V sobotu ráno mi budík zvoní o 5:45 a ja si v duchu nadávam, prečo mi to skoré vstávanie nestačí cez týždeň. Bajkobranie však buď nenávidíš, alebo miluješ a ja sa radím do druhej kategórie.

Po vydarenom augustovom pretekárskom víkende na Branisku (reportáž od Martina) mi hlavný organizátor Fernet (Peter Kuiš) koncom leta písal, že v októbri zatvárajú sezónu na motoreste nesúťažným víkendom. Už samotná lokalita a miestna partia sú zárukou dobrej zábavy, ale tentokrát si organizátor pre nás pripravil prekvapenia v podobe dvoch nových trailov.

Okrem rastúcej závislosti na Branisku mi nedala spávať ani zvedavosť. Program na druhý októbrový víkend bol teda jasný. Nakoniec mi povinnosti dovolili zúčastniť sa iba jeden deň, ktorý naozaj stál za to.

Skorý štart

Balím raňajky, kávu do termosky a utekám pre zvyšných dvoch členov posádky, Petra a Katka. Tesne pred siedmou opúšťame Žilinu a po dvoch hodinách parkujeme pri motoreste na Branisku. (Funfact: Prevádzku motorestu na Branisku slávnostne otvoril predák Britských odborových zväzov v roku 1966.) Napriek tomu, že na teplomeri svieti 9°C, volím krátky dres a krátke nohavice. Ráno je svieže, ale viem, že celú trasu pôjdem s Katkom, preto mi je jasné, že do kopca mi zima nebude.


Parkovisko je o deviatej pomerne prázdne, ale behom desiatich minút sa plní autami rôznych značiek. Vítame sa s bikermi z rôznych kútov Slovenska, Jirkom z ČR, dokonca počujem Maďarčinu. S krátkym meškaním sa nám prihovára Fernet a pomaly sa môžeme presunúť smerom na sedlo Chvalabohu.

Tunel má dnes výluku a premávka je trochu hektická, ale zvládame to pomerne rýchlo. Zišla sa nás celkom veľká skupina a nedá sa povedať, že by šlo len o ortodoxných enduristov.

Legedna menom Carbonkiller

Približne po hodine dosahujeme vrchol Smrekovice. Výhľady sú epické, babie leto v plnom prúde sľubuje perfektný deň. Skupina sa presúva na prvý a najťažší trail dňa - Carbonkiller. Za tých pár rokov, čo sa jazdí, si stihol vybudovať pomerne slušné renomé. Začiatok je rovinatý, dokonca stúpavý. Úzky chodník začína klesať a práve ďalší úsek je créme de la créme tohto trailu. Nasledujúcich niekoľko desiatok metrov je prakticky súvislý rockgarden, vyskladaný z kameňov rôznej veľkosti.

Flow si tu treba vybojovať. Kamene postupne ustupujú, chodník naberá na rýchlosti, ale dlhodobé sucho mu nepomáha a mám pocit, že dnes ma potrápil viac ako v lete počas pretekov. Napriek tomu, že je to trail vyslovene „stavaný“ na enduro bicykle s vyššími zdvihmi, videl som si ho užívať aj borcov na hardtailoch. Klobúk dole.


Od studničky na spodnom úseku Carbonkilleru sa po dohode s Katkom a Petrom oddeľujeme od skupiny a ideme napred, aby sme si k oficiálnej trase na koniec dňa mohli pridať nový trail. Na Kravových lúkach prechádzame popod svojskú chatku, pravdepodobne jedna z najkrajších chát, aké som kedy u nás videl. Mierime na Boldigáň, rýchly a krátky trail v mladom smrekovom lese.

Ďalej zo sedla na zákrute asi 2 km hore-dole na Lanovské sedlo. Oficiálna trasa vedie doprava cez Lačnov a Búče, my sa vydávame doľava smerom na Vyšný Slavkov. Z lúk je nádherný výhľad na Belianske Tatry. Neskôr odbočujeme na chodník cez Slavkovské vodopády, opať rýchly a pekný trail, ktorý končí nad dedinou v družstve.

Nášup trailov

Máme za sebou zhruba 20 km prevažne v teréne a obrovskú chuť na pivo, ale vo Vyšnom Slavkove nie je žiadna krčma a potraviny sú v sobotu zatvorené. Pomerne nezvyčajné v tomto kúte Slovenska . Okolo starého lomu začíname znova stúpať na Smrekovicu. Nastáva klasická situácia, ktorú pomerne dobre poznám: Katko sa usadil na špici a udáva tempo. My s Petrom „visíme za oči“ a snažíme sa udržať jeho tempo.

Katko nepozná zľutovanie a celé 7 km stúpanie ideme bez pauzy. Tá nás čaká až na vrchole. Sme presne v polovici. Druhý výjazd na Smrekovicu zvyčajne znamená, že máme to najhoršie za sebou a zvyšok bude prevažne z kopca, prípadne nás čakajú len krátke a nenáročné stúpania. Dnešok bude výnimkou, to ale v tomto momente netušíme.

Púšťame sa do „Markovej skratky“ po modrej turistickej značke. Mimo krátkeho úseku na uvoľnených kameňoch ide o rýchly a hravý trail. Pokračujeme na úplne nový úsek, ktorý sa jazdí asi len mesiac. Nová Marková skratka nesie rukopis trail-builderskej skupiny okolo Ferneta - traverz, plno hrabanky, zavreté zákruty. Toto ma baví!


Traverzujúcou zvážnicou opäť vystúpame na serpentíny pod Smrekovicou na trail zvaný Letisko. Na tento kúsok trasy som sa vážne tešil, ale dlhodobé sucho mu vôbec neprospelo a dnes je to skôr trápenie. Nerozumiem prečo sa nazýva Letiskom, mne skôr pripomína hada: jedna zákruta strieda druhú. Nedá sa tu vôbec vydýchnuť. Celý trail sa nesie v znamení brzda – plyn – brzda - plyn. Zvyčajne ma to baví, dnes som už rád, že sme na konci.

Skratka?

Letisko končí pri studničke nad Diablovou dierou. Tu stretáme vačšiu skupinu bikerov: Kvakoba, Jirku, Jana Tekela a partiu z Baťových trailov. V tomto zložení smerujeme na Rudník, kde by nás za normálnych okolností čakal posledný zjazd dňa tzv. "Kaziflow", priamo k motorestu.

Fernet nám však toľko ospevoval nový trail nad Dúbravou, že ho chceme vyskúšať. To ale znamená, že by sme mali prekrížiť pohorie Braniska ešte dva krát, čo nikomu až tak "nevonia". V Janovej hlave skrsol nápad na geniálnu skratku a my mu ako cezpoľní bezvýhradne dôverujeme, čo sa neskôr ukázalo ako chyba .


V polovici Kaziflow-u odbočujeme zvážnicou, ktorá by nás mala vyviezť niekde na sedlo Humenec, presne nad novým trailom. Realita je však iná. Je vidieť, že cesta je málo používaná. Predierame sa stromami a po skoro dvoch kilometroch narážame na problém v podobe obrovského vývratu. Tu cesta končí... Naspäť sa ale nechce nikomu. Berieme bicykle na plecia a mierime kolmo hore na zelenú turistickú značku na Rajtopíky. Sily dochádzajú. Na vrchol sa v sedle nedá. Tlačíme zrázom a cez skalné okná. Toto by neprešiel asi ani Danny MacAskill .

Bonusový zjazd z Rajtopíkov do sedla Humenec nestojí za veľa. Pred nami je však konečne nový trail - Rasťodrom. Opäť nesie rukopis Bajkobrancov, utiahnutý trail hore-dole v hrabanke v krásnom prostredí prevažne smrekového lesa. Miestami som mal pocit, že som v Kanade. Druhú polovicu trailu idem za Jirkom a Janom, prach sa rýchlo dvíha a za pár metrov nič nevidím. Ostré jesenné slnko tomu nepomáha. Rasťodrom má svoje silné aj slabšie miesta, ale celkový dojem je dobrý a zvyšok sa "utrasie", keď sa trail viac vyjazdí.


Dole v Dúbrave máme za sebou slušnú porciu výškových metrov a slnko začína rýchlejšie klesať. Po krátkej pauze v miestnej krčme sa točíme naspäť k sedlu Chvalabohu a žltou značkou tlačíme bicykle z posledných síl k veži na Rudníku. Ten kopec snáď nemá koniec. Ostali sme traja a čaká nás už len "Kaziflow", trail k motorestu. Hore mám pocit, že pôjdem len na zotrvačník, to by som tu však nemohol byť v partii ďalších dvoch enduro pretekárov . Od prvých metrov sa naháňame a je jasné, že si to každý užíva rovnako.

Kaziflow si určite nezaslúži svoj nickname, okrem jedného krátkeho stúpania v úvode ide o perfektne „jazditeľný“ a zábavný trail. Základ je opäť hrabanka. Prach sa dvíha a snažíme sa aj tie najviac utiahnuté zákruty prejsť v rýchlosti a plynule. Občas sa to nepodarí, ale to nám na radosti neuberá. Je to perfektná čerešnička na torte na záver, až mi začína byť ľúto, že sa musím ešte večer dopraviť domov. Celý výjazd nakoniec vyšiel na slušných takmer 50 km a 2400 výškových metrov, samozrejme prevažne v teréne.

Hlavne bezpečne

V nedeľu bolo na programe ďalších 40 km a zhruba 2000 výškových metrov, vzhľadom k povinnostiam si ale musím nechať zájsť chuť. Výjazd zahŕňal časť trailov zo soboty a už spomínaný Rasťodrom, ďalej Čiernu horu, Žiletku a Markovu skratku a na záver opäť Kaziflow-motorest. Bajkobranci to robia svojským spôsobom, kľúčovou zásadou pri stavbe trailov je ale bezpečnosť. Svoje si tu užije snáď každý, aspoň priemerne skúsený biker, a to nielen na bicykloch so širokými pneumatikami a vysokým zdvihom.

Tu som asi prvýkrát videl „XC chrtov“ jazdiť traily, ktoré by sme v dnešnej dobe za normálnych okolností označili ako „čisté enduro“. Zjazdy obsahujú veľa ťažkých pasáží, ale nikdy nie sú vo veľkej rýchlosti. Asi najlepšie to vystihuje veta od Ferneta - „Rýchlosť je nebezpečná, ide o kumšt, bez toho aby sme sa pozabíjali“ . Veru má to niečo do seba...

Ďalšie fotky nájdete na tomto odkaze.