Reportáž: Cyklomaratón Topoľčianky 2016 – úspešná premiéra pod Inovcom

Tríbečské pohorie a Pohronský Inovec poskytujú veľmi pekné lesné terény pre milovníkov horskej cyklistiky. Na začiatku doliny, tvoriacu ich hranicu, leží obec Topoľčianky. Je to ideálny východiskový bod pre horské cyklotúry a od 10. septembra 2016 aj pre bikerov lačných po súťažení. Premiérový cyklomaratón obstál na výbornú.

„Surovú“ súťažnú trať som mal možnosť prejsť si už mesiac vopred a bol som prekvapený čulým „stavebným“ ruchom. Najmä vysekávaním kriakov a prípravou singlov v hustom poraste. Pracovný elán členov ŠK Topoľčianky trval už od apríla a vyvrcholil vybudovaním takmer ideálneho zázemia na dostihovej dráhe. Organizátori v úvodnom ročníku pripravili trate o dĺžke 25 km, 45 km a 71 km. Na tej najkratšej mohli súťažiť aj dvojčlenné družstvá zložené z jedného dospeláka a dieťaťa do 15 rokov. Samozrejme, nezabudlo sa ani na detský pretek v areáli dostihovej dráhy.


Ako obvykle pred pretekom, pobalil som sa už večer a ráno skoro vstal. Topoľčianky mám len za humnom a preto nervózne pozerám na hodinky. Času na odchod mám neobvykle dosť. Autom vyrážam nedočkavo s veľkou časovou rezervou. Smerové tabuľky v Topoľčiankach s označením MTB ma bezproblémovo doviedli na dostihovú dráhu. Zaparkujem a idem na registráciu. Prebehla hladko, rýchlo a ani po hodine sa tu nevytváral rad, i keď celkový počet účastníkov prekročil 350. Skrátka, takmer vzorová, a to sa zároveň evidovali aj malí borci na detskú súťaž. V štartovnej taštičke potešil vytlačený výškový profil s páskami na upnutie na bicykel. Nahodil som sa do gala a šiel pozrieť úvodnú pasáž trate. Potešilo ma, že riečny brod za dostihovou dráhou sa pri úvode bude obchádzať po mostíku. Pri záverečnom finiši ho ale budeme musieť „preplávať“. Pochvaľujem toto prezieravé rozhodnutie usporiadateľov. Pri hromadnom brodení ešte neroztrhaného balíka jazdcov, by veru mohlo ľahko dôjsť k ich vzájomnej kolízii.

O 10:00 hod. je štart dlhej trate. Prichádzam povzbudiť kamarátov a urobiť im snímku na pamiatku. Slnko začalo slušne pripekať a preto som bol spokojný, že som sa nezaradil k nim. Dve, tri hodinky, čo ma čakajú na strednej trati, nebudú isto až také úmorné. Tento môj pätnásty tohtoročný pretek som sa rozhodol ísť v pohodovom tempe. Skrátka, len pre radosť z jazdy.

Netradiční plnokrvníci na dostihovke

O 10:30 hod. popred tribúnu dostihovej dráhy vyrazila namiesto koní črieda plnokrvných bikerov. Všetci to zobrali cvalom a snažili sa už v úvode zaujať vhodnú pozíciu. Na konci trávnika nás čakala otočka cez mostík na šotolinovú úzku cestu. Z tejto v miernom stúpaní prechádzame ešte niekoľko sto metrov po asfaltke. Na nej sme už zaujali pozíciu vo „vláčiku“ a spustili sa lesným zjazdom na okraj zámockého parku. Po hravom singli prišla na rad jazda okolo jazierka, následne krátky singel, zvážnica a zrazu pred nami stena. Tak to aspoň mne pripadalo po prejdení hravého a najkrajšieho úseku maratónu. Po odbočení do strmého svahu takmer všetci schádzajú z bicyklov a funia nahor vedľa nich. Nájdu sa však aj borci, ktorí neradi tlačia. Bojujú so strminou, avšak väčšina z nich už v polovici prehráva. Po asi sto metrovej pešej túre naskakujeme na biky a po chvíli vyliezame z tienistého lesa na lesnú asfaltku. Táto vedie v otvorenom teréne. Z oboch strán sú oplotky s pasúcimi sa stádami koní. Aj to láka na chvíľu spomaliť v šliapaní a pokochať sa pohľadom. Neprišli sme na výlet, a tak teda sklopíme oči a využívame poslednú príležitosť vydobyť si pozíciu do lesného stúpania k hradu Hrušov. Rozbitou a kamenistou zvážnicou sa dostávame až pod hradby.

Kráľ Hrušova

Horskú prémiu „kráľ hradu Hrušov“ už niekto pred nami vyfúkol a preto mnohí záverečnú stojku zdolávajú vedľa bicykla. Stredoveké pánske sídlo obchádzame z juhu a čaká nás strmý XC zjazd. Niektorí ho dali, ale niektorí volili aj pešiu alternatívu. Malebné hradné bralo opúšťame novovybudovaným singlom smerom na Skýcov. Ej, či potešil bikerskú dušu po tom dlhotrvajúcom výstupe. Následne na jazdivej lesnej zvážnici nás spomaľuje nečakané blato. Regulovčík naň včas upozornil a preto sa snáď nik v tej čiernej kaluži nevykúpal. Lesná cesta ma následne vypľúva na lúku. Je na nej v tráve čerstvo vykosený rezanec. Tento udáva smer a my sa pred slnkom ideme schovať do úmorného stúpania lesom a krovinami. Nie, žeby to bola strmina, ale bezvetrie a stúpajúca teplota začínajú z nás vysávať posledné kvapky vody.

Ceduľka s označením občerstvovačka 1 km dodá aspoň psychickej sily a hneď dupeme strmšie. Ani ma nezaujíma, čo je na “barovom pulte“. Zhrabnem z neho jeden pohár vody a týmto spláchnem soľ z tváre a druhý zmizne v mojich vyprahnutých útrobách. Od tejto oázy je pekný výhľad na pohorie Pohronský Inovec. Jednému zo spolubojovníkov ukazujem prstom miesto, kam si to budeme musieť vyšliapať. Ten len zalovil po vzduchu a preventívne sa začal znova nalievať vodou. Po lúčnom klesaní nás čakal „premárnený“ zjazd lesnou zvážnicou. Preto premárnený, lebo zbehnuté metre budeme musieť zase následne vystúpať. Klesanie po zvážnici je v tieni lesa a pri rýchlej jazde príjemne chladí spotený dres. Lesná cesta vyúsťuje na horskej asfaltke, po ktorej sa premiestnime k brodu, za ktorým nás čaká dlhé stúpanie. Ešte, že je to v hustom lese, kde sa slnečné lúče nemajú šancu prebiť.


V závere však spod úkrytu listnáčov vyliezame na rozbitú asfaltku a prechádzame oblasťou Borisko. Miestni chatári nás vítajú trieskaním po hrncoch a rapkáčmi. Hneď nám to spraví náladu a veselšie sa presúvame k lúčnemu zjazdu vedúcemu až k Hostianskemu potoku. Teda, zase sme zbytočne stúpali a opäť sme v doline. Z nej tiahle stúpame do predchádzajúcej nadmorskej výšky. Je okolo poludnia a cítim sa ako vajce na panvici. Niekto slnko zapol na maximum a vietor vypol. S vyplazenými jazykmi vyliezame nad obec Jedľové Kostoľany. „ Vodu, vodu“, kričím už zďaleka a s vystretou rukou sa rútim k občerstvovačke. Obsah prvého pohára doslova zasyčí na mojej rozpálenej tvári. Pozriem potom smerom na Tríbečské pohorie, na hrad Hrušov pod nami. Pekná panoráma. Následne pozriem na juh a zbadám slovenský dvojkríž na trávou pokrytom strmom prevýšení.

Už mám po panoráme. Vopred viem, že k tomu krížu sa bude treba úporne vyštverať. No čo, keď musím, idem na to. V závere stojky sa však aj ja pripájam k tlačiacim bikerom. Na kopci naskočím na bicykel a s chuťou zamierim k tieňu pod stromami... Čaká nás tiahly zjazd lesom. V závere zopár singlov a vyhupneme na lúku v doline. Po prebrodení potoka sa dostávame na starú známu asfaltku a presunieme sa po nej k horárni. Odbočujeme do stúpania po vlhkej, mechanizmami rozjazdenej zvážnice. Po jej krátkom napojení na suchú zvážnicu nás z nej regulovčík odráža medzi stromy. Tu si vychutnávame posledné singláče. Všetko pekné však raz skončí a ocitáme sa na okraji obce Hostie. Dedinskú asfaltku pomerne rýchlo opúšťame a stúpame lúčnou cestou smerom k lesu. Trasa však pokračuje okrajom poľa a po cca. 1,5 km prejdeme zatrávnený povrch. Je na nej len nejaký náznak cesty. Kolesá neustále nadskakujú na trávnatých trsoch. Jazda je to veľmi nepríjemná. Po necelých dvoch kilometroch však končí a sme už len kúsok pred cieľom. Vletím rozhorúčený do posledného brodu a na tele si vychutnávam kvapky chladivej vody. Na finišérskej rovinke sa ešte obzriem, či je niekto za mnou v závese. Zrazu počujem povzbudzovanie z tribúny. Podľa hlasu to boli manželky mojich kamarátov. Nedalo mi, i keď za mnou nik nejde, opieram sa do pedálov a šprintujem k cieľovému oblúku.

Výsledky nájdete TU.

Ani jedno krivé slovko

Zvoliť dostihový areál ako zázemie MTB maratónu bola dobrá voľba. Pretekári mali všetko doslova po ruke. Musím poznamenať, že na nič sa nepozabudlo. Občerstvenie, umývanie bicyklov, sprchy, parkovanie, ako aj chládok na tribúne. Gulášik aj cestoviny boli chutne pripravené. Tí, ktorí nesúťažili, mali možnosť poprechádzať sa po blízkom zámockom parku alebo pozrieť si žrebčín. ŠK Topoľčianky je potrebné pochváliť aj za výber, skladbu a technické zabezpečenie trate. Bola dobre značená a počas akcie ju zabezpečovalo 50 ľudí. Darmo som natŕčal uši, nezachytili jediné zlé slovo na adresu organizátorov. Tak ako ja, zrejme aj všetci ostatní, z akcie sme odchádzali s pocitom, že sa tu o rok opäť radi vrátime.