Reportáž: Kopřivnický Drtič - pohodová „vyjížďka” v srdci Beskýd

Rodisko legendárnych tatroviek i štvornásobného olympijského víťaza vo vytrvalostnom behu, Emila Zátopka, hostilo 15. júla 2023 už po dvadsiatyšiesty raz poloorientačný nesúťažný hobby MTB maratón, Kopřivnický Drtič.

Unikátnosť podujatia

Zmyslom tejto jedinečnej akcie je spoznať krásu Beskýd len za pomoci mapy, ktorú dostanete, a turistického značenia. Pre väčšinu účastníkov však mapka slúžila len na vyobrazenie kontrolných stanovíšť a ako „pečiatkovisko” po ich úspešnom dosiahnutí. Organizátor totiž pár dní vopred rozposlal všetkým prihláseným účastníkom trasu aj v modernejšej GPX forme. Nič to však nezmenilo na pôvodnej milej myšlienke.

Kompletnú 113 km dlhú trasu, so siedmimi oznámenými a dvoma tajnými kontrolami, si bolo možné hocikedy skrátiť a ak účastník stihol počas beskydskej „spoznávačky" pozbierať aspoň dve pečiatky, za odmenu v cieli dostal pamätnú kovovú medailu. Krásny nápad v krásnom prostredí, v onen dátum dokonca aj v krásnom počasí. Jediné, čomu tá krása chýbala, boli poobedňajšie teploty.

Malebnosť podhoria

Na letnom štadióne Emila Zátopka v Kopřivnici sa o 7.30 zhromaždilo viac ako 400 dobrodruhov bažiacich po neopakovateľných zážitkoch, pri ktorých si mnohí siahnu až na dno svojich síl. Každý dobrovoľne a rád, beskydská príroda za to jednoznačne stojí.

Namiesto pocitu ohrozenia som zažíval pocit šťastia z ďalšieho nevšedného zážitku.

Po opustení štadiónu začíname lesnou asfaltkou stúpať do Janíkovho sedla. Nikto sa nikam neženie, veľa ľudí ide v skupinkách kamarátov, všetci tušia, že cesta bude ešte dlhá a náročná. Zo sedla vedie lesný zjazd miestami križujúci Babincův potok, preto prítomnosť mierneho blata nikoho neprekvapí. Núka sa však otázka, koľko blata ešte možno na celej trase očakávať, keďže dva dni pred akciou výdatnejšie v tejto oblasti pršalo.

Odpoveď je pre mňa trochu prekvapujúca, ale nadmieru potešujúca. Žiadne, čo by stálo za zmienku. Ešte stále v blatovej nevedomosti sa poberám malebným beskydským podhorím cez útulné „vesnice a vesničky", cesty asfaltové, šotolinové, poľné i lúčne, až k úpätiu prvého výživného stúpania dňa.

Výhľadová cesta k prvej kontrole

Ako stúpanie nabralo čisto prírodný charakter, tak sa znásobila aj pôsobivosť výhľadov. Z krásnej lesnej cesty bolo v jednom momente vidno poriadne ďaleko. Netrúfam si odhadnúť, či bolo vidno len Frýdek-Místek alebo aj Ostravu, čo sa ale dá povedať s určitosťou, výhľady to boli nádherné. Takto podporený vizuálnym dopingom som na moje pomery do kopca doslova letel. Až kým... sa na ľavoboku neobjavila kráľovná Beskýd, Lysá hora. Spolu so Smrkem dokonale lemovali údolie. Človek ešte nedosiahol ani dvadsiaty kilometer, ale krásnych výhľadov už bolo neúrekom. Nedočkavý po ďalších „panoramatach" osedlávam bike a po pár sto metroch sa ocitám na prvom kontrolnom stanovišti, pri roubenke Ondřejníček.

Horská chata Martiňák sa pre niekoho stala miestom tretieho kontrolného stanovišťa, pre iných romantickým miestom na svadobné fotenie.

Turistická chata pod vrcholom Ondřejníku poskytuje útočisko všetkým smädohladným drtičom, ktorí sa tu už hojne vyskytujú, a ďalší v húfoch prichádzajú. Keď zhodnotím svoje zásoby ako dostatočné, otlačím si do mapky povinnú pečiatku, rozhliadnem sa cez typické beskydské drevené výhľadové okno v tvare srdca a dlhým asfaltovým zjazdom s veľkou prímesou „roviny” ukrajujem cez 5 kilometrov. Na jeho konci čaká strmá technická skratka po modrej značke k chatovej oblasti. Prvá časť bola pre mňa zjazdná, druhá už ani veľmi nie. Bezostyšne zosadám, tlačím bike a pritom púšťam parťákov s vycibrenejšou technikou. Od chatiek už zjazd ostal len prudký. Asfaltový.


Pri romantickom jazierku neďaleko hlavnej cesty som po prvýkrát načrel do svojich zásob jedla. Pohľad na vodu aspoň trocha zmierňoval už v tú dobu celkom pražiace slnko. Po krátkej prestávke prichádzam na železničné priecestie, kde práve modrá Arriva križovala našu trať. Následný celkom výživný výšľap ukončil nečakaný bufet, na ktorom dámy z organizačného tímu rozdávali účastníkom akcie nálepky. A okrem nich ponúkali orosený alko či nealko mok. Keďže neholdujem ani jednému, bol som o bonusovú pitnú občerstvovaciu stanicu ukrátený. Moja chyba.

Druhá kontrola na mýtickej hore Radhošť

Po pohrdnutí osviežením sa dostávam k ďalšiemu z organizátorom avizovaných nebezpečnejších miest, tentokrát k prechodu po hrádzi cez potok Bystrá. Vlani z hrádze nešťastne spadol jeden z účastníkov a tak sa tento rok dal tento inkriminovaný úsek obísť obchádzkou. Ja som sa však nechal uniesť skupinkou predo mnou a ono nebezpečné miesto prejsť. Namiesto pocitu ohrozenia som zažíval pocit šťastia z ďalšieho nevšedného zážitku. Zaujímavým lesným prejazdom sa dostávame do Trojanovíc, kde začína viac ako päťkilometrové dlhé a pomalé stúpanie na Pustevny.


Knížecí cesta je celá vystlaná asfaltom a vďaka lesnej korune poskytuje dokonalé útočisko pred neúnavnými lúčmi slnka. Našťastie únavu nepociťujem ani ja, a tak sa pomedzi hlúčiky turistov súťažných i nesúťažných, peších i „bicyklizovaných" predieram za výdatného dopĺňania tekutín pomaly vpred. Dosiahnutím horského sedla sa ocitám v turistickom centre s čulým prázdninovo-víkendovým ruchom. Povesť najobľúbenejšieho horského strediska v Beskydoch majú Pustevny podľa toho, čo som videl, právom. Na horskej chate Šumná dopĺňam zásoby vody a na mapové „pečiatkovisko" pridávam druhý kus.

Dvere do Beskýd na tretej kontrole

Počkám na nejakú náhodnú skupinku spolusúťažiacich a už aj sa vydávam v ústrety krásnemu širšiemu lesnému chodníku po červenej turistickej značke. Zábavnému úseku je po dvoch kilometroch koniec, ale ani 6-kilometrový zväčša klesajúci úsek lesnou asfaltkou k chate Martiňák nebol nezaujímavý. Príležitostné skvostné výhľady nedali zabudnúť, kde sa práve nachádzame.

Horská chata Martiňák sa pre niekoho stala miestom tretieho kontrolného stanovišťa, pre iných romantickým miestom na svadobné fotenie. Pre zvyšok mohli byť, okrem iného, atraktívne napr. aj dvere do Beskýd. Po opečiatkovaní „átrojkovej” mapy nás čakal ďalší viac ako zaujímavý terénny úsek po znovuobjavenej červenej značke. Stúpanie voňavým lesom zmenilo v priebehu dvoch kilometrov svoj charakter z krásneho chodníka na technickú stenu.

V rámci šetrenia silami volím „pešibus". Na konci následného prudšieho zjazdu stretávam prekvapeného bikera, ktorý sa pýtal na zvýšenú koncentráciu očíslovaných jedincov. Po ozrejmení situácie sa pripájam k „prifrčanému spoludrtičovi" a spoločne sa púšťame dlhším šotolinovým zjazdom až k hlavnej ceste. Počas našej spoločnej jazdy preberáme nielen maratónske záležitosti. Aj v tomto spočíva krása tejto akcie, človek na nej spozná množstvo rôznych zaujímavých ľudí s rovnakou záľubou.

Štvrtá kontrola na štýlovej horskej chate

Frekventovaný cestný ťah po chvíľke opúšťame a už sám sa vrhám do pazúrov celkom ostrého stúpania vedúceho až k štvrtému kontrolnému bodu na chate Třeštík. Počas dvojkilometrového výživného výšľapu obieham celkom veľký počet tlačiacich spolubojovníkov. Takmer 60 km v nohách a neúprosné horské slnko si vyberajú svoju daň. U mňa za nie úplne pravidelné a kvalitné stravovanie to vyzerá ako kŕč v nohe neobvykle veľkých rozmerov.

Oči vyštípané od potu, končatiny od slnka, ale radosť z objavovania nových zákutí rovnako veľká.

Nabudúce si lepšie rozmyslím, či budem na bike po prekračovaní kaluže nasadať z jamy. Chvíľkový neplánovaný oddych, lúčny singel a štvrtá pečiatka môže zanechať svoju stopu na mape. Na Třeštíku opäť dopĺňam zásoby pitia i jedla. Pozostatky kŕču však stále cítim. Neostáva mi nič iné, len dúfať, že táto zdravotná indispozícia nebude mať pre mňa rovnaké následky ako u Carlosa Alcaraza v semifinále Roland Garros 2023.

Piata kontrola uprostred najkrajšej beskydskej hrebeňovky

Druhú polovicu podujatia začínam od chaty pripojením sa k novovzniknutému „grupetu". Lesnou asfaltkou sa čo nevidieť napájame na najkrajší 10-kilometrový úsek dňa. Prekrásna hrebeňovka rozprávkovým lesom s príležitostnými lúkami, plná pôsobivých výhľadov i rekreačných chát, je čerešničkou na torte celej tejto beskydskej akcie. Pri takejto vizuálnej nakladačke človek ani nevníma, ako sa pravidelne mení terén hore-dole, kilometre nabiehajú samé.

Po hodine hrubého času toto oku lahodiace predstavenie končí v rekreačnom stredisku Soláň. Bufet pri horskom hoteli Čarták sa pre nás stáva miestom piateho stanovišťa s novou pečiatkou v už slušne sa plniacej mapke. Milá slečna bufetárka všetkým vyprahnutým účastníkom ochotne napĺňa prázdne rezervoáre, neutíchajúce slnko robí so zásobami vody rýchly proces.

Beskydská všehochuť k šiestej kontrole

Drievko drkotajúce niekde medzi rámom a kolesom sa snažilo zaútočiť na prehadzovačku.

Hrebeňovka sa však v tomto bode ešte nekončí, jediné, čo sa na nastávajúcich štyroch kilometroch zmenilo, je znížená koncentrácia bravúrnych výhľadov, magickosť lesa ostala zachovaná. Výšľapom na Tanečnicu dosahujeme koniec hlavného hrebeňa a po modrej značke sa pripájame na vedľajší hrebeň. Ten už nie je taký ohromný, stále si však môžeme užiť množstvo výhľadov, hlavne na jeho začiatku.

Po odklonení modrej značky z hrebeňa nás až po Hažovické Díly čakajú viaceré zmeny terénu i prostredia. A v „hospode" na Dílech kontrola s poradovým číslom 6. Pečiatka zaznamenaná, občerstvenie vykonané, hor sa asfaltovým zväčša zjazdom s krátkou terénnou vsuvkou do Rožnova pod Radhoštěm.

Úmorná cesta k prvej tajnej kontrole

Počas „preštrikovávania" sa mestom sme zažili tie pravé vyhne. No tie samé o sebe ešte boli len slabým odvarom toho, čo pre nás mal organizátor prichystané nakoniec. Ako sa doposiaľ dalo tých odkrútených 90 km relatívne jednoducho dosiahnuť len s minimom náročnejších úsekov, tak stúpanie na Myšiu horu a posledný kilometer na Veľký Javorník zaručene všetkých „rozdrtil".

Až tu skutočne odhalíte opodstatnenosť názvu celého podujatia. Okamžite po napojení sa na zelenú značku začína stúpanie dosahovať limity. V lese sa to ešte ako tak dá, no s príchodom na lúku a pražiacim slnkom za chrbtom sa obtiažnosť zvyšuje.


Záchranou v týchto neľahkých časoch nám poskytuje Jahnova studánka, na ktorej slabo tečúci prúd sa vytvoril celý rad. Niekoľkominútový oddych pri kravskom napájadle dobre padol, v mylnej predstave, že horšie byť nemôže. Na vyvrátenie dojmov nebolo treba ani dlho čakať. Odpojením sa z lesnej cesty sa následný kilometrový úsek stáva prakticky nezvládnuteľným.

...pod vplyvom tepla a doteraz najazdených kilometrov a nastúpaných metrov som ho už šiel na limite.

Mierne nás teší aspoň prvá tajná kontrola hneď v úvode tohto „mordoru". Rad na klieštiky rýchlo odbúdal, pot na čele rýchlo pribúdal. Oči vyštípané od potu, končatiny od slnka, ale radosť z objavovanie nových zákutí rovnako veľká. Keď sa nám opäť podarí vysadnúť na biky, dostávame na oddych trojkilometrovú všehochuť ciest.

Beskydská „drtička" k siedmej kontrole

Keď dočerpáme posledné zvyšky síl, opúšťame zelenú značku a s príchodom na jej červenú sestru začíname posledný veľký boj za poslednou siedmou pečiatkou na chate Veľký Javorník. Ako bolo úvodné prudké stúpanie aspoň väčšinou v tieni, tak toto nás už nešetrí ani trochu. Badať tu možno jeden malý rozdiel, sklon pravdepodobne bude o % miernejší, pretože pred sebou vidím jedného odvážlivca, ako túto jemne kamienkovú stenu šliape.

Zlatý „bludišťák" za odvahu udelený, ibaže inšpiráciu som tam nenašiel. Ak som si myslel, že po dotlačení bude koniec, omyl. Ešte posledné desiatky metrov bolo potrebné dobojovať po asfalte. Sklon síce nepoľavil, ale povrch áno, a tak s vyplazeným jazykom dobýjam posledný oznámený kontrolný bod a mažem prázdne miesto v „pečiatkovisku".


Komu sa podarilo vyštverať na posledný veľký vrchol akcie pred 17. hodinou, ten si mohol za odmenu v chate Pohorské jednoty Radhošť zakúpiť zaslúžené občerstvenie. Bezplatné doplnenie zásob vody z prítomného kohútika nebolo možné pre vyschnutie studničky, ktorá ho napájala. Kto túto kontrolu nestihol pred uzatvorením chaty, pre toho boli prichystané umelohmotné klieštiky na zaevidovanie svojej prítomnosti na tomto mieste.

„Drtičom", ktorí ešte dokázali vnímať aj prostredie okolo seba, boli od chaty dopriate krásne rozľahlé výhľady do krajiny. Náročnejší milovníci výhľadov si mohli dopriať zdokonalené pohľady z celoročne voľne prístupnej 106-schodovej rozhľadne čupiacej obďaleč. Za bežných okolností by som sa do tejto skupinky tiež zaradil, dnes však budem rád, ak zídem prudší korenistý technický zjazd od rozhľadne bez pádu.

Nečakané mestské prekvapenie

Po krátkej drkotavej chvíli sa dostávam na lesnú asfaltku a s príjazdom ďalších spolubojovníkov štartujem motory do osviežujúceho zjazdu. S príchodom modrej turistickej značky prišiel našťastie po chvíli aj terén. A aj nečakané komplikácie. Drievko drkotajúce niekde medzi rámom a kolesom sa mi snažilo zaútočiť na prehadzovačku. Okamžite zastavujem a zbavujem svojho tátoša neželanej zbrane. So strachom o techniku idem posledný technický zjazd až s priveľkým rešpektom.

Napriek náročným klimatickým podmienkam bol tohtoročný Kopřivnický Drtič možno o stupienok náročnejší, ale zas o to krajší...

Trochu spomaľujem a čakám na ďalšiu skupinku evidentne miesta znalých borcov, ktorí ma prevedú okrajovými časťami Frenštátu pod Radhoštěm, aby som s príchodom do civilizácie predišiel aj strachu zo zablúdenia. Od tohto polomestského úseku som veľké očakávania nemal, o to väčším prekvapením pre mňa bolo, koľko zábavy sa na ňom vyskytovalo. Krásny singel popri rieke sa zmenil po chvíli na trojkilometrovú cyklotrasu s jemnou šotolinou. Stále mierne dolu kopcom, stále popri rieke, stále v tieni stromov, čo viac si môže biker po viac ako sto kilometroch priať.

Zbieranie posledných síl k druhej tajnej kontrole

Napojenie sa na hlavnú cestu znamenalo predzvesť cieľa. Pomaly sa mi začínali vybavovať úseky, ktoré som už raz videl. Od vytúženého „finišerského" oblúka nás už delí zdolať len kopec v reverznom smere ako ráno. Podľa spomienok sa stúpanie do Janíkovho sedla nejavilo ako nejaké prudké. No pod vplyvom tepla a doteraz najazdených kilometrov a nastúpaných metrov som ho už šiel na limite. A nebol som jediný.

Parťák z frenštátskeho vláčiku chytil v jeho polovici také kŕče, že zvyšok stúpania musel absolvovať pešo. V tom momente som si spomenul, ako som podobné problémy musel riešiť už v polovici. Našťastie sa to zaobišlo bez dlhotrvajúcich následkov a tak sa môžem teraz so zvyškami síl blížiť k poslednému, v tomto prípade druhému tajnému, kontrolnému bodu pod prístreškom v sedle. Posledná pečiatka a už len asfaltový zjazd až na štadión.

Pamätihodnosti

V cieli ma okrem pamätnej „finišerskej" fotky čaká po vyše desiatich hodinách, necelých 114 km a takmer 3000 nastúpaných výškových metroch aj vytúžená pamätná medaila. Každý účastník končiaci do 19.30 bol v prípade záujmu zaradený do tomboly o hodnotné ceny. Napriek náročným klimatickým podmienkam bol tohtoročný Kopřivnický Drtič možno o stupienok náročnejší, ale zas o to krajší, keďže permanentne slnečné počasie ponúkalo účastníkom dokonalé výhľady počas celej trasy. Kto nestihol tento, vzhľadom na pomery akcie, krátky ročník, bude sa musieť o rok popasovať s novou dlhšou a náročnejšou traťou.

Aj v tomto spočíva krása tohto nesúťažného maratónu, servírovať väčšinou v dvojročnej periodicite nové trasy po najznámejších vrcholoch tohto nádherného pohoria. Kto raz Drtiča skúsi, ten sa doň zamiluje, toľko silných zážitkov v komunite rovnako „strelených” ľudí sa nedá dosiahnuť hocikde. Organizátorom patrí jedno obrovské ďakujem.

Kompletnú trasu s pozbieranými všetkými kontrolami je možné nájsť na priloženom odkaze.