Reportáž: Author Šela maratón 2017 - tak já ti teda jako nastoupím

Ak sa dá povedať, že nejaké podujatie má svoju jedinečnú atmosféru tak určite Šela – a s poriadnou porciou blata o to väčšiu...

Podujatie, ktoré má štart v Lipníku nad Bečvou a cieľ na hrade Helfštýn už poznám ako svoje topánky (vlastne tretry). Tentoraz beriem so sebou Lenku, ktorú hrad na fotkách každoročne zaujal, ale vždy jej do toho niečo prišlo. Keďže nemám chuť rezať zákruty cez Makov ako Fittipaldy, tak ideme už 5:20 zo Žiliny, aby bola rezerva a o nejaké 2 hod sme na mieste. Takže registrácia, chystanie a všetko ostatné je bez naháňania a dokonca mi ešte ostáva čas sa „rozjazdiť“. Približne 25 min pre štartom už sa ale idem postaviť do svojho koridoru.


Mám prvú vlnu no aj v nej sa nachádza veľa ľudí, pred nami sú ešte TOP ženy a „elita“. Štart je rozdelený na 2 vlny, prvá o 9:00, druhá 9:10. Kratšie varianty tratí potom štartujú ešte neskôr. Predsa len po úvode sa veľmi skoro nabieha do „singláčov“ a to je aj dôvod prečo sa každý vždy tlačí a chce byť vpredu. Najmä na úvodných metroch po asfalte mám ako vždy hrozný pocit, hlavne keď počujem ako niekto flekuje alebo niečo kričí. Ak si nechám trochu odlep tak okamžite sa mi tam natlačia ďalší jazdci, takže neostáva nič len dúfať… Prvý terén a tradičný špunt. Ale nič hrozné, za chvíľku už valím po úvodných poľných cestách. Snažím sa do toho šliapnuť a posúvať sa dopredu než prídu lesné chodníčky. Ešte predtým ale zisťujem jednu vec – sucho dnes rozhodne nebude. Všade sa drží množstvo vody po poriadne výdatnom daždi a všetko je podmočené. Hneď viem, že som spravil chybu mierne vyšším tlakom – vzadu som mal dať menej ako 2 BAR a vpredu mohlo ísť aj 1,6. Sú to drobné rozdiely, ale cítim ako zadné koleso stráca v strmších podmočených výjazdoch grip a rovnako aj v náklone nedrží, ako by som si predstavoval. Lenže teraz zastaviť a sfukovať sa mi vážne nechce... Aj keď sa mi podarilo posunúť vpred stále to bolo málo, takže v úvodných technických chodníčkoch treba trochu trpezlivosť. Nie je to ale nič hrozné, jazda je svižná len si jednoducho nemôžem púšťať úplne podľa seba...

Prvé dobíjanie hradu

Nasleduje prvý prejazd cez Helfštýn, pred ktorým nechýba tradičná „výjazdová prémia“. Zase robím chybu, ale aspoň sa môžem vyhovoriť na tvrdé koleso. Nevadí, balenie piva prenechám ďalším. Pred vjazdom do hradieb vidím Lenku stojacu medzi divákmi, ktorí pekne fandia – vlastne ako všade pri trati. Tlačím gél a zabúdam, že medzi hradbami je vždy fotograf, kde sa treba „husto“ tváriť. Obídeme celý hrad okolo a v peknom chodníčku pokračujeme ďalej.




Hneď vidím, že voda v úvode bola len ľahká rozcvička. Teraz čakajú úseky po členky v blate, pretože lesná ťažba sa nevyhýba ani naším západným susedom. Neustále sa striedajú pekné rýchle spojovacie úseky a úseky, kde treba hľadať stopu pomedzi hlboké kaluže blata. Jediné šťastie, že sa blato nelepí inak....

Prieskum potoka

Stále je niekto okolo takže na „šliapavých“ úsekoch sa formujú skupinky, pred sebou vidím v diaľke kamaráta zo Slovenska – Andreja Račeka. Vždy, keď už som skoro pri ňom, príde chodníček, kde pred sebou niekoho mám, prípadne sa zaseknem v nejakom bahne. Korunu celému nasadil úsek v pomerne úzkom singli, kde pred sebou zrazu vidím úzku lávku cez potok. Lenže tá je pod nami a k nej vedie strmé bahenné koryto. Rozmýšľam či sa pustím alebo nie. Až potom si všimnem že nemá pletivo a v hlave vidím, ako mi tam ustrelí predok okamžite, ako tam prídem. Lenže nie je nič lepšie, ako si to rozmyslieť po tom, čo už pustíte brzdy. Dobrovoľne „vystúpim“ a preskočím riaditká rovno do toho potoka. Bike zostal zaparkovaný o strom, ja si zatiaľ dávam kúpeľ, no našťastie voda je plytká a celkom čistá. Ospravedlňujem sa borcom za mnou, že blokujem cestu a ideme ďalej. Našťastie nemám nič odreté, len sa musím trochu vydýchať a chytiť rytmus – hlavne z kopca. Ale tradičné switchbacky a hravý zjazd pod Maleníkom si už tradične užívam. V ďalšej blatistej pasáži mi trochu ujde zadné koleso na koren,i no borec za mnou dopadol ďaleko horšie – len počujem ako celý zahučal do veľkej kaluže. V kopci a na rovine sa mi ide oveľa lepšie ako minulý týždeň v Svätom Jure, konečne sa to začína pomaly rozbiehať a preč sú aj sople.

Ďalší „funny“ moment zažívam na 40-tom kilometri. Míňame miesto, kde čaká sprievod pretekárov a jeden český kolega mi zrazu hovorí: „Hele támhle je moje mamka, tak ja ti teda jako nastoupím.“ Tak aj bolo a pani fandí ako o dušu - samozrejme všetko v rámci „srandy“, čo mi vyčarilo úsmev na už pomerne slušne blatom pokrytej tvári.

Moravská brána – vstup do iného sveta

Za bufetom v dedinke Rybáře začína druhá tvár „Šely“. Najskôr prejazd Moravskej brány, čo je asi 10 km roviny pomedzi polia k Oderským vrchom. Práve tam sa odohráva druhá polovica väčšinou v tiahlych stúpaniach. No ešte predtým nechýba prejazd dlhého historického tunela v Slavíčí, čo je vždy zážitok aj vďaka početnej skupine fanúšikov (tradične za zvuku sirény). Za Moravskou bránou konečne dobieham Andreja, v kopcoch sa mi ide lepšie a vždy mu v nich „cuknem“. Definitívne v „Pekle“, čo je názov pre nepríjemné stúpanie po asfalte, ktoré patrí už rovnako medzi legendárne úseky tejto trate. Stále dokážem dobiehať tých predo mnou a nedoráža ma nikto z druhej vlny, tak viem, že tempo je OK. Aj tu sa nájdu diváci a znovu počujem: „hezký kolo“. Farba „celeste“ evidentne zaberá, aj keď je z veľkej časti pod blatom . Na asfalte ešte prebehnem rukou spodnú rámovú trubku nech ho mám o nejaké kilo ľahší...

Prečo je hrad vždy na kopci?

Za Slavkovom a posledným bufetom sa trať opäť točí a teraz už naberáme ten správny kurz k cieľu. Teda nerátam tie chodníčky na kraji lesa, ktoré tiež vedia pekne unaviť, než sa definitívne vydáme na roviny k hradu Helfštýn. Tu sa vždy taktizuje, pretože každý šetrí posledné sily na záverečný kopec. Dávam tradične gél a ťahám na špici – nebudem predsa taktizovať o XX miesto . Ako každý rok aj teraz si hovorím, že prečo ten blbý hrad museli postaviť na tom blbom kopci (áno viem prečo sa tam hrady stavali). Lenže diváci a skvelá atmosféra dávajú jednoducho zabudnúť, že vaše nohy už hovoria NIE. Takže aj záverečnú strmú rampu vyšliapem na „stojáka“, aj keď inak by mi nevadilo ani potlačiť. Všetky tieto drobné detaily, ale naplno oceníte až s menším odstupom času...


Konečne môžem zvesiť nohy a za 4:54 hod končím na celkovom 43. mieste. Do cieľa dnes dobojovalo 295 bikerov a medzi nimi zvíťazil Jan Škarnitzl – pri pohľade do výsledkov nezostáva nič iné len konštatovať, že česká MTB špička je niekde úplne inde. Zaujímavosťou a novinkou bol pretek dvojíc, kde sa radovali kamaráti zo Slovenska – Daniel Kučera a Michal Straka. Výsledky.

Trasa B - 48km

Pri čakaní na wapku stretám ďalšieho kamaráta, Pala Siváka, ktorý šiel strednú trať a vidím, že má odretú nohu. Hovorí niečo o lavičke, potoku a hneď mi je jasné. Tuším v tom potoku skončilo ešte oveľa viac ľudí. Inak medzitým už vykuklo aj slniečko a teraz je skoro azúro, takže výborné jedlo, pivko alebo kávička chutia ešte o niečo viac. Nehovorím o celkovej atmosfére na nádvorí a v okolí hradu – vlastne práve tá atmosféra je dôvod, prečo sa sem každý jeden rok teším. Ani blato ju nemá šancu pokaziť, takže mi zostáva len jediné. Poďakovať organizátorom s odkazom, že to bola paráda a o rok znovu...