Dlhodobý test: Cannondale Scalpel Carbon 2 2016 - ľahká zbraň do kopcov, náročných zjazdov a samozrejme na preteky

Možno s týmto testom idem tak trochu po „funuse“, keďže Cannondale vypustil do sveta už vynovenú verziu Scalpel-Si. Každopádne, tento bike mi robil spoločnosť počas celej sezóny a mnohé riešenia vrátane systému odpruženia sa preniesli ďalej. Ak vás teda zaujíma môj pohľad a tiež menšie porovnanie s jeho najväčším súperom, prosím vstúpte...

Predstavovať značku Cannondale asi príliš netreba, do pamäti mnohých sa vryla najmä množstvom netradičných a ojedinelých riešení. Práve vďaka nim si zachováva stále svoju typickú tvár, ale sú naozaj funkčné a majú čo ponúknuť aj mimo reklamné slogany? Práve na to som bol najviac zvedavý. Bike je v podstate môj vlastný a robil mi spoločnosť od začiatku sezóny – teda od marca. Väčšinu „dobrodružstiev“, o ktorých ste mohli na týchto stránkach odo mňa čítať, som absolvoval na tomto stroji – teda okrem jednej šialenosti v blate menom Maríkovský maratón .

Rám – karbón, kam len oko dohliadne

Základom je ako inak rám a práve ním aj začnem. Ten je komplet karbónový vrátane zadnej stavby. Navyše, nesie názov Ballistec, čo znamená veľmi vysokú odolnosť aj voči nárazom „z vonku“. Z podobného materiálu sa napr. vyrábajú aj niektoré baseballové pálky. Pružnosť karbónu je využitá pri zadnej stavbe, kde nahrádza tradičné čapy pri zadnej oske. Dvojica hlavných (nosných) čapov, teda pri stredovom púzdre a pri uchytení tlmiča, je usadená na pevných oskách a až tie sú následne osadené do ložísk – systém ECS-TC. Uchytenie zadného kolesa je samozrejme tiež pomocou pevnej osky štandardu X12. Všetky bowdeny sú stále vedené z vonkajšej strany, ale celkom rozumne, takže sa nejedná o obrovskú spleť káblov. Estetické to príliš nie je, ale na druhej strane je prípadná výmena skutočne otázkou chvíle – kto sa už hral s vnútorným vedením, pochopí .

Komponenty a magické SI

Asi netreba príliš hovoriť, že Cannondale je veľmi špecifický mnohými riešeniami. Ich kombinácia vytvára celok s názvom SI, teda system integration. Výhodou pri tomto prístupe je maximálne možné prispôsobenie a následné veľmi zaujímavé vlastnosti – medzi ne patrí hlavne unikátny pomer tuhosti a nízkej hmotnosti.

Pri samotnom ráme je to najmä oblasť hlavovej partie, ktorá je celá veľkého priemeru 1,5 a tvorí prípravu pre ďalší kľúčový diel, vidlicu Lefty (o nej trochu neskôr). Ďalšou súčasťou sú kľuky Hollowgram. ktoré patria medzi to najlepšie v súčasnom bikovom priemysle – čo musia uznať aj milovníci iných značiek . No a celé to doplní spomínaná zadná stavba na pevných oskách. Výsledok? Čítajte ďalej...

Tento bike už patrí, čo sa komponentov týka, v podstate do kategórie „ready to race“ priamo z krabice. Niektoré menšie zmeny ale prebehli. V prvom rade na poste plášťov, pretože Racing Ralph v úzkom prevedení 2,1 mi jednoducho nesedel. Na bike putovali Maxxis Ikon, o ktorých ste s už mohli bližšie dočítať v článku: MTB plášte – sucho, rýchle trate, ale aj náročnejší terén. No a taktiež prebehla výmena riadítok. Nie, že by tie pôvodné karbónové neboli kvalitné, ale nesedelo mi ich zalomenie, takže ich vystriedali obľúbené Thomson z druhého biku v šírke 735 mm vrátane silikónových gripov ESI. No a poslednou výraznejšou zmenou bola po čase výmena prevodníka za obľúbenú „šišku“ od Absolute Black.

S Magurou na poste bŕzd už skúsenosť mám z minulej sezóny no a opäť sa mi potvrdilo to isté, čo predtým. Ľahká dávkovateľnosť, dostatočný výkon a spoľahlivosť. Navyše mi sedí aj tvar ich pák. V podstate, za celú sezónu som nemusel na nich nič riešiť. Táto veta sa dá aplikovať ešte na ďalší komponent, resp. na celý pohon Sram X01. Nastaviť, jazdiť a „zabudnúť“. Ani raz nebolo nutné meniť lanko, bowden ani nič iné a systém chodil stále ako švajčiarske hodinky. Bola to moja prvá sezóna na originál 1x11, teda konečne žiadne adaptéry a úpravy. Môj detailnejší názor na pohon 1X a všetko okolo toho si môžete detailnejšie pozrieť v článku Jednoprevodník – výhody a nevýhody, takže už nebudem robiť papagája . Hlavne ma prekvapila výdrž kazety, ktorá pri poctivej výmene reťaze má pred sebou ešte dlhú životnosť...



Kde sa trochu „šetrilo“, boli kolesá. Lenže šetrilo sa veľmi rozumne, pretože na poste ráfikov sa ocitol ľahký a spoľahlivý model od ZTR – presnejšie ZTR Crest. Tie boli zaplatené do DT Competition, vpredu s nábojom Cannondale Lefty, vzadu Formula. Vpredu už som mal ráfik Crest otestovaný, ale vzadu (kde dostáva väčšie bomby) očakávam centrovanie po každej jazde. Nič také. Na preteky používam síce iné zadné koleso, ale aj tak som s ním nemusel vôbec nič robiť – okrem jedného docentrovania, keď mojou chybou dostal trochu viac nažrať . Môj zadok si väčšinou rozumie s úzkymi sedlami od Fi:zik. O to väčšie bolo prekvapenie, že od výroby osadené Prologo Zero II STN mi parádne sadlo, takže na tomto poste už aj zostalo.

Lefty – bez nej to predsa nie je kanón

Myslím, že tento „kontroverzný“ komponent si zaslúži trochu viac pozornosti a práve on je tým, čo rozdeľuje ľudí na 2 skupiny – teda milovníkov a odporcov Cannondalu. Nuž, niet sa čomu čudovať, pretože koncept bez jednej nohy je naozaj ojedinelý.


Lenže má aj svoje opodstatnenie, ktoré vo výsledku prináša mnohé výhody, ale samozrejme aj nejaké nevýhody. V prvom rade treba hneď vyvrátiť prvú dogmu. Teda pri prvom nasadnutí vôbec necítim, že mi chýba jedna „noha“ . Žiadne naklápanie ani nič podobné sa nekoná. Jednoducho, pokiaľ sa nepozriete na koleso, vôbec neviete, že tam niečo chýba. No a čo tie výhody? Na túto tému Cannondale spracoval nejedno video, ktoré všetko podstatné vysvetľuje. Takže len stručne. Tou hlavnou je najmä tuhosť. V prvom rade v mieste spojenia s hlavovou trubkou, pretože sa v podstate jedná o dvojkorunkovú konštrukciu ako býva u DH. Vidlica samozrejme nemá kruhový profil (inak by sa pretáčala), ale je to 8–hran. Pevnou súčasťou vidlice je taktiež aj hrubá os, na ktorú sa nasunie koleso a utiahne. A čo je hlavné, funguje to. Hneď pri prvom poriadnom zjazde je cítiť rozdiel. Kam koleso nasmerujem, tam ide a ani poriadne náročný terén plný skál na tom nič nezmení. Najväčší rozdiel je patrný v zákrutách plných koreňov, kde systém dokáže pracovať úplne rovnako aj pri veľkom bočnom zaťažení – jednoducho, vďaka jednej nohe sa nemá čo priečiť.


Vďaka up-side down konštrukcii je vidlica taktiež citlivá a nič sa na tom v priebehu výjazdu nemení – jednoducho, stále chodí rovnako hladko a nezáleží, koľko prachu a blata už máte za sebou. Aj keď má papierový zdvih 10 cm, reálne chodí okolo 8 cm. Tie 2 cm sú rezerva napr. pre poriadne „sprasený“ skok a iné pádom zaváňajúce situácie.

No a nevýhody? Medzi ne patrí samozrejme trochu horšia manipulácia pri prevoze biku. Nejedná sa o nič zložité, len si to chce chvíľu zvykať, ak je človek roky naučený na klasický systém. Taktiež je potrebné občas vidlicu „resetovať“, teda dráhy ihličkových ložísk. Žiadna veda, len sa vypustí vzduch, pobúcha sa na doraze a opäť nafúka. Asi najväčšou nevýhodou je väčšia špecifickosť pri prípadnej potrebe servisu. Takže, ak sa niečo pokazí, nie je ľahké nájsť človeka, ktorý vie dať všetko do poriadku, ale našťastie už v Hrádku máme nášho experta . Každopádne, po upgrade Solo-Air systému na začiatku sezóny (výmena malej pružinky, ktorú už rieši Cannondale u všetkých svojich modelov) som s ňou nemal jediný problém. Čo ale tejto vidlici nemožno uprieť, je jej „wow“ efekt . Stačí sa previezť po meste a pozorovať trochu nechápavé pohľady a ak zaparkujete pri nejakej krčme, ani nehovorím. Taktiež som sa už naučil naspamäť vyrozprávať veľmi rýchlo všetky výhody a nevýhody a tiež ubezpečiť, že ma vôbec neťahá na jednu stranu .

To sa predsa musí húpať

Tak a teraz konečne k samotnej jazde. Scalpel nemá v sebe „zabudovaný“ žiadny inteligentný systém, jednoducho, buď sa chcete húpať alebo všetko zamknete. Resp., to som si myslel na začiatku, pretože doteraz som jazdil iba s „brainom“. Takže nafúkam RockShox Monarch XX na 25% SAG, trochu sa pohrám s tlmením a jazdím – nie som totiž veľmi typ, ktorý by nonstop skúšal rôzne nastavenia. V šliapavých úsekoch sa bike mierne pohupuje, ale mám tu predsa lock-out, ktorý využívam skutočne veľmi často. Lenže akonáhle príde technický výjazd, kde je lepšie mať tlmič otvorený a pritom riadne zaberať, mám pocit, že časť mojej energie mizne. Taktiež bike si vo výjazde trochu sadne a tým pádom mi viac dvíha predné koleso. Ani rýchle šliapavé úseky, napr. rozbité zvážnice, kde treba makať, mu nevoňajú. Takže opäť mačkám páčku locku o dušu a v podstate týmto štýlom absolvujem úvod sezóny. Ako vravím, stále mám pocit, že to tak má predsa byť. Samozrejme, zjazdy sú doslova lahoda a užívam si parádny komfort. Lenže nie je to ono...


Po návrate so Sella Rondy nastane problém. Páčka lock-outu sa zasekne a nejde opraviť, resp. treba ju celú vymeniť. V sobotu je Súľovský maratón a rozmýšľam, že vytiahnem záložné HT. No ešte skúsim trochu prifúknuť tlmič a uvidíme. Upravujem SAG na 20% (cca 220 PSI) a trochu prifúknem aj Lefty, kedže páčka locku je spoločná. Už prvý záber do pedálov a mám jasno. Heuréka... Pohupovanie pri šliapaní (pri aspoň trochu rozumnej technike) sa úplne vytratilo, pritom bike spracuje všetko podstatné a stále ponúka potrebný komfort. Šliapavé technické úseky vrátane strmých výjazdov sú úplne o niečom inom – doslova radosť sa oprieť do pedálov. Bike je efektívny, ale pritom spracuje všetko, čo treba. Už žiadne zamykanie po každom zjazde a o rýchlych zvážniciach ani nehovorím. V podstate od tohto momentu sa z nás stali najlepší „priatelia“ a konečne ten bike bol hodný svojho mena – je to Scalpel .


Postupne si všetko ešte viac doladím, na rýchle preteky vozím 20% SAG a na bežné jazdenie a náročné trate okolo 22%. Ešte viac sa aj pohrám s nastavením tlmenia, kde mi vyhovuje stabilnejší prejav. Na tlmenie mravcov používam radšej nízky tlak v plášťoch . Človek sa až čuduje, aký rozdiel spraví tých pár malých nastavení. Tlmič mi pri tomto „settingu“ chodí na 80% a zvyšok je rezerva, ktorú ale keď poriadne skočím a zatlačím dokážem takmer využiť. Páčku locku stláčam už iba ak sa ide dlhšiu dobu po asfalte, prípadne sa dlho stúpa po šotoline a ľahkom teréne, kde rád chodím aj zo sedla.

Scalpel a Epic – večný súboj

Ešte predtým, než som prehodil nohu cez Scalpel, robil mi 2 sezóny spoločnosť jeho azda najväčší konkurent – Epic od Specialized. Mnohí sa ma pýtajú, čo je lepšie, a tak skúsim vyjadriť svoj pohľad. V prvom rade treba uviesť, že obidva bicykle sú na tak vysokej úrovni (geometria a pod), že po chvíli si zvyknete na jeden alebo druhý a smutno vám určite nebude . Epic je vďaka systému Brain vhodnejší na vyslovené dupanie, kedy nechcete nič riešiť, len sa dostať čo najrýchlejšie z bodu A do bodu B. Taktiež využíva aj trochu viac zo zdvihu, pretože vďaka Brainu je možné mať nižší tlak bez pohupovania. Ak sa do neho postavíte a zaberiete, cítite, že tlmič stále trošku pracuje, na čo sa ale dá zvyknúť. Tiež je patrná akási „hranka“, ktorá značí automatické otváranie pri náraze na prekážku. Samozrejme, Brain sa dá nastaviť aj na nižší (minimálny) odpor, ale potom už trochu stráca zmysel jeho použitie. Scalpel je zase tak trochu viac ladený na trailové jazdenie. Kombinácia Lefty, obrovskej hlavovej partie a pevných osiek (teda celý koncept SI) z neho robí v podstate XC-DH stroj. A to všetko pri váhe okolo 11,5 kg vrátane pedálov.


Pri troche techniky je radosť sa s ním spúšťať aj po skutočne náročných chodníčkoch, kde mnohí už siahnu neraz po klasickom Endure. Pri správnom nastavení tlaku je taktiež poriadne efektívny a ak na asfalte stlačíte páčku lock-outu, máte z toho doslova pevný bike. Pri šliapaní zo sedla sa nepohne ani o mm. Teda, až pokiaľ by ste nenarazili na väčšiu prekážku, pretože vidlica aj tlmič má ochranu proti prerazeniu. Takže žiadny kompromis – buď chceš full alebo más pevňák. Akurát na dlhých maratónoch mi chýbala možnosť druhej fľašky, ktorú som ale vyriešil šikovným košíkom pod sedlo. Takže ak by som to ma zhrnúť, Epic bude trochu viac sedieť klasickým maratóncom, zatiaľ čo Scalpel viac tým, ktorí majú veľmi radi aj náročnejší terén a technické jazdenie. Tieto rozdiely nie sú extra priepastné a veľmi záleží na osobných preferenciách a „pohľade“ na vec – s tým súvisí aj taká vec ako je design a pod. Práve z toho dôvodu je objektívne porovnanie tak vyspelých bikov celkom náročné a vlastne asi nikdy nebude objektívne...

Keďže sa jedná o „dlhodobý“ test, možno by sa hodilo pár riadkov o tom, ako to bike zvládol. Nie som zrovna najľahší a myslím, že ani v teréne sa náročným úsekom a technike nevyhýbam. O množstve maratónov ani nehovoriac. Ak nerátam tých cca 8 reťazí, tak na biku bolo treba meniť akurát spomínaný lock-out a uprgade Solo-Air komory, ktorý je v podstate „povinný“. Teda ešte ma čakajú ložiská v zadnej stavbe ale myslím, že po roku poriadneho jazdenia už mali nárok . Taktiež spodok rámovej trubky, kam dopadá najviac skalných projektilov je v poriadku a zostalo na ňom len zopár škrabancov – tu samozrejme pomohla aj dobrá ochranná fólia.


No ako to asi celé zhrnúť. Možno tým najlepším hodnotení je fakt, že na Scalpeli ma neskutočne baví jazdiť v teréne a posúvať si tam svoje hranice. Skúšať ťažšie a ťažšie traily, prípadne byť ešte rýchlejší na tých, ktoré už mám najazdené. Ak sa dobre nastavia tlaky a vyladí tlmenie, stále sa jedná o neskutočne efektívnu a ľahkú zbraň do kopcov a na preteky – vlastne, za týmto účelom bol aj pôvodne vytvorený. Chce to len trochu sa pohrať s nastavením a zvyknúť si na niektoré špecifiká. Sám som veľmi zvedavý ako dokázali pri novom modeli posunúť jeho už tak výborné „trailové“ schopnosti ešte na vyššiu úroveň. Sezóna 2017 bude myslím opäť zaujímavá .

Ponuku nových modelov Scalpel Si nájdete už aj na MTBIKER shope. Zároveň ak sa nájde vysoký biker, ktorý by mal záujem o môj súčasný bike, rád ho posuniem do dobrých rúk.