Je tu jar - Hlaváčika čas, alebo cez Silickú planinu

Nebicyklujem odjakživa, začal som pred ôsmimi rokmi.

Jeden z prvých celodenných výjazdov som absolvoval na Silickú planinu, v čase kvitnutia Hlaváčika jarného. Odvtedy sa na planinu vraciam a nielen v čase jeho kvitnutia. Prešiel som ju rôznymi cestami, preto mi napadlo pospájať viacero zaujímavých miest v jednej trase.

Piatok

Je štvrtok. Na schôdzi Trónu sa preberajú víkendové variácie, konzultuje sa počasie. Piatok je najlepší deň. To, že pôjdem v piatok, som sa rozhodol až v piatok. Budík na štvrtú, vlak odchádza 5:23. Klasické predĺženie spania o 10 min., vstávanie, čaj rutinné balenie, odchod na stanicu. Pani pri okienku mi povedala, že vlak naspäť v Turni nad Bodvou nestojí, takže si zapedálujem až do Moldavy. V plánovanom severnom vetríku to snáď nebude klinec do rakvy. Aspoň, že Rožňava, výstupná stanica, funguje.


Vo vlaku som si nezdriemol, telo bolo vyhecované, nech mu to vydrží. Opúšťam opustenú stanicu. Nechce sa mi ísť na hlavnú, videl som vychodený chodníček popri trati, vybral som sa ním. Keď som sa napojil na asfaltku do Jovic, Endomonda mi zahlásila gps signal lost. O 10 s som ho mal naspäť a už aj najazdené 3 km . V Joviciach míňam odbočku na Stankovičov singel, ten poznám. Mám nový tip na zvážnicu z Krásnohorskej Dlhej Lúky. Zo začiatku vyzerá sľubne, potom začína stúpať, to by ešte šlo. Nezvládol som techniku jazdy na nespevnenom povrchu a je tu prvé dnešné tlačenie. Nie veľa a už sa prehupnem cez hranu planiny. Pri stúpaní som počul hukot áut, železnice a za hranou ako keby uťal. Ticho až na vtáky.

Známa planina

Na planinu som šiel v minulosti z viacerých smerov. Najpríjemnejší sa mi vidí zo Silickej Jablonice. Trasa cez Lipovník a starú cestu na Sorošku má plus, sem–tam otvorenej koliby. Stankovičovým singlom je to pre kajnšmetke. No a tento dnešný výšľap si určite ešte zopakujem. Prvé metre a kilometre idú ľahko. Ujazdenou turistickou som ani neviem ako pri chate Rakyta - Rakaťa. Tu som pokecal s miestnym polesným, čakal na traktor. Aj les na planine treba vychovávať. V stúpaní ku Silici som sa pozrel späť. Dnes Tatry nevidno, nie je jasno. Míňam Jašteričie jazero a vchádzam do Silice. Obchod, kde som chcel dotankovať, zrušili. Je tam nový, neďaleko obecného úradu. Oteplilo sa, dávam dole dres s dlhými rukávmi a návleky. Po fľaškovom Kelte sa vyberiem smer Silická ľadnica. Tú som nikdy nevynechal. Ak som písal o viditeľnej zmene pri prehupnutí sa na planinu, tu sa to opakuje. Ale o level vyššie. Za posledným rohom, odkiaľ vedie cesta rovno ku Ľadnici, vás ovanie chlad a aj vtáky prestanú spievať. Cítite tajomnú atmosféru, ktorú využili filmári pri filmovaní seriálu 1890 (aspoň si to myslím). Dávam si dlhý rukáv hore a klesám dole. Povinné foto, počítanie schodov, opäť som zabudol, koľko ich je a hajde ďalej.


Pokračujem červenou turistickou do Silickej Brezovej. Cestou by sa mali ukazovať prvé žlté hlavičky hlaváčika. A nič! Prišiel som skoro? Zo Silickej Brezovej šliapem peknou trasou smer Kečovo. A je to tu, na mieste, kde stále boli, sú aj teraz. Ale nejako málo. Pri skoro dosiahnutí vrcholu nad Kečovskou vyvieračkou, keď rozmýšľam, že si pomaly nasadím prilbu na zjazd, mám divný pocit z predného kolesa. Mäkne. Dofúkam, opatrne zjazdím až ku vyvieračke. Koleso drží, idem ďalej okolo potoka až do Maďarska. Zastavím sa na hraničnej čiare, skontrolujem colnice, dofúkam koleso a šliapem lesnou cestou do Agteleku. Niektoré úseky cesty už nie sú také zarastené ako minule, ba sú dokonca vysypané čerstvým makadamom. Asi sa tu schyľuje k výchove lesa. Teším sa na babguľáš, veď aj čas obeda sa blíži. Márne. Prišiel som skoro, všetky stánky sú zavreté, sezóna ešte nezačala. Vodu si doplním vo WC a jedlo z batôžka. Dofúkam koleso, meniť dušu sa mi nechce. Mám iba jednu, musel by som lepiť, ak by som dostal defekt. Čaká má trošku naberania výšky a zjazd do Josvafo. Všetko po asfalte. Musím niekedy preskúmať, či sa to nedá nejako obísť.



V Josvafo odbočujem z direttissimy na Szelcepusztu, doľava po značenej modrej. Zastavím sa pri Košútovej jaskyni, pokračujem zarezaným údolíčkom, ktoré určite využili pre 1890 (si myslím) až na planinu smer Szelcepuszta. Cestou vidím pozostatky vypaľovania trávy. V tomto čierno-hnedo-červenom prachu vykúkajú žlté hlavičky. A aj niečo modré. Poniklec jarný. To si musím odfotiť. Fotím a celý uveličený nastupujem na bike. Zaklapujem SPD, pohnem sa a ..., mäkké koleso ostalo v nejakej jame a už som sa váľal v popole, medzi poniklecmi. Škoda, že som sa nevidel. Ani som sa neutieral, veď ma čaká stúpanie a pot popol zmyje. Dofúkal som koleso. Hore som bol raz-dva, iba raz som dofukoval. Ochladilo sa, obliekol som si dlhý rukáv, navliekol návleky. Čakal ma zjazd do stále vlhkej Menes volgy.

Troška histórie

Dofúkal som koleso. Zastavil som až pri odbočke do Derenku. Veľmi sa mi tam nechcelo, tým smerom bol vysypaný makadam, nevyzeral veľmi ujazdene, skúsil som to. Po 200 m som sa zastavil a začal prehodnocovať svoj plán. Napil som sa, dal som si tyčinku a pozrel na plášť. Bol na ráfe. Vymenil som dušu, vyhodnotil upozornenie, že keď nepôjdem ako som chcel, dostanem aj druhý defekt a vybral sa hore. Niekde som aj potlačil, druhé tlačenie. Vedel som, čo ma čaká, už som tu raz šiel. Cesta bola v takom istom stave, v stave funkčnej lesnej zvážnice. Zmenilo sa značenie. Minule tu nič nebolo a teraz je modrá značka na každom treťom strome. A už prichádzam do Derenku. Asi od 1717 tu bývali Poliaci, ktorých Horty v 1943 vysťahoval a domy zbúral. Škody nahradil a urobil si tu poľovný revír. Pekné miesto, je tu obnovená škola a na miestach, kde boli domy, sú tabuľky s menami vlastníkov.


Dosť bolo histórie, čaká ma ešte Bodvalenke a vlak. Vyberám si pre mňa ešte neznámu trasu. Modrá z Derenku pod hrad Sádvár, spoločne po červenej a potom červená do Bodvaszilas. Cesta bola pekne zjazdná, občas nejaký kmeň krížom (3 ks) a perfektne značená. Keď som nevidel značku po cca 200 m, bál som sa, že som zablúdil . Začal som plašiť vysokú, každú chvíľu bol nejaký lomoz, prebehovali mi cez cestu, ako na safari. Dorazil som na križovatku. Červená doprava smer Salamander Ház, je to pekný areál s kamenným hradom pre deti, ale odďaľuje ma od cieľa a vracia na asfalt. Červená doľava vyzerala na husté vrstevnice. Tretie tlačenie. Pri zjazde do Bodvaszilas, po slušnej lesnej ceste, mi spoza zákrut vybehovali veľké zvieratá, vo veľkom počte. Kričal som na nich aby počuli, že idem. Na námestí v Bodvaszilas som si dal fľaškové pivo a kolu. Brali €.


Skontroloval som medzičas, v pohodlne stihnem aj Bodvalenke. Ako som opustil intravilán obce, začalo veterno. Či som šiel na sever, či na východ, stále proti vetru. Bodvalenke je dedina, v ktorej podchytili cigánov, dali im farby a oni maľujú fasády svojich domov. Pozor, nie jednofarebne. Sú to obrazy z ich života, alebo mysle. Dobré vidieť. Trošku fúkalo a asi prvýkrát som bol spokojný so svojou hmotnosťou. Silné poryvy ma len tak nerozkývali. Míňam, do planiny zakúsnutý, kameňolom vo Včelároch, vchádzam do Turne. Áno, Turňa nad Bodvou, ranná informácia pri okienku bola zmätočná, vlak do Košíc stojí aj tu. Prišiel som s dostatočnou rezervou. Pri stanici si dávam pivo z roku 1973, čipsy a teším sa na teplo vo vlaku.

Na Silickú planinu sa ešte vrátim

Pekný výjazd je za mnou. Som rád, že skutok sa stal. Zvládol som to, čo som mal v pláne. Na trase sú možné rôzne variácie. Veľa inšpirácie nájdete na tronkosice.sk. Silická planina je bikovo zasľúbená zem a určite som tu nebol poslednýkrát. Snáď sa tam niekedy stretneme.