Reportáž: Salzkammergut Trophy – druhá ľadová facka od soľnej komory

Reportáž: Salzkammergut Trophy – druhá ľadová facka od soľnej komory

Jedným z mojich hlavných „cieľov“ tejto sezóny bolo konečne pokoriť 12-hodinovú hranicu na 210 km dlhej extrémnej trase. Lenže nakoniec to nevyšlo tak úplne podľa predstáv...

Výhodou „Salzky“ je najmä naozaj ľahká dostupnosť zo Slovenska a za necelých 6 hodín aj s prestávkami sme s Lenkou na mieste. Všetko prebehlo bez problémov, od tradičného bike-checku, kde som samozrejme nič nepodcenil a nasadil nové platničky, až po registráciu a klasické „igelitky“ s materiálmi . Opäť z každej strany počuť materinský jazyk, pretože na tomto podujatí je Slovákov ako maku. Ubytovanie máme v 25 min. vzdialenom Altaussee, takže sa pomaly poberáme na miesto. Ako prídeme, vystrieda slniečko poriadny lejak a namiesto tradičného pretočenia nôh sedím v chatke a pozerám napínavú horskú etapu Tour de France. No a po oku sledujem, ako za oknom padajú z neba kubíky vody . Nakoniec sa spraví opäť pekne a večer si môžem aspoň trochu potočiť nohami aj ja.



Po krátkom výjazde so západom slnka mi náhodou skočí pohľad na zadný plášť, kde si nájdem maličký rez. Vyzerá to byť len povrchové, no nebudem zbytočne riskovať a mením zadné koleso – našťastie si vždy so sebou vozím zadné pre podobné prípady . Než sa s tým dobabrem, tak je kúsok po deviatej a najvyšší časť dať večeru a „vegetiť“. So support tímom preberiem stratégiu a ešte netrpezlivo „refrešujem“ mobil pre update počasia na obľúbenej nórskej stránke. Lenže zázrak sa nekoná, teploty idú dole a stĺpce nemilosrdne hore...

Príprava v štýle viac výškových = viac fun


Táto extrémna trasa je z veľkej časti o „hlave“, no musíte mať dostatok kondície aspoň na zdolanie jej prvej polovice . O hlavu mám postarané tým, že sa snažím vždy prekonať samého seba v súboji s časom. Minulý rok mi na Salzke chýbalo 5 minúť k 12-hodinovej hranici, takže pre tento rok bol cieľ jasný. V rámci prípravy fyzickej, to znamená jazdenie v štýle - čo najviac výškových v čo najkratšom čase a tieto výjazdy mám skutočne veľmi rád. Napr. ako môj obľúbený s názvom „Tri chaty“.Okolie Žiliny, prípadne Veľkej Fatry, kde máme chalupu, tvorí dokonalé tréningové prostredie. Najmä Krížna a jej štrkové stúpania sú skoro identická kópia, kde ma do reality vrátia až nápisy na značkách ako Kráľova Studňa alebo Veľký Šturec – inak mám pocit, že som už v Rakúsku . Na bike putovala tesne predtým aj špeciálna reťaz s voskovou úpravou, o ktorej sa podrobnejšie dočítate v samostatnom teste – veď, kde inde oceníte watty „zadarmo“, ak nie práve tu . Po dlhom čase som vymenil už poriadne vyšúchané ESI gripy za nové – tie som doladil do „tímových“ farieb, no hlavne rozdiel v komforte bol poriadny. Inak už v podstate nič špeciálne...

Ráno ako z cyklo-hororu


Ešte než večer zaľahnem do postele, spoločnosť mi robí buchotanie dažďa na strechu, ktoré nie a nie prestať. Takto je to v podstate celú noc alebo, ak sa tak dá nazvať spanie, do 2:50. Na tento čas mám totiž nastavený budík . Je to dané aj vzdialenosťou od štartu a tiež tým, že potrebujem nejaký čas na raňajky a veci okolo. Lenže základ každého úspešného maratónu sa nepodaril – mám na mysli návštevu WC, takže beriem so sebou aj papierové vreckovky . Inak som zabudol povedať, že stále výdatne leje, beriem Gabbu, zateplené kraťasy Omloop po kolená, vlnené ponožky a teplejšie rukavice. Na druhej strane sa zase nechcem obliekať „až moc“, pretože trochu by sa malo poobede „vraj“ vyčasiť... Budím Lenku, ktorá mi robí sprievod na štart, mama s kamoškou Julkou prídu trochu neskôr druhým autom. Cesta do Bad Goisernu je ako cyklistická nočná mora - doslova. Padajú špagáty vody, je tma a kosa. V aute toho moc nenahovorím a len mlčky sledujem cestu a mihotajúce sa stierače... Parkujem pod strieškou obchodného domu, ktorá tvorí kryt aspoň než poskladám bike. Lúčim sa s Lenkou a dávam jej posledné inštrukcie, hlavne nech má pri sebe stále mobil keby niečo...



Kedže mám „vyjazdený“ prvý koridor, poberám sa tam až tesne pred štartom. Na dlhú trasu sa prihlásil rekordný počet účastníkov (cca 900), čo bolo aj vidno. Centrum žije, komentátor sa nás snaží správne vyhecovať a všade cítiť vône „hrejiviek“. Ja až tak veľmi odviazaný nie som, pretože viem, čo znamená jazdiť 12 hodín a viac v blate a vode, keďže som si na tejto trati za tie roky už prežil kadečo. Každopádne, myšlienky my smerujú hlavne k mojej úplne prvej účasti v roku 2009, kedy ma privítalo sneženie a celkovo to už bolo riadne cez hranu zdravého rozumu...



Tma ako v rohu


Samotný štart so všetkým okolo vám vždy dodá potrebný morál, takže do prvého stúpania sa púšťam s odhodlaním. Dážď sa aspoň na chvíľu zmiernil a dlhý kopec dáva zabudnúť, že je skutočne zima. No a samozrejme celkom tma... o 5:00 ráno nie je ešte toľko svetla a hlavne nie vtedy, ak je všetko „zabednené“ pod nízkymi mrakmi. Keď sa pridala ešte hmla, malo to skutočne „atmošku“ . Hneď v kratších terénnych úsekoch vidno, aké množstvo vody spadlo - pretože bola všade. Väčšinou tento povrch nemá problém s jej rýchlym odvádzaním, teda až na prípad extrému ako dnes. V stúpaní každopádne cítim, že určite dnes v nejakom momente skončím ako Tom Dumoulin na Gire . To už sa blížim k vrchole Rossalmu vo výške cca 1 400 m.n.m, a keď naberám rýchlosť do zjazdu, pridáva sa poriadna kosa. Hore je okolo 5-6°C, nie viac a že to začína byť nepríjemné, nemusím hovoriť. No s pribúdajúcim časom pomaly strácam cit v rukách, takže radenie palcom je za chvíľu celkom problém. Rovnako sú na tom aj chodidlá a celkovo v zjazdoch ani poriadne necítim, že držím „rajdy“. Úplne rovnako ako v 2009, kedy som sa musel zmieriť s tým, že pokračovať nemá pre mňa zmysel.



Rýchlo sa rozhodnúť


Medzitým leje stále viac a na všetkých kopcoch okolo ležia poriadne nízke mraky bez náznaku nejakého zlepšenia. Bolo potrebné sa rozhodnúť. Z jazdy nemám žiadnu radosť - v kopcoch a ani v zjazdoch. Pekné technické pasáže sa musia behať pešo a v rýchlych častiach, len žmúrim, aby som niečo videl. Nie, to nemá pre mňa význam! Radšej to zabalím hneď teraz a ušetrím seba aj bike, ako po 6 hodinách rozmýšľania, kedy už je všetko aj tak jedno. Priznám sa, že len samotné dokončenie pre mňa motivácia nebola, pretože to už mám za sebou 7-krát. A bez motivácie sa 210 km s prevýšením skoro 7 000 m skutočne nedá absolvovať v takýchto podmienkach. Takže rozhodnutý som, ale musím ešte pokračovať, pretože sme stále vysoko. Už spomaľujem a ani v zjazdoch to „nehrotím“. Neskôr ma dobieha kamarát Kubo Michalec a na vetu „ako to ide“ odpovedám jasným rozhodnutím. Ale nič viac mu nemusím hovoriť, pretože ma úplne chápe – Kubo to nakoniec tiež zabalil, ale oveľa neskôr. Ja si ešte „užívam“ prejazd cez Ewige Wand a tiež úseky cez Bad Goisern. Tam zase pridáva dážď na svojej intenzite a po 39 km, 2 hod 18 minútach vypínam hodinky a definitívne končím...

Ako zbitý pes


Keďže zázemie máme v Altaussee, kde aj čaká support tím na môj prvý prejazd, musím sa tam ešte dostať. V prvom rade zavrhujem možnosť čakať v Bad Goiserne, nech pre mňa prídu, pretože v tejto zime a totálne mokrý treba jediné – neprestať sa hýbať. Takže v „pretekárskom“ tempe pokračujem po hlavnej ceste, čo znamená ďalších 25 km a nejakých 500 výškových metrov. Rozhodnutie ukončiť samozrejme vezme adrenalín, nehovoriac o tom, že som naštvaný. Do toho potoky vody na ceste, obiehajúce kamióny a zima, tvoria skutočné kulisy na test „odhodlania“ . Skoro hodinu mi trvá, než konečne uvidím naše chatky a môj support tím čakajúci pri trati. Keď zbadajú, že idem z opačnej strany, sú baby najskôr zaskočené, no zachviľu je im všetko jasné. Pár strohými vetami im všetko ešte objasním a po nejakej chvíli idem kompletne oblečený do sprchy...

Ako divák


Dám sa dokopy, doprajem si poriadne raňajky a veget na posteli. Ale v podstate mám ešte celý deň pred sebou a určite ho nebudem tráviť vnútri „trucovaním“ . Samozrejme žartujem a viem, že to bolo dobré rozhodnutie, navyše s malými prestávkami stále leje. Pôjdem s babami pozrieť smerom na Hallstatt, kde čaká legendárny Salzberg. Po tom, ako sa dostaneme nahor zubačkou v dave Aziatov, už vidím typický obraz – ale teraz z druhej strany perspektívy.



Tento kopec je vážne krutý a je problém ho ísť peši. Nehovoriac, ak máte v nohách skoro 150 km, no a v týchto podmienkach... Väčšinou vidíme najskôr jazdcov z kratšieho 120 km variantu, zachvíľu už sa trúsia aj „čierne“ čísla. Keď vidím tie výrazy tváre (a škrupinu na nej), úplne si viem predstaviť, čím prešli. Povzbudzujeme rovnako ako množstvo divákov, čo je zrejme tá najlepšia odmena, ktorú môžu dostať, plus zopár lúčov slnka, ktoré sa aspoň na chvíľu ukázalo nad Hallstattom. Dokonale sa sem hodí aj fandiaci čert, ktorý symbolizuje cestu do pekla a späť a neraz vykúzli úsmev na tvári . Neunikne mi ani legenda MTB maratónskej scény, 56-ročný Tinker Juarez s typickými dredmi, ktorý na biku vyzerá ako z iného sveta...



Nakoniec bolo v rámci limitu klasifikovaných cca 502 jazdcov, víťazom sa stal Švajčiar Konny Looser v čase 10:24 hod. Medzi ženami sa radovala Sabine Sommer za 12:50 hod. Najlepším Slovákom bol kamarát Ladislav Bráz v čase 12:47 hod, no našla sa aj jedna naša jazdkyňa, Zuzana Palúchová, ktorá dobojovala za 16:20 hod. Takže za mňa jedine klobúk dole...

Výsledky nájdete na tomto odkaze.



Nedeľa a „symbolický“ kopec Loser


Samozrejme podľa Murphyho zákonov v nedeľu už neprší a je doslova ideálne počasie, teda mierne pod mrakom, sem tam slniečko a 18°C. Ale už to beriem jedine s humorom. S Lenkou si spravíme super výlet na kopec týčiaci sa priamo nad Altaussee a ktorého názov Loser mi chce zrejme niečo naznačiť .



Vyhovárať sa ale určite nechcem, zvládnuť sa to samozrejme dalo. Mohol som si obliecť nepremokavé nohavice, bundu, neoprénové návleky a rukavice, no radosť z jazdy by mi to zrejme neprinieslo – ale samozrejme je tiež možné, že už mäknem . V prípade nás amatérov je práve tá radosť z toho, čo robíme najdôležitejšia a netreba sa do toho nútiť nasilu. Ešte včera, hneď potom ako som zabalil a trmácal sa v ľadovom lejaku späť k chate, som si povedal, že o rok prídem určite znovu a potom zas a zas. A presne to robím už od spomínanej prvej „facky“ z roku 2009 .
report_problem Našiel si v texte chybu?

Salzkammergut Trophy

calendar_today 15.07.2017
format_list_numbered 5. kolo - INTER-MOUNTAIN-SERIES
label MTB - maratón
place Bad Goisern (Rakúsko)

Páči sa ti tento článok? thumb_up76thumb_down comments 29 komentárov report_problem
clear
Prečo sa ti článok nepáči?
Odoslať spätnú väzbu
Formulár sa odosiela

comment Komentáre

Musíš byť prihlásený, ak chceš vidieť celú diskusiu.
Pridaj komentár
Formulár sa odosiela

Podobné články

ŠKODA BIKE OPEN TOUR s WeLoveCycling - aký bol tento ročník

ŠKODA BIKE OPEN TOUR s WeLoveCycling - aký bol tento ročník

Prvá polovica roka 2020 bola ovplyvnená pandémiou a obmedzeniami, ktoré nám priniesla. Väčšina z nás sa však snažila pripravovať aspoň individuálne a aj počas karantény zlepšovať svoju kondíciu.
Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – tradične vysoká priemerka

Reportáž: ŠKODA Slovenský raj – tradične vysoká priemerka

Začiatok septembra mávam obvykle vyhradený pre ŠKODA Slovenský raj maratón, ktorý mám podobne ako Horal na skok od Popradu.
Reportáž: Kaktus Bike Stupava Trophy 2020 - tradičná letná naháňačka

Reportáž: Kaktus Bike Stupava Trophy 2020 - tradičná letná naháňačka

Prvý septembrový víkend sa konalo v Stupave už tradičné podujatie, ktoré zmenilo svoj pôvodný termín, čo však neubralo na jeho kvalite.
keyboard_arrow_up