Na Míle sa pripraviť nedá

Je 17. júla 2019, niečo popoludní. Do cieľa 1000 Miles Adventure 2019 mi ostáva 10 km. Už viem, že dôjdem. Na druhý pokus, keď som v roku 2018 skončil v polovici, sa mi vo veku 61 rokov plní životný sen.

Koľko ich bolo a koľko z nich sa splnilo? Tento je reálny a blízko, o chvíľu sa stane realitou. Už mi nevadí posledný chyták zmeny trasy z jazditeľnej na nejazditeľnú, už mi nezáleží na čase. Trpezlivo hľadám a nájdem tú skrytú cestičku v kroví a kráčam až do miesta, kde sa zase dá nasadnúť na bicykel, ísť a onedlho som v Skalnej. Tu sa chvíľu motám, ale potom v diaľke zbadám červené tričko člena podporného tímu a naraz poznávam terén popri potoku, ktorý vedie do cieľa. Doteraz som ho poznal len z fotiek ale veril som, že raz tade pôjdem. Teraz je tá chvíľa. Stočím sa doľava, prejdem zhruba 300 m, na konci zatočím doprava, prejdem pod oblúkom a je koniec.


Toto je jediná myšlienka, ktorú mám v hlave. Po 16 dňoch a 21 hodinách, stačí prejsť pod oblúkom a príbeh končí. Naozaj? Ten môj začal pred štyrmi rokmi.

Ako to celé začalo

Na konci roku 2014 som rezignoval. Po siedmych rokoch naliehania mojej manželky som to vzdal a sľúbil som jej, že ako každý správny chlap po 50-tke aj ja teda pôjdem na preventívne vyšetrenie hrubého čreva, a tak som sa objednal na kolonoskopické vyšetrenie. Vedel som, že kým to nespravím, nebudem mať doma pokoj.

Niekedy v polovici januára 2015 som vyšetrenie absolvoval a keď mi začiatkom februára na mobil prezváňalo neznáme číslo, nedvíhal som ho, lebo som nevedel o koho ide. Ale volania boli neodbytné, tak som nakoniec hovor zdvihol. Bola to doktorka z gastroenterologickej ambulancie a povedala: "Príďte zajtra ráno do ambulancie, ale určite, ide o hodiny."

Na druhý deň ma už čakali, a napriek natrieskanej ambulancii ma sestrička vyzerala a hneď som šiel do ambulancie. Tam mi doktorka dala do ruky zdravotnú dokumentáciu ohľadom môjho vyšetrenia a povedala, aby som sa hlásil na chirurgickom oddelení fakultnej nemocnice. Bál som sa opýtať prečo, aj keď som odpoveď už tušil. Doktorka sa tvárila profesionálne a na moju otázku: "Je to to?" Odpovedala: "Áno." "Aké sú šance?", bola moja otázka. "Choďte do nemocnice čo najskôr", bola odpoveď. Ten šok sa ťažko opisuje, ale bolo treba konať a nie prepadnúť panike.

Do nemocnice ma prijali 12. februára 2015 a v piatok 13. februára ma operovali. Vzali mi polovicu hrubého čreva. Štyri mesiace som bol mimo a keď ma pustili z nemocnice, mal som 50 kíl a nevedel som prejsť 100 metrov. Dozorujúca onkologička mi navrhovala trvalú invaliditu a ukľudňovala ma štatistikami, že až 60 percent pacientov sa po takej operácii dožíva ďalších piatich rokov. Čo ďalej? Došiel som na koniec svojich dní?

Druhá šanca

Vedel som jedno, lekári urobili čo mali a zvyšok je na mne. Buď si pomôžem sám, alebo mi nepomôže nik. A tiež som vedel a verím, že všetko má svoju príčinu a nestane sa samé od seba. Aj tá choroba musí byť príčinou niečoho. Prečo ja a prečo práve to. Niekde som urobil chybu. Kedy a kde sa to stalo?

A tak počas bezsenných nocí, keď som nevedel ani ležať, ani sedieť, ani stáť, som šiel myšlienkami v živote späť a hľadal som to, čo mi privodilo chorobu. Času som mal dosť, preberal som jednu udalosť za druhou a naraz som to mal. Áno, to bolo to. Zhruba pred tromi rokmi, stručne povedané, som sa rúhal spôsobom, ktorý musel byť potrestaný. Bolo mi to jasné, spôsobil som si to sám a zaslúžený trest prišiel. V duši sa mi rozhostil pokoj. Predsa je na svete spravodlivosť. Za hriech prišiel trest.


Najdôležitejšie pre mňa bolo vedieť, že trest bol spravodlivý, prijal som ho a zmieril sa s ním. A dodatočne som sa, ak chcete, prozreteľnosti ospravedlnil za to rúhanie. Keď som to urobil, naraz som presne vedel čo mám robiť. Akoby ma niekto viedol. Už som nebol niekto, kto nespravodlivo ochorel, má 50 kíl a nevie prejsť 100 metrov.

Nie, bol som spravodlivo potrestaný, trest som prijal, ospravedlnil sa zaň a hoci som mal 50 kíl, už som vedel prejsť 100 metrov. Od toho sa musím odraziť. Zmeniť pohľad na svoj stav. Šancu som dostal. Ďalší deň, v rámci vychádzky, som pridal 10 metrov a potom každý ďalší deň viac a viac. Bolo to ťažké, ale muselo to ísť a šlo to. Výsledkom bolo, že som v roku 2017 prešiel Rudohorskú stovku, horský turistický pochod 100 km z Rožňavy do Košíc. Bol som späť. Ale chcel som si to potvrdiť ešte nejako inak, len som nevedel ako.

Určite si pamätáte tú scénu z "Dobrého vojaka Švejka", keď Feldkurát Katz, stvárnený slávnym českým hercom Milošom Kopeckým, sedí na gauči ožratý ako delo a hovorí: "Já něco chci a já nevím co. Nevíte Švejku, co já chci?" A Švejk odpovedá: "Nevím".

Diagnóza „mílař“

V takej situácii som bol na konci roku 2017 aj ja, keď som počas Vianoc bezcieľne prepínal televízne kanály. Niečo som chcel a nevedel som čo. A tu naraz na ČT2 ide dokument "Diagnóza mílař". Pozeral som na to so zatajeným dychom a vedel som, že to je to, čo chcem. Presne toto. Tak som sa na Silvestra 2018 registroval na 1000 Miles Adventures, dostal som sa len medzi náhradníkov, ale nejako som tušil, že sa medzi štartujúcich dostanem.

Aj preto som si v januári 2018 kúpil bicykel cez e-shop z Nemecka, a začal som s prípravou. O potrebnej výbave a bikepackingu som nevedel prakticky nič. Vodítkom, ako by to asi malo byť, mi bol skvelý článok prešovského extrémneho bikera Paľa Anderka Splnený sen menom ISOMA 1000 Miles Adventure, uverejnený na webe MTBIKER. Kontaktoval som Paľa mailom, či by neporadil začiatočníkovi a jeho prístup bol veľmi milý a ľudský. Vôbec neváhal stretnúť sa so mnou a ochotne mi odpovedal na všetky otázky,ktoré som mal pripravené na papieri. Dal mi aj nejaké rady, ale ako sa ukázalo počas pretekov, neboli mi veľa platné. Medzi štartujúcich som sa dostal, presne ako som tušil. Do štartu som natrénoval zhruba 4 000 km, aj po trase míle a myslel som, že som som dobre pripravený. Trasu od Štrby do Novej Sedlice som mohol ísť so zavretými očami a nestratil by som sa. Ale bol to omyl, pripravený som nebol.

Prvý pokus

Hneď po štarte v Hraniciach v Čechách v roku 2018 pretekári vyrazili takým tempom, že som len neveriacky pozeral, čo sa deje a zúfalo som sa snažil udržať v peletóne. Šiel som prakticky na doraz. Keď som po obrátke videl jazdcov ísť oproti s Jankom Kopkom na čele, mal som pocit, že vidím balík cyklistov finišovať počas TdF na Elyzejských poliach. Chytila ma panika, takto tu vydržím deň, možno dva. Začalo zrádzať zle upevnené vybavenie. Počas zjazdu do Kraslíc mi z bicykla odletelo svetlo a už som ho nenašiel, každú chvíľu mi z riadidiel padala lekárnička a kapsa s energetickými tyčinkami. Tento a každý ďalší deň som končil vyčerpaný na smrť.

Nakoniec som došiel do CP2 za 8 dní a necelých 5 hodín, ale tam som preteky ukončil totálne vyčerpaný ani nie fyzicky, ale predstava, že si mám ďalší deň sadnúť na bicykel, bola nemysliteľná. Z celej trasy si pamätám moje tretry, ako som nad nimi sklonený šliapal do pedálov. Nič viac, ani miesta nocľahov. To som nejako dešifroval až doma, keď som svoje trasy postupne importoval na web cykloserver.cz. Proste katastrofa. Urobil som takmer všetky začiatočnícke chyby.

Takto sa to asi nerobí. Musím z tejto skúsenosti vyťažiť čo najviac a druhý pokus musí byť úspešný. Preto som sa na afterpárty 2018, kde som dostal veľmi pekné tričko bielej farby “Finisher 500“, prihlásil na rok 2019, aby som si môj sen splnil.

Fialová čiara je cieľ

Prestal som naháňať kilometre na bicykli a miesto toho som si neustále opakoval, že preteky končia na konci fialovej čiary v navigácii. Vyhodil som z navigácie mapové podklady, jednak som na ne aj tak už veľmi nevidel a za druhé to šetrilo baterku v navigácii, nemal som ich zaplatené a načo vedieť kde ste? Koniec je aj tak na konci fialovej čiary.

Donútil som sa jazdiť v nečase, v daždi a zime, ale bicykloval som viac menej podľa nálady. Ak som mal chuť, šiel som jazdiť, ak nie, tak som šiel trebárs turistiku 15 – 25 km. Len som vedel, že skúsenosti z jazdy v daždi a zime sa mi môžu veľmi zísť. Postupne a pomaly prišlo presvedčenie a istota, že druhý pokus vyjde, a že Míle dám. Sám seba som o tom neustále presvedčoval.

Zoštíhlil a skvalitnil som vybavenie. Tu si dovolím pár doporučení. Nešetrite na spacáku a cyklooblečení. Pripravte sa spať tam, kde vás zastihne noc a majte na to vybavenie. Kľudne to môže byť aj vo výške 1 000 m n. m. Aj v lete mrzne, čo myslíte, prečo sa Krušné Hory tak volajú? Máte pád, ako ja v januári 2019 a bolí vás rameno tak, že neviete zodvihnúť ruku (mimochodom dodnes)? To patrí k veci, vyliečite, keď dôjdete. Alebo už nevyliečite. Majte so sebou vždy niečo jesť. Vždy. Technický stav bicykla musíte poznať do detailu a byť pripravený opraviť si všetko. Jediná ruka, ktorá vám pomôže, je na konci vášho ramena. Vy musíte vedieť aké náhradné diely potrebujete so sebou, nik iný. Verte svojim inštinktom, ak ste vnímaví, telo vám samé povie, čo máte robiť.

Do štartu v roku 2019 som mal v nohách chabých 1 500 km, ale aj presvedčenie, že vlastne nič mi nebráni dôjsť. S tým presvedčením, o ktorom som nikomu nič nepovedal, ani rodine, som 30. júna 2019 stál na štarte v Novej Sedlici. Neviem, čo pociťovali ostatní, ale ja som vedel, že dôjdem. Už na štarte. Motivácia bola príťažlivá a správne nastavená. A dodatočný súhlas som dostal.

Druhý pokus

Po štarte som šiel svoje tempo, mám Míle prejsť, nie pretekať, na to už nemám vek, na to sú tu mladší chrti. Ani ma nenapadlo sa s nimi merať. Vždy, keď som sa pristihol, že pretekám, že zo mňa strieka pot na všetky strany a tep som mal pomaly 190, povedal som si, "Nepretekaj!", a len som šiel. Naraz som mal čas aj sledovať okolie, vnímať krásu trasy, lebo hoci je trať extrémne ťažká, prechádza nádhernými miestami, ktoré vás očaria.


Prvý deň som sa chcel dostať za oba brody, za Laborec a Ondavu, čo sa mi aj podarilo a večer som zaspával v poli o 0:30 hod. pred Banským a v nohách som mal približne 120 km. Šlo sa mi veľmi dobre.

Druhý deň som vyrazil okolo 5:30 hod. a podarilo sa mi dôjsť až na Poráč napriek horúčave, ktorá v ten deň bola. Mal som za sebou už tri zakázané úseky, ktoré vás môžu celkom na dlho zastaviť, ak si trať nenaplánujete rozumne. Na noc som sa uchýlil na recepciu hotela do internet café, keď ho zatvorili. Boli tam 2 pohovky.

Tretí deň začal dažďom a ochladilo sa, ale nebolo to dramatické a keď sa umúdrilo počasie, vychutnával som si trasu popod Tatry s ozaj peknými panorámami. Stále sa pred štartom zdôrazňuje potreba dávať pozor v medvedích oblastiach. Medvedie stupaje boli temer v každej mláke, ale macka som nevidel. Neviem ako by som reagoval na stretnutie s ním. Vodná nádrž Čierny Váh bola chuťovka.

Deň som ukončil v Liptovskom Jáne pri termálných jazierkach. Bolo tam plno ľudí, tak som sa dohodol s majiteľkou penziónu na nocľahu. Príjemné bolo umyť sa a vyprať si po troch dňoch veci. Ale pohodlie rozmaznáva, a tak som ráno nejako zaspal a vyrazil som až o 7:30 hod., čo je na Míle neskoro. Aj preto som nestihol prejsť zakázaný úsek za Krížnou a musel som ostať na noc na Kráľovej studni. Spalo tam viacero míliarov.


Piaty deň som mal plán dôjsť do CP1, ale začal mi robiť problémy zadok. Pred Miľami som asi neprozreteľne vymenil sedlo na bicykli, myslel som, že za komfortnejšie. No ale ukázalo sa, že nie, nejako si spolu nesadli sedlo a zadok a rany sa nehojili, musel som si ich stále prelepovať, aby sa mi nelepili na cyklonohavice. Keď som večer došiel na chatu Baske, mal som možnosť voľby, dôjsť do CP1, čo bolo ešte asi 20 km, alebo prespať na chate. Ostal som na chate a tu musím poďakovať ľuďom, čo zabezpečovali servis na chate. Veľmi ochotní, dostal som najesť, napiť a prespať v chate na posteli za veľmi mierny poplatok.

Ráno šiesty deň som rýchlo naberal kilometre, cesta viedla dolu, len mi mierne haprovala navigácia, a tak som viackrát zablúdil. Už som z toho začínal byť nervózny, ale po prejdení zakázaného úseku sa naraz objavil v protismere Vlado Kramárik, míliar, ktorý pred rokom Míle dokončil a spoznali sme sa na afterpárty. Otočil sa a šiel so mnou do CP1, ktorý bol vzdialený necelé 2 kilometre. Tam som si chvíľu oddýchol a omrkol som, ako ostatní brodia Váh, lebo trasa pokračovala cez vodu a bolo dobré vedieť najlepší prechod.


Asi po hodine a pol som sa vydal ďalej. Cez vodu som nemal problém, mokré veci som na druhom brehu vyzliekol, obliekol suché a pokračoval. Bolo horúco, muselo sa rozumne nakladať s vodou. Zastavil som sa na Morave v nejakej krčme, ani neviem kde, a dal som si 2 studené nealko radlery. Krčmárka s kamarátkou si prisadli ku mne. Dosť dlho ma pozorovali a nakoniec krčmárka hovorí: “Vy ste blázni.“ A ja som jej odpovedal: “Pani, a ja som navyše starý blázon.“ Smiali sa. Nocoval som kúsok za Vizovicami v poli. Zadok sa zhoršil a nehojil sa.

Doraziť do CP2 a dať sa trochu dokopy bol teraz môj hlavný cieľ, ale bola to ešte diaľka. Ak dôjdem do CP2, tak idem ďalej, toto som si zaumienil pred štartom.

Kríza

Pravdupovediac, ďalší deň si málo pamätám, mal som dva pády, našťastie sa dalo ísť po nejakom čase ďalej. Pamätám si stanové tábory, okolo ktorých som ráno išiel, ale všetci ešte spali. Začal mi odpadávať vodič reťaze, ktorý sa mi veľmi osvedčil, ale tu naraz haproval. Musel som ho demontovať, možno bol príčinou jedného z tých pádov. Skončil som večer v poli pri lesnej škôlke a keď som videl rozrytú zem okolo ohrady od diviakov, vysadil som vstupné vráta z pántov a vošiel som dovnútra, kde som potom spal. Diviaky v noci prišli, ale bol som za plotom.

Ráno som vyrazil o 5:30 hod. Vo vzduchu bolo cítiť lejak, aj teplota bola citeľne nižšia. Ale napodiv sa mi šlo dobre, trať viedla krásnym prostredím okolo vodnej nádrže Kružberk. Najedol som sa v oblasti Slezskej Harty a stále som veril, že dôjdem do CP2. Keď som stál večer o 20:30 hod na hrádzi vodnej nádrže Dlouhé Stráně, bola už dobrá zima a do CP2 kus štreky. Vedel som, že tu spať nebudem a musím ďalej. Tá cesta bola nekonečná, tak to skrátim. Do CP2 som prišiel o 2:35 hod ráno a mal som v nohách 137 km. Dostal som najesť aj napiť, bolo o mňa dobre postarané.

Idem ďalej

Sláva. Vyspal som sa do 8:00 hod., a potom som sa pripravoval na druhú polovicu. Najprv kontrola bicykla, reťaz nebolo treba meniť, výmena brzdových platničiek, nastavenie a premazanie bicykla. Potom moje problémy so zadkom. Každý mi radil “zaručený“ recept. Od Sudocremu, ktorý sa mi osvedčil v roku 2018, ale zlyhal v roku 2019, zeleného korenia, druhej kože pre stomikov, až po kypriaci prášok do pečiva. Použil som klasický rýchloobväz, Ajatin a na obed som vyrazil. Ale predošlý deň sa prejavil. Horko ťažko som sa vyštveral na chatu Paprsek pod Smrkom, a tu som odpadol. V ten deň som, vážení, urobil len 33 km. Na chate som sa najedol a prespal som tam.

Dnes viem, že to bolo správne rozhodnutie. Nič netreba siliť, mne tento oddych veľmi pomohol. Ráno som sa zobudil s miernym optimizmom aj s chuťou bicyklovať. Na trase bol Kralický Sněžník, ten som si pamätal z minulého roku ako do kopca, logicky teraz by to malo byť z kopca. No aj teraz to bolo do kopca, tak tomu nerozumiem. Pokračoval som ďalej a nocoval som v Českých Petroviciach. Aj touto cestou ďakujem rodine Mira Húlku za milé prijatie a nocľah. Proste legenda Miro. Bojoval na trati predo mnou.

S minimom jedla som ďalší deň pokračoval, ale hoci som minul jednu reštauráciu trochu mimo trate, došiel som na Masarykovu chatu. Tu som sa zásobil a najedol, a tu som sa definitívne rozhodol nevšímať si zdravotné problémy, technické problémy, počasie a preteky dokončiť. Riešiť veci keď prídu. Odtiaľ ma už nemohlo zastaviť nič.

Radostná eufória bez ohľadu na podmienky

Orlické hory, Stolove hory v Poľsku, CHKO Broumov. To všetko som šiel už v takmer euforickom stave radosti z toho, že sa telo adaptovalo na dennú námahu a nijako zvlášť neprotestovalo. Áno, zadok bol na dranc, rameno bolelo, ale ako celok som fungoval. Našiel som si režim, ktorý mi vyhovoval a fungoval. Dážď, páľava, zima a vietor už nehrali žiadnu rolu. Bola len cesta, ktorú bolo treba prejsť. Nocoval som v Tepliciach nad Metují. Keď som si tam kupoval pizzu, hovorí mi pán v rade za mnou: “Pane, máte na nohou krev.“ Odvtedy som obliekal len červené kraťasy, aby to tak nebolo vidieť.

Ďalší deň Adršpach, trasy v daždi po hranici okolo hraničných kameňov, znovu Poľsko a končím v Peci pod Sněžkou. Tu prišla od Libora zmena trasy cez SMS, lebo voda strhla most niekde za Výrovkou. Ráno znovu v daždi som stúpal na Výrovku. Najesť sa tu nedalo, lebo otvárali až o 8:00 hod. a nechcelo sa mi hodinu čakať. Po náhradnej trase som znášal bicykel do Špindlerovho Mlýna. Zjazdil by to v daždi iba samovrah. V Špindli som sa schoval do altánku, aby som sa najedol a pozoroval som, ako ľudia zatvárali okná, obliekali svetre, zapínali kúrenie a začínali variť grog. Ja som dojedol, obliekol pončo do dažďa a vyrazil, lebo zima bola stále väčšia a len pohyb mi mohol pomôcť.

Pršalo, lialo a potom zase pršalo. Našťastie nefúkal vietor, takže teplota bola ako tak znesiteľná. Tento deň bol celý mokrý. Prechádzal som cez Harrachov, ale potom som dlho nevedel, kde som. Našťastie som stretol Princeznu Kočičku a toho jej Mačičáka a dali sme reč. Od nich som sa dozvedel, že som v Poľsku, ináč by som to ani nevedel. Potreboval som vedieť, ako ďaleko som od CP3. Bol som ešte veľmi ďaleko. Tá Jozefínka je fakt krásna žena.


Kvôli dažďu som účelovo nedošiel do CP3, ale zastavil som 6 km pred ním. Spal som v hostinci Hubert v suchu, miesto mokrých stanov v CP3. Trinásty deň som ráno v neustávajúcom daždi došiel do CP3, dal som si čaj a 2 rumy. Milé a ochotné osadenstvo s Renčou, s ktorou som sa poznal z minulého roka.

Po chvíli oddychu som pokračoval. Jizerské hory, Lužické hory. Dážď k večeru prestával, nocoval som v Starých Křečanoch u Michelových. Míliari vedia. Pani domu nebola prítomná, šla pre manžela Petra, ktorý v ten deň prišiel do cieľa Míle. Ale ich dcéra sa o mňa postarala dokonale. Jedlo, nocľah a dokonca mi vyprala cyklooblečenie. Ani neviete, aké je príjemné si ráno obliecť čisté veci a nie presolený šmirgeľ. Zároveň ma varovala, že je predo mnou postrach míliarov Šluknov, vraj Peter, jej otec, tam tlačil bicykel 5 hodín. Keď som ráno odchádzal, pani domu mi urobila raňajky a dala mi jedlo na cestu. Ďakujem Michelovci.


Dcéra mala pravdu, aj ja som tlačil v daždi, neviem koľko, bolo to tak nejako 5 hodín. Ale mne už nevadilo nič. Veľkou vzpruhou bola reštaurácia pri rozhľadni Tanečnice. Majiteľ tu dotiahol maringotku, kde mohli míliari prespať, ak to potrebovali, bol tam pre nich vyhradený stôl v reštaurácii a snažil sa im vyjsť v ústrety po každej stránke. Dokonca mi nechal umyť bicykel. Takéto veci vám dodajú energiu. Labské pískovce, České Švýcarsko a končím v Děčíne.

Rumun s boľavým zadkom

Ráno som už nevedel sadnúť na bicykel. Celú trasu na Dečínsky Sněžnik šliapem postojačky, alebo kráčam. Hore pri reštaurácii dávam dole nohavice, vyhadzujem cyklovložku a posúvam sedadlo čo najviac dopredu. Sedím tak, že boľavý zadok posuniem mimo sedadla dozadu. Bicyklujem ako drevený panák. Niekde pred Komáří Vížkou objavím zabudnutý leukoplast v kapse a po overení, že nikoho nevidím, si stiahem nohavice a zohnem sa, aby som si najprv rukou nahmatal a potom zalepil naboľavejšie miesto na zadku.

Keď sa narovnám, stojí predo mnou chlap s košíkom v ruke a pýta sa: "Tak co, jak to jde?" "Dobre", odpovedám, "do cieľa mi chýba 300 km." "Vy ste Rumun?", pýta sa. Zarazí ma to, ale chcem vedieť, prečo ho napadlo práve toto, tak odvetím: "Áno, ako ste to poznali?" "Podle řeči", odvetí. Pochválim ho, že rozumie po rumunsky, že to nebýva v Čechách bežné. Hrdo odchádza.

Pokračujem a zastavím sa na neoficiálnej podpore na Cínovci, kde sa mi dostane milého prijatia a dostanem aj veľmi chutnú polievku a zákusky. Ďakujem veľmi pekne. Stretli sme sa tu traja míliari, ale odtiaľ ma už všetci len predbiehali. Mne to nevadilo, nevadil mi ani studený vietor na hrebeni Krušných Hôr. Bolo tu citeľne chladnejšie než inde, ale cieľ sa blížil. Prešiel som po koreňmi popretkávanej hrádzi okolo Flájskeho kanála s betónovými schodmi na konci. Bez pádu. Spal som na poli v drevenom prístrešku plnom kliešťov, niekde pri Novej Vsi. Ďalší deň som vždy pred malou potrebou najprv odstraňoval kliešťov. Chrbát mi nemal kto skontrolovať, celú trať som šiel sám a takto mi to vyhovovalo. Nebránil som sa spoločnosti, ale ani som ju nevyhľadával.


Ráno sme vyrážali dvaja, v noci prišiel ďalší míliar a prespal v tej búde so mnou. Posledné dni zisťujem, že najhoršie bolo sadnúť a vstať zo sedla. Keď som sedel, už bolesť nebola taká intenzívna. Tak som sa snažil čo najdlhšie jazdiť bez prestávky. Prechádzam okolo obrovských veterných elektrárni, dobre si ich pamätám z minulého roku.

Onedlho pôjdem okolo toho druhého od dediny, kde som pred rokom sedel celý zúfalý, posielal som večernú SMS-ku a chcel som to vzdať. Druhý deň. Po roku som sa vrátil, a keď idem okolo toho miesta, cítim veľké zadosťučinenie za to, ako som pristúpil k príprave na tento rok. Skutočne to je v hlave, nie v nohách. Hora Sv. Šebestiána, Kovářska, Klínovec, Boží dar. Blížim sa k Perninku, váham, či ísť ďalej ako niektorí, čo ma cestou predbiehajú, alebo ostať na noc tu. Nakoniec spím v penzióne, dobre som sa navečeral a idem spať. Zajtra je ten deň, ktorému som venoval posledný jeden a pol rok života. S myšlienkou na Míle som vstával a zaspával. Zajtra všetko zúročím.

Deň "D"

Z Perninku vyrážam o 5:30 hod. na posledných 65 km. Je zima, mám oblečené všetko čo mám a stále mrznem. Ľutujem, že som v CP2 dal do balíka domov aj dlhoprsté rukavice. Miestami neviem stlačiť brzdovú páčku. Ale kilometre miznú priam zázračným tempom. Ani sa nenazdám, som v Krasliciach. Tu hľadám možnosť raňajkovať, ale miestni len krútia hlavou. Nakoniec ma dlhovlasý maník, oblečený komplet v riflovine, asi v mojom veku, nasmeruje na pekáreň, kde aj varia kávu. Tu raňajkujem na chodníku, a potom vyrážam. S jedlom v žalúdku to je úplne iný pocit.

Strmý kopec za Kraslicami mi konečne rozpumpuje krv a začina byť teplejšie. Vyzliekam sa do “pracovného“ a šliapem. Ide sa mi ľahko, akoby ma cieľ priťahoval. Žiaden ťažký terén a väčšinou dolu z kopca. Keď z nedočkavosti miestami zmenším rozlíšenie na navigácii, zrazu vidím koniec fialovej trasy. Ten cieľ, ku ktorému sa trmácam sedemnásty deň. Necítim únavu, ani bolesť. Mám pocit, že by som teraz už vedel takto bicyklovať donekonečna. Cítim radosť a hrdosť. Len ja viem, čo som tomuto obetoval, ale oplatilo sa. Odmena je tu. Od cieľa som 10 km.


Aj keď som vedel, že Míle dám, v duchu som si hovoril, že budem veľmi spokojný, ak ich prejdem v čase okolo 20 dní. Prešiel som ich za kratší čas. Nehľadám spôsoby, ako tento výsledok zlepšiť. V tomto veku je to z roka na rok ťažšie. Logicky. Aj keď už mám skúsenosti, ktoré keby som zúročil, možno by bol výsledok lepší. Ale netrápi ma to.

Tieto Míle 2019 som prejsť musel. Ak totiž mala onkologička s tou štatistikou pravdu, mal som poslednú možnosť.

Rada na záver?

Dať radu, ako postupovať na Mílach, si netrúfam. Každá rada je subjektívna, možno pomohla človeku, ktorý vám ju dáva, ale vám pomôcť nemusí. Ale predsa len jedna, ktorú si odnášam z dvojnásobnej účasti na pretekoch v roku 2018 a 2019. Pre mňa fungovala vždy. V daždi, v zime, v noci, cez deň. Keď som mal hlad a smäd, keď som bol najedený, keď som bol zúfalý, tak, ako som za celý život nebol, keď som nadával tak hlasno a tak dlho, až som zachrípol, keď som vôbec nevedel kde som a držal som sa len fialovej čiary, ktorá ma nakoniec doviedla tam, kam som šiel.

Na Míle sa pripraviť nedá. Míle buď prejdete, alebo neprejdete. Amen.

Vybavenie

• Bicykel: Ghost SL AMR 2017 27,5
• Kapsy: Everbike vpredu aj vzadu
• Plášte: Schwalbe Nobby Nic 27,5x2,25 vpredu aj vzadu, prerobené na bezdušové, jeden defekt v r. 2019 kvapalina zalepila, len som dofúkal
• Navigácia: Garmin Oregon 450, bez mapových podkladov
• Štartovné číslo: 149 oba roky

Autori fotografií: Lidka Polišenská, Tomáš Srb, Renáta Kaničárová - členka podporného tímu CP3, Libor Čada - organizátor, Vít Huspenina