfam, že si zašiel pozrieť aj tamojších penguinov

 
McLovin bedo 08.05.2016 (00:36)

Bohužiaľ nie, zdržali sme sa tam iba jednu noc ale tučniakov sme si pozreli predtým v Curio Bay

 
Pridaj komentár