Rozhovor: Ján Školník - šialený cyklovýjazd po Európe alebo, keď vtesnáš 5 400 kilometrov do 17 dní

Ján Školník, dvadsaťtriročný chalan z Kysúc, sa na začiatku júna tohto roka rozhodol podstúpiť cyklistické peklo, a to doslova.

Odhodlaný prejsť tisícky kilometrov v dvanástich európskych krajinách sám a v skutočne krátkom čase, bez podpory, navyše s minimálnou batožinou, tomu hovorím poriadne bláznovstvo v dobrom slova zmysle.

Mnohí z vás, určite tak ako ja, každý večer so zatajeným dychom pred spaním viackrát skontrolovali aplikáciu Strava, aby sa presvedčili, kde sa Jano na mape Európy posunul. Tak napríklad, prvé dva dni absolvoval dohromady 850 kilometrov, z Kysúc k Jadranu za dva dni, to už je slušný počin. Ako bod zlomu, resp. otočenia, Jano zvolil stúpanie na Etnu, niekoľko dní tak putoval chorvátskou stranou pobrežia Jadranu smerom na Grécko, nočným trajektom do Talianska, ďalej smerom na Sicíliu, aby z nej putoval po opačnej, talianskej strane Jadranu naspäť do domoviny. Za zmienku stojí priemerný počet kilometrov za deň, ktorý sa zastavil na čísle 317 km, viackrát však prešiel viac ako 400 kilometrov v obrovskom teple s úctyhodným prevýšením.

Ako nadšenec ultra cyklistiky si viem predstaviť prejsť za deň viac ako 300 kilometrov. Ale počkaj... druhý deň, tretí, štvrtý... sedemnásty deň po sebe toľko kilometrov? Neuveriteľné! S Janom sme dva týždne pred jeho cestou podstúpili vo štvorici už známy 400-kilometrový výjazd Okolo Tatier. Pravdupovediac, Jano zahalil všetky svoje podrobné plány ohľadom tohto výjazdu rúškom tajomstva (tzv. keby niečo), a tak sme si museli počkať až do polovice júna na reálne zážitky.

Práve v tejto zostave sa naše kvarteto rozhodlo poskytnúť detailnejší náhľad na Janove putovanie, v úlohe pýtajúcich sa Donny, Maťo a Dodo, na otázky zodpovedá samotný Jano .

Kedy prišlo rozhodnutie, že sa dáš na také bláznovstvo, akou je ultra vytrvalostná cyklistika?
Odpoveď na túto otázku budeme musieť hľadať niekde v roku 2013. Vtedy som sa začal aktívnejšie venovať cyklistike ako takej, kúpil prvý cestný bicykel, absolvoval prvé 200-300 kilometrové výjazdy.

Prečo to vlastne robíš?
Medzi moje záľuby patrí cestovanie a pochopiteľne bicykel. Navyše rád hľadám hranice svojich síl a mám bojovnú povahu. Preto je pre mňa ultra vytrvalostná cyklistika ideálnym športom.

Minulý rok si si doprial taktiež epický trip naprieč Alpami, keď si sa snažil prejsť z domu všetky najvyššie cestné stúpania v krajinách, ktorými si prechádzal. V čom bol najväčší rozdiel medzi minuloročnými Alpami a touto „tour“?
Najväčší rozdiel bol v tom, že teraz som už mal predstavu do čoho asi idem a čo všetko to obnáša, čo si so sebou zobrať a čo naopak nechať doma. Čo sa týka problémov, v Alpách to boli miestami nízke teploty a dážď, tu opačne, teploty vysoké. Z pohľadu čísel to v Alpách bolo 11 dní, 3 050 kilometrov a 34 000 výškových metrov, podarilo sa mi prejsť najvyššie stúpania zjazdné na cestnom bicykli, v chronologickom poradí v Rakúsku, Lichtenštajnsku, Švajčiarsku, Taliansku, Slovinsku, Maďarsku, Slovensku a Poľsku. Sicília trvala 17 dní s 5 400 kilometrami a 48 000 nastúpanými metrami.


Na púť si vyrazil 30. mája 2017 o piatej ráno. Koľko si mal vtedy najazdených kilometrov od začiatku roka?
Približne 7 000 kilometrov, nastúpaných 70 000 metrov.

V tréningu jazdíš pravidelne vytrvalostné jazdy s vysokým rýchlostným priemerom. Bola príprava na tento trip niečím špecifická, alebo iná?
Túto sezónu som mal za sebou niekoľko 300 a 400 kilometrových výjazdov, to tvorilo celú prípravu, ak sa to dá prípravou nazvať.

Čo na to povedala rodina?
Rodina to brala rôzne, niektorí členovia ma podporovali, iní sa ma snažili do posledného dňa od toho odhovoriť.

A čo na to hovorí priateľka?
Kto?

Ako dlho si si plánoval trasu?
Naplánovanie trasy mi zabralo približne 15 hodín, rozdelil som si to na dva dni.

Mal si trasy naplánované do detailov?
Áno, trasy som plánoval detailne krok za krokom, cez softvér Strava route builder, v krajinách kde je k dispozícii Street View som si pomohol práve touto funkciou od Google.

Dopustil si sa počas plánovania nejakých omylov?
Medzi najväčšie omyly pri plánovaní patril napríklad prejazd cez centrum Neapola, zhodou okolností v šere prechádzajúcom plynule do tmy, v dopravnej špičke, čo znamenalo asi 10 kilometrov jazdy po dlažbe a mačacích hlavách pomedzi autá, skútre temperamentných a neustále trúbiacich talianskych vodičov. Toto si vyžadovalo ruky neustále na brzdách, nervy z ocele a poriadnu dávku trpezlivosti. Na druhý deň som mal veľké obavy, pretože ma čakal prejazd Rímom, našťastie sa ukázali ako neopodstatnené - cesty boli asfaltové, premávka takmer žiadna a pár kilometrov po Vatikáne som sa napojil na cyklotrasu, ktorá ma bez ruchu veľkomesta vyviedla ďaleko za centrum hlavného mesta.

Ďalším kritickým momentom bolo asi 30 kilometrov cez polia v Albánsku, po tankodróme, kde som čakal, kedy si bicykel povie, že už stačilo a rozpadne sa na 1 000 kúskov akoby bol z lega. Aj napriek tomu ma ostatné cesty v Albánsku prekvapili svojou kvalitou. Nebolo výnimkou, keď boli kvalitou oveľa lepšie ako tie naše. No a tým najväčším omylom bol každý kilometer prechádzajúci cez našich južných susedov. Nikde inde som nevidel cesty v tak katastrofálnom stave ako práve v Maďarsku. Výtlk za výtlkom, nespočetne veľakrát opravovaná vozovka (avšak nikdy nie poriadne), dokonca aj nový asfalt vyzeral tak, že bol len vyliaty na pole bez akéhokoľvek podložia.

Ak sa náhodou objavil úsek vhodný pre cesťák, tak to bola cesta so zákazom pre bicykle, vedľa ktorej bola neudržiavaná cyklotrasa prerastená koreňmi a kríkmi. Menšími pochybeniami, ktorým sa nedalo pri plánovaní vyhnúť, boli uzavreté cesty z dôvodu zosuvu pôdy v Taliansku a kvôli pokládke nového asfaltu v Slovinsku. V oboch prípadoch som mal šťastie, že sa to vyriešilo nesením bicykla pár stoviek metrov.

(Neapolské rubé)

Mal si na trase nejaké záchytné body?
Záchytnými bodmi boli všetky stúpania s prevýšením nad 800 metrov, Bar Vitelli v dedinke Savoca na Sicilií, kde sa natáčala scéna z mojej obľúbenej trilógie Krstný otec, mesto Corleone a pretnutie štátnej hranice každej krajiny.


Využíval si často cyklotrasy?
Cyklotrasy všeobecne som pri plánovaní nejak nevyhľadával, avšak ak bola príležitosť a dostatočná kvalita, niekoľko som ich využil.


(Cyklochodník za mestom Rím vs. cyklochodník v Maďarsku)

Pri plánovaní si jasne stanovil limity, kam sa musíš v daný deň dostať a tomu si podriadil booking, alebo si ho riešil počas jazdy v daný deň?
Každý večer, po príchode na hotel som si určil, kde sa chcem dostať a zároveň som ubytovanie zabookoval cez Booking.com alebo Airbnb.com. Rozhodoval som sa podľa lokality a ceny, výhodou bola možnosť neskorého check-inu, prípadne storno zdarma, ktoré som 2x aj využil. Minimálnou požiadavkou bola vždy vlastná izba so samostatnou kúpeľňou, bonusom manželská/king size posteľ a vaňa.

(Rodinný penzión v Albánskom Orikume)

Aké bolo najlepšie a naopak najhoršie ubytovanie?
Najlepšie bolo zároveň tým najhorším, a to v poslednú noc za rakúskym Grazom, kedy som prvýkrát spal pod holým nebom na lavičke pred kostolom. Takéto “ubytovanie” som zvolil z viacerých dôvodov. V tú noc som dojazdil až okolo polnoci, avšak na druhý deň som potreboval vyraziť najneskôr ráno o 3:30, pretože plán bol byť doma ešte pred zotmením. Bookovať hotel strácalo význam – celý proces od príchodu večer na hotel po začiatok spánku nikdy nezabral menej ako hodinu, rovnako tak hodinu každé ráno od zobudenia sa po posadenie sa na bicykel. To by aj v tom najlepšom prípade znamenalo najviac hodinu a pol spánku, ktorá by nemala takmer žiaden prínos. Ďalej som si chcel znova vyskúšať spanie vonku, pretože najbližší záťah chcem zvládnuť bez hotelov - so spacákom a karimatkou. V neposlednom rade to bolo akousi spomienkou na druhú noc v Alpách, kedy som vďaka vlastnému pochybeniu takisto spal v tisíc hviezdičkovom hoteli.

(“One million star hotel”)

Ako vyzeral tvoj jedálniček počas celého výjazdu? Stíhal si si dopriať aj klasický teplý obed v reštaurácii?
Najčastejšie som sa stravoval v potravinách, občas formou fastfoodu a na reštauráciu som si kvôli nepretržitej časovej tiesni našiel čas až v slovinskom Bovci. Bežný deň vyzeral približne tak, že hneď po zobudení som vypil fľašu vody. Raňajkoval som v najbližšom supermarkete, keďže nie každé ubytovanie raňajky ponúkalo, respektíve ponúkalo príliš neskoro. Tam som naplnil dres až k prasknutiu tyčinkami a cukríkmi, fľašami s vodou, džúsom, kolou. Na mieste som zjedol nejaké pečivo so šunkou a syrom, ovocie a bol som pripravený pokračovať.

Počas dňa sa to opakovalo niekoľkokrát, s tým, že som jedol to čo mi “zaberalo”, ale hlavne mi to muselo ísť na chuť. Večere boli dosť problematické, keďže som bežne končil po 22.00, kedy reštaurácie už nevaria a obchody sú zatvorené. Aj keď som dorazil skôr, nie vždy bol nejaký obchod nablízku. Jedinou možnosťou teda bolo to, čo mi ostalo v drese, a neraz bola teda na večeru len tyčinka. Celkovo som za 17 dní zjedol približne 100 snickersov a iných tyčiniek, 10 kg gumených medvedíkov, mnoho pečiva, šunky, syra a rôzneho ovocia, zeleniny, niekoľko zmrzlín, kebabov, cheesburgrov, vypil 250 litrov tekutín, z toho asi 80 l kolových nápojov, 15 l ovocných štiav, pár radlerov, čokoládovych mliek a ľadových káv.

(Raňajky v Slovinsku)

Zobral si si so sebou aj niečo špeciálne?
Po minuloročnej amatérskej chybe v Alpách, kedy sa so mnou viezol takmer kilogram izotonického nápoja v prášku, pretože som si myslel, že bez tejto zázračnej chémie nie je možné zvládnuť takú porciu kilometrov, som si tento rok nabalil len šumáky s elektrolytmi a kofeínové tablety pre prípad núdze. Oboje po pár dňoch (takisto ako spomínaný jonťák v Alpách) skončili v koši, pretože chuť tabliet sa mi začala zunovať a účinok kofeínových tabliet som nepociťoval.

Dopustil si sa pri stravovaní nejakého omylu?
Myslím, že nie - telo išlo na všetko. Keď som hladný vletel do potravín, bral som len to, čo mi išlo na chuť. Kombinácia pozostávajúca z pečiva, šunky, syra, zeleniny, nanuku, pomaranča a tyčinky, spláchnuté nealko pivom a ľadovou kávou nebola ničím výnimočným, len bežnou desiatou.

Čo je tvoja jednička v jedálnom lístku, na čom vieš fungovať?
Už pár rokov sú to cukríky Haribo, rôzne čokoládové/orieškové tyčinky a mnou nie tak dávno objavené účinky Coca-Coly, ktorá ma v extrémnych situáciách nikdy nesklame a vždy dobre nakopne.

Koľko kilogramov si schudol?
Približne 5 kilogramov - rovnako ako pred rokom v Alpách. Ale už ich mám naspäť, možno aj dvojnásobne.

Ako si na tom bol po mentálnej stránke?
Byť fit po mentálnej stránke bolo rovnako dôležité ako po tej fyzickej. Ak už bolo po západe slnka a ešte stále som to mal na hotel 80 kilometrov do mierneho stúpania po rozbitej ceste, jediné čo mi ostávalo bolo zaťať zuby a ísť ďalej. Nemyslieť na to, čo je predo mnou, len sa sústrediť na cestu a cieľ. Rovnako tak psychika nemôže pustiť pri stúpaní dlhom 25 kilometrov s priemerným sklonom 7%.

(Stúpanie na Etnu)

Boli aj také chvíle, že si mal chuť zabaliť to?
Krízový bol pre mňa druhý a tretí deň, pretože len jeden deň pred odchodom som začal mať bolesti hrdla, ktoré počas nasledujúcich dní vyústili do vysokých teplôt. Vtedy som uvažoval nad tým, že to zabalím a vrátim sa rovnakou trasou domov. Našťastie horúčka ustúpila a ja som mohol pokračovať ďalej podľa plánu. Neskôr sa okrem vykašliavania hlienov žiadny iný problém neobjavil.

Mal si nejaké iné zdravotné problémy spôsobené toľkými kilometrami v sedle? Mám na mysli chodidlá, kolená, ruky, dlane, chrbát, zadok a pod.?
Z dlhodobých problémov to bol samozrejme zadok, ktorý bol aj napriek komfortnému sedlu, kvalitným nohaviciam, správne nastavenému posedu a každodenným natieraním krémom na to určeným, niekedy od piateho dňa v miestach kontaktu kostí so sedlom zodratý úplne do krvi. Bolesť spôsobenú odreninami a otlakmi som cítil každý deň približne prvých 100 kilometrov, potom som to prestal vnímať. Ďalej to boli zápästia. Rukavicami som ich chránil asi po Grécko, od Talianska som sa cítil lepšie bez nich, ale ani to nebola žiadna výhra, dokonalý cit v rukách sa mi doma vrátil asi až po troch týždňoch. Regenerácia zadku a vlastne celého tela trvala približne rovnako.

Ako často si bojoval s krízami? Keď už nejaká príde, ako, alebo čím sa ju snažíš zažehnať? Jazdíš povedzme so slúchadlami?
Krízy a hlaďáky ma vôbec nepostihli, psychická pohoda je alfou a omegou úspechu, a tak som sa snažil všetky krízové situácie riešiť čo najpokojnejšie. Hlaďákom som sa snažil vyvarovať tak, že vždy som mal so sebou aspoň pol kila rôznych sladkostí, ktoré som konzumoval v dostatočne krátkych intervaloch. So slúchadlami nejazdím vôbec, je pre mňa dôležité počuť čo sa deje navôkol.

Ktorý deň bol pre teba najťažší a prečo?
Najťažšie boli už spomínané dni číslo dva a tri, kedy som vážne rozmýšľal nad ukončením celého výjazdu.

Ktorý kopec bol pre teba najťažší a z akého dôvodu?
Kopce mi problém nerobili, keďže čím bolo stúpanie dlhšie, tým viac som si ho užíval. Čo mi ale robilo vrásky na čele, boli nekonečné roviny pri teplotách cez 35°C. Horúčavy sa so mnou tiahli od začiatku takmer do konca a boli pre mňa najväčšou starosťou. Keďže žijem na Kysuciach a v takýchto extrémoch som tento rok nemal vôbec natrénované, tieto kilometre doslova v pekle boli pre mňa o to náročnejšie. Najväčší extrém boli niektoré časti Talianska, Chorvátska a Albánska, kde boli úseky dlhšie ako 50 kilometrov cez farmárske oblasti, kde okrem polí nebolo vôbec nič. To často viedlo k dehydratácií, nakoľko dva 0,75 l bidony na túto vzdialenosť ani zďaleka nestačili. Našťastie vždy sa skôr či neskôr objavil bar, benzínka, fontána s pitnou vodou alebo potraviny.

(Nakúpené)

Na tripe ti zrejme podľa fotiek ani nepršalo. Aké si mal podmienky čo sa týka počasia?
Dážď problémom nebol, počas sedemnástich dní ma zastihlo asi len päť veľmi krátkych prehánok, ktoré prestali skôr ako som si stihol obliecť nepremokavú bundu. Teploty sa pohybovali v rozmedzí 10°C až 35°C, najnižšie v Rakúsku a Slovinsku no a najteplejšie bolo v Maďarsku, Chorvátsku, Albánsku a Taliansku. Vietor nebol ani raz taký silný, aby mi narobil väčšie ťažkosti.

A čo technické problémy, defekty...?
Technickým problémom som sa snažil predísť už doma, takže som bicykel kompletne rozobral, všetko prečistil, odmastil, namastil, čo bolo potrebné vymenil. Aj napriek tomu som sa nevyhol drobným komplikáciám. Tou najotravnejšou bol praskajúci pedál, ktorý ma sprevádzal od Púchova až do posledného dňa. Technicky ma to nijak neobmedzovalo, ale zvuk prasknutia pri každom jednom zábere počas viac než 5 000 kilometrov vie liezť pekne na nervy. Snažil som sa to opraviť v dvoch servisoch, žiaľ neúspešne. Defekty boli tri, každý iného typu: zapichnutý tŕň, roztrhaná duša z príliš vysokého tlaku v plášťoch a roztavená duša z prehriateho ráfika pri brzdení. Nedostatočný tlak po defekte nebol problémom, keďže fúkam na 7-8 barov a ručná pumpa zvládne údajne 10.

Samozrejme, že takýto tlak je ťažké odhadnúť, a tak som sa dvakrát zastavil v cykloservise prekontrolovať, prípadne zvýšiť tlak. To sa mi aj vypomstilo, keďže pumpa v servise ukazovala menej ako bola reálna hodnota a ja som tam aj napriek môjmu presvedčeniu, že to musí byť minimálne 10, nabomboval 7 barov (podľa pumpy). Tých 10 tam skutočne bolo, keďže ani nie po hodine roztrhalo dušu v zadnom kolese. Tak som pre istotu stiahol tlak aj v prednom kolese, vymenil dušu, nafúkal podľa vlastného úsudku a pokračoval ďalej. Ďalším a zároveň posledným problémom bolo uvoľnené hlavové zloženie, keďže nie všetky cesty mali povrch ako cyklotrasy vo Švajčiarsku. Žiaden veľký problém som nemal, bicykel ma v tomto podržal a nesklamal.


Mohol by si nám heslovite priblížiť súpis všetkých náhradných dielov a nástrojov, ktoré si si so sebou bral?

• Náradie: multikľúč, centrovací kľúč, montpáky, mini pumpa, nitovač reťaze, zdrhovacie pásky, izolačka, sekundové lepidlo, čistiaca kefka, samolepiace záplaty na duše
• Náhradné diely/servis: špice, niple, spojky na reťaz, duša, odmasťovač a olej na reťaz, handra
• Oblečenie: dres, kraťasy, univerzálna bunda proti dažďu a vetru, dva páry ponožiek, ľahké tričko a kraťasy, návleky na ruky/nohy, kompresné návleky na lýtka, zimná čiapka, bandana, rukavice, prilba, cestné tretry, fotochromické okuliare
• Ostatné: predné a zadné svetlo, náhradné batérie, 4-portová nabíjačka, 10,000 mAh powerbank, USB káble, GPS, mobil, náhradné batérie do svetiel/snímačov, hrudný pás, opaľovací krém, krém na sedacie partie, nožničky, zubná kefka, náplaste, ihla a niť, mini statív, handrička na okuliare, gumené krytky na kufre, ZIP sáčky, občiansky preukaz, pas, európsky preukaz poistenca, dve kreditky, hotovosť

Koľko peňazí ťa celý tento záťah vyšiel? Mal si nejakého sponzora?
Celé ma to vyšlo približne 1 000 až 1 200 €. V tom je ubytovanie 400-500 €, strava 400-500 €, spotrebný materiál 100-150 € a ostatné 50-100 €. Sponzora som nemal, ale na ďalší trip sa pokúsim dohodnúť nejaké spolupráce.

Jazdil si v slovenskom reprezentačnom drese, vnímali ľudia to, že si zo Slovenska?
Na to, že som zo Slovenska, vodiči reagovali buď ohľaduplnejším obiehaním, predovšetkým v Maďarsku, prípadne trúbením a následným pozdravom, hlavne v Albánsku a Čiernej Hore. Nikdy som sa kvôli farbám slovenskej trikolóry necítil v nevýhode.

(Maja Thanasit, Albánsko)

A čo najlepší zážitok z cesty?
Ťažko povedať, úžasným zážitkom bola cesta samotná, neviem to rozdeliť na konkrétne situácie.

Druhý pokus, tak čo najhorší zážitok?
Žiaden vyslovene zlý som nemal, snáď len spomeniem pár nepríjemných skúsenosti s vodičmi, ale tie sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. Takmer vždy išlo o nedanie prednosti. V prvom prípade to bolo už na dvadsiatom treťom kilometri v Kotešovej, kedy som nedostal prednosť od protiidúcej policajtky odbočujúcej vľavo. Na mokrej vozovke som to ledva ubrzdil. Ďalší prípad takmer rovnaká situácia: vodič v aute idúcom oproti, odbočujúcom vľavo na parkovisko. Bol z toho skoro karambol, keď som to v rýchlosti okolo 40km/h takmer neubrzdil. Vtedy som si dobre zanadával, pretože som strhol značnú časť dezénu na polovici plášťa a keďže som bol len na Sicílii, musel vydržať ďalších 2 000 kilometrov. Vydržal.

Aké bolo najkrajšie miesto pri ktorom si si povedal, že tá drina za to stála?
Top miestom pre mňa bol vrchol každého dlhšieho stúpania. Nielen, že takéto stúpania sú pre mňa jednou z najzaujímavejších súčastí cyklistiky, ale tiež som si konečne mohol vydýchnuť a kochať sa ohromujúcimi panorámami. Boli to predovšetkým - Kapela a Vratnik v Chorvátsku; Maja Thanasit v Albánsku; Potame, Etna, Monte Triona, Fortino a Bocca Trabaria v Taliansku; Monte Titano v San Maríne; Vršič v Slovinsku a Lubachkogel v Rakúsku.

(Julské Alpy)

Aký to bol pocit, keď si vedel, že domov ti chýba už pár kilometrov?
Pocity boli zmiešané. Na jednej strane som bol šťastný, že som zvládol najnáročnejší etapák v mojom živote, postupne opadával zo mňa všetok stres, napätie. Posledné hodiny som šiel kľudné tempo, každý kilometer som si užíval, už som sa nemusel nikam ponáhľať, stačilo mi prísť domov pred západom slnka. Na druhej strane som pociťoval aj smútok, že už končím, napriek tomu, že to boli dni plné stresu, bolesti, jazdenia za hranicami možností, v časovej tiesni a extrémnych teplotách.

(Chvalabohu alebo aj žiaľbohu, na Slovensku)

Máš nejaké tajné tipy ako zvládať takéto extrémne kilometre toľko dní za sebou?
Základom je mať niečo natrénovane, pevnú vôľu a mať to v hlave všetko dobre usporiadané.

Ak by sa našiel sponzor, išiel by si na RAAM? (Race Across America, najťažšie ultramaratónske cyklistické podujatie, pozn. aut.)
RAAM už nie sú preteky o “jednom mužovi”, ale taktiež o jeho tíme pozostávajúcom z mechanika, maséra, výživového špecialistu, kuchára, navigátora, mentora, fotografa, atď., ktorý mu ide celých 3 000 míľ v karavane/dodávke za kolesom a má v rukách kompletnú réžiu jazdca. Nehovoriac o tom, že pokiaľ chcete štartovať na RAAM-e, potrebujete od sponzorov získať približne 40 000 €. To už pre mňa nemá to čaro, ako keď je všetko len v rukách samotného pretekára, ktorý ide bez akejkoľvek pomoci ďalších osôb, tzv. “self-supported”. Takéto preteky máme aj tu v Európe, je to napríklad Transcontinental.cc, kde pravidlá zakazujú jazdenie so sprievodným vozidlom, v balíku, dokonca akúkoľvek pomoc medzi pretekármi. Všetko jedlo, vodu, nocľah si musí jazdec zabezpečiť sám. Sú to preteky zo západu Európy až po jej východ. Trasa, ktorú si zvolíte, je len na vás, povinné je len prejsť štyrmi kontrolnými bodmi (tento rok je jeden z nich vo Vysokých Tatrách). To sú moje vysnívané preteky, ktorých sa raz stanem súčasťou.

Budeme držať palce. Máš tento rok v pláne ešte niečo podobné? Aké sú tvoje ciele do budúcnosti?
Tento rok sa chystám už teraz v auguste na západ Európy. Čo sa týka budúcnosti, v pláne mám minimálne 5 podobných trás po Európe, ktoré chcem absolvovať v najbližších rokoch. Účasť na spomínanom závode Transcontinental by bola pre mňa obrovskou výzvou a splneným snom.

Máš nejaké vzory?
Nie, nemám žiadne idoly. Len sa snažím byť lepší ako som bol včera.

Používaš nejakú sociálnu sieť, softvér, kde ťa môžeme sledovať?
Áno, som na Strave.

Čitatelia by si radi pozreli celú tvoju púť určite aj na záznamoch z GPS zariadenia s podrobnými údajmi o kilometroch, rýchlosti, prevýšení, tepovej frekvencii, kadencii a pod. Vedel by si nám nejak pomôcť pri hľadaní týchto dôkazov, že si to fakt absolvoval?
Čo sa týka prepojenia na samotné jazdy, tu nájdete prvý týždeň, tu druhý týždeň a tu jazdy z posledného, tretieho týždňa.

Ďakujeme ti za vyčerpávajúce odpovede a budeme držať palce a tešiť sa na tvoje ďalšie dobrodružstvá! Janove dobrodružstvá môžete sledovať aj na Facebook stranke Ján Školník - vytrvalostná cyklistika.

Autori: Dominik Mellen, Martin Bánovský, Jozef Čan