Tip na výlet: Potulky po Slovinsku alebo za veľkou cyklistikou netreba cestovať ďaleko

Výlet do Slovinska vznikol nečakane, úplne na poslednú chvíľu a naozaj som nečakala, že tých pár dní vypáli tak skvele. Stačilo, aby zaúradovala zhoda náhod a nezabudnuteľný predĺžený víkend bol na svete.

Všetko začalo tým, že na poslednú chvíľu odpadol dlho plánovaný firemný teambuilding. Wau, super, povedala som si, môžem víkend stráviť užitočnejšie a pôjdem podporiť priateľa na jeho preteky do Slovinska. Aspoň raz odložím svoje aktivity bokom a budem sa správať ako oddaná milujúca priateľka, ktorá robí „suport“ svojmu drahému. Lebo u nás to býva vždy tak nejak naopak. No, lenže to som si len myslela.


To, že bicykel pôjde so mnou a niekde sa tu „pobicyklujem“ bola samozrejmosť. Už pri plánovaní cesty, ubytovania a prezerania mapy, kde to vlastne idem a kde by sa dalo jazdiť sa mi zdalo, že prostredie by mohlo byť pekné a niečo mi napovedalo, že aj celkom kopcovité. Popritom všetkom som si ešte listovala stránky slovenského cyklistického portálu, keď mi zrak padol na logo Okolo Slovinska – 13. - 17.6. (dátum korešpondujúci s mojim víkendom) s účasťou nášho tímu Dukla Banská Bystrica!

Vzrušene pozerám štartovnú listinu, dobrý kamarát Andi Cully na štarte! Ešte vzrušenejšie znovu otváram Google Maps a profily etáp, či aspoň jedna nepôjde niekde po okolí. Nemôžem uveriť vlastným očiam - hneď v piatok vedie cez naše mestečko Laško šprintérska prémia a finišujú v 10 km vzdialenom Celje. Celá natešená prezerám zvyšné tri etapy. Nie sú ďaleko, takže zo „suportu“ a oddanej fanúšičky zase veľa nebude . A to, že do Celje za Duklákmi v piatok pricestuje aj kamarátka Livka, je len čerešnička na torte.

Piatok

V piatok v skorých ranných hodinách ešte vybavím pracovné povinnosti, naložím bicykel do auta a niečo po deviatej opúšťam Bratislavu. Cesta nie je dlhá, aj s nejakou tou prestávkou by som to mala zvládnuť pod 4 hodiny. Mám rada výlety, ktoré si môžem plánovať sama a nikomu sa nemusím prispôsobovať. Celkom si to užívam. Navyše si môžem v aute spievať.

Rovnako obľubujem tréningy v neznámom prostredí, kde si môžem vychutnávať čas sama so svojim bicyklom, v krásnej prírode. A keď som ešte aj v zahraničí, cítim sa tak zvláštne dobrodružne. Rozhodne sa toho nemusia báť ani dámy. Pri aspoň minimálnom cite pre orientáciu a schopnosti používať navigáciu v mobilnom telefóne sa nemáte kde stratiť. A keď aj miniete nejakú tú odbočku, nič horšie ako to, že vám tréning bude trvať o trošku dlhšie, sa stať nemôže.


Do Laška prichádzam štvrť hodinku po jednej. Podľa itineráru by tadiaľto cyklisti mali prechádzať najskôr o hodinu, ale človek nikdy nevie. Svojich chalanov nájdem na obede, zvítame sa, rýchlo do seba hodím jeden trojuholník pizze, ktorý im uchmatnem a už letím späť k autu prezliekať sa do cyklistického. O pár minút prichádzajú policajti odstavovať premávku. Po rýchlostnej prémii v Lašku nasleduje na trati ešte jeden kopec druhej kategórie, ktorý vynechávam a pokračujem priamo do cieľa, ale aj tak treba kopnúť do vrtule, aby som to stihla pred nimi. Výhodou je, že vďaka odstávke mám nasledujúcich 10 kilometrov celý jazdný pruh iba pre seba, tak si dávam na roztočenie nôh malú časovku.

Cieľ tretej etapy organizátori umiestnili na Starý hrad (Stari Grad) týčiaci sa nad mestom Celje a koncovka to bola naozaj atraktívna. Už od začiatku stúpania sa to hemží fanúšikmi - cyklistami aj pešími smerujúcimi na vrchol, aby povzbudili svojho hrdinu, domáceho Primoža Rogliča. Keďže som dorazila v dostatočnom predstihu, pekne som si to vyšliapala až na vrchol, nasala trochu atmosféry a stihla sa spustiť ešte aj o pár metrov späť, do strmšej a divákmi menej zaplnenej časti. Hore to totižto naozaj žilo. Tribúna, veľkoplošná obrazovka, stánky sponzorov... Ledva som sa pretlačila, aby som videla, čo sa deje, keď práve na vrchole predposledného stúpania, 19 km pred cieľom Primož Roglič, nastupoval do úniku. Dav okolo bol vo vytržení. Ako u nás kedysi počas MS v hokeji.


Práve toto stúpanie spôsobilo, že pretekári prišli do cieľa po jednom či v malých skupinkách, takpovediac „na gorálky“, ale ja som bola spokojná, aspoň som si ich mohla lepšie vychutnať. Jazdcov ako Uran, Majka či Cavendish nevidíte každý deň. Dole sa veziem už spolu s našimi Duklákmi. Prehodili sme pár viet, prezerám si zázemie veľkých tímov a plná zážitkov sa vyberám späť do Laška, odkiaľ zase na bicykli pokračujem do mestečka Hrastnik. Tam sa má uskutočniť svetový pohár v dlhom zjazde na divokej vode. Konečne ma čaká aj tá rola fanúšičky.


Už cestou sem mi bolo jasné, že si tento kraj zamilujem. Neviem sa vynadívať. Všade okolo mňa sa týčia zelené kopce, pritom cesty vedú údoliami a sú len mierne a veľmi príjemne zvlnené. Kto by mal však chuť, stačí len odbočiť z hlavnej cesty a na každom rohu sa nájde poriadny zaberák vedúci do vysoko položených dediniek strácajúcich sa v lone prírody, či dokonca na kopce s horskými hotelmi aj lyžiarskymi strediskami. Už sa neviem dočkať, čo ma čaká nasledujúci deň.

Sobota

Sobotňajšia etapa dostala prívlastok kráľovská, a to pre jej tri dlhé a náročné stúpania. Vidieť štart či prvé dva kopce nepripadá do úvahy, keďže trasa vedie z Ľubľany a pokračuje na sever. Pre mňa by to znamenalo hodinu a pol cesty autom. Cieľ je však v meste Kamnik, vzdialenom 70 km, čo nie je neprekonateľná vzdialenosť. Keďže by som si chcela vyšliapať aj posledný kopec z druhej strany v smere od cieľa, aby som na vrchole mohla povzbudzovať našich, rozhodla som sa, že najlepšie bude premiestniť sa autom do dedinky Vransko. Odtiať to bude iba 30 km na bicykli do cieľa v Kamniku a ďalších 20 km do kopca na tretiu horskú prémiu.


Prostredie ma opäť nesklamalo, kilometre ubiehali ako po masle. Prvá polovica veľmi mierne hore, ale s vetrom do chrbta, zakončená krátkym stúpaním, zvyšná zase mierne dole, takže sa dá pekne švihať. Všade udržiavané dedinky, domčeky s muškátmi, na každom rohu penzión či krčmička. Domáci z polí sťahujú pokosenú trávu a zo všetkého toho okolo mňa sa nesie fascinujúci pokoj.

Hneď po príchode do Kamniku viem, že som dobre. Autobusy BORA - hansgrohe či Bahrain Merida odparkované popri ceste, ale aj mesto plné hemžiacich sa cyklistov. Nájsť tú správnu odbočku smerom do hôr na posledný kopec Volovljek (1 039 m) vôbec nie je ťažké, stačí sa zavesiť za nejakého domáceho nadšenca, lebo všetci smerujú iba za jedným cieľom. Prvých 10 km je príjemných, opäť vedúcich cez dedinky.

Vytvárajú sa viaceré skupinky, stačí si len vybrať tú so správnym tempom. Miestni páni sa dámskej spoločnosti len potešili. Podľa itineráru a profilu etapy by malo nasledovať ďalších 10 km stúpania, ale už s väčším sklonom. Prichádzajú serpentíny, skupinky sa trhajú a ja začínam odrátavať. 8 kilometrov na vrchol, 7, 6, ... Keď sa blížim k číslu 5 kilometrov od vrcholu, zostáva mi cca 30 minút, kým tadiaľ majú ísť cyklisti. Výborne, to stihnem.


Spokojná so svojim načasovaním ešte pridávam do tempa. V jednej zo serpentín na mňa máva pán policajt a po slovinsky mi hovorí, že ďalej už nemôžem. Polhodinu pred prejazdom pelotónu je úplná odstávka trate. Prvotné rozhorčenie z toho, že snáď som sa netrepala toľkú cestu, aby som našich videla letieť dolu kopcom, keď som ich chcela povzbudzovať v stúpaní, vystriedal pocit zmierenia sa aspoň s tým, že vždy je lepšie, keď dbajú o bezpečnosť cyklistov možno až príliš, ako keby ju mali zanedbávať.

Atmosféra na vrchole musela byť úžasná, keďže už aj tu v tejto jednej zatáčke bola dosť dobrá! Ľudia s rapkáčmi, vlajkami, megafónmi... A keď zjazdoval okolo nás vedúci Roglič idúci si za svojim etapovým víťazstvom, ľudia šaleli. Pri prejazde prvých pretekárov zatajujem dych – zjazd naplno, často na „štangli“, zrazu na brzdy, stočiť a zo zatáčky špurt. Je iné to vidieť na obrazovke a iné naživo. Veru, mám sa čo učiť. Našich som tiež povzbudila, podľa mňa túto naozaj náročnú etapu zvládli dobre, v prvej veľkej skupine Haring, v druhej Cully a Vlčák a za nimi zvyšok.


Po prejazde sanitky s ďalšími fanúšikmi neleníme a púšťame sa zjazdovať aj my. Niektorí sa obzerajú, či im budem stíhať a takpovediac ma „hecujú“, ale pri niektorých nemám šancu, keďže zjazd skutočne dobre poznajú. Opäť si však môžem vychutnať ešte uzatvorené cesty bez áut. V Kamniku sa už pretekári balia a vyrážajú na ubytovania oddýchnuť si po náročnom dni. Mňa ešte čaká cesta späť.

Večer, spokojná so stovečkou v nohách si môžem vychutnať ďalšiu akciu – šprint na divokej vode v Celje. Opäť sa ukazuje, že Slovinci vedia akcie veľmi dobre zorganizovať a že sú veľkými fanúšikmi. Hudba, stánky, všade poskakujúce deti so slovinskými zástavami čakajúcimi, kedy bude súťažiť domáci pretekár. Opäť nádherná atmosféra.

Nedeľa

V nedeľu je na programe posledná etapa – časovka dlhá 21,5 kilometra z mesta Trebnje do Novo Mesto. Pôvodný plán vyraziť na bicykli rovno z penziónu stroskotal na počasí, keďže nás prekvapili mokré cesty a mrholenie. Tentokrát sa ku mne pripája aj moja polovička, ktorá posledného polroka na bicykli nesedela, tak sme naložili bicykle do auta a odviezli sa do dedinky Radeče, aby nám do miesta štartu zostávalo iba 30 km.


Trasu som naplánovala podľa Google Maps mimo hlavných ciest, keďže to bolo na kilometre oveľa bližšie a profil som si overila na bikemap.net v časti Route Planner . V dedine Hotemež odbočujeme na Šentjanž. Malo nás čakať na začiatok cca 5 km stúpanie a zvyšok dole a zvlnený terén. Ale niekedy sa aj majster tesár utne. Už na začiatku drahého ľutujem. Aj ja s kompaktom a kazetou 28-11 som kopec úplne lámala. A to už mám aspoň niečo najazdené. Fajn, veď potom už len dole.

To sa ale nestalo, po kopci prichádza zjazd a ďalší kopec, zjazd a ďalší kopec a tak ďalej. Prvých 15 km - nastúpaných 700 metrov. Ale príroda opäť dychberúca. Tu by sa trénovalo! Určite by zo mňa nebol taký mizerný vrchár ako teraz. Na 20-tom km sa napájame na väčšiu cestu, iba s jedným kratučkým stúpaním pred Trebnje, ale to som už nahodila tempo čo to dalo, aby som stihla našich. Keď nie pred štartom, aspoň na trati.

Drahého som utrhla. S myšlienkou, že dúfam, že ešte niekedy na ten bicykel so mnou pôjde, šliapem ako o život - veď snáď som sa sem netrepala, aby som ich zmeškala! Misia splnená – stíham Jura Bellana, Andiho a nakoniec aj v priebežnom poradí najlepšie postaveného Haringa. Pomedzi čakanie na elitných world tour jazdcov stíhame kávičku, výbornú zmrzlinu a obsadiť si dobré miesto pri štartovacej rampe.


V uličke to úplne vrie a keď sa na štarte objaví domáci Mohorič a Roglič mám pocit, že skandujúci diváci tam tie reklamné bannery, do ktorých plieskajú, rozbijú. Cestu späť som vybrala pre istotu inú, síce o 20 km dlhšiu, ale za to rovnejšiu, cez Sevnicu, aj keď tréning v tých kopcoch by to bol lepší. Cesta je, ako inak krásna, prekvapivo iba sem tam zvlnená, celá druhá polovica vedie ponad priehradu rieky Sáva a na druhej strane z kopcov na nás vykúkajú vysoko postavené domčeky a kostolíky.

Odchod máme naplánovaný až na pondelok poobede, a tak máme ešte doobeda možnosť niečo pojazdiť. Najkôr som si chcela vyšliapať prvý kopec 4. etapy – Jezersko (1 211 m). Opäť sa mi potvrdzuje, že predsa len to nie je blízko a navyše opačným smerom ako je Slovensko. Preto si toto stúpanie budem musieť nechať na inokedy. Nakoniec si volím len na ľahké vyjazdenie záver piatkovej etapy, teda stúpanie na Celjsku Koču (701 m), ktoré ako zisťujem, začína priamo za našim penziónom, a následne výšľap na hrad v Celje.


Celjska Koča je nakoniec veľmi príjemné asi 10 km dlhé stúpanie s novým asfaltom, na vrchole ktorého bol postavený horský hotel s viacerými atrakciami. Celou cestou hore som sa neprestala nadchýnať okolitou prírodou a vychutnávala si posledné chvíle v tomto prostredí. Nasleduje zjazd do Celje, kde som si zopakovala krátky výstup na hrad, tentokrát bez množstva ľudí. Zostáva spustiť sa dole a pár kilometrov po rovinke k autu. Aby nám nebolo ľúto, že sa nemáme kde pred cestou osprchovať, po ceste z Celje nás chytá silný lejak, ktorý z nás zmýva aj posledné kvapky potu.


Kto ešte nebol v Slovinsku, vrelo odporúčam. Krajina krásna, služby cenovo dostupné, jedlo chutné, reč veľmi podobná. Dá sa tu vyžiť ako na cestnom bicykli, tak na horáku, ale aj napešo. Všade sú značené turistické chodníky, rozhľadne, na každom kopci kostolík. Oblasť, v ktorej som bola ja, ma nadchla príjemnými terénmi v údoliach a dlhými kopcami po stranách. Ale už teraz viem, že minimálne oblasť Jezersko neďaleko Ľubľany by stálo za to navštíviť tiež. Z výletu si odnášam aj dve zistenia: Pivo Laško nie je chorvátske a jedlo čevapčiči dostanete v tejto časti Slovinska na každom rohu.