Jeden netradičný zimný výlet na hrebeň Malej Fatry

Bol piatok 13-teho a v pláne zimné stúpanie k Chate pod Chlebom. Lenže okolnosti nakoniec veľmi nepriali a zo sviatočného obsahu takmer nič nebolo. Až kým sme nedostali pri parených buchtách nápad...

Horská chata, sneh pod kolesami a niečo dobré za odmenu. To je pre mňa ideálne spojenie bicykla a zimnej atmosféry... Či skôr už sviatočnej atmosféry. Hovorím si, že po všetkých akciách, tipoch, radách ohľadom oblečenia či tréningu vám sprostredkujeme niečo úplne „obyčajné“ - výlet.

Úvodzovky som použil zámerne, pretože vo svojej podstate sú to práve výlety, ktoré nás mnohých priviedli ku cyklistike a stále nás pri nej držia. Výlety a zážitky s nimi spojené tvoria stále základnú esenciu, aspoň u mňa. Nezačal som jazdiť pre zlepšenie FTP, tepové zóny alebo super bicykel. Nejde o to, že sa hore dostanem za 1 hodinu, 1,5 hodiny alebo 2. Hlavné teraz je, že sa hore dostanem. A naše natáčanie bolo nakoniec dokonalým príkladom a pripomenutím.


Jazdenie v zime a najmä vyššie v horách je v podstate o 2 veciach – o podmienkach a vhodne zvolenom oblečení. Oblečenie teraz necháme tak, oveľa väčšou lotériou bývajú podmienky. Snehu musí byť tak akurát, nechcete sa boriť v prašane, ani mať ľadové koryto alebo úplnú kašu a blato.

Nezačal som jazdiť pre zlepšenie FTP, tepové zóny alebo super bicykel.

Proti gustu žiaden dišputát, ale vtedy podľa mňa nemá žiadny zmysel bicykel brať. Ideálne vyberať miesto, kam chodí nejaké zásobovanie, prípadne viac turistov, čo je zárukou dobrej stopy. Chata pod Chlebom je ideálnym príkladom. Než sme sa tam vybrali, bol som hore napešo, pozrel som si cestu a videl som, že džíp chodí a stopa je pekne tvrdá. Paráda.

Takmer obyčajný piatok

Točili sme v piatok 13-teho. Zrejme prvý signál. Necháme ale teraz povery bokom. Pri autokempe v Trusalovej chystáme veci a vidno, že niekde vysoko hore je slnko. Ale oblaky sú vyššie, než sme čakali. Stále sme presvedčení, že sa to pred chatou otvorí a prinesieme vám skvelé zábery na okolité kopce. Začíname stúpať, cesta je suchá a pomaličky pribúda sneh. Pred Zajacovou pribudne ľad, ale nič hrozné, za to môžu autá, ktoré už ďalej potom nemôžu.


Trasa sa delí, oficiálna cyklotrasa v mapách ide doprava, populárna skratka od Zajacovej rovno hore – cesty sa neskôr spoja. Prejazdená stopa od auta ide aj po cyklotrase a chcem ísť „oficiálnou cestou“, je rozhodnuté. Všetko ide pekne, metre pribúdajú, čakajú nás dlhé traverzy okolo kopca. Stopa je užšia a horšia, v podstate už len 2 úzke ľadové koľaje. Nemáme ani veľmi čo natáčať či fotiť – všetku silu a chuť berie balansovanie, aj okolie pod oblakmi je skôr pochmúrne.


Už vediem monológ so sebou, prečo som zvolil túto možnosť, aj keď viem, že skratka by bola tutovka. Potom stopa zrazu úplne skončí, len kopa snehu. Keďže dlho traverzujeme, naspäť by to bol úplne rovnaký boj. Ideme ďalej a treba sa prebojovať k miestu, kde sa cesty spoja. Adam sa občas prebíja s ebikom, ale neskôr už obaja tlačíme a jemne cez slzy sa na sebe bavíme.


Každú chvíľu pozerám na mapy, koľko ešte k spojnici. Po asi 30 minútach lopotenia konečne vidím odparkovaný ratrak. Haleluja. Cesty sa spoja, nakuknem nižšie a skoro ma porazí, keď vidím tú nádhernú stopu, kade sme mohli ísť hore.

...treba len vydržať a nakoniec sa aj tak vždy ukáže slnko.

Navyše tento zážitok stál Adama poriadnu porciu baterky a posledné, čo chcete, je ísť do kopca za vlastné s ťažkým bicyklom a batohom plným fototechniky. Ostávajú nejaké 2 paličky z 5 a čaká nás ešte cca 300 výškových metrov.


Od tohto miesta stopu upravuje ratrak, čo býva výhoda s jednou výnimkou – ak nejde tesne pred vami. Vytvrdenú stopu na chvíľu rozryje a zase treba chvíľu počkať, než ju džíp utlačí. Jasné, že je teraz čerstvo upravená ratrakom. Našťastie po krajoch je tvrdšia, s poriadne mäkkými kolesami to ide... Výhoda insertov. Občas ale vezme koleso a bicykel sa zahrabe, takže treba investovať viac sily. Ale postupujeme stále vyššie, teplomer ukazuje poctivých -6 °C.


Už sme v traverze popod Chleb, kde by boli nádherné zábery – keby sme stále nešli v hmle. Adam mi hlási, že je už takmer na nule a ide v podstate „na výpary“ v eko režime. Stopa je stále kyprejšia, ešte pred 2 dňami to bola super diaľnica. Stále dúfam, že sa hmla zdvihne, no už vidím vlek a za ním chata. Nič, všade je šedo a pochmúrne. S Adamom rozmýšľame, čo ďalej, nemáme ani pekné zábery a ja ani chuť niečo rozprávať. Poďme dnu, dajme čaj, buchty, uvidíme...


Všade úplný pokoj, na chate je len pár ľudí. Už len ten pocit, keď si človek po 2 hodinách sadne k chatárskemu čaju, stojí za všetku námahu. Keď sú na stole už aj skvelé parené buchty, morál stúpa raketovo hore. A potom príde nápad. Máme oblečenie, dobrú obuv, stále relatívne čas a čelovku. Poďme peši na hrebeň, prípadne na Chleb a možno vyjdeme nad hmlu. Veď na bicykloch nám medzitým dole zrejme nikto neujde. Všetko zrazu dostáva úplne nový rozmer a zmysel. A hlavne vďaka okolnostiam sme mali nakoniec super zážitok. Obyčajný výlet...

Nakoniec vyjde slnko

Verím, že video a tento malý príbeh, ako vzniklo, prinesie nakoniec trochu dobrej nálady priamo k vám domov. Za celú našu redakciu a kolegov v MTBIKER by som vám rád zaželal príjemné prežitie vianočných sviatkov a šťastný nový rok. Stále si veľmi vážime vašu podporu, rovnako ako aj konštruktívnu kritiku.


Sú dni, keď veci nejdú podľa plánov a nemyslím len cyklistiku. Ale ako to už býva, treba len vydržať a nakoniec sa aj tak vždy ukáže slnko.