Beskidy MTB Trophy 2007

Síce trochu oneskorene, ale predsa by som sa rád v tejto reportáži podelil o moje zážitky a skúsenosti z etapového závodu Beskidy MTB Trophy 2007, ktorý sa konal v dňoch 7. – 10. 6. 2007 v obci Istebna v malebnom prostredí poľských Beskýd, nedaľeko od slovenských hraníc.

Síce trochu oneskorene, ale predsa by som sa rád v tejto reportáži podelil o moje zážitky a skúsenosti z etapového závodu Beskidy MTB Trophy 2007, ktorý sa konal v dňoch 7. – 10. 6. 2007 v obci Istebna v malebnom prostredí poľských Beskýd, nedaľeko od slovenských hraníc. Celé ma to začalo zaujímať už vo februári, keď Červo ako mediálny partner tohto závodu ponúkol 1 štartovné pre odvážlivca, ktorý by bol ochotný popasovať sa s náročným profilom tohto MTB etapáku, kedže on sám svoju účasť musel odriecť zo študijných dôvodov. Po zhliadnutí domovskej stránky www.mtbtrophy.com mi bolo jasné, že to nebude nijaká prechádzka ružovou záhradou, ale ozajstný beskydský survival v pravom zmysle slova. O druhý štartovný balík prebiehala na stránkach www.mtbiker.sk vcelku jednoduchá súťaž, ktorej víťaz bol známy mesiac po jej začatí. Stal sa ním Martin Daniel z Bratislavy. Zhoda okolností však spôsobila, že Martin si zlomil nohu a tak svoje štartovné postúpil na ďalšieho blaváka Filipa Maletza alias Fifa, ktorého pravidelným účastníkom XC závodov a maratónov asi netreba bližšie predstavovať. S blížiacim sa termínom etapáku narastali hlavne starosti ohľadom prepravy do miesta konania. Zhodou okolností bol jedným z prihlásených aj pán Ľubomír Torda z Rajca, s ktorým sme sa spolu s Filipom nakoniec vo štvrtok 7. 6. vydali na cestu k našim severným susedom. Do Istebny sme dorazili cca o 13.00, akurát v čase, keď prestala celkom slušná búrka. Na začiatku obce ani zmienky o tom, že by sa tu konal nejaký závod, ale asi po 10 minútovom blúdení sme dorazili ku Gymnáziu Jána Pavla II., kde prebiehala nielen prezentácia, ale slúžilo zároveň ako aj ubytovňa a jedáleň pre tých, ktorí mali štartovné balíky s ** resp., ***. Usporiadateľ nás hneď zaviedol do jednej z tried, ktorá sa pre mňa a Filipa stala na tieto štyri dni prechodným bydliskom. Väčšina prihlásených, ktorí mali štartovné balíky s * boli ubytovaní v okolitých penziónoch, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani vychýrené alpské strediská. Ale späť k závodu. 1. etapa – prológ, bola časovka do vrchu na cca 4 km s prevýšením 400 m na miestny vrch Tyniok (892 m.n.m.). Juniori štartovali ako prví a keďže Filip k nim vekovo patrí, štartoval hneď prvej 5 člennej skupine o 15.00, mňa čakal štart o 15:26 a Ľubomír, vekom už veterán po 50-tke, až o pol šiestej. S vedomím, že časovku treba brať s rezervou som sa ani nejako moc nesnažil, nakoľko terén bol aj tak dosť mokrý a blatistý, Po cca 25 minútach som bol v cieli, na vrchole som ale dlho nepobudol a hneď som pokračoval po vyznačenej trase, ktorá poskytovala nádherné výhľady na okolitú krajinu, do priestoru štartu. Večer prebehlo vyhlásenie výsledkov v areáli miestneho futbalového ihriska a oboznámenie účastníkov s profilom ďalšej etapy. Biky sme mali cez noc odložené v školskej telocvični, kam mal prístup len majiteľ špeciálnej kartičky, bez ktorej by sa ku svojmu biku nedostal. V našej triede nám robila veselú spoločnosť partia z Brna. V očakávaní nasledujúceho dňa sme zaľahli do spacákov a tešili sa na 1. etapu.


Druhý deň na nás čakalo podľa propozícií 70 km s prevýšením 2550 m s najvyššou horou Sliezskych Beskýd Skrycznym. Štart bol o 10.00 (podľa mňa dosť neskoro na takúto akciu). Ráno na nás v našom Trophy kempe čakali bohaté raňajky vo forme švédskych stolov. Potom už rýchlo prezliecť, skontrolovať biky, nalepiť profil trasy na predstavec, trochu sa rozjazdiť a poďme na štart. Ten bol rozdelený na 2 koridory po 30 ľudí podľa výsledkov prológu a nakoniec zbytok štartového poľa. Začiatok etapy bol v celku kľudný, väčšinou sa šlo po šotoline, s Ľubošom som bol v kontakte až do nešťastného 8 kilometra, kde pri nájazde na asfaltku dostal od jedného Poliaka krutú „vlnu“, a ako som sa dozvedel neskôr v cieli, odniesol si to Ľubošov bok, zadný brzdový kotúč a prehadzovačka a tým pádom sa etapa pre neho skončila. Prvá občerstvovačka na trati pripravila nemilé prekvapenie, nakoľko tam mali len vodu, ionťák, pomaranče a zelené banány. Trošku málo na akciu takéhoto kalibru. Nasledoval prejazd časomierou a už sme stúpali na vrchol Skryczneho. Po dosiahnutí vrcholu nasledoval kamenisto blatistý 8 km zjazd s klesaním snáď 800 metrov. Ruky mali veru čo robiť. Druhá polovica etapy bola viac menej neustále stúpanie a klesanie, kilometre ubiehali neskutočne pomaly. Až príliš často sa do cesty postavila nejaká krutá stojka, ktorá dôkladne preverila psychickú odolnosť každého jedinca. Našťastie som na 3. občerstvovačke dobehol dvojicu Valašských bikerov Tondu a Milana, s ktorými som nakoniec po 5 a pol hodinách došiel do cieľa. Filip zopakoval svoj výsledok z časovky a skončil opäť na skvelom 3. mieste medzi juniormi. Po dojazde nasledovalo rýchle umytie biku, sprcha a hor sa na vytúženú večeru. Nálada v triede pred spaním bola v absolútnom kontraste s tou z predchádzajúceho dňa, profil 2. etapy totiž vyzeral ešte horšie ako ten dnešný a veru nikomu nebolo moc do smiechu.



Trasu 2. etapy mali na svedomí českí bikeri Lída a Bob Damkovci, merala cca 75 km s prevýšením asi 2600 metrov a bola rozdelená na 2 časti s možnosťou hodinového presunu, nakoľko sa organizátori obávali prejazdu cez medzinárodný cestný ťah v meste Jablunkov. Poučení zo včerajších občerstvovačiek sme si na raňajkách nabalili dostatočné množstvo chlebíčkov so salámou. Počiatočné kilometre etapy vedú okamžite do kopca, nohy takmer okamžite dávajú o sebe vedieť. Idem s Ľubošom, ktorý je síce zo včera dosť odretý, ale vôľa pokračovať je silnejšia. Je očividne oddýchnutejší ako ja, a tak si nechávam menší odstup. Stúpanie pokračuje kamenistou zvážnicou, kde sa vytvoril dlhý had takmer bez možnosti niekoho predbehnúť, čo mi celkom vyhovuje a držím si stabilné tempo. Dostávame sa na krátky hrebeň, po ktorom nasleduje rýchly zjazdík listnatým lesíkom s arómou brzdového obloženia a už som na prvej občerstvovačke, kde bol vlastne koniec prvej časti etapy. Prejazd Jablunkovom sme zvládli bez problémov a po cca 25 minútach sme boli na štarte 2. časti etapy. Tá začínala výživným stúpaním na Kozubovú a pokračovala ďalej cez Slavíč po hrebeni smerom k najvyššiemu bodu dnešnej etapy - Javorovému. Na rozdiel od včerajška to však boli hlavne šotolinové výjazdy, ktoré poskytovali nádherné výhľady do okolitej krajiny. Z vrcholu nasledoval okamžite rýchly zjazd, ktorý sa náhle zmenil na úzke serpentíny, ktoré dôkladne preverili moje shimaňácke hydrauliky. Na 3 kilometroch sme klesli asi o 600 metrov, ruky som si vôbec necítil, našťastie hneď v najbližšej dedine bola občerstvovačka, kde som sa zdržal veru dlhšie ako obvykle. To už na mňa čakali prevažne asfaltové úseky, ktoré ma opäť zaviedli smerom k poľským hraniciam. Pohľad na profil na predstavci však prezrádzal, že ma čakajú ešte dva väčšie kopce. Ten prvý bol vcelku jazditeľný, i keď len na najľahšom prevode. Posledný kopec dňa však patrí do kategórie pešej turistiky, neskutočná stojka, bike som s vypätím posledných síl vytlačil a tešil som sa na posledných 8 km prevažne z kopca (sem tam však spestrených nejakou tou stenou), cítil som náznaky hlaďáku, nahádzal do seba zvyšok gélu, ktorý ma okamžite prebral, v diaľke už bolo počuť hlasy z reproduktorov znamenajúce, že cieľ je už blízko. Po dojazde opäť rýchlo umyť bike (mimochodom k dispozícii boli 4 wapky). Poliaci, pre mňa nepochopiteľne, vytvorili asi 50 metrovú radu k jednej a pri ostatných 3 bolo zhruba 10 ľudí, prevažne Čechov. Holt, státie v rade majú Poliaci v krvi. Výsledky dnešnej etapy boli poznačené blúdením skupinky cca 30 ľudí (vrátane Filipa), keď nejaký dobrodinec úmyselne preznačil trať a tak ich musel sprievodný džíp na korbe vyvážať späť na kopec. Dodám len, že za volantom sedel nejaký poľský rally jazdec a k podávaniu kinedrilu nebolo ďaleko. Naviac, na konci etapy, opäť vinou odstráneného značenia, zablúdil jazdec na prvom mieste, do cieľa došiel cez cestný hraničný prechod, kde ho bez občianskeho preukazu dlho nechceli pustiť, ale nakoniec to všetko dopadlo dobre. Filip znovu skončil na skvelom treťom mieste v kategórii. Po ceste z večere, ktorú som do seba ledva natlačil, som neváhal ani sekundu, obetoval 40 zlotých a zveril som sa do opatery dvoch českých masérok dúfajúc, že zo mňa dostanú všetku únavu, čo sa im myslím aj podarilo. Z našej brnenskej partie sa dvaja borci rozhodli dať MTBTrophy zbohom a to ani netušili, čo by ich v posledný deň čakalo.


Tretia etapa, ktorá viedla na Veľkú Raču a Oščadnicu, merala 85 km a prevýšenie bolo takisto najväčšie zo všetkých troch etáp a to 2800 metrov, by sa dala neskromne nazvať aj ako boj o holý život, ale o tom až neskôr. Ráno opäť páli slnko a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to mohlo zmeniť. Posielam sms-ky do Žiliny, že či ma naozaj prídu povzbudiť na vrchol Veľkej Rače ako sme sa dohodli. Balíme ešte viac stravy ako v predošlé dni, poslednýkrát kontrolujeme vybavenie a hor sa na štart. Ak to dnes prežijeme, môžeme si gratulovať. Začiatok etapy vedie cez susedný Koniakow po asfaltke zhruba 5 km, ktorá nás zavedie na vrchol Ochodzitej. Zjazdujeme po lúke, pokračujeme po lesných cestách a blížime sa na Slovensko. Cez most ponad hlavnú cestu prekračujeme štátnu hranicu Skalité – Zwardoň a hneď sa nám do cesty postaví stojka ako z učebnice. Tlačíme a sledujeme ako sa na nás z Kysúc valí čierňava sprevádzaná mohutným hrmením. Avšak náladu v partii to zatiaľ neovplyvňuje a pokračujeme svižne po hraničnom hrebeni. Stúpanie je v celku prijateľné, začínajú padať prvé kvapky, pri pohľade na obzor je nám jasné, že trať smeruje práve do tej najväčšej búrky. Za okamih už padajú hotové reťaze vody, kde tu udrie poriadny blesk, ale nám neostáva nič iné ako pokračovať ďalej smerom na vrchol Rače. Turistický chodník sa v okamihu mení na potok. Špica štartového poľa si dokonca užila aj krupobitie. Zastavujem spolu s Tondom, Milanom a Tomom pod hustým ihličnatým porastom, zjeme ešte suché chlebíčky a po asi 5 minútach pokračujeme, aby sme nevychladli. Traverzujeme bokom hrebeňa plnom mokrých koreňov a kameňov, našťastie bez nejakej ujmy. Ďalší úsek, ktorý treba vytlačiť mi pripomína nejakú džungľu, ale razom sa dostávame na kamenistú a napriek dažďu jazditeľnú zvážnicu, ktorá nás dovedie až na vrchol Veľkej Rače. Moja divácka podpora sa nekonala, jediný odvážlivec ostal schovaný na chate na Dedovke a potom sa v daždi radšej vrátil do Žiliny. Znalý terénu obieham niekoľko jazdcov. Zjazd je nekonečný, do prasaťa prednej brzdy sa mi dostalo blato, zablokovalo piesty a páka sa dá ledva stlačiť. Po 8 km prichádzame na občerstvovačku ku dolnej stanici sedačky na Lalíkoch. Je tu neskutočná zima, hádžeme do seba všetko čo sa dá skonzumovať, pitnú vodu lejeme na prevody a do bŕzd. Oklepem sa trochu a už pokračujem v stúpaní po lesnej asfaltke smerom na Skalité. Ideme v starej zostave, Tondo má očividne najviac síl a držíme sa ho len očami. Asfaltka končí, nasleduje typický lesácky marast – blato kam len oko dovidí. Nejako to zvládame a už spoznávam miesta kadiaľ sme už dnes išli. Počasie sa umúdrilo, slnko páli, po búrke v Poľsku ani stopy, prekračujeme hranicu, v diaľke pozorujem veterný park na Skalitom. Opäť stúpanie po lúke, na jeho začiatku nás povzbudzuje český fanda – „Ještě osumnáct kilometrů a jste v cíli“ – v tej chvíli by som ho asi zabil, keby som vládal. Dostávame sa na hrebeň, ktorý poskytuje úžasné výhľady, na poľské Beskydy, avšak v rýchlom tempe pokračujeme ďalej. Posledná občerstvovačka, banány konečne dozreli, zostáva niekoľko kratších kopcov a zjazdíkov. Kilometre ubiehajú neskutočne pomaly, ale nakoniec to s vypätím posledných síl zvládam. V cieli na každého účastníka, ktorý zvládol všetky etapy, čaká tričko s nápisom FINISHER. Podávame ruky jeden druhému na znak rešpektu a vďaky a debatujeme počas čakania na wapku. Filipovi dnes síce bedňa ušla, ale v celkovom poradí juniorskej kategórie si udržal fantastické 3. miesto. Pre mňa to v celkovom poradí bolo nakoniec 113. miesto, ktoré si určite veľmi cením. Celkovým víťazom sa stal Andrzej Kaiser z tímu DHL-Author pred druhým Vénom Hornychom z Rockmachinu Cyklomax a Pawlom Wiendlochom z DHL-Author. Avšak obdiv si zašlúžia všetci tí, ktorý tento náročný etapový závod dokončili (a predovšetkým tých pár zástupkýň nežného pohlavia).


Čo dodať na záver? Skvelá akcia, skvelé zázemie, skvelí ľudia. Aj keď som pár hodín po pretekoch tvrdil, že už by som to nechcel absolvovať, s odstupom času musím povedať, že to určite stojí za to sa tam vrátiť a zažiť to znovu. Každopádne sa chcem poďakovať Červovi, že mi umožnil zúčastniť sa a chcel by som apelovať na všetkých nerozhodných bikerov, aby neváhali a rozšírili počet účastníkov zo Slovenska - Filip Maletz, Ľubomír Torda, Robert Matusek, Vladimír Stavrovský a ja, čiže celkovo 5 z celkového počtu vyše 400 štartujúcich.