Tip na výlet: Španielske pobrežie - z Barcelony na Gibraltár

Dovoľte nám spríjemniť čakanie na letnú sezónu spomienkou na našu cestu po španielskom pobreží. O Španielsku sme snívali celý rok a v polovici októbra sa to naozaj splnilo. Máme pred sebou 16 dní a 1 000 kilometrovú výzvu.

Do Barcelony sme dorazili v popoludňajších hodinách v počte 3 kusy a hneď sme spozorneli, pretože bolo celkom dosť teplo. Namotivovaní po menšom blúdení opúšťame letisko a vezieme sa rovno južne popri Stredozemnom mori nádhernou cestou, ktorá je plná áut. V samotnom meste sa nezdržiavame, nelákala nás predstava jazdy v miliónovej metropole. Po 35 kilometroch jazdy nachádzame opustenú pláž len pre nás a hneď vieme, že toto je ideálne miesto na kempovanie.

Druhý deň míňame mesto Tarragona. Pobrežie je takmer celé zastavané a všade na balkónoch vidieť vyvesené Katalánske vlajky. Po celom dni jazdenia nachádzame miesto v lesíku na skalách, kde budeme spať. Rozrobený oheň a hluk vĺn, bijúcich do skál dodávajú tripu tú pravú príchuť dobrodružstva. 

Keď počasie úraduje...

Dva nasledujúce dni sa ukázali ako kritické. Dostal som prvý a ani zďaleka nie posledný defekt. A presne v tom istom momente sa neskutočne rozpršalo. Na nešťastie ideme po hroznej ceste bez jediného úkrytu niekde v národnom parku Sierra de Irta. Do večera sa počasie neumúdrilo a museli sme vymyslieť, čo ďalej. Predpoveď nám nedáva veľké nádeje na zlepšenie a tak bookujeme ubytko v mestečku Torrenostra.

Cesty pomaly zaplavuje voda a ráno to vyzerá všelijako, len dobre nie. Mokré veci už stihli vyschnúť a my sa rozhodujeme rezervovať ďalšie ubytovanie cca o sedemdesiat kilometrov ďalej. Pani domáca nás dôrazne varuje pred záplavami a nepriechodnosťou ciest, my sme si však, hádate dobre, urobili po svojom. Len čo sme vysadli do sediel, schytal som komplet defekt a moja dobrá nálada bola razom preč.


Bolo veľmi zaujímavé brodiť sa riekami namiesto ciest. Kilometre sú v tom čase nepodstatné, viezli sme sa rýchlosťou tak desať za hodinu. V jednom momente cez nás dokonca prešlo malé tornádo (vážne!!). Nebola to veru najpríjemnejšia jazda. Vlastne vôbec nebola príjemná. Po siedmom defekte sme už boli všetci bez duše, a tak reálne hrozilo, že sa do cieľa dnes ani nedostaneme.

Najbližší bike shop bol vzdialený 20 km. Ja to teda riskujem a so stálym dofukovaním každých 5 kilometrov idem po duše. Všetko sa nakoniec podarilo. Aj dojazd na ubytovanie v daždi a tme, čo vždy poteší. V mestečku Burriana sme prečkali ďalšiu noc. Na zresetovanie sme si radšej kúpili fľašu vodky a bolo vybavené. Veci túto noc neuschli, ale nejak nás to neštvalo.

Futbal a siesta

Po pár problémoch sa nám konečne podarilo dôjsť do Valencie. Náhodou nám zablúdil pohľad na futbalový štadión Mestalla, kde sa práve odohrával zápas domáceho klubu s Leganes. Popri kávičke vedľa štadióna sledujeme domácich napäto povzbudzujúcich svoj tím.

Opäť nám to dotvorilo lepší pohľad na Španielov a krajinu ako takú. Futbal a siesta, netreba nič viac. Večer sme došli do ďalšieho ľudoprázdneho rezortu, ktorý pripomínal mesto duchov. Všetky dni doteraz boli viac menej rovinaté, ale to sa malo zajtra zmeniť.

Deň č. 6 atď...

Šiesty deň nás čakal prvý vážny kopec, a to hneď s prevýšením 1 000 metrov. Dlhé stúpanie však stálo zato. Hodili sme fotku a za odmenu sa spúšťame do Alicante, kde sa otvára pohľad na zmenenú krajinu, ktorá pripomína púštne hory. V siedmy deň sa opäť minuli duše a tak vykupujeme ďalší bike shop dúfajúc, že to bolo naposledy. Aj pri tomto sme sa mýlili.

Po kratšom dni nachádzame najlepšie miesto na kemping v La Marina Beach - dlhú piesočnatú pláž lemovanú píniovým lesom. Píniový som si asi vymyslel, ale znie to dobre. Kúpanie v mori padne fakt vhod. Plní energie vstávame trocha skôr, na obed sme minuli mesto Cartagena, kde sme dali obedík a cervezičku.

Počas ďalšieho stúpania stretávame párik plne nabalených cyklistov, ktorí, ako sme zistili, cestujú už 4 roky z Kanady a majú namierené do Maroka. Nemám slov, fakt. Po pomerne dlhom dni sa veľmi nenamáhame s hľadaním miesta pre nocľah, skladáme to v zlatučkom zálive v meste Aguillas.


Kilometer za kilometrom a krajina je znova trochu iná, čoraz južnejšie vidno len obrovské polia, kde sa pestujú zelenina a ovocie napríklad aj pre Slovensko. Varujú nás pred ”Moroccan people”, ktorých je tu fakt dosť, že vraj kradnú. No neviem si predstaviť, že by niekto chcel okradnúť troch špinavých cyklistov z východnej Európy. Pardón, zo strednej. Nájsť miesto pre stan bolo v tejto oblasti ťažké, a tak to skúšame v podivnej vodnej priehrade, kde nás všetkých doštípali komáre.

Toto miesto sme chceli čo najskôr opustiť, avšak nohy nás ďalší deň vôbec neposlúchali. Došli sme do Almérie a zasquatovali sme sa tam ukážkovo. Sprcha na pláži, pranie oblečenia, kúpanie v mori, nabíjanie telefónov v blízkej reštike a vôbec nič nám nechýbalo. Malaga bola čoraz bližšie, preto nebol dôvod na to tlačiť.

Posledné dni

Malaga je metropola južného pobrežia. Naplánovali sme si tam hostel a konečne si chceme dať celý deň voľno od bicyklov. Na izbe stretávame chlapíka z Estónska, ktorý sa k nám chce pridať na večernú prechádzku mestom. Týpek sa s tým nemaznal a na bare naobjednával vodky, nech sa nám lepšie dýcha. Veď tak či tak sme mali day-off. Mohli sme si aspoň v kľude naplánovať Gibraltár.

Cesta tam bola ale otravná, viedla takmer po diaľnici a autá fičali okolo veľkou rýchlosťou. Ešte sme si dali zastávku v luxusnej Marbelle, kde sa more už zdalo chladnejšie. Za Malagou míňame samé nechutne luxusné haciendy, všetky prázdne a pripadáme si ako vo filme. Bohatí Briti a západoeurópania tu asi skrývajú svoje bohatstvo. Nie že by som im závidel , ale také domy som nevidel ani v snoch.

Pred samotným Gibraltárom nachádzame vojenský bunker, ktorý je ako stvorený na prespanie. Bolo to rozumné riešenie, pretože celú noc lialo. Predpoveď počasia je opäť nemilosrdná. Záplavy sa presunuli na juh Španielska, presne do oblasti, kde sme sa nachádzali. Po celkovo asi tridsiatich kilometroch klasicky mokrí ako myši vchádzame do mesta La Línea, hneď na hranici s Gibraltárom, kam nám nebolo dopriate sa v tento deň dostať.


Gibraltár = Skala, ktorá je oficiálne britským územím, neočarila. Pravdou je, že je to preceňovaná destinácia a nič nestratíte, ak ju obídete.


Ani sme si to už po toľkých dňoch neuvedomili, ale dosiahli sme vytúžený cieľ. Ďalej sa už len presúvame autobusom späť do Malagy, odkiaľ odlietame. Tým sa naša La Vuelta končí, bolo to nakoniec 1 333,3 kilometrov, 1 200 defektov (hľadám sponzora s dobrou dušou) a milión zážitkov, vďaka ktorým spriadame ďalšie plány na budúcoročnú expedíciu do Maroka.

Link na moju Stravu nájdete na tomto odkaze, kde toto naše španielske dobrodružstvo nájdete vo výjazdoch od 16. do 30. októbra 2018.