Tip na výlet: Okolie talianskej Vicenzy - oblasť posiata pahorkatinami

Každý rok sa v období okolo jarných prázdnin snažíme vycestovať a spoznať nejakú zahraničnú oblasť - ideálne novú a nie práve preplnenú rovnako zmýšľajúcimi cyklistami.

Tentoraz sme zmenili zaužívaný model 2 týždňov a 2 destinácií a namiesto toho zvolili predĺžený týždeň a jednu oblasť. Konkrétne sme si našli ubytovanie v 6-tisícovej dedinke Castelgomberto, ktorá sa nachádza na upätí pahorkatiny a je vzdialená ani nie 20 km od známeho mesta Vicenza. Vzhľadom na rozdielne ambície účastníkov sme potrebovali nájsť destináciu, ktorá nám na plánovanie jednotlivých výjazdov poskytne jednak kopcovitý, ako aj rovinatejší profil. No nehľadali sme vyložene oblasť s alpskými stúpaniami, nakoľko sme vedeli, že v tejto časti roka bývajú najvyššie pasáže aj tak ešte pod snehom, o čom sme sa v minulosti presvedčili aj na vlastnej koži.

A týmto smerom neboli nastavené ani naše ambície - predsa len, sezóna ešte nebola celkom v plnom prúde, a tým pádom by nám jazdenie do spomínaných prevýšení rozhodne neprinášalo pôžitok. Keďže sme však v minulosti v rámci svojich jarných výletov navštívili tiež susedné oblasti v Benátskom regióne (Vittorio-Veneto a Bassano del Grappa), o lokálnej klíme v tomto období sme už mali akú takú predstavu. A tá k nám bola zakaždým prívetivá. Inak tomu nebolo ani teraz, kedy sme si vychutnali úplne fantastickú jarnú prírodu, prebúdzajúcu sa k životu. Každý výjazd prebiehal na naše pomery v letných teplotách a na slnku teplomer ukazoval i cez 30°C, vďaka čomu hrala okolitá flóra všetkými farbami a bola doplnená o všadeprítomnú vôňu vínnej révy a olivovníkov.


Ako som spomenul už v úvode - pri plánovaní destinácie na cyklodovolenku sme sa snažili vyvarovať úplne klasickým miestam, akými sú Mallorca, Dalmácia atď., čo sa nám v tomto prípade aj podarilo. Fakt, že sme sa tu nemíňali s množstvom zahraničných cyklistov ale neznamená, že sme tu boli jedinými bikermi - pravý opak je pravdou. V tejto oblasti má cestný bicykel asi každý druhý obyvateľ a aj ho patrične využíva. Aspoň tak to na nás pôsobilo, keď sme už zavčasu ráno (teda tí, čo narozdiel odo mňa boli od skorého rána na výjazde ) stretávali skupinky vyšvihaných cyklistov/cyklistiek snáď všetkých vekových skupín.

Nad masovou obľubou cestnej cyklistiky v tejto oblasti som sa mnohokrát až pozastavoval a čas od času tiež uvažoval, či sa tu náhodou nekoná nejaký veľký cykloveľtrh alebo podobná akcia, ktorá by to vysvetľovala. Nič tomu ale nenasvedčovalo, a potom, čo sme si tu odkrútili svoje prvé kilometre, nám už bolo celkom jasné, že toto miesto je takým menším a pre zahraničie zatiaľ relatívne neznámym rajom cestnej cyklistiky. Reliéf okolitej krajiny poskytuje možnosti na naplánovanie si trasy s absolútne rovným výškovým profilom, prípadne príležitosť využiť viacero súbežných pahorkatín s prevýšením do cca 400 m. Alebo je možné sa vybrať smerom na sever, kde sa už dajú nájsť i trochu tiahlejšie stúpania s prevýšením viac ako 1 000 m.


Na svoje si tak rozhodne príde takmer každý cyklista, a podľa toho, koľkých z nich som stretával na MTB (XC ale i AM/EN), predpokladám, že v okolí bude dostatok terénu na realizáciu i v týchto disciplínach. Pred samotným predstavením trás, ktoré sa mi počas nášho pobytu podarilo stihnúť, spomeniem i ubytovanie, nakoľko sa taktiež veľmi pozitívne zapísalo do spomienok na túto akciu. Ubytovanie, ktoré našla dvorná plánovačka Petra v dedinke Castelgomberto, sme mali zarezervované vo Villa da Schio, čo je veľká vila/zámoček s priľahlým nádherným parkom a pozemkami. Konkrétne naše ubytovanie predstavovali dva domy, kedysi určené pre služobníctvo. V súčasnosti sú prerobené na veľmi priestranné apartmány, ktoré ale nestratili svojho historického ducha. Ďalším pozitívom je, že aktuálni správcovia tohto komplexu sú potomkami bývalých majiteľov a pán je cyklistickým nadšencom, ktorý spolu s ďalšími kamarátmi okrem iného robí i plánovanie trás a sprievodcu pre cyklistov. Ak by ste chceli využiť ich služby, nájdete ich na tomto odkaze.

Castelgomberto - Schio - Monte Novegno - Pozza - Valli del Pasubio - Schio - Castelgomberto

Samotný úvod tejto trasy, kedy som hneď z Castelgomberto nastúpil do nízkej pahorkatiny, mi pripomenul domáci kopaničiarsky terén, avšak vyšperkovaný množstvom serpentín. Ako bonus takmer nulová premávka, ak už sa aj nejaké to vozidlo objavilo, vodič sa k cyklistovi správal naozaj ukážkovo.


Z mesta Schio už v podstate začalo samotné stúpanie na masív Monte Novegno po čerstvo vyasfaltovanej ceste, ktorá pôsobila ako z gýčového cyklokatalógu.


Keď som plánoval túto trasu, mal som v úmysle preskúmať to najvyššie, čo táto oblasť ponúka, a bez neúmerne dlhých transferov po rovine. Na samotný vrchol Monte Novegno nevedie asfaltová cesta, ale podľa mapy spevnená do cca 1 500 m n.m. Asfalt tu skončil už v 900 m n.m. pri odbočke v osade Contra Rossi, no jemná ubitá šotolina, ktorá nahradila perfektný asfalt, nebola žiadnou prekážkou ani pre 22 mm široké galusky nahustené na 11 barov.


Sneh ma zastavil až vo výške okolo 1 450 m n.m., kde však potešili krásne výhľady a veľmi príjemná klíma, aj v tejto nadmorskej výške totiž bolo pohodových 14° Celzia. Zjazd po šotolinovej časti trasy si ale určite viac vychutnal parťák Rasťo, ktorý sa sem vybral 2 dni po mne na bicykli s kotúčovými brzdami a podstatne širšími plášťami.


Moja trasa potom pokračovala do osady Pozza po asflatovej ceste prijateľnej kvality a bez jediného auta či motorky. Zato som tu ale postretal starších cyklistov, ktorí aj napriek svojmu vyššiemu veku šliapali vskutku veľmi slušné tempo.


Následne som opäť prišiel do mesta Schio a na prekonanie pahorkatiny, ktorá ma delila od ubytovania, som zvolil inú trasu, než na začiatku jazdy. Konkrétne cez dedinku Monte di Malo. Práve to je jednou z predností tejto oblasti - v pahorkatinách je nespočetné množstvo dediniek, osád či usadlostí, ktoré sú takmer vždy pospájané sieťou veľmi kvalitných asfaltových ciest. A vďaka tomu je tu možností na plánovanie trasy naozaj neúrekom.

Na úvod som bol z tejto oblasti viac než nadšený a okamžite som začal plánovať trasu na ďalší deň. Keď sme sa celá partia postupne postretávali - každý zo svojho švihu, dojmy sme mali všetci rovnaké, zhodli sme sa, že je to fantastická oblasť .

Záznam trasy - Strava (96 km / 2 100 vm)

Castelgomberto - Passo Xon - Passo Xomo - Castelgomberto

Tento výjazd mal podobný smer, ako ten predošlý, s tým rozdielom, že stúpanie do podhoria viedlo širokou dolinou cez mestečko Valdagno, na konci ktorého sa tá krásne zúžila a pôsobila omnoho viac horskejšie. Prvou skutočnou lahôdkou boli natesno nasekané serpentíny v mestečku Recoaro Terme.


Odtiaľ som stúpal do dedinky Staro a zjazdom do Valli del Pasubio.


Avšak narozdiel od predchádzajúceho výjazdu sa z Valli del Pasubio neklesá do Schio, ale tiahlym stúpaním do sedla Passo Xon vo výške 1 150 m n.m.. A samotné sedlo okrem veľmi príjemnej chatky s občerstvením neponúka žiadne veľkolepé výhľady, ako napríklad iné ikonické sedlá.


Všetko sa mi ale vynahradilo po zozjazdovaní cca 200 m po trase, ktorou som prišiel a následnom odbočení na zabudnutú lesnú asfaltovú cestu. Tu bola nulová premávka a každú chvíľu sa mi ponúkal iný zaujímavý výhľad do doliny, ktorou som do sedla vystúpal. Pokiaľ máte radi podobné pokojné prostredie, istotne si tieto miesta nenechajte ujsť.

Záznam trasy - Strava (91 km / 1640 vm)

Castelgomberto - Rifugio Campogrosso - Rifugio Cesare Battisti - Recoaro Mille - Castelgomberto

V rámci prieskumu regiónu viedla táto trasa do mestečka Recoaro Terme, odkiaľ som pokračoval priamo k chate Rifugio Campogrosso. V tomto stúpaní už však bolo cítiť, že je predsa len ešte stále začiatok sezóny a v 15 a viac percentných stúpaniach mi riadne preverilo kardiovaskulárny systém .

No opäť platí, že nech je človek akokoľvek zničený, tie výhľady za to rozhodne stoja a ide sa ďalej. A tu sa to potvrdilo do bodky. Od chaty potom pokračovali snehové polia k neďalekým vrchom, kde bola skialpinistická sezóna v plnom prúde.


Späť som sa vracal rovnakou cestou, akou som vystúpal, no pre tých, ktorí majú gravel bicykle alebo väčšiu toleranciu diskomfortu, sa dá pokračovať i traverzom po šotolinovej ceste popod masív Campogrosso, kde nájdete aj jednu závesnú lávku nad roklinou. Na druhej strane sa potom napojíte na cestu v Passo Xomo, ktorú som opisoval v predchádzajúcej trase.

Po návrate do Recoaro Terme som však znovu stúpal slepou cestou k chate Rifugio Cesare Battisti, nachádzajúcej sa pod vrchom Monte Plische. Odmenou zaň mi bolo množstvo serpentín a opäť i pohľad do doliny, no tentoraz z iného uhla.


V prípade, že nie ste posadnutí serpentínami až v takom rozsahu, ako ja a nemáte tiež potrebu vymetať každú cestu, toto stúpanie si môžete spokojne odpustiť. Omnoho zaujímavejšie miesta totiž uvidíte pri stúpaní do lyžiarskeho strediska Recoaro Mille.

Po ceste budete napríklad prechádzať cez osadu Casare Asnicar s typickou architektúrou jednoduchých obydlí z kameňa a následne dorazíte do spomínaného Recoaro Mille, ktoré ponúka fantastické výhľady do všetkých svetových strán. Potom príde už „iba” zaslúžený zjazd po novom asfalte s neustálym klesaním až do Castelgomberto.

Záznam trasy - Strava (96 km / 2 580 vm)

Castelgomberto - Sant´Urbano - Ronca - Monte Calvarina - San Giovanni Ilarione - Chiampo - Via Pardince - Chiampo - Selva di Trissino - Cornedo Vicentino - Castelgomberto

Finálna trasa konečne smerovala úplne opačným smerom, než tie predchádzajúce, pretože som chcel preskúmať tiež zákutia nižších partií okolitých pahorkatín. A spätne to hodnotím ako to najlepšie zo všetkého, čo sa mi podarilo v tejto oblasti odjazdiť. Jednoznačne tu platí, že nezáleží na tom, ako vysoko sa vystúpa - tunajšie najkrajšie pasáže sa aj tak ukrývajú doslova iba zopár kilometrov od Castelgomberto, a to hneď v pahorkatine, smerujúcej na juh k Vicenza.

V tej nebola núdza o krátke brdky, kde sklon v percentách neklesá pod dvojciferné hodnoty a doslova na každom metri bolo čo obdivovať. Či už šlo o historické usadlosti, flóru v plnom jarnom rozkvete alebo striedajúce sa arómy všetkého navôkol. K tomu si pridajte cesty, ktoré sa neustále kľukatia jednak do strany alebo vertikálne - verím, že presne to je nielen pre mňa dokonalá cyklistika.


V tomto duchu sa niesla celá trasa, nakoľko rovina bola nevyhnutná iba počas presunu k ďalšej pahorkatine, kde už na mňa čakali desiatky serpentín a nových výhľadov. V mojom povedomí zostala práve táto trasa zo všetkých, ktoré som stihol počas tunajšieho pobytu prejazdiť, tým najhustejším koncentrátom krásy.

A jednou z najkrajších vôbec... Ak raz budete mať možnosť v tejto oblasti bicyklovať, túto trasu by som vám odporučil ako najreprezentatívnejšiu.

Záznam trasy - Strava (95 km / 2 350 vm)


V prípade, že si teda chcete užiť cyklistiku v (zatiaľ) cudzincami nepreplnenej oblasti s ideálnou klímou počas skorej jari, prípadne neskorej jesene, a s obrovskou sieťou kvalitných ciest, toto je rozhodne vhodnou voľbou. Zároveň vám poskytne skvelé možnosti aj na dni odpočinku bez bicykla, kedy je ideálny čas pozrieť si na skok vzdialené mesto Vicenza s bohatou históriou a krásnou architektúrou.

Keď sa vám však žiada väčšieho turistického ruchu, neďaleké Benátky isto uspokoja i v tomto ohľade. Táto oblasť je vskutku plná možností a jediný limit tak predstavuje len čas a fantázia pri plánovaní. A hoci ja osobne nepreferujem vracanie sa na miesta v zahraničí, ktoré som už raz navštívil, do okolia Vicenzy mám naplánovaný ďalší výlet. A to hovorí samo za seba.