Najťažšie stúpanie k horskej chate?

„Legendy“ vravia, že za 20 rokov sem vyšiel v sedle bicykla vraj iba jeden človek. Neviem, kde je pravda, no stúpanie k chate Plesnivec je doslova pre labužníkov a trochu tomu aj verím...

Dlho som si myslel, že legendárny záver k Chate pod Suchým, čo sa týka náročnosti, nič tak ľahko neprekoná. Síce sa pred 2 rokmi spravila nová zvážnica, ktorá tento úsek obchádza, a táto lahôdka je už čisto pre bláznov...no aj tak. Vlastne celá cyklotrasa smerom zo Strečna na chatu je jeden veľký žart, ktorý nikto z okolia reálne nechodí, jazdí sa z Varína. Ale odbáčam od témy, podstatné je, že k Chate pod Suchým sa dostanete aj inak a dôvod „hardcore“ verzie tak stráca význam .


No v roku 2019, po dlhom Horalovi, ideme s Lenkou na výlet do Belianskych Tatier (tiež nápad na dokonalú svalovicu), práve ku chate Plesnivec a ďalej k Bielemu plesu. V mape si všimnem, že k chate vedie aj „C“, ale po 130 km maratóne ma absolútne nezaujíma. Tento rok sa opäť vydávame na túru do Belianok, ktorú ste tu aj mohli vidieť na kanáli MTHIKER, no a keď dávam oddych na chate, vidím záver cyklotrasy a prehodnocujem plán zostupu. Idem si ju obzrieť a po ceste nadol Lenke asi 3x vravím, že sem musíme prísť s Adamom čo najskôr. Neubehne ani týždeň a sme tu. Prostredie, jeseň, záver k chate a hlavne TEN kopec...myslím, že najlepšie všetko pochopíte vo videu.

Parametre nie sú všetko

Keď sa človek pozrie zbežne na parametre, nemusí ísť hneď do kolien. Od rázcestníka sú to len 2,91 km, nejakých 411 výškových metrov a priemer okolo 14,1 %. Lenže potom si všimnete, že profil ide hore akosi exponenciálne a posledné 2 km už majú priemer 17 %. A to hlavné...zabudnite na alpské šotolinky, synonymom je skôr spojenie „slovenský kameňolom". Keď sa všetko sčíta, vo výsledku máme skutočnú MTB uphill výzvu .

Dá sa to vôbec vyšliapať

Je možné, že hocikde za dedinou viete nájsť strmý kopec plný kameňov, ale ťažko bude na vrchole čakať príjemné posedenie, horská chata, Belianske Tatry a buchty...

Rovnako otázka, pre ktorú som sa do Tatier vybral. Zaujímalo ma, či je vôbec možné vyjsť hore v sedle biku...teda takého bez pohonu . Nakoniec som musel na pár krátkych miestach dole, no zvolil som inú stratégiu. Išiel som v tempe odspodu, zaujímal ma hlavne celkový čas. Tým pádom mi v kľúčových miestach (esíčko okolo prameňov) chýbali extra sily, pretože bez toho, aby ste udržali aspoň nejakú „rýchlosť“, nemáte šancu. Tu ukazuje sklon dokonca cez 30 % a hlavne ešte pred tým čaká cca 700 m dlhá pasáž, kde sú čísla neraz cez 20 % a hlavne stále po šutroch.


Bonusom bol poprašok snehu na guľatých brvnách, popod ktoré ide prebytočná voda. Ale vyjsť sa tie miesta dajú, len zvyšok treba isť totálne na pohodu a maximálne šetriť. Ale keď sa už prebojujete do záverečných serpentín, pochopíte, prečo sa sem oplatí prísť. Najskôr vás privíta akási alej, teraz na jeseň dokonale vyfarbená..jediná škoda, že nám nezasvietilo slnko, to by ste ešte len videli farbičky.


No a potom čaká poriadny „switchback“, ktorý vás nasmeruje k chate vo výške 1 290 m n. m. a nad ňou tzv. Skalné vráta. Zrejme najviac charakteristická časť Belianskych Tatier. Ani tu ešte zďaleka nemáte vyhraté, ale proti sekcii predtým už „nebe a dudy“.


Takže aspoň dôvod niekedy zase skúsiť...niekde som počul, že za 20 rokov tam v sedle komplet vyššiel iba jeden. To hovoria legendy, resp. chatár .

Tlaky a technika

Podobné extrémne stúpania sú výborné na to, aby si človek opäť potvrdil „teóriu“. Totiž aj ten najväčší odporca bezdušákov by tu podľa mňa musel uznať ich obrovské výhody. Maxxis Ikon rozhodne nepatrí medzi extra „záberovú“ gumu, no nízky tlak okolo 1,2 bar spravil divy a koleso držalo ako pribité.


Samozrejme to môžete aj s dušami, ale ťažko si to s nimi potom pustíte aj rýchlo nadol . No a samozrejme technika, pričom práve pri podobných výjazdoch ma po nohách asi najviac bolia chrbtové svaly. Pri tom, ako ste skrčený nad rajdami, treba zároveň priťahovať riaditká k sebe, pričom sila sa cez sedlo (v podstate páka) prenesie na zadné koleso a trakcia je potom niekde úplne inde. Viac nájdete aj v našom staršom videjku a je úplne jedno, či idete na ebiku, alebo čisto za svoje. Bez techniky sa hore nevyškriabete ani s motorom.

Takže, prečo sa sem vôbec trepať?

Možno si teraz kladiete otázku, či sa vôbec na chatu Plesnivec oplatí s bikom. Ako hovorím vo videu, na rodinný výlet, či „pohodičku" s priateľkou to nebude – ak nehľadáte zámienku na rozchod. Na Facebook v komentári som ešte videl tip, že ak nestačil k rozchodu Plesnivec, treba pridať aj Zelené Pleso . Ale ak budete vedieť, čo vás čaká, jedná sa o dobrú výzvu v krásnom prostredí. Je možné, že hocikde za dedinou viete nájsť strmý kopec plný kameňov, ale ťažko bude na vrchole čakať príjemné posedenie, horská chata, Belianske Tatry a buchty...


Asi by som sa sem netrepal len pre jeden výjazd k chate, no viete si ju zakomponovať do výletu, prípadne k nejakej Tatranskej „korune“ . Navyše, ako už vieme, k horským chatám sa dá ísť na bicyklil veľmi dobre aj v zime. Ba dokonca ešte lepšie ako inokedy – dôkazom je práve Zelené Pleso, ktoré si môžete k výjazdu pridať. Taká zimná štvorkoruna ma už teraz celkom láka...


Titul najťažšie stúpanie k horskej chate si podľa mňa táto cyklotrasa zaslúži. Teda aspoň v rámci tých, ktoré som už absolvoval. Ako inak, vždy sa jedná o subjektívne hodnotenie a v tom prípade snáď video a článok poslúži ako motivácia k novým žážitkom. Potom mi môžete dať vedieť, či mám pravdu, alebo nie .