Nebuď ako.... časť 2. ŠPAKY
Patria cigarety do hôr? Jasnéééé! Alebo aj nie. A o zdraví sa teraz nebavme. Fajčiť začnú ľudia z nudy alebo frajeriny, môžeme len hádať, ktorý z dôvodov je sprostejší. Výsledok je zhodný u oboch.
Cigarety nám vždy pripadali divné, dali sa kúpiť všade a niesli okolo seba akýsi opar mainstreamu. Hubu si mohol vypáliť kto chcel, kde chcel, kedy chcel. Také obyčajné ničím zvláštne mrhanie časom, peniazmi aj zdravím.Proste činnosť stelesňujúca absolútne nič, čo by stálo za pozornosť alebo si nedajboh zaslúžilo obdiv či snahu o napodobňovanie. Skôr sme fajčiarmi pohŕdali. A potom niekto doniesol eukalyptusové listy.
Sila príbehu
Už na prvý pohľad nešlo o klasické cigarety. Bol to zvláštne pokrútený list zbalený do malej rolky zviazanej na užšom konci červenou nitkou. Sedem alebo osem takto zložených listov bolo spolu zabalených len v obyčajnom papierovom obale. Zvláštne. Ale dalo sa to normálne kúpiť, a keď prišiel príbeh, že sú z Himalájí, vzali sme ich za svoje.Do dnes vlastne neviem, či v Himalájach vôbec rastie nejaký eukalyptus, ale to je teraz jedno. Cigarety sme mali. Teraz čo s nimi? Vyhulovať len tak po kriakoch nemalo význam, zmysel ani príbeh. A tak sme túto nemilú činnosť povýšili na udalosť. Eukalyptusové listy sme ťahali zásadne iba pri zvláštnych príležitostiach spojených väčšinou s niečím, čo sa nám podarilo dosiahnuť, a považovali sme to za brutálne.
Závislosť alebo oslava?
Začala to naša cesta v hmle. Bol to od začiatku hlúpy nápad, ale mali sme za to, že zbehlí sme už dosť. Len čo sme zhodili dolu pásy z lyží, trošku sme sa pošúchali po hranách na zľadovatenom rebierku, a už aj šupovala do doliny lavína. Nemali sme tušenia, aká bola veľká, lebo v tej hmle sme ledva dovideli jeden na druhého. Najistejšia cesta sa zdala späť hore s tým, že zlyžujeme po svojich stopách.Stačilo len pár oblúkov a po našich stopách nebolo ani chýru ani slychu. Stopy nikde, noc za rohom, mobily neboli, a my ako kýble gitu bez tušenia, kde presne alebo aspoň približne sme. Keď sa nám konečne podarilo dostať pod hmlu, zistili sme, že sme na úplne opačnej strane kopca, ako sme mysleli. Dolu potom už hučala lyžba v šere. Tmavé obrysy starých smrekov vôkol nám tíšili horský vietor pri podpaľovaní prvého listu.
Ten potom koloval z ruky do ruky a medzi tichým praskaním tlejúceho listu a našim smiechom sme sa objímali ako koaly. Nebola to len cigareta. Bola to oslava okamihu, posledná nota v piesni, ďalší krok, prísľub možnosti uvidieť zajtrajší východ slnka... dajte si sem čo chcete. Naše Himalájske cigarety sa tak stali bodkou za niečím výnimočným. Ale zas nemyslite si, za rok sme podpálili možno štyri.
Limity a ich posúvanie
Teraz sa už márne snažím rozpamätať, kedy som fajčil naposledy. Bude to riadna kopa rokov. Kto vie prečo. Trebárs už kopu rokov som neposunul žiadny limit. Zapáliť si iba tak na kopčeku, kam sa doveziem ebikom mi nepríde hodné žiadnej oslavy. Lenže všetci to máme inak, každý má limit niekde inde. To čo sa nám môže zdať suché je u ďalších extrém na hrane prežitia.Či sa vyveziete na Čierny Váh, Donovaly, Čachtický hrad alebo neviem kde, môže to byť pre vás dôvod na radosť. Radosť zo života, ktorú je potrebné zaklincovať cigaretou. Zvláštne. Ale ok, nezazlievajme, každý má svoje hranice inde. Len si tie špaky potom zbaľte so sebou.
Veď dajme si šluk pravdy. Na tom ebajčíku nikto z nás nedá jazdu na vrchol nedobytného kopca, ktorú by pre technickú obtiažnosť nikto nedokázal zopakovať desať rokov. Vozíme sa po vŕškoch, miestach, kam sa okrem nás v pohodičke dostanú klasickí cyklisti, turisti aj deti. Preto mi príde hlúpe nechávať po sebe špaky ako dôkaz heroického výkonu. Vyšiel som až sem! Dokázal som to! Hej, dokázal. Aký si hlúpy.
Ďalšie časti série ebikovej etikety:
1. časť - POZDRAV SA
Komentáre Zobraziť komentáre (0)
Momentálne sa tu nenachádzajú žiadne komentáre