Aký bicykel je najlepší? - 2. časť alebo keď sa príroda nehrá

Ráno druhého dňa nás okrem chladu privíta aj intenzívnym dažďom. Ledva do seba vtlačíme kus suchého chleba, naložíme bicykle do auta a hajde smer Visso v Národnom parku Monti Sibillini.

Stierače občas stíhajú a občas nie, naším smerom to vyzerá dnes totálne zabité. S Maťom tak trochu závidíme Jurovi nepremokavé oblečko Atmo Lite od Dainese a tŕpneme, čo lejak narobí s nami.


Bicykle zo včera sme nechali oddýchnuť na ubytku, vezieme elektrický eTorrent, karbónové XC Explosion 70 a karbónový cesťák Raceride 1200. Čaká nás niekoľko serpentín v lese a potom už len plochá placka vo výške cez dvetisíc metrov, takže nádej na výhru dnešného súkromného preteku majú prakticky všetky stroje, záležať bude od kvality cesty, dĺžky stúpania, dĺžky roviny a samozrejme, tiež od kondície jazdca. 

Malý Tibet

Tak prezívajú oblasť v Národnom parku Monti Sibillini. Pôsobí ako náhorná planina, na jar plná kvetov rôznych farieb obklopená vysokými, trávnatými svahmi zo všetkých strán. K tomuto miestu sa viaže množstvo legiend, jedna hovorí o tom, že tu pocestným kradli duše. No kto vie, uvidíme. Uprostred tejto drsnej prírody stojí na nízkom vŕšku malá horská dedina Castelluccio. Nádherné miesto v lone prírody.

Meškanie a hlad

Odbočujeme z hlavnej diaľnice na vedľajšiu rýchlostnú cestu a z nej potom zas na obyčajnú okresku. Občas stretneme policajné auto, hasičov, sanitku, autá, je to niečo ako naša civilná obrana a čím sme bližšie, tým sa koncentrácia stupňuje. Až sa napokon vezieme po cestách, ktoré križuje len množstvo hasičskej techniky, policajné autá, občas je na lúke pri ceste rozložený nejaký veliteľský stan. Niečo sa tu muselo stať, hútame v aute o tom, či môžu niekoho hľadať alebo, čo sa vlastne deje. 

Čas dosť pokročil, zamotali sme sa hneď ráno a diaľnica tiež neodsýpala tak, ako sme rátali. Navyše sme urobili chybu, akej sú schopní len muži, žena by niečo také nikdy nedopustila – ráno zjeme naozaj len kúsok chleba, lenže žiaľ rovnica – nie som hladný teraz, nebudem ani o päť hodín, neplatí. Tobôž nie pre Maťa. Ten potrebuje stále niečo tlačiť do hlavy. Ako by nebolo dosť, že sme prišli o kopu času a začíname nestíhať, ozve sa zo zadných sedačiek otázka: "Nejdeme sa niekam najesť?"


Človek by ho zabil, ale má vlastne pravdu. Radšej sa nejesť teraz, stratiť pár minút a môcť zvyšok dňa normálne fungovať, ako chytiť hlaďák po hodinke pedáľovania niekde v horách. Odbočujeme k reštyke obkľúčenej hasičskými autami. Hodíme reč s kuchárom, dostaneme na plastovej tácke ako všetci hasiči kúsok lazaní a potom uvarenú kapustu s klobásou, chlebom a neviem čím všetkým, doma by som také určite nezjedol. Zaplatíme krutých 60 € a ideme ďalej. 

Keď sa príroda neserie

Od kuchára sa dozvedáme, že v noci túto oblasť postihlo ďalšie silné zemetrasenie a množstvo domov je zničených. Pýtame sa aj na cestu k dedinke Castelluccio, tá je vraj zničená, ale na bicykloch nás pustia. Pokračujeme teda ďalej autom smerom do horského mestečka Visso a za krátko sme zhrození. Prechádzame okolo spadnutých domov, niektoré sa zrútili úplne, je z nich len kopa tehál, iným odpadli steny a z ulice vidieť postele, detské izby.... Snáď sa nikomu nič nestalo, aj keď pri pohľade na tú spúšť je niečo také nepravdepodobné. Nikdy v živote sme nevideli na vlastné oči väčšiu katastrofu, sme ohúrení, prekvapení, smutní. Nevieme si ani len predstaviť problémy týchto ľudí, tie naše sú razom maličké ako zo zápalkovej škatuľky. Je to klišé, ale zdravie bude vždy najviac.

Visso

Zvyšky niekdajšieho mestečka uberajú z nádeje na pekný výlet aj dobrej nálady. Na obrovskom parkovisku sú rozložené stany zdravotníkov, v záhradách niektorých domov majú ľudia postavené stany, v ktorých budú žiť najbližšiu noc, najbližšie dve noci, týždeň alebo viac? Je chladno, mrholí a teplé Taliansko je v nedohľadne. Dávame sa do reči s policajtmi, na bicykloch nás nikam ďalej do hôr pustiť nechcú. Jedine autom, ale potrebujeme akési povolenie. Skúsime si ho vybaviť, prejdeme okolo hliadky, auto necháme v lese a potom pôjdeme na bikoch. Pečiatky sa rozdávajú na miestnej hasičskej stanice, pred budovou stojí množstvo miestnych ľudí čakajúcich v rade. Nebudeme to siliť, ľudia tu momentálne majú iné problémy, škoda ich brzdiť alebo pridávať ešte oštaru s nami. Síce neradi, ale balíme. Spravíme pár fotiek, skôr na pamiatku a zvyšky mesta miznú v spätných zrkadlách.

Smer San Maríno

 
Tridsať kilometrov od ubytovania je San Maríno – malá republika v strede Talianska. Mierime tam, aj tak sme to chceli a už beztak nebude čas, pozajtra ideme domov. Absolvujeme nudný diaľničný presun, zaplatíme hrozitánske mýto a už sa šplháme do kopca pod hradby. Je už tma, keď konečne vyberáme bicykle z auta.


Čaká nás niekoľko serpentín, asfaltový povrch aj skaly, cieľ sme si stanovili na najvyššom bode. Zoradíme sa vedľa seba a pretek môže začať, preletíme dlhou ulicou popred malé obchodíky s luxusným tovarom, orechovým likérom, ktorý je tu tradičné domáce pitie, chytíme jedno vytrúbenie za porušenie jednosmerky, prejdeme popod bránu, historickú ulicu a sme hore. Výhľad je úžasný. Kde končia svetlá, začína tmavé more. Akurát tu nepríjemne fúka, je slušná kosa a už by sme aj radi spali. Nafotíme, koľko nám sily stačia a pálime dolu. Lenže problém. V tom ošiali sme akosi minuli odbočku a teraz ani Boh nevie, kde máme auto, či sme už pod ním alebo je ešte nižšie. Blúdime ulicami, hore-dole a zas hore. Auta nikde. Napokon ho nájdeme, ale vymrznutí sme poriadne.

Hodnotenie

Majo

• Rock Machine Raceride 1200
• 36 rokov
• riaditeľ virtuálneho sveta

Ráno si opäť striháme o bicykle. Ďalší skazený deň. Fasujem karbónový cesťák. Bike dobrý, len veľkosti iba 52, čo je pri mojich necelých dvoch metroch ako chytiť výlet s poníkom, nehovoriac o tom, že cestné bicykle sú pre mňa španielska dedina. Vo Visso mi tak trochu aj odľahne, príroda hrá so mnou, nemusím trpieť tak dlho a San Maríno, to už dáko dám. Všetci kamaráti okolo rozprávajú, aká je cestná cyklistika rýchla a dynamická. Nuž, spolieham sa na skúsenosti iných, keďže vlastné nemám. Za to viem, že podpora ebiku sa vypne pri rýchlosti 27 km/h a potom je jazda s ním utrpenie, čiže trošku šliapnem do pedálov a nechám chlapcov v prachu.

Lenže, aké to prekvapenie ma čaká. Ono dosiahnuť rýchlosť 27 km/h v kopci nie je vôbec jednoduché. Ani na cesťáku. A kde do čerta je tá dynamika? Snažím sa až priveľa. Obrovská chyba. Odpálil som hneď na štarte, Maťo laborujúci nad zapnutím pohonu je o chvíľku v pätách a čo horšie, nevyzerá vôbec zničene.


V prvej ľavej mi podšmykuje predné koleso na šachte kanála a potom ešte dvakrát, Bože, kto vymyslel takýto sprostý bicykel? Zvyšky psychických síl mi vysaje ako džús zo škatuľky Juro na karbónovom XC-ku, keď ma síce na pokraji infarktu, ale predsa len predbieha. Toto čo je? Dobre, nemám tretry, ani to neviem, ale až takáto potupa? Chlípem ľadový vzduch, pľúca mi horia, zrak sa zastiera a tí dvaja sú stále ďalej a ďalej. Aj najľahší prevod mi je príliš ťažký, prepnem sa do módu kráčania a teším sa na moment, kedy poníka ustajním v aute. Cestu k autu si dávame len tak pre srandu. Dostávam aj tam. Ulica vydláždená kamením nedovolí extra rýchlosť a mokrý asfalt nápodobne. Brzdiť musím pred zákrutou tak ďaleko, že takú vzdialenosť veda ani nepozná. Rozumiem, že niekoho môže baviť aj tento druh cyklistiky, no ja ho mám zas na 20 rokov dosť.   

Maťo

• Rock Machine Torrent e30-29
• 35 rokov
• riaditeľ programov (nie televíznych)

Žeby sa mi zas podarilo vylosovať najlepší bike na kopcovitý pojazd v San Maríne? Veľkosť mi sedí, batéria je plne nabitá, ale chalanov už skoro nevidím. Nejako som sa pri štarte zamotal a v tom strese, že mi chalani miznú v kopci, nejak narýchlo neviem, čo stlačiť, aby sa zapol elektropohon. Prvých asi 400 metrov si to dávam do kopca na vypnutom ebiku, ktorý sa správa ako trenažér s brutálnou umelou záťažou. A veru je čo ťahať, keď okrem svojej hmotnosti treba do kopca tlačiť aj motor a 10-kilovú batériu. Nechcel by som to vláčiť vybité ani po rovine, nie to ešte do kopca. Našťastie to netrvá dlho, ticho pretne pípnutie a zrazu sa valím plnou rýchlosťou, čo je niečo málo cez 26 km/h. Rozbeh bol slušné kardio, ale teraz bez námahy dobieham chalanov, čo sa, samozrejme, neobíde bez ironickej poznámky, ktorú som si v tej rýchlosti nezapamätal . Robím si náskok a mám čas pohrať sa s možnosťami režimov.


Vypnuté – to už som mal na začiatku a nebolo to nič moc. Low - najnižšia úroveň pomoci motora je určená na ekonomický pojazd a dlhý dojazd. Postačuje to aj na jazdu do kopca, ale do pedálov treba zatlačiť. Úroveň Medium už slušne kope do pedálov a v strmom kopci nemám problém rútiť sa ako jazdec v bielom tričku s červenými bodkami, ale stále to nejde samo. Prepínam na úroveň High, a to je presne ten režim, na ktorom som dobehol chalanov. Aj tie najstrmšie kopce sa stávajú rovinou. Ako jazda na vleku. Jasné, stále treba myslieť na to, že bez pedálovania to nejde a pri jazde treba vhodne voliť jeden z piatich prevodových stupňov prehadzovačky.

Chalanov nevidím, tak sa otáčam a idem im oproti. Tie pohľady. Mám pocit, že ma chcú zabiť, a to sa na nich krásne usmievam . Je mi trochu zima, a tak sa snažím zahriať príjemnými slovami. Moc som si nepokecal, keďže Juro ledva lapá po dychu a Majo je zrazu v nedohľadne. Asi tlačí. Už sme hore, ani neviem ako. Nacvakáme pár záberov a ide sa dole. Ťažký ebike je v zákrutách mierne neohrabaný a Juro mi uniká skoro v každej zatáčke. Zima ma bičuje, vypínam motor, aby som sa aspoň trochu zahrial. Čo na to povedať? Ebike je fajn zábavka, ale kým vládzem, určite radšej budem jazdiť na klasickom biku bez pohonu (my tomu moc neveríme, kuknite ako sa rozpísal, zjavne mu chutilo - poznámka redakcie ).

Juro

• Rock Machine Explosion 70-27
• 22 rokov
• riaditeľ opráv a náprav

Ráno som strihol Rock Machine Explosion. XC nikdy nebola moja parketa. V roku 2016 som ale s týmto bicyklom strávil v teréne nejakú dobu. Nový model mi len potvrdil, že je stvorený pre náročných jazdcov, ktorí obľubujú poriadne stúpania. Akurát s mojou kondičkou by som radšej bral prevod 2x10 ako tu naložený 1x11. V kopci som to zvládal - až na slabé pľúca. Ako náhle ale prišiel stupák, kde proste trebalo ešte podradiť, moje ambície skončili. Druhý deň Taliansku v San Maríne mi ukázal, že asfaltka je stvorená pre cesťáky. Na krásnom hladkom asfalte so mnou Majo pekne vypiekol. No akonáhle prišlo na stúpanie s nerovným podkladom, bolo všetko jasné. Pred záverom som lapal po dychu a veril, že to ešte natriem ebiku. Bohužiaľ, pár metrov pred cieľom Maťo tomu stupil a s Majom sme skončili aj s našimi karbónmi na čiare porazených.

Tretí deň

Bude náš posledný a batohy od Amplifi zbalíme na ich nateraz poslednú sériu talianskych zážitkov. Čaká nás posledné trio pretekov. Prvý bude na asfaltovej ceste s názvom Panoramica – tu začal svoju kariéru Valentino Rossi pri naháňačkách na skútroch so svojimi rýchlosťou podobne skazenými kamarátmi. Druhý pretek bude strmý zjazd k moru a tretí na samotnej pláži po piesku. Celé to uzavrieme v rodnej dedine Rossiho, kde si pozrieme posledný pretek sezóny MotoGP. Ale o tom v tretej časti, avšak pre pripomenutie tu máme aj odkaz na prvú časť: Aký bicykel je najlepší? - schody do neba. 

Za podporu na tejto našej malej ceste zážitkov ďakujeme Rock Machine, Dainese a Amplifi.