Chata pri Zelenom plese - pod dohľadom najväčšej steny v Tatrách

Chata pri Zelenom plese - pod dohľadom najväčšej steny v Tatrách

Poďte s nami na netradičný vianočný výjazd, kde o zimnú atmosféru nebude núdza a kde sa cyklistika spája s históriou horolezectva v Tatrách.

Rozmýšľal som, ako vám v tejto dobe poďakovať za celý rok, celý náš tím a zároveň priniesť aj „ducha“ Vianoc. Ale nie formou klasickej „ďakovačky“ ako na Oscaroch, chcelo to niečo iné. Niečo v našom štýle a formou, ktorá nás baví. A potom si hovorím, že poďakujeme jednoducho formou obsahu a ukážeme vám opäť niečo z našej doslova dychberúcej prírody a hôr. Práve veľmi špecifický rok 2020, počas ktorého som nevytiahol po X rokoch päty zo Slovenska, bol jasný dôkaz, aké máme vlastne „šťastie“. Spojenie s Brnčalkou ma napadlo z jednoduchého dôvodu na poslednú chvíľu – ak nie je nikde inde sneh a mráz, tu ho rozhodne nájdeme . Navyše na biku som k tejto chate nikdy nešiel, aj keď mám na ňu množstvo spomienok. A zimu sme pod najväčšou stenou v Tatrách rozhodne našli...



Cyklistický paradox


Trasa k Brnčalke je jednou z mála vo Vysokých Tatrách, kam môžete oficiálne na biku. Ale zabudnite na nejakú pohodovú zvážničku, kde sa budete s prstom v nose „ťapkať“ nahor a pozerať na všetky strany. Samotné parametre veľkú hrôzu nevyvolávajú, veď na cca 7,8 km nastúpate 619 m, čo dáva priemer okolo 7,9 %. Celkový profil ale nie je veľmi rovnomerný, skresľuje ho rovinka a dokonca menší zjazd, no hlavne povrch, ktorý je doslova kráľovstvom kameňov všetkých tvarov a veľkostí. Takže treba neustále dopredu pozerať stopu, sústrediť sa a držať rýchlosť, ak teda nechcete ísť po vlastných. A to ma privádza k spomínanému paradoxu, ktorým je fakt, že táto cyklotrasa je ďaleko lepšia pre bike v zime ako v lete. Sneh „skľudní“ voľné kamene a vám ostanú už len tie veľké, prípadne aj žiadne, keď pripadne ešte viac a cesta sa vďaka turistom a lyžiarom pekne udupe.



Treba mať "čuch" a samozrejme aj šťastie na podmienky a potom máte z cesty snehovú diaľnicu. Veď aj KOM, ktorý tu má kamarát Stano alias sten-tntcrew, vznikol v januári. Inak práve Stano bol môj sprievodca v tipe na výlet cez Hrebeň Inovca.



Nezabudnite, že tu sa delíte o cestu s turistami, prípadne lyžiarmi a treba trochu vzájomného rešpektu, najmä ak je pekne, víkend alebo sviatok...cestou hore sa teda dívať pred seba a cestou nadol mať bike pod kontrolou.

Prvá jazda s hrotmi


Aj keď v zime jazdím už dlho, doteraz som si vždy vystačil s klasickými plášťami. Až minuloročný Cyklonárez III v ľadovom koryte ma presvedčil, že v tejto zimnej sezóne ich budem mať v zálohe. Tieto netradičné preteky pre koronu zrejme nebudú, ale som zvedavý, ako sa bike bude správať a koľko vlastne taký plášť znesie. Zatiaľ ho mám len na prednom kolese a Brnčalka bol aj prvý test, takže na dlhodobé dojmy sa ma zatiaľ nepýtajte. Celkom nezvyk bol najmä ten pocit na skalách, keďže tie boli v podstate navrchu suché, takže som nemal úplne istotu, či to bude držať, ako som zvyknutý. Na udupadnom snehu bola trakcia kolesa vážne skvelá a hlavne bol príjemný ten pocit, že ak tam bude aj nejaký ľad, nepôjdem k zemi. Každopádne podmienky v tento deň boli výborné aj pre klasické plášte, Adam hroty nemá a žiadny problém. Trebalo si len postrážiť asi 2 ľadové úseky, ktoré sme si omrkli cestou hore. Osobne ma zaujíma hlavne, ako pôjde aj na „normálnom“ povrchu, pretože za snehom sa takmer vždy treba trochu presunúť. Málokedy vyjdem z domu a fičím hneď po udupanom sniežiku...



Dva svety


Čo sa mi na výjazdoch, prípadne výletoch v horách vždy páči, je schopnosť, akou sa vie prostredie meniť. Niečo podobné sme sa snažili zachytiť aj našom nedávnom videu „Dokonalá hranica jesene a zimy“. A poriadny kontrast 2 svetov vás čaká aj tu. Najmä, ak máte krásny slnečný deň, pôsobia južné steny Belianskych Tatier upokojujúcim dojmom. Potom zmeníte smer a doslova vás zarazí mrazivý sever s dominantnou stenou Malého Kežmarského štítu v tvare pyramídy. Ak vás trochu zaujíma história (aj tá smutná) spojená s týmto štítom, kontrast je ešte väčší a mrazivejší.



Radosť zo všedného


Čo má spoločný príbeh a môj zážitok s Malým Kežmarákom, o ktorom hovorím vo videu, s Vianocami? Je to práve o maličkostiach a bežných veciach, ktoré máme na dosah a ktoré niekedy nevieme úplne oceniť, prípadne to chvíľu trvá. Ked sme tú severnú stenu liezli, bolo to moje prvé väčšie mixové lezenie, takže Vlado ťahal dĺžky a ja som ho istil. A keďže boli náročné podmienky, teda málo snehu a glazúra na skalách, aj v podstate ľahká cesta a jednotlivé dĺžky trvali strašne dlho. Vlado je dobrý lezec a ani na chvíľu ho nenapadlo dávať menej istení alebo žiadne len preto, že nestíhame. Na štande som stál neraz aj hodinu a pol, čo v praxi znamená, že hodinu a pol hypnotizujem 2 laná, ktoré sa ledva hýbu a čakám, kým sa bude chvíľu hýbať len jedno. To je signál, že môžem začať liezť, plus naťahujem aj uši, či nebudem počuť aj obľúbené „istím“. Keď už viem, že určite nestíhame doliezť za svetla a cez Baranie sedlo sa valí na nás front, chcem byť niekde úplne, úplne inde.


autor fotky: Vlado German

Z chaty, ktorá je skutočne blízko a pritom tak ďaleko (na fotke bodka vľavo) počuť, ako sa ľudia bavia a dal by som neviem čo, keby sedím niekde s kávičkou v kresle a užívam si teplúčko a „obyčajnú“ pohodu domova. A presne o takom pocite pohody sú podľa mňa Vianoce. Ozdoby, koláčiky, kapre, darčeky a všetky ďalšie veci by ju mali len umocňovať...nie naopak .

Točenie ako odmena


Pre nás s Adamom bol tento výlet a natáčanie zároveň aj malým darčekom pod stromček. Už keď sme vystúpili z auta a nabrali pár výškových metrov, vedeli sme, že sme v správnom čase na správnom mieste a môžeme sa tu „vyhrať“ do sýtosti. Žiadny vietor, výborné podmienky, nikde ani noha a hlavne panorámy hôr, na ktorých si „ujíždíme“. Alebo námraza na stromoch, pôtočiky a ďalšie drobné detaily dotvárajúce celok. Nemusíme počítať, kde a kedy sa stretneme, ja sa nemusím nikam naháňať a nečaká ma potom ešte X hodín na biku. Hore sme samozrejme podporili aj gastro, aj keď naše obľúbené parené buchty neboli v ponuke .



No a potom zjazd, ktorý už podľa mojich prejavov radosti ešte zdvihol hladinu endorfínov na extra vysokú hodnotu. Rovno dodám, že sme nikoho neohrozili, biky máme pod kontrolou a hlavne sme šli vtedy, keď tu takmer nikto nebol. Jeden z tých dní, ktoré si človek na dlho zapamätá...

Dnes to bol trochu menej tradičný mix zážitkov, no vďaka nim mám k tejto doline a chate taký „vzťah“. Hory vedia očariť, je úžasné sa v nich hýbať, ale vždy treba k nim pristupovať s rešpektom. A práve rešpekt je podľa mňa hlavný kľúč k tomu, ako môžu ľudia spolu vychádzať, najmä ak sa bavíme o spoločných trasách cyklistov a turistov. Ako to myslím? Na strane cyklistov to znamená spomaliť a neohroziť turistov, aby museli doslova skákať ako kamzíky nabok, na strane turistov zase schopnosť trochu predvídať, nechať voľnú stopu a nekráčať po celej šírke ako ovce. Rovnako mám pocit, že sa vytráca klasické pozdravenie, ktoré na hory podľa mňa vždy patrilo. Nemusím sa predsa tváriť ako "bubák" len preto, že idem na biku a vždy pozdravím a rovnako poďakujem, ak mi niekto cestu uvoľní, alebo dokonca povzbudí. A práve obyčajný rešpekt je podľa mňa kľuč k životu ako takému...

Rovnako verím, že sa nám podarilo priniesť trochu zimnej atmosféry a hlavne dobrej nálady k vám domov. Vianoce nebudú také, na aké sme zvyknutí ale nezabúdajte, že do prírody stále môžeme a rovnako si môžeme vychutnať pohodu a relax. Všetko zlé je na niečo dobré...čo mám na mysli? To si povieme na Štedrý deň .
report_problem Našiel si v texte chybu?
Páči sa ti tento článok? thumb_up181thumb_down comments 61 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

Tip na výlet: Hrebeňom do Smrečinského sedla - tatranské MTB s top výhľadmi

Tip na výlet: Hrebeňom do Smrečinského sedla - tatranské MTB s top výhľadmi

Sú výjazdy, ktoré človeka potešia hlavne nejakým technickým jazdením a potom sú také, kde nič také neriešite a len si užívate okolité prostredie a panorámy. A presne na taký výlet vás dnes zoberieme formou videa a článku...
Prečo som v zime vymenil enduro za hardtail?

Prečo som v zime vymenil enduro za hardtail?

Zimné obdobie je oproti letnej sezóne pre väčšinu bikerov nočná mora. Jazdenie, ktoré je spojené s hodinami údržby a čistenia bicykla, si určite už vyskúšal takmer každý.
Zimný Gerlaching na Brnčalku alebo vyše 3 000 výškových v mrazivých Tatrách

Zimný Gerlaching na Brnčalku alebo vyše 3 000 výškových v mrazivých Tatrách

Gerlaching, jeden kopec, 3 200 výškových, 5 jázd. Žiadne asfaltové stúpanie nejakou dolinou v lete, ale pravé januárové podmienky pod Tatrami, Brnčalka, sneh a 10 pod nulou.
keyboard_arrow_up