Cyklistika očami mladej pretekárky - čo všetko mi vzala a čo dala?

Aké je to byť mladou babou, ktorá balansuje preteky, tréning, sociálny život a školu? Pre začiatok by som vám rada opísala, ako som sa k pretekaniu dostala a ako mi to zmenilo život.

Cyklistike sa nevenujem veľmi dlho. Pretekám len 3. rok a dostala som sa k tomu čistou náhodou. Otcov kamarát ma presvedčil, aby som skúsila kritérium v Dudinciach a hneď bolo jasné, že to nebudú moje posledné preteky. Tento šport sa v mojich očiach zrazu úplne zmenil. Už to neboli iba výlety a naháňačky s kamarátmi môjho otca z nášho klubu. Zrazu to bolo niečo viac, niečo vážnejšie a dôležitejšie, komplexnejšie a náročnejšie, ale hlavne nové a vzrušujúce. Dovtedy som si myslela, že o cyklistike už viem všetko, čo sa dá, poznala som predsa Sagana a vedela som, že víťaz Tour de France nosí žltý dres. Čo som však nevedela, bolo to, že svet mládežníckej cyklistiky ma bude aj po niekoľkých rokoch stále prekvapovať a vždy sa budem učiť nové veci.

Ja nie som jediná?

Najväčšou novinkou pre mňa bolo nebyť jedinou cyklistkou môjho veku v širokom okolí. Dostala som tak zrazu možnosť porovnať sa s niekým, kto nemal o 30 rokov a 30 kg viac ako ja. Jasné, poteším sa vždy, keď do kopca utrhnem dospelého chlapa, ale trikrát krajšie je pre mňa utrhnúť súperku. Avšak zistila som aj, že nás vôbec nie je veľa.

Vďaka tomu sa všetky do jednej navzájom poznáme, je jedno, či je niekto silný, slabý alebo chodí len na polovicu pretekov, proste o sebe vieme. Jasné, nie sme všetky najlepšie kamarátky, veď baby už sú také, ale ani sa naschvál nezhadzujeme z bicyklov. Teda aspoň myslím.


Keď nad tým tak rozmýšľam, som jediná juniorka v celom Trnavskom kraji. No úprimne, zvyšok Slovenska na tom tiež nie je bohvieako. Junioriek je momentálne na Slovensku asi 12 a to ešte neviem, koľko z nich prežilo zimu, pretože medzi sezónami s cyklistikou vždy skončia aspoň dve. A teraz z toho spravte balík. Preto nás vždy hodia k chalanom a potom sa tým dievčatám ani nečudujem, že skončili. Kto sa má naháňať s balíkom plným namakaných dupačov?


Občas mám pocit, akoby sa na dievčatá zabúdalo. Akoby moje úspechy medzi dievčatami boli menej ako úspechy chlapca. Vždy keď sa mi minulú sezónu podarila bedňa, alebo nejaký úspech, mala som pocit, že to bolo len vďaka malej konkurencii. Cítila som sa, akoby som nebola dosť dobrá. A spočiatku ma to dosť zasiahlo.

Potom som si však uvedomila, že jediným liekom je začať viac makať. Pretože na to, aby stúpala úroveň ženskej cyklistiky, musí stúpať aj kvalita pretekárok. Z niečoho, čo ma demotivovalo, pre mňa vznikla ďalšia hnacia sila.

Treba aj zamakať

Asi najväčšia zmena prišla v tréningu. Začala som trénovať systematicky, chodiť na veľa sústredení a HLAVNE, snažiť sa získať čo najviac štartov. Tie sú pre začiatočníka základom, pretože nič nie je lepším tréningom než preteky. Napríklad za sezónu 2019 som na štarte stála 88-krát. Nie, nesrandujem ani neklamem.

Sústredení som absolvovala 9. Niektoré na ceste, iné na dráhe alebo na bežkách. Takéto náhle zaťaženie dokáže byť na človeka dosť. Prvý rok som absolvovala možno polovicu pretekov ako v roku 2019 a aj napriek tomu som mala pocit, že pretekám každý víkend.


Bola som psychicky aj fyzicky unavená. Nevedela som si predstaviť, že by som mala jazdiť ešte viac. No a to som bola ešte len kadetka a oproti dnešku som trénovala asi o polovicu menej. Nerobila som nič navyše, žiadna posilňovňa, plávanie, nič. Iba som jazdila na bicykli a cítila sa, akoby som nič iné ani nerobila.

Úprimne, keby som dnes trénovala tak ako vtedy, asi by som mala pocit, že mám všetok voľný čas na svete. Vtedy som mala skôr pocit, že voľný čas je len nejaký mýtus. Ale zaťala som sa a postupne som sa naučila rozvrhnúť si čas aj energiu tak, aby som všetko zvládla.

Cyklistika mi pomohla stať sa lepším a zodpovednejším človekom. Naučila som sa, že ak niečo chcem, musím preto pracovať, snažiť sa, proste zamakať. No a keď niečo veľmi chcete a veľmi vás to baví, tak dokážete prižmúriť oko nad tým, koľko síl vás to bude stáť. A že ma tá cyklistika stojí síl.

A kamaráti?

Ako som už spomínala, môj voľný čas akoby prestal existovať. Nechcem byť dramatická, ale budem, lebo ja aj moji kamaráti bez dvoch kolies sme už naozaj pobúrení z toho, ako málo sa vídavame. Našla som síce plno nových, takých čo mi rozumejú, keď im 15 minút živo vykladám priebeh 7-minútovej časovky do vrchu, no občas sa chce človek porozprávať aj o niečom inom. Každý víkend, ktorý bol kedysi strávený s kamarátmi, je zrazu zaplnený pretekmi alebo sústredeniami.

A ak náhodu nie je ani jedno z toho, tak trénovať sa stále musí. A trepať sa autobusom niekam neviem kam po 3 hodinách v sedle sa nechce asi nikomu. Na druhej strane, s mojimi kamarátmi z prostredia cyklistiky som skoro každý deň, trávime spolu celé dni na tréningoch, sústredeniach a pretekoch. Keď raz prestanem pretekať, budú mi chýbať asi najviac zo všetkého.

Škola, aj tam treba chodiť

No čo si budeme klamať, s takým množstvom sústredení a pretekov, čo mávam, sa do nej moc nenachodím. Keď som zrazu začala v škole tráviť asi o polovicu času menej ako predtým, trochu som sa bála svojich výsledkov. Zistila som však, že sa to všetko dá parádne zvládnuť.


Naučila som sa zorganizovať si čas a trochu sa zaťať, škole sa teraz venujem ešte asi viac ako predtým. Dokonca aj známky mám lepšie ako 3-4 roky dozadu. Učiť sa v nedeľu večer niekde v aute biológiu je síce otrava, ale môžem si za to sama. Nemala som ísť na gympel. Hlavné však je, že známky netrpia a to, že občas v pondelok na prvej hodine zaspávam, je len malý detail.


A čo vy? Ako ste sa k cyklistike dostali a ako ovplyvňuje váš život? Rada si to v komentároch prečítam, ako to zvládate vy alebo vaše deti, ktoré jazdia. Nabudúce by som sa rada hlbšie ponorila do sveta tréningu a pretekov, takže ak by vás zaujímalo niečo špecifické, dajte mi určite vedieť dole v komentároch.