Vyborne, jednoduche zhrnutie. Skoda ze kazdy druhy slovak aj tak nepochopi
https://dennikn.sk/3206438/elektromobilne-sny/Iba vycuc:
Podľa Útvaru hodnoty za peniaze musí byť nízky nárast počtu elektromobilov úplná ekonomická záhada. V ich štúdii Dekarbonizácia slovenskej ekonomiky tvrdia, že vlastníctvo elektroauta sa oplatí už po štyroch rokoch prevádzky. Keďže nemáme dôvod predpokladať, že ľudia a firmy by si nechali ujsť na zemi ležiaci zisk, zjavne v ich analýze chýbajú náklady a dôvody, ktoré spotrebitelia považujú za podstatné. Môžeme ich rozdeliť do dvoch skupín.
Tá prvá je menej významná. Je ňou kombinácia neochoty zmeniť správanie, strach z nových technológií a nízka vyspelosť trhu s nabíjaním. Áno, päťminútová zastávka na benzín, ktorá nevyžaduje žiadne plánovanie a hľadanie neobsadenej pumpy, je komfort, ktorého sa ľudia neradi vzdávajú. Rovnako ako pocitu (!), že do Chorvátska sa dá dôjsť na jednu nádrž aj z Dolného Kubína. Nehovoriac o veľkej časti populácie, ktorej sa nechce ešte aj na auto používať telefón a maturovať pred neznámou nabíjačkou, ktorú apku ešte doinštalovať, koľko bude vlastne nabíjanie stáť a trvať.
Kombinácia panelákového bytu a elektroauta je komplikácia, ktorá niekedy nemá riešenie. Toto sú pôrodné bolesti elektromobility, ktoré, prirodzene, vyrieši trh a čas. Predbiehanie tohto prirodzeného, učiaceho procesu je veľmi drahé a daňovo nespravodlivé – prípadné dotácie na elektroautá skončia v peňaženkách ľudí s vysoko nadpriemernými príjmami. Keď už chce štátny úradník dotovať, mal by sa sústrediť práve na infraštruktúru, z ktorej nakoniec budú profitovať všetci.
Druhým dôvodom je cena. Elektromobily môžu byť dnes finančne výhodné pre tých, ktorí si môžu dovoliť kúpiť auto za viac ako 40-tisíc eur a najazdia veľa kilometrov. Pod výhodnosťou pritom myslím dlhodobý rozpočet celkových nákladov, ktorý zahrňuje aj náklady na spotrebu a údržbu. Takúto kalkuláciu si bežná domácnosť ani zďaleka nemôže dovoliť. Vysoká obstarávacia cena je jednoducho pre mnohých neprekonateľnou prekážkou. Aj keď sa človek oprostí od istých špecifík dizajnu a obmedzení najlacnejších elektroáut vyrábaných v Rumunsku, ich cena je dvakrát vyššia ako cena nízkonákladového etalónu z Mladej Boleslavi, resp. trikrát vyššia ako cena obstojného auta z bazáru, s ktorým sa dá krásne jazdiť ešte desať rokov.
Kúpna sila mediánového príjmu vyspelých krajín západnej Európy je dva- až trikrát vyššia ako na Slovensku. Nedáva zmysel, aby nízkopríjmové krajiny financovali začínajúce technológie. Pre slovenské domácnosti je v priemere potrebnejšie investovať do zateplenia či alternatívneho kúrenia ako do elektroáut.
Neefektivita dotácií
K ekonomickej neefektivite dotácií elektromobilov ešte jedno prirovnanie. Miliardová podpora elektrifikácie výroby železa v Košiciach by v podstate z roka na rok znížila slovenské emisie skoro o pätinu. Rovnaká suma by pri dotácii päťtisíc eur na elektromobil znížila emisie krajiny zhruba dvadsaťkrát menej.
Tak ako pri plazmových obrazovkách, chytrých mobiloch, tak aj v prípade elektromobilov by mali vyššiu úvodnú cenu zaplatiť spotrebitelia najbohatších ekonomík. Až keď vznikne aký-taký trh s ojazdenými elektroautami, až potom sa na rad dostanú domácnosti z krajín, ako je Slovensko. Pevne verím, že rastúci dopyt a trh časom vyriešia súčasný nedostatok surovín na ich výrobu a technologické zlepšenia prinesú zaujímavé ponuky aj v segmente malých lacných áut. Urýchliť tento proces sa však slovenskými dotáciami nedá, boli by to len drahé politické gestá.