Kliknutím prejdeš na
www.ghost-bikes.cz
Reklama
Tip na výlet: Tri týždne na kolesách a zdolaných 4 650 km a 7 štátov

Tip na výlet: Tri týždne na kolesách a zdolaných 4 650 km a 7 štátov

9 komentárov

andyapo 03.08.2018 48 fotografií   Leto Alpy Horska Cyklistika Tip Na Vylet Vylet

Určite si niektorí z vás spomenú, ako sa tu približne pred rokom zjavila prvá foto pastelovo-zeleného karavanu (mr. Possl), alias obytnej dodávky v sekcii – Auto pre bikera.

 

Odvtedy ma vďaka nemu už viacerí z vás poznajú a registrujú, nakoľko s ním a bikom pravidelne jazdím kade-tade po Slovensku a blízkom okolí a žijem si takpovediac kočovným životom.

Odjakživa som mal rád biky, autá a v neposlednom rade cestovanie. Ako sa končilo jedno z najkrajších období života- tínedžerstvo a dosiahol som prach dospelosti, už som sedel v laviciach autoškoly a dosiahol môj prvý veľký úspech a na svoju 18-tku som si bol vyzdvihnúť čerstvo vytlačený vodičák. Netrvalo dlho a o pár mesiacov som vlastnil svoje prvé auto s rokom výroby o niečo mladším ako ja sám . Teraz tu sedím a píšem tento článok už ako fyzicky 31-ročný, no psychicky často dušou a rozumom pubertiaka. Však to poznáte, muži sú vraj celý život prerastené deti .

Za ten čas mi prešlo rukami zopár (presne 11 áut), 80% z nich boli combi verzie, nakoľko som bol vždy srdcom biker, turista a milovník prírody. Sami dobre viete, že u nás bikerov sa výber auta podriaďuje biku. Tým som chcel aj povedať, že už som sa pravdepodobne narodil tak trochu s „túlavými topánkami“ a v týchto vozidlách som často prespával a trávil voľný čas na výletoch. Jedno som už zistil - osobné auto, akokoľvek veľké, sa nikdy nevyrovná ozajstnému karavanu. Vždy som o tom sníval, premýšľal či špekuloval, ako dosiahnuť čo najväčší komfort, a to čo najjednoduchším spôsobom. No až keď som si splnil tento dávno vysnívaný sen, tak som pochopil, že tieto obytné autá sú naozaj premyslené a pre ľudí s dobrodružnou povahou nenahraditeľné stroje.



Týmto „skromným“ úvodom sa dostávam k podstate článku – „Eurotripu“, ako som pracovne nazval tento výlet. Za necelý rok, čo Mr. Possla vlastním, som s ním strávil veľa času na cestách, dá sa povedať, že pomaly všetok voľný čas. Pár (doslova pár, čiže 2) dni počas pracovného týždňa alebo pravidelne, každý druhý predĺžený víkend, som si naplánoval nejaký menší, či väčší, bližší alebo vzdialenejší únik z reality. Počas cca 10 000 km sme spolu zažili a navštívili veľa kútov Slovenska a priľahlých krajín, buď to bola len pár kilometrov vzdialená Kálnica, Súľovské skaly, zimné preteky v Partizánskej Lupči alebo cyklistický raj na Rychlebských stezkách. Trávil som za volantom čoraz viac času a užíval si pokoj, ticho a pohodu na mnou vybraných a pre mňa lákavých lokalitách. Čo si budeme hovoriť, heslo dobrodruhov na kolesách znie: „Home is where you park it“ a začal som sa ním postupom času riadiť aj ja. Ako to už ale býva, tu v okolí sa stále cítite ako doma, ale aspoň raz ročne to chce niečo veľké, niečo, na čo budem spomínať počas dlhých zimných mesiacov a o čom budem raz rozprávať svojim vnúčatám.

Proste, zorganizovať nejaký ten medzinárodný výlet. A tak som sa v pondelok 25.6., po vymodlenej trojtýždnovej dovolenke u zamestnávateľa, vydal na svoju dlhú cestu štátmi a mestami, ktoré som chcel už dávno navštíviť. Áno, niektorí z vás, ak ste vodiči z povolania si poviete, že čo je na ceste do Francúzska také veľké. Ja ale nemám najazdené kilometre za volantom kamiónu a toto bol pre mňa zatiaľ jednoznačne najväčší výlet, o aký som sa pokúsil. Konkrétne som si pár dní pred odjazdom zhotovil malý, smiešny itinerár, napísaný na zdrape papiera, na ktorom boli štáty, miesta a vzdialenosti, ktoré sa počas 20 dní posnažím prekonať. Mapu Európy mám ako tak v hlave, môj najobľúbenejší predmet v škole bol vždy zemepis (spolu s nemčinou). A tak som si vytýčil ciele, ktoré som chcel už dávno zažiť, a pritom by boli všetky po ceste, respektíve nie ďaleko od seba. Pôvodne mal byť tento výlet viac bikersky zameraný, a teda som si vyberal miesta, kde sa dá jazdiť do bezvedomia . Respektíve, aby bol bike na daných miestach využitý. No ako to už býva zvykom, človek mieni a Pán Boh mení, bike dostal poriadne zabrať až v polovici cesty – v Andorre a neskôr.



Aké boli teda tie moje vysnívané destinácie? Za necelých 20 dní som sa odhodlal zdolať 8 štátov, a to konkrétne aj s miestami:
  • Trenčín – Finale Ligure (Taliansko) = 1 213 km, cca 12 hod. cesta
  • Finale Ligure – Monako = 115 km, cca 2 hod. cesta
  • Monako – Saint Tropez = 134 km, cca 2 hod. cesta
  • Saint Tropez – Soldeu (Andorra) = 600 km, cca 7 hod. cesta
  • Soldeu – Barcelona = 200 km, cca 3 hod. cesta
  • Barcelona – Chur (Švajčiarsko) = 1 200 km, cca 12 hod. cesta
  • Chur – Balzers (Lichtenštajnsko) = 25 km, približovadlo bike )
  • Balzers – Saalbach Hinterglemm (Rakúsko) = 310 km, cca 4,5 hod. cesta




Ako sa hovorí, papier znesie, ale realita býva častokrát iná, a tak aj mne z plánovaných 8 štátov jeden nevyšiel, a to Španielsko – Barcelona, nakoľko kilometre aj časový údaj sú len informatívne a vieme, aká býva situácia na cestách. A tak som Barcu z časových dôvodov vynechal, nakoľko som v Monaku, Saint Tropez a aj v Andorre strávil viac času, ako som predpokladal. Namiesto neustáleho šoférovania a náhlenia sa, som si chcel aj užiť, čo pobyty na jednotlivých miestach predĺžilo. Keďže som bol zo Saint Tropez už celkom „vyslnený” a radšej som si chcel fajnovo pobikovať v poslednej stanici – Saalbachu, tak by mi Barca vyšla len na jeden, maximálne dva dni aj s cestou, tak som ju radšej oželel a viac si oddýchol v ostatných krajinách. Barcelonu dám raz letecky . Ale pekne po poriadku…



Cieľ - horúce Taliansko


Nadišiel pondelok a ja som sa celý nervózny, aj ustráchaný z toho, čo ma čaká, nevedel dočkať a vyštartoval o 16:00 z Trenčína. Nemám veľa známych s podobnými záľubami a tých, čo mám, buď nemali tri týždne dovolenky alebo nemali peniaze, prípadne už majú deti, a tak som na cestu vyrazil len ja, Mr. Possl a šibal Eraser . Bol som plný očakávaní, ale samozrejme aj v strese, či sa niečo neprihodí, ale veril som, že to zmáknem podľa plánu a šťastne sa vrátim domov. Prvú cestu do Talianska sme zvládli úplne bravúrne, bez zaváhania. Šoféroval som 8,5 hodiny v kuse a o pol tretej nadránom som už „zalomil“ niekde na odpočívadle v Taliansku s približne troma hodinami zostávajúcimi do cieľa. Po prebudení a krátkom, asi štvorhodinovom spánku, som hneď sadol za volant a pokračoval až do Finale Ligure, kde sme sa ocitli okolo desiatej hodiny ráno.



V Taliansku som bol už viackrát, a tak ma krajina ničím výrazným neprekvapila, ani neurazila, práve naopak. Mám ho rád a piesočnaté pláže s pozvoľným vstupom do mora sú pre mňa ako vyšité, keďže som neplavec. A tak aj bolo, tri dni vo Finale som strávil kvôli horúcemu počasiu a nedostatočnej angličtine len na pláži a s bikom na priľahlých miestach a kopcoch, na ktoré som sa dostal sám podľa mapy. Neovládam angličtinu plynule, a tak som sa neodvážil zavolať a objednať si „shuttle“ – vývoz na už dávno z fotiek známe epické výhľady z trailov na rozbúrené more. Bol som teda zo seba, a tak povediac aj z neoznačených cyklotrás, trochu sklamaný a frustrovaný. Nenechal som si však pokaziť výlet hneď v prvej stanici a koniec koncov, to vyvaľovanie sa na pláži, občasný výšľap na kopec a do okolitých dedín, nebol tiež na zahodenie. Tri dni ubehli ako voda a nastal čas posunúť sa ďalej, a to do krajiny, na ktorú ani neviem prečo, som sa tešil z celého výletu najviac.



Luxusné a rušné Monako


Viete, ako to býva, keď sa niekam tešíte, nemusí to vždy byť podľa vašich predstáv. V tomto prípade však nevyšlo našťastie len parkovanie. Samozrejme, že som sa pred cestou snažil čo to o daných krajinách zistiť. Na sieti nájdete dostatok čítania o všetkých plánovaných cieľových miestach. Všade sa písalo, že s parkovaním v Monaku nie sú žiadne problémy, parkovísk je dostatok a nikdy nie sú plne vyťažené. A tak som si s parkovaním ani ja hlavu nelámal, až kým nadišiel deň D. V piatok ráno sa pohodlne presúvam po diaľnici smer Monako, až sa v ňom naozaj ocitám. Navigácia ma nasmeruje na zadané parkovisko odporúčané z článkov – Monte Carlo, parkovisko Louis II. Čo sa ale nikde nepísalo a čo som si ja ani neuvedomil bolo, že autori článkov nemuseli cestovať karavanom, prípadne vyšším vanom, ale klasickým osobákom.

Už je vám asi jasné, že som sa na dané parkovisko výškovo nezmestil a ani na ďalších 5, nakoľko všetky boli podzemné alebo len s povolenou výškou automobilu 2,45 m. Po neuveriteľnom strese, ktorý som s parkovaním a všeobecne s manévrovaním v Monaku zažil (uličky Monaka boli na mňa príliš úzke aj nízke), si to odnieslo oškreté pravé zrkadlo a od konárov oplieskaný strešný box. Akosi som sa začal zmierovať s myšlienkou, že ho kvôli tomu parkovaniu ani nenavštívim. Zákrutu aj tunel, ktorým sa preháňajú na monopostoch F1, som vymietol na dodávke ako pán . Keďže som z čítania našťastie nabral nejaké info, napadla mi dedinka La Turbie, všetkými autormi ospevovaná. Tento francúzsky vidiek sa nachádza neďaleko hraníc v kopcovitom teréne, odkiaľ je nádherný výhľad na pobrežie a celé Monako. Po ďalšej polhodinke parkujem v tejto obci, a to bezplatne a s luxusným výhľadom. Nachádza sa tu viacero parkovísk terasovito nad sebou, a to posledné má rozprávkový výhľad, vhodný na strávenie neskutočne romantickej noci .



Vo Francúzsku musíte mať bohovské šťastie na ľudí, aby ste sa vôbec dorozumeli, ale vždy som sa nejako rukami-nohami dovtípil. Do cesty sa mi priplietol starší, asi 60-ročný Francúz, vykonávajúci ranný strečing a na moju otázku „do you speak english“ odpovedal len „little“. Little u Francúzov znamená menej ako u mňa, a teda poväčšine to znamená úplne nič. Tento nedostatok ale nejako zázrakom stráca na význame a aj keď sme si teda veľmi nepokecali. Stačilo povedať „Monako“ a v tú ranu zo seba začal chrliť francúzsky a ukazovať ako, kadiaľ, kde… Bol natoľko ochotný, že ma zaviedol na už spomínanú parádnu vyhliadku a tam mi s božou pomocou vysvetlil, čo a ako. Dorozumel som sa natoľko, že som sa do tejto minikrajinky nakoniec dostal, a to ešte so skvelou, hodinovou turistikou s krásnymi výhľadmi a scenériami.

Keď sa tam človek dostane, tak stihne obehať v podstate celý štát so všetkými zaujímavosťami za jeden deň. Videl som teda Monte Carlo, slávnu zákrutu F1, prešiel botanickú záhradu a navštívil aj oceanárium, ktoré bolo pre mňa najväčším zážitkom. Návratom späť na La Turbie som sa zastavil na exkluzívnu kávičku za smiešnych 1,20 €. Ľudia sa tu majú určite dobre a ceny sú tu podobné alebo nižšie ako u nás. Monako u mňa zostane v spomienkach ako „mestečko postavené na kopci“ so symbolom luxusu. Stretnúť tu Porsche, Bentley či najnovší Rolls Royce alebo miliónovú jachtu odstavenú v prístave, nie je nič nezvyčajné. Bike som tu využil len na kratší večerný výšlap na vyhliadku s pivkom v ruke, „just relax“ .



Welcome to Saint Tropez


Ďalším zasadnutím za volant smerujem do tejto mekky luxusu a vychytenej prímorskej destinácie. Cesta sem bola pomerne krátka a rýchla, s menším zádrhelom na mýte, ktoré ma po opätovnom hádzaní mince nechce pustiť a otvoriť rampu. Na piatykrát som bol nútený použiť červené tlačítko „assisstance“, kde na vás prehovoria najskôr francúzsky, potom anglicky alebo nemecky. Tu som si so svojou angličtinou v pohode poradil a ukázalo sa, že som tam hádzal stále málo. Do Saint Tropez prichádzam dopoludnia a cesty boli celkom preplnené. Našťastie kemp, do ktorého som mal namierené – Les Mures, nebol ďaleko.

Vybral som si naozaj parádny a dokonca lacnejší ako v Taliansku, „len“ 36 €/noc oproti 45 €/noc vo Finale Ligure. Holt, prímorské kempy nie sú lacná záležitosť. Vybavenie bolo ako doma a máte tam všetko od napojenia elektriny, cez doplnenie vody, bazén v areáli, športoviská, alebo aj práčovňu. Na naše kempingové miesto nás naviedla veľmi milá, pekná, sexi blond recepčná, pri ktorej som začal ľutovať svoje premrhané, 5-ročné štúdium francúzštiny. No čo, aspoň sa popozerám . Rozhliadať som sa začal hneď po odstavení auta. Vybehol som na pláž s jemným pieskom a krásne modrým morom, k večeru som sa šiel pokochať nablýskanými jachtami, keďže kemp som mal neďaleko obrovského prístavu Port Grimaud.



Čo čert nechcel, v poobedných hodinách do kempu prišlo auto s trenčianskou ŠPZ, tak si viete predstaviť, ako sa večer skončil . Takáto náhoda nešla neosláviť,, keďže stretnúť cestou sem slovenskú alebo českú posádku bol celkom zázrak, nie to ešte ľudí z rovnakého mesta. O to viac ma bolela hlava na druhý deň ráno. Prehliadku centra Saint Tropez som bol teda nútený posunúť na popoludnie, čo nakoniec ani nevadilo, lebo samotné centrum nie je veľmi veľké a prezretie všetkého podstatného nezaberie veľa času. Legendárna Gendarmerie Nationale sa nachádza hneď na začiatku mesta, prístav je tiež na okraji. Inak je to podľa mňa typické prímorské mestečko s úzkymi uličkami, svojskou architektúrou a na všetky tie milionárske vily som si našiel výhľad z parku. Samotné Saint Tropez ma teda nijak extra neohúrilo, čakal som asi niečo viac, no pobehal som čo som chcel, povyvaľoval sa na pláži a nadišiel čas ukončiť dni leňošenia pri mori. Na rade boli hory, a to nie hocijaké.



Za siedmymi horami, za siedmymi dolami – Andorra


Čakala nás opäť dlhšia cesta, podľa navigácie okolo 6,5 hodín. Človek sa musí najskôr vymotať z úzkych ciest Saint Tropez a nepočítal som s extrémnym stúpaním smerom do Andorry. Zo 6,5 hodiny sa cesta natiahla skoro na 9 a dala mi poriadne zabrať. Predstavte si dlhé, kopcovité stúpania z fotiek na Stelvio a rôznych iných alpských destinácii, presne také boli cesty. Samý kopec, samá zákruta, rovno celých 180 stupňov, ledva som sa rozbehol na dvojke, zaradil do trojky a prišla ďalšia stoosemdesiatka. Cestou tam dostala zabrať spojka, cestou späť si to odniesli brzdy. Bolo to náročné, na rôznych úsekoch zrovna robili cestu, tak to bolo často aj s rozbehmi do kopca, čo stále nemám veľmi v láske, obzvlášť s týmto “obytňákom”. Aj som si chvíľu vyčítal, že kam sa to trepem na koniec sveta, no čoskoro boli všetky moje výčitky zažehnané.



Po strastiplnej ceste som sa dostal k hraničnému prechodu, kde si colník len veľmi námatkovo obzrel občiansky a mávol rukou. O pár minút už som dorazil do mestečka Soldeu, na ktoré budem dlho spomínať. Vybral som si ho preto, lebo sa tu nachádza bikepark, teda aspoň podľa internetu, ktorý mal byť otvorený od začiatku júla. Neviem, či sa otváračka posunula, ale lanovky nepremávali, bola na nich údržba a podobné prkotiny. Aj keď som sa v bikeparku opäť nezviezol, v Andorre, kam sa len pozriete, všade sú hory a kopec turistiky a trailov na bike. Odparkoval som auto v jednoduchom kempe a nevedel sa nabažiť výhľadov a prírodnej kulisy. Každý deň som si dal rannú turistiku a poobedný bike, vyšantil sa na dokonalom traili posiatom kameňmi, koreňmi, s občasným prechodom cez rieku.



Môžem bez pochýb povedať, že Andorra je pre mňa najkrajšia horská krajina, akú som zatiaľ navštívil. Zanechala vo mne pozitívny dojem a rád by som sa sem ešte niekedy vrátil. Bolo tam nenormálne čisto, zelenšia tráva ako všade inde a neskutočný pokoj a pohoda. Jednoducho, raj pre turistov a milovníkov prírody. Ak sa sem vyberiete, určite si so sebou pribaľte aj teplejšie oblečenie, je to horská krajina, tomu zodpovedá počasie, v noci som si chcel tiež často prikúriť a koniec koncov, leto tu trvá maximálne od polovice júna do polovice septembra. Denné teploty na priamom slnku boli podobné tým pri mori, no v noci teplota klesla na celkom chladných 8 - 12°C. Tu som teda zažil asi najkrajšiu turistiku v živote, vyškriabaním sa na Estany De L´Isla (2 367 m), Cap D´ Espones (2 618 m) a konečne aj pretiahol bike na svižnom traili. Ako to už býva v horách, počasie je veľmi premenlivé, a tak mi asi pol dňa lialo, za ten čas som nakúpil všetko potrebné, plus zopár suvenírov a psychicky som sa začal pripravovať na najdlhšiu cestu zo Soldeu do Švajčiarska a Lichtenštajnska.



Krajina hradov, zámkov a kostolíkov – Lichtenštajnsko


V piatkové ráno som sa ešte nadýchal horského vzduchu a rozlúčil sa s tou malou sympatickou krajinou a zvolil smer Švajčiarsko, Lichtenštajsko. Vyrážam presne o 10:00, a to som ešte netušil, že si za volantom posedím vlastne až „do zajtra“. Chcel som ušetriť čo najviac času na ďalšie miesta a mať cestu čo najskôr za sebou, a tak som si spravil osobný rekord za volantom. Odšoféroval som celých 14,5 hodiny v kuse, len so štyrmi prestávkami na občerstvenie a natankovanie. O pol jednej ráno som dorazil po bezproblémovej ceste, prakticky celej po diaľnici, do mestečka Chur vo Švajčiarsku, odkiaľ som sa na ďalší deň ráno presťahoval do Balzers – mestečka priamo na hraniciach. Švajčiarsko a Lichtenštajnsko rozdeľuje len rieka Rýn, a tým pádom som zabil dve muchy jednou ranou, pretože som „býval“ vo Švajčiarsku (na začiatku mosta) a každý deň turistikoval v Lichtenštajnsku. Je to ďalšia, veľmi malá, ale zato bohatá krajina a prešiel som ju prakticky skoro celú od Balzers cez Triesen, Vaduz až po Schaan. Mojimi očami je to krajinka hradov, zámkov, kostolíkov, lebo všade, kde ste sa pozreli, na vás nejaká takáto stavbička čakala. Taktiež k nej patria Alpy, takže možností na výlety je tam neúrekom.



Hlavné mesto Vaduz mi prišlo veľké ako naša Ilava a okrem pekného námestia a kostola Sv. Floriána môžete navštíviť ešte hrad, týčiaci sa rovno nad mestom. Čo ma zaujalo, boli ľudia. Všetci ma zdravili, usmievali sa, všetci boli sport friendly . Zažil som tam nejaké príhody a všetky začínali aj končili veľkým úsmevom, u nás presne viem, že by to bolo s krikom a nadávkami. Je to naozaj bohatá krajina a vidíte to na každom rohu, aj tá najobyčajnejšia upratovačka si môže dovoliť kúpiť nové auto a podľa toho sa hýbu aj ceny. Lichtenštajnsko bolo najdrahšou krajinou, ako príklad uvediem typický ranný nákup Slováka, pozostávajúci z dvoch malých chlebov, jednej suchej salámy a najlacnejších párkov = 18 €, a to nehovorím o najjednoduchšej magnetke, ktorú som si zaobstaral za 11 € . No všade sú tie ceny viac-menej priamo úmerné príjmom. Je to ale pekná krajina, ktorá má čo ponúknuť, za návštevu stojí hrad Gutenberg, Triesenberg a prejdete to všetko počas jedného dňa.



Cyklistický raj Saalbach-Hinterglemm


Lichtenštajnskom sa môj výlet pomaly chýlil ku koncu a ako čerešničku na torte som si nechal známy bikepark. Určite ho mnohí z vás poznajú a viete, že disponuje piatimi lanovkami, ktoré sú navzájom prepojené, a tak sa môžete namiesto hodín strávených v sedle biku, vyviezť hore a radšej dlhé hodiny zjazdovať. Ceny lanoviek či Jokercard netreba ani spomínať, lebo verím, že toto je jedno z najznámejších zahraničných stredísk a všetky info sú už bikermi dôkladne zmapované.



Absolvovaním všetkých lanoviek splníte takzvaný „BIG-5 Bike Challenge“ a zozjazdujete celkovo približne 66 km trailov, čo vám bohato pokryje celý deň, ak to vôbec stihnete. Traily sú tu celkom drsné, ale povozí sa aj menej skúsený biker. Lahôdkou je určite Hacklberg Trail, na ktorom sa viete jašiť donekonečna a nikdy vás neomrzí. Všetky traily si ľahko vyhľadáte na internete, najznámejšie sú Z-line, Milka line, Blue line, X line, Bergstadl trail a iné. Bike tu za pár dní zažije to, čo niekde inde nezažije ani za celý rok. Je to tu proste nakladačka, bikami sa to tu hemží, žije a jazdia pomaly všetci, od troch rokov až po skoro zombíkov . Toto stredisko je pre mňa absolútnym cyklistickým rajom a určite sa sem znovu vrátim, a mal by tak urobiť každý pravý "XC-trail-EN/AM/DH" biker.



Splnený sen


Celú cestu sme s mojim pastelovým parťákom zvládli úplne bez zaváhania, bez porúch a podobných incidentov, za čo som veľmi rád. Stúplo mi tak sebavedomie aj dôvera k môjmu staršiemu vozu, ktorý na tomto výlete oslávil svoje 15-ste narodeniny, no teraz viem, že je stále v najlepšej kondícii. Suma sumárum, prešli sme za necelé tri týždne cca 4 650 km a 7 krajín. Splnil som si tým ďalší sen, videl všeličo zaujímavé, stretol zopár fajn ľudí a zistil som, že my národ Slovenský sme akési „samonasierace” typy . Stačí prejsť zopár sto kilometrov a žije sa úplne inak, z toho by sme si mali brať príklad. Ale ja ako vlastenec musím tiež povedať, že všade dobre, doma najlepšie. Vždy sa sem chcem vrátiť, lebo tu som doma a mám to tu napriek všetkému veľmi rád, čo sa týka bohatstva prírodnej krásy, v ničom nezaostávame! Na záver už len slová klasika „veni, vidi, vici“.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Horské bicykle)

Komentáre

katko 03.08.2018 (17:48)

nabuduce si nainstaluj Trailforks...s nim najdes kazdy trail...

 
Henry33 05.08.2018 (09:12)

Paradny článok! Ten karavan je úplne skvelý a vobec nezalezi na veku.

 
andyapo Henry33 05.08.2018 (09:28)

Veru Henry ani nevieš akú pravdu si povedal 🙂tie karavany môžu mať aj 30rokov a stále môžu byť v lepšom stave ako hociktoré iné dvojročné auto! Ľudia sa o to starajú, hyckaju, je to iné ako s osobakom! Je to asi podobný vzťah ako medzi bajkerom a bajkom 🙂 staráš sa o to viac ako o seba ...!

 
Tomas84us 05.08.2018 (22:31)

Super clanok a posledny odstavec top Len tak dalej, urcite si este nieco od Teba velmi rad precitam

 
xstas 06.08.2018 (14:06)

Andy, paradne citanie, putavo napisane a bavil som sa po cely cas , aj ked som uz po tvojom osobnom rozpravani vedel o com to bude. Len tak dalej, prajem tebe aj mr.Possl-ovi vela stastnych kilometov bez nehody a snad sa mi niekedy podari ist s tebou na nejaky vylet, nie len prespat na bikefeste .

 
subaroSti 03.08.2018 (21:12)

Ked vidím foto z toho Saalbachu tak si len clivo spomeniem na vlanajšiu dovolenku tam...je to tam skvele a odporúčam.Ja sa tam raz vrátim

 
jurajc 04.08.2018 (05:27)

ten Saalbach je nadhera

 
petruldo19 04.08.2018 (23:26)

Bomba článok, nádherné si to opísal. Fakt krásne čítanie a tie zážitky ti úprimne závidím...dúfam že čoskoro pridas niečo ďalšie. Inak si ma potešil tou Ilavou nakoľko ja v nej bývam 🤣. Máš niekde aj fotky tvojho parťáka mr.Possl .zaujímalo by ma ako to máš "vyskladané" lebo aj ja keď budem veľký a bohaty (to už skoro som) tak by som také rád... 😎😉

 
andyapo petruldo19 05.08.2018 (07:50)

Ďakujem za pozitívny ohlas ☺️ ďalší článok bude snáď až o rok keď dožijem a už teraz viem kam to asi bude...do ďalšieho leta by som mohol dávať články len o bajkovacke a turistike tu po SK a blízkom zahraničí! Fotky parťáka mám aj tu len si klikni na môj profil a roluj a hľadaj ☺️ ale ak by si už bol silno presvedčený že také niečo ideš kupovať, nemám problem sa zastaviť v IL a podebatit, ukázať čo ,ako funguje, chodím okolo stále po diaľnici, tak sa pred takým "veľkým krokom" ozvi a dáme reč, je to veľká investícia a mne to tiež nemal kto poukazovať,tak teraz už môžem pomôcť ☺️

 
Pridaj komentár