Rumunsko 2017 alebo, ako sme neprešli Rodnu

Rumunsko 2017 alebo, ako sme neprešli Rodnu

jaro1 23.02.2018 15 fotografií   Horska Cyklistika Rumunsko Vylet Cestovat Treking

Do roka a do dňa... presne toľko času uplynulo odvtedy, čo naša noha aj koleso opustilo rumunskú zem a okolnosti opäť priali tomu, aby sme sa sem mohli vrátiť.

 

Sme späť


Posmelení zážitkami z minulého roka a zistením, že nám tu nehrozí žiadne veľké nebezpečenstvo, zakladáme si base camp v mieste, ktoré bolo vlani bodom návratu, vo Viseu de Sus. Cestu do penziónu nám trochu komplikuje uzavreté centrum, kde sa konajú nejaké miestne trhy, a tak je o program na prvý večer postarané. Ochutnávame miestne špeciality v tuhom aj tekutom skupenstve, vychutnávame atmosféru. Na ďalší deň nás čaká úvodná etapa našej expedície. Auto nechávame na pár dní v bezpečí, vo dvore penziónu pod kamerami. Claudio nám zaželá šťastnú cestu a my vyrážame netušiac, že sa čoskoro opäť uvidíme.

Naplánovaný máme prejazd do ďalšieho bodu našej expedície s tým, že časť trasy nám uľahčí miestna atrakcia, horská úzkokoľajná železnica. Ráno vyrážame nabalení na päť dní na stanicu železničky. Preprava bicyklov nie je žiaden problém, naložia ich do „poštového“ vagóna a ide sa. Hneď po tom, ako sa vláčik pohne zo stanice, sprievodkyňa nám podáva informácie o trase a histórii železnice. Z okna pomerne luxusného vozňa sledujeme okolitú krajinu, rieku, lesy. Po viac ako dvoch hodinách cesty s jednou krátkou zastávkou, dorážame do údolia so zastávkou Paltin. Na lúke je množstvo ľudí zo súprav, ktoré sem prišli pred nami. Sprievodkyňa na tabuľu píše čas odjazdu našej súpravy a ide sa venovať svojím ďalším povinnostiam. My intuitívne objavujeme výdajňu stravy. Poslušne sa staviame do radu, aby sme, až na nás príde rad, prišli na to, že sme stáli zbytočne. Jesť nebudeme. Mali sme sa najprv postaviť do oveľa dlhšej rady, tam si zakúpiť akýsi kupón a až potom si opäť vystáť ďalší rad na jedlo. My sme si to skrátili... aj o to jedlo.



Sme tu jediní s bicyklami. Chvíľu si vychutnávame miestny folklór, ktorého hluk určite odplašil medvede až na Ukrajinu, a tak po chvíľke vyrážame v ústrety dobrodružstvám. Rýchlo nachádzame turistickú značku a tetka toaliet nás uisťuje, že tadiaľto prídeme na väčšiu cestu a po nej už dôjdeme do Borse. Lenže tých ciest je v týchto lesoch strašne veľa… Cestou vláčikom sme videli odbočku do doliny, ktorou chceme ísť do Borse a chvíľu zvažujeme, či sa vrátiť chodníčkom popri trati, alebo pôjdeme turistickým chodníkom, keď si už dali tú námahu označiť tu chodník. Ideme chodníkom. Skôr teda tlačíme, keďže šliapať sa to nedá. Vytlačíme teda biky na krásnu vyhliadku, aby sme ich potom mohli tlačiť dole na miesto, kam by sme pohodlne došli chodníčkom popri trati. Odbáčame konečne do doliny na pohodlnú lesnú cestu so šliapateľným stúpaním a užívame si ticho. Len do času, kým sa priblížime k usadlosti a oproti nám vyráža uvítací výbor s vycerenými zubami. Štekajú, aby nás zahnali, ale sú to malé kubatúry, takých sa my nebojíme. Pár pohybov imitujúcich hádzanie kameňov ich dostáva do dostatočnej vzdialenosti. Keď z obydlia (naozaj tomu ťažko dať štatút domu) vyjde ich pán a voľačo na nich zručí, stiahnu sa. My sa len utvrdíme v správnom smere a pokračujeme.



Ford Transit


Aké by to ale bolo krásne a jednoduché, keby sa nám niečo neposr... nepokazilo. Romanov bicykel má problém s pedálom. Uvoľňuje sa. Po čase zisťujeme, že ho už ani nevieme dotiahnúť, pretože je v kľuke zničený závit a pedál už takmer vypadáva. Úplná balada, keď si dvadsať kilometrov od civilizácie. Našťastie sme na kopci, a tak po krátkom zvažovaní ako ďalej, volíme ústup. Cestou sa pokúšame chýbajúci pedál nahradiť niečim ekologickým – konár je však veľmi slabý na to, aby preniesol potrebnú silu. Roman si však nachádza spôsob, ako šliapať s jedným pedálom. Čo na tom, že to vyzerá trochu komicky. Cestou dole sa v duchu modlím, aby sme na trati stretli ešte nejaký vlak. Prejazd dole kopcom okolo obydlia so psami je rýchlejší. Stačí jedna zastávka, krik a beh oproti svorke a už brešú spoza hromady kmeňov. Dorážame k trati a neprejdú hádam ani tri minúty, keď počujeme nejaký hluk. O chvíľku sa zo zákruty vynára niečo, čo sa nedá bežne stretnúť. Ford Transit na koľajniciach. Vlak som ešte nestopoval, ale toto vyzerá ako auto, a tak skúšam palcom hore. A "vlakoauto" zastavilo. Vysvetľujeme mládencovi, aký máme problém a on nám ochotne oznamuje, že zhruba o dvadsať minút pôjde späť a vezme nás. Aleluja, sme zachránení. Koľko tých dvadsať minút trvalo, naozaj neviem, pretože som sa na päť minút natiahol a zdriemol som. Prichádza naše koľajové prepravovadlo, nakladáme biky a nastupujeme. Spoločnosť nám robia miestni turisti. Trať nie je stavaná na vysoké rýchlosti, a tak, keď to rušňovodič osolí na nejakú tridsiatku, hlavy nám lietajú zo strany na stranu ako fanúškom na metalových koncertoch.



Dorážame do Viseu de Sus. Plán musíme zmeniť, a tak voláme Claudiovi, aké sú tu možnosti opravy biku. Najbližšia predajňa a servis, o ktorej vieme, je v Baia Mare a zajtra je nedeľa. Claudio nás však privedie k miestnemu šamanovi skrz opravy všetkého možného aj nemožného. Šaman je s prvým kúzlom, opravou pedálu, ktorý nedrží v kľuke, hotový pomerne rýchlo a vyzerá to tak, že by to mohlo vydržať plánovanú hrebeňovku, a tak požiadame aj o druhé kúzlo. Preventívne, čo ak by aj druhý pedál. Aj to je hotové v priebehu pár minút a vyzerá to tak, že sme naďabili na scestovaného šamana, keďže si zapýtal celkom dosť za dva ťahy flexou a dva zvary. No zabudol som na matice a pérové podložky . Preto asi tá cena. Plán meníme a vyrážame autom do Borse, nad ktorou sa týči náš zajtrajší cieľ – Pietrosul Rodnei. Ubytovanie nás veľmi neoslnilo, ale jedna noc sa dá vydržať aj v senníku. Tento mal aj sprchu. Ráno vyrážame za úsvitu a auto nechávame pred policajnou stanicou. Policajt nám ešte radí preparkovať na miesto pod kamerami, aby naň videli. Zaželá nám šťastnú cestu a my vyrážame spokojní, že pár dní tu auto bude pekne pod dozorom. Dúfajúc, že všetká smola, čo sa na nás mala nalepiť, bola tá včerajšia, vyrážame. Že auto čoskoro uvidíme, nám vôbec ani nenapadlo. Veď šaman povedal, že sa to zlomiť nedá a čo iné, by nás ešte mohlo prekvapiť.



Dnešný plán je dostať sa na vrchol Pietrosulu a hrebeňom pohoria Rodna sa dostať do rovnomennej dediny. Máme dve varianty, dlhšiu a kratšiu. Tretiu nemáme, lebo ju nepotrebujeme... zatiaľ. Podľa situácie hore sa rozhodneme. Meteošamani veštia krásne počasie, tak veríme, že nám to nič neprekazí. Mestečko ešte spí, je nedeľa skoro ráno a my smerujeme k prístupovej ceste, ktorá vedie k meteorologickej stanici, ktorá je umiestnená pod vrcholom Pietrosulu, zhruba vo výške 1 800 m n.m. Cesta je spočiatku asfaltová so šliapateľným stúpaním. Pedále držia a my postupujeme nahor. Postupne sa cesta mení na šliapateľnú kamenistú a potom zmení na tlačiteľnú kamenistú, aby sa v jej úplnom závere zmenila na nositeľnú kamenistú. Pred obedom dorážame ku stanici a obedovať sa chystáme pri plese. Je tu aj pár turistov, aj jeden otužilec, ktorý si v ňom zaplával. Dopĺňame vodu z prameňa, pretože nás čaká ešte vyše 500 výškových metrov a určite ešte niečo vypotíme. Mňa pri pohľade na stenu, po ktorej traverzuje chodník, prechádzajú chúťky na hrebeňovku, ale keď už si dal Roman kvôli tomu vyrobiť u šamana nové osky do pedálov, tak ho nechcem sklamať. Pár pohľadov ďalekohľadom na pohybujúce sa bodky vo výške a diaľke, meditácia s pohľadom upretým na Romanove pedále a ide sa na to.



"Big respect"


Už pri plese si nás ľudia tak trochu divne obzerali. Opäť tu nik iný s bicyklami nebol. Cestou hore nás príležitostne obiehajú turisti bez bicyklov a mnohí vyjadrujú "big respect". Čo iné sa dá vyjadriť dvom bláznom, ktorí teperia batohy a bicykel tam, kam sa dá horko-ťažko vyteperiť aj bez toho. Bláznov netreba dráždiť, musí sa s nimi citlivo. A na dôvažok sa to nedá na biku vôbec ísť. Väčšinou tlačiť, niekedy nosiť a občas ťahať. Pár miest tam síce šliapateľných bolo, ale pohľad dole prudkým svahom ma odstavil od chuti, čo i len sadnúť na bike. Pár minút pred treťou dosahujeme sedlo pod vrcholom. Ja sa vzdávam možnosti vrcholovej fotografie s bikom, radšej si ušetrím sily na ďalšiu cestu. Roman si ale tých pár výškových metrov naviac doprial. Veľa bláznov tam s bikami asi nebolo. Tak to treba zvečniť . Kocháme sa výhľadmi doďaleka, výhľadom na hlavný hrebeň pohoria Rodna, na severe ukrajinskú Hoverlu. Dalo by sa tam sedieť dlho, ale ešte nás čaká kus cesty. Doplníme energiu, tekutiny a ide sa ďalej, keďže naše optimistické plány narúša pokročilý čas, volíme kratšiu cestu do Rodny. Úvodná časť zjazdu vyzerá sľubne a ďalej si nejak poradíme. Veď, tlačenie sme trénovali celé dopoludnie a trochu aj po obede.



Avšak hneď prvý traverz vrchu Buhaiescu Mare je tak náročný, že nám uberá veľa síl a aj času. Druhý traverz menšieho Buhaiescu Mic nás dáva opäť do stavu, že je nutné prehodnotiť cestu ďalej po hrebeni a vymyslieť niečo menej náročné. Oba traverzy sú dosť náročné aj bez bicyklov. Tie momentálne situáciu len poriadne komplikujú. V mape nachádzame cestu nadol do Borse, ale až po zdolaní tretieho traverzu. Tiež nebol zjazdný na biku. Niekto si nosí so sebou na túry trekingové palice, my sme si doniesli bicykle. Konečne prichádzame na miesto, kde sa už na bike dá nasadnúť a užiť si vysokohorskej bikovačky. Spúšťame sa do sedla, odkiaľ smerom na sever vedie dole cesta, ktorou sa chceme dostať do Borse. A je zjazdná. Pár kilometrov po hrebeni nám ubralo veľa síl, a tak si dávame pauzu. Tak trochu závidíme pastierovi, ktorý okolo nás bezstarostne ženie stádo oviec. Z hora vidíme dole pri plese táboriť nejakých turistov, cesta vedie okolo nich, ale my nestavíme, máme spoždení .



Prefrčíme cez prvý brod (dnes ich ešte bude dosť ) a upaľujeme po dobre zjazdnej ceste nadol. Roman je kus predo mnou, keď tu zrazu počujem divoký štekot. Podľa hlasov to odhadujem na kaliber psa či medveďobijca. Obydlie žiadne. Psi pred nami, psi napravo, psi naľavo. Všetky vo veľkosti poníka – statné ovčiarske psi, strážiace salaš, ktorý bol schovaný za horizontom. Jeden zmrd zľava sa pokúša dostať za nás. Tu už končia srandy a aj môj pozitívny vzťah k psom. Toto sú beštie, čo nás chcú zožrať. Slzáky pripravené, ale skúsim to najprv stredne veľkým šutrom trafiť neďaleko od toho taktika, čo nám chcel odrezať únikovú cestu. Zabralo to. Zrejme už vo svojom psom živote pár šutrov schytal, a tak sa sťahuje. To už ale na náš krik vylieza zo salaša bača aj s veľkou palicou a máva ňou napravo aj naľavo. Niečo na nich kričí a psi sa rozostupia. Zrejme to bol povel – vytvorte koridor. To nám umožňuje prejsť v koridore štekajúcich psov. Aj by sme ochutnali absolútne bio - syr, mlieko, ale tlačí nás čas, a tak musíme postupovať ďalej. Denného svetla už veľa nezostáva a nevieme celkom určite, čo nás ďalej čaká. Z úctivej vzdialenosti ešte spočítame stále štekajúce psi. Bolo ich 11 alebo 12? Nabudúce berieme slzák vo veľkosti hasičáku. Tie naše kabelkové by tu asi veľmi nepomohli.



Cesta stále smeruje nadol, pretína potôčik a sme v pohode, pretože nám do Borse chýba len nejakých desať kilometrov, dole kopcom. No po čase sa cesta zmení na chodníček a aj ten sa miestami stráca v trávnatom poraste. Keď už konečne dosiahneme hranicu lesa, situácia sa skomplikuje viac, pretože hľadanie chodníčka nám komplikujú stromy a aj čoraz príkrejší svah. Párkrát chodník aj úplne stratíme a ideme len podľa linky nakreslenej na mape v navigácii. Sledujeme ju ako našu, momentálne jedinú nádej, ktorá nás dovedie do civilizácie. Po čase skončia lúky a čistinky a my prichádzame k hradbe zo smrekov, pod ktorými je veľmi prudký svah. Linka na mape však ukazuje tade. Niet veľmi na výber, a tak ju nasledujeme. Kľučkujeme pomedzi stromy, vyhýbame sa nízkym vetvám, ktoré nás škriabu a niektoré sa aj snažia vyklať nám oči. To všetko na prelome šera do tmy. Je nutné byť veľmi opatrný, pretože tu by sme sa žiadnej pomoci nedovolali. Zatiaľ nikto nevyslovil nahlas návrh, aby sme sa niekde utáborili a prečkali noc, ale obaja sme nad tým v tichu premýšľali. Neboli sme totiž vybavení na nocľah v prírode. Ale vzhľadom na počasie, by to snáď až taký problém nebol.



Prúser a k tomu tma


Hlavným naším momentálnym cieľom je dostať sa dole k potoku, ktorý síce počujeme, ale nevidíme. Tam je podľa mapy chodník, ktorý sa napája na cestu a tá smeruje do Borse. Máme už toho obaja dosť, terén je náročný, je nutné si dávať veľký pozor, svetla je každou minútou menej a menej, a tak aj nálada nie je práve najveselšia. V tom najstrmšom teréne, pod smrekmi, kde niet žiadnej známky po chodníku, ani po tom, že by tadiaľ niekto niekedy prešiel, nachádza Roman v ihličí obal od margotky. Dvaja magori, ktorí podcenili hory, precenili seba, nájdu stratení v karpatských lesoch obal od tyčinky, ktorú tam evidentne zanechali krajania, ktorí sa pravdepodobne pokúsili o niečo podobné. Predpokladáme, že bez bicyklov. To nám dodáva toľko síl, akoby sme si po dve margotky dali my a zostupujeme ďalej. Nachádzame chodník a v duchu sa už tešíme, ako sa už len budem spúšťať dole. Že nám jeden kilometer potrvá aj vyše hodiny, to určite nenapadlo ani jednému z nás. Mám v batohu Solarstorm, Roman tiež nejaké svietidlo, a tak už by to mohla byť malina. Je už takmer tma, a tak prehrabem batoh, vyberiem baterypack, aby som zistil, že Solarstormom svietiť nebudeme. Včera som ho totiž použil na dobitie mobilov, cez noc zabudol dobiť a aj počas dnešného dňa naň bol napojený mobil číslo dva. Prúser. A k tomu tma.



Ale aspoň mám nabitý mobil a môžem si ním svietiť. Po celkom pohodlnom chodníku si to za svetiel mobilu a nejakého svietidla šinieme peši dole. O pravidelné zvýšenie, už aj tak dosť vysokej hladiny adrenalínu, sa postarali pedále. Nie tie Romanove, tie sa postarali o zábavu včera, ale moje. Aj cestou nahor sa mi pri tlačení snažili do lýtok niečo vydlabať a tvrdohlavo v tom pokračujú aj cestou dole. A tak medvede nemusíme plašiť, určite ušli, počujúc moje nepublikovateľné ódy na všetky pedále sveta. Chodník prichádza k potoku, teraz skôr už k riečke a cesta pokračuje na druhej strane. Je nutné brodiť. Voda je svieža, ako sa na horskú riečku patrí. To sa párkrát zopakuje a ja už nevládzem hľadať miesto, kde sa veľmi nenamočím, idem najkratšou cestou. Po čase, za úplnej tmy, prichádzame na miesto, kde sa riečka rozvetvuje asi na štyri prúdy a my končíme bezradne na jednom z ostrovčekov. Chodník sa nám stratil a v biednom svetle, ktoré máme, sa nám pokračovanie nedarí nájsť. Celé to ešte komplikujú popadané stromy a bicykle. Keď sa nám podarí pretlačiť bicykle na druhú stranu, kde sme podľa mapy mali nájsť pokračovanie chodníka, zisťujeme, že tam žiadny chodník nie je.

Nechávame bicykle tam a ideme hľadať chodník. Párkrát sme prebrodili niektoré z ramien riečky a konečne sme chodník našli. Akurát sme z toho tak dezorientovaní, že teraz nevieme, kde máme bicykle. Na ďalšiu polhodinku o zábavu postarané. Po chvíli hľadania nás humor prechádza. V duchu si nadávam že sme nenechali aspoň červené blikačky zapnuté. V navigácii mám našťastie zapnuté nahrávanie trasy, a tak po chvíli bicykle nachádzame a potom nachádzame aj chodník. Je pred polnocou, keď sa konečne chodník zmení na cestu a aj keď tá niekoľkokrát križuje riečku, sme radi, že to najhoršie máme za sebou. Nevadí ani to, že pri brodení voda siaha takmer po kolená. Cesta sa po čase zmení na v pohode jazditeľnú, a tak sa za svetla z mobilu spúšťame do Borse. Deň však ešte nekončí, ešte je treba vyriešiť zopár úloh. Plán je dostať sa k autu a potom poriešiť ubytovanie. Cestu nám skríži otvorená „óemfauka“ a my si môžeme dať popolnočnú kávu, čaj, muffiny, bagetu, minerálku, keksíky, akoby sme z hôr prišli.



Našťastie, cesta k nášmu autu je dole kopcom, osvetlená, a tak sa už nemusíme namáhať. Cestou prichádzame k motelu, kde by sme sa aj ubytovali, tak ako sme, ale motel je zamknutý a na telefónnom čísle, ktoré je uvedené na dverách sme vzbudili človeka, ktorý anglicky nerozumie. On nemá biznis a my nocľah. Takže smerujeme k autu. Nakladáme biky, batohy a narýchlo cez net zisťujeme ďalšie ubytovacie možnosti a aj sa nám podarí dovolať sa a zabezpečiť si tak spánok v posteli. Ide sa smer hotel Victoria. Navigácia nás k nemu vedie po hlavnej ceste a v istom momente zavelí odbočiť do úzkej uličky, ktorá stúpa smerom nahor. Nerozmýšľame, sme už veľmi unavení, len sledujeme na displeji vlniacu sa cestu, keď tu zrazu navigácia zahlási – ste v cieli vašej cesty, váš cieľ sa nachádza napravo. No a tam stojí drevená stodola. To by ani nevadilo, len ten nápis Victoria a recepcia nám tam chýbali. Pomedzi stromy, ale dole v doline Roman vidí svetlá a osvetlená stavba vyzerá ako hotel, a tak smerujeme tam. Vypíšeme prihlasovaciu kartu, dostávame kľúče od izby s tým, že check out nechajú na nás a ideme do postele. Po dvadsiatich dvoch hodinách na nohách, najvyšší čas. Ráno, teda po prebudení okolo obeda, si zabezpečíme nocľah aj na ďalšiu noc v tej istej posteli a regenerovať ideme na miestne kúpalisko, ktoré je dnes takmer prázdne. Jacuzzi, bazén s teplou slanou vodou a vôbec voda ako taká, nám po včerajšom masakri padnú vhod. Ani plávať sa nám nechce, len si tak rochníme vo vode a na lehátku. Spriadame nové plány na ďalšie dni, keďže sme náš pôvodný plán včera museli opäť trochu upraviť.



Recepčný nám poradil navštíviť najvyšší rumunský vodopád – Cascada Cailor, ku ktorému vedie lanovka, ale vraj sa tam dá pohodlne dostať zo sedla Prislop aj na bikoch. Pohodlne v porovnaní zo včerajškom už musí byť takmer všetko, kam sa dostalo viac ako dvadsať ľudí na bikoch . Cestou, ktorá je v rekonštrukcii, rozumej rozdrbaná ešte viac ako od bežnej premávky, stúpame do sedla Prislop. Tu sa nachádza aj kláštor pravoslávnych mníchov a kúsok od neho je parkovisko, kde nechávame auto a vydávame sa k vodopádom. Cesta mierne stúpa, nie je potrebné tlačiť, počasie ako z katalógu. Čo viac duša bikera potrebuje. Cestou stretávame miestneho cykloturistu na cesťáku, ovešanom brašňami, ktorý už má návštevu vodopádov za sebou. Cesta sa vlní a ponúka nádherné výhľady do dolín, na salaše, stáda pasúcich sa oviec. Kým dôjdeme k odbočke k vodopádom, ticho, ktoré tu je až počuť, preruší niekoľkokrát silná rana. Pohľad na krásnu modrú oblohu prezrádza tréning rumunských pilotov a na bielej čiare na oblohe je viditeľné miesto, kde pilot prekonal rýchlosť zvuku.



Keď prídeme k odbočke k vodopádom, dôkladnejšie preštudujeme mapu a keď zistíme, že by nás to stálo 300 výškových metrov, ktoré by sme museli znova nastúpať, volíme pohľad na padajúcu vodu cez šošovky ďalekohľadu. Cesta ďalej pokračuje smerom k plesu – Lacul Stiol. Volíme teda zmenu plánu a ideme sa pozrieť tam. Na brehoch plesa sa pasú kravy, ovce. Tie sme voľne sa pohybujúce stretali aj cestou k plesu. V tieni veľkého balvanu sa ukladáme k poludňajšej sieste. Obdivujeme prekrásnu prírodu, pasieme sa na borievkach. Cesta späť je už len dole kopcom a nám zostávajú posledné chvíle pod týmito kopcami, posledných pár pohľadov do dolín. Ďalej nás už čaká len cesta do Targu Mures, kde máme ubytovanie na poslednú noc v Rumunsku. Večer si ešte spestríme návštevou v bare u kamošky z minulého roka a večerou v pizzeri, kde nám urobili pizzu ako koleso od traktora . Ráno nás už čaká len cesta cez Maďarsko domov.



Zážitky nepochádzajú z komfortných zón


Boli to dni plné zmien, bol aj deň, keď sme si siahli na dno svojich síl a preverili si svoje limity, dni plné krásnych výhľadov, aj fyzického vyčerpania, ale skvelé zážitky nepochádzajú z komfortných zón...
 

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Zďieľaj ho:
Buď naším fanúšikom:
Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

MTBIKER shop (Výber z produktov v kategórii Komponenty ~ Pedále):

Prejsť do shopu (Komponenty ~ Pedále)

Komentáre

Momentálne sa tu nenachádza žiaden komentár. Môžeš však zanechať Tvoj komentár:

Pridaj komentár