Z kancelárie na Enduro World Series – 1. časť

Príbeh rozdelený na viac článkov zachytáva, ako sa hobby jazdec rozhodol spraviť niečo hodné zapamätania a to hneď s najvyšším cieľom, účasťou na Enduro World Series v kategórii muži Elite.

V sérii článkov sa pozrieme na proces, ktorý viedol k mojej účasti na Enduro World Series. Zachytené budú momenty prípravy, samotné preteky, ale aj jazdecký život po pretekoch, nakoľko sa ukázalo, že účasť na EWS poriadne zmenila môj prístup k jazdeniu. Nič však nepredbiehajme. Je toho veľa, čo sa dá povedať/napísať. Poďme ale pekne poporiadku na úplný začiatok.

Doterajšie výsledky

Keď som si skúsil enduro, vedel som, že to bol správny krok

Ako pre mnohých z nás, jazdenie pre mňa začalo vcelku prirodzene. Mal som to šťastie, že môj otec je vášnivý biker. Od malička sme tak mali dostupné aspoň ako-také bicykle, o žiadne top modely sa však nejednalo. Až taký premotivovaní sme neboli. Ako malí sme často jazdili na skokoch v meste, do lesa sme pravidelne nechodili. To sa zmenilo, až keď sme sa presťahovali na dedinu a začali sme pozerať New World Disorders. S chalanmi sme vyrazili do lesa, vytvorili sme množstvo drevených prekážok, aby sme sa týmto jazdcom priblížili.


S postupom času sa naša partia zmenšovala, nakoniec sme ostali len ja a môj brat. Stále sme chodili do lesa a stavali rôzne šialenosti.


Prirodzene sa teda v rámci širšieho územia vytvorila stála partia jazdcov, ktorých bicyklovanie neprestalo baviť. Z mojej strany som mal to šťastie, že jedna z najvplyvnejších „persón" bývala len o dedinu ďalej. S Mišom Valaštíkom bola každá jazda sranda. Skupina chalanov chodila pretekať na Slovenský pohár v zjazde. Vždy ma udivovali príbehy, ktoré si odtiaľ doniesli. A tak som sa pre to rozhodol niečo spraviť aj ja. V roku 2013 som odjazdil svoj prvý Slovenský pohár v zjazde. Dovtedy som pretekal len lokálne fourcrossové a zjazdové preteky s nič extra výsledkami. Mal som 15 rokov. Aby som to tu nerozpisoval, v roku 2013 som nedopadol dobre, mal som vážnejší úraz, ktorý ma dosť ovplyvnil. V roku 2014 som už ale odjazdil všetky kolá a vyjazdil som si 9. miesto celkovo, nič výnimočné. Do sezóny 2015 som mal ísť do kategórie Muži. Zjazd ma ale prestal lákať, opakovali sa tam rovnaké lokality, dokonca v rovnakom poradí. V tom roku sme už ale mohli evidovať začiatky endura. Vravím si, neskúsim to?

A áno, skúsil som. Našťastie v roku 2015 na Slovensku fungovala Enduro X séria. Rovnako som sa umiestňoval vo výsledkoch okolo top 10. Absolvoval som asi troje preteky. Keď som si skúsil enduro, vedel som, že to bol správny krok. Do sezóny 2016 som vstupoval s tým, že viem, ako trénovať na enduro preteky. V tomto roku sa konali zároveň úplne prvé majstrovstvá Slovenska v Branisku. To bol môj cieľ. Povedal by som, že som poriadne makal, aj keď som nevedel, ako to robiť správne. Trávil som hodiny v posilňovni, celé dni na biku. Mal som čas, bol som na strednej. A výsledok? DNF, alebo v preklade did not finish. Aj napriek technickým problémom, vďaka ktorým som preteky nedokončil, sa jedná o môj najvýraznejší výsledok, keďže som na prvej RS-ke skončil 4. a v rámci Slovákov 2., hneď za Maťom Vitkom.

Roky 2017 a 2018 boli divné, veľa pretekov sa neorganizovalo. Až v roku 2019 sa začala konať oficiálna slovenská enduro séria. Skončil som celkovo 4. najmä kvôli tomu, že veľa ľudí vtedy nejazdilo enduro a odjazdil som poctivo všetky preteky. Rok 2020 som si poznačil zlomeninou členka. Podarilo sa mi však vyhrať Hornonitriansku Enduro Sériu vo Veľkej Lehôtke, hneď druhý skončil môj kamarát Martin Brozman a tak mi v hlave skrsol nápad.

Aby som však túto kapitolu dokončil, vidíte, že moje výsledky nie sú nijak výrazné. Nejazdil som od malička na pretekoch, na tie som sa dostal až v „pokročilom“ veku. Moje najvýraznejšie výsledky sú celkové umiestnenia a to v rokoch, kedy enduro nebolo veľmi populárne a nejazdilo ho toľko dobrých jazdcov. Nie som teda žiaden profík, skôr hobby jazdec. Mám normálnu prácu, ktorá ma zamestnáva na 120 %.

Kde to začalo?

Po skvelom výsledku v roku 2020 s mojím kamošom vo Veľkej Lehôtke som dostal nápad založiť si tím. Všetko potrebné nájdete v predošlom článku. Je tam napísané to, prečo som tím založil a za akým cieľom. Mojím osobným cieľom bolo zistiť, kam až to ako tím môžeme dotiahnuť. Ako sme schopní sa zlepšiť a akých partnerov do tímu získame. V sezóne 2021 sme tak s chalanmi pretekali pod jednotnými farbami vtedajšieho tímu Cyklo Turiec.

Vždy, keď som oslovoval značku o sponzoring, tak som písal, že nie sme profesionáli, ale chceme vedieť, kam až to ako hobby jazdci môžeme dotiahnuť. Ako tím fungujeme ako obyčajní ľudia, pracujeme, ak čas dá, tak trénujeme a občas si zájdeme na preteky. Dúfam, že práve preto sme ako tím rozoznateľní. Verím, že veľa ľudí sa s nami môže stotožniť. Ak to dokážeme my, tak aj ostatní.

Na koniec mailu so žiadosťou o sponzoring som len pro-forma napísal, kto vie, kam to až ako obyčajní jazdci dotiahneme? Čo ak až na EWS? Toto bolo fakt len ako čerešnička na torte, asi som to ani nemyslel vážne. Ale určite vám to dá chrobáka do hlavy, rozmýšľate nad tým.

Zhoda náhod

Ako som písal, do sezóny 2021 sme vošli ako novovytvorený tím. Plný očakávaní. Ako som tiež písal, tím má jeden cieľ, ukázať, kam to ako pracujúci hobby jazdci dotiahneme. Ono napĺňať tento cieľ je ťažké, nie vždy sa vám podarí ísť trénovať, ak sa vám vôbec podarí ísť trénovať. Ukázať, kam až to dotiahneme, ostalo len ako motto tímu. Z pozície vedúceho tímu som toho mal na pleciach veľa, predovšetkým som rozmýšľal, ako tento cieľ naplniť, čo spraviť.

Na začiatku sezóny som si všimol, že z piatich pretekov SPEN sú až tri kvalifikačné na svetovú enduro sériu. Zaujímavé, hovorím si (a áno, bolo to zvláštne, nakoľko tých kvalifikačných kôl na svete nie je veľa). Čo tak vybaviť si EWS licenciu, aby som mohol zbierať kvalifikačné body a aspoň trochu sa snažiť presadiť to, čo som sľuboval sponzorom? Licencia stojí asi 30 €, to je vcelku OK, bez nej, aj keby vyhráte preteky, nedostanete do rebríčka EWS žiadne body.

Na pretekoch v roku 2021 sa mi nepodarili nejaké úžasné výsledky. Skončil som 7., 8., 9., čo je vždy asi v polovici štartového poľa. Ciele tímu ostali tak nejak napoly naplnené. Vôbec som nevedel, koľko bodov som získal do EWS, neriešil som to. Na jeseň 2021 píšem opäť maily potencionálnym partnerom. Opäť na konci mailu: „kam až to dotiahneme, na EWS?“

Šťastný mail

Viete, že vám prišiel dôležitý mail, ak ho „strýčko" Google vyhodnotí ako dôležitý. Píše sa tam: „Welcome to the 2022 Enduro World Series“. Však dobre, asi chcú, aby som si obnovil licenciu alebo čo. A ono nie, na celý mail je obrázok, ktorý hovorí, že som sa kvalifikoval do hlavnej súťaže na EWS.

Toto ma naozaj prekvapilo. Na EWS sa každý rok prebojuje 350 jazdcov. Ja som v celkovom rebríčku skončil na 207. mieste. Všetko ale bolo spôsobené veľmi veľkou zhodou okolností. Na to, aby ste na kvalifikačných pretekoch bodovali, musíte skončiť v prvej polovici štartového poľa a zároveň sa pretekov musí zúčastniť viac ako 15 jazdcov. V dvoch pretekoch som bol presne v polovici. Na Maline Brde sme boli presne na hranici

Mojím osobným cieľom bolo zistiť, kam až to ako tím môžeme dotiahnuť

počtu jazdcov. Za všetko ale môže to, že na Slovensku sme mali až tri kvalifikačné podujatia. Teoreticky by vám na postup do rebríčka stačil jeden dobrý výsledok. Zoberte si však, že by ste šli na preteky v Česku, kde na enduro chodí aj 500 jazdcov. V rámci kategórie by ste skončili presne v strede, povedzme na 50. mieste. Koľko bodov by ste asi získali? Postup do top 10? V Česku asi ťažko... Ja som skončil v priemere na 8. mieste v každých pretekoch. Body sa priraďujú podľa umiestnenia. Takže za 8. miesto z cca 20 jazdcov je oveľa, naozaj oveľa viac bodov ako keby skončíte na 50. mieste povedzme zo 100 jazdcov. 207. miesto v svetovom rebríčku som si zaistil so 150 bodmi. Minimum bodov na posledných priečkach bolo 40. Aké umiestnenie tomu odpovedá? Neviem, no asi som mal šťastie, že žijem v krajine, kde na preteky chodí pár ľudí a dostať sa do top 10 nie je problém. Inak sa je asi prebojovať do rebríčka EWS ťažké.

Poďme na to!

Dobre, tak som kvalifikovaný do hlavnej súťaže EWS. Nutné povedať, že sa dá pretekať napríklad EWS100, čo sú akoby hobby preteky pred hlavnou súťažou v rámci EWS. Tam žiadnu kvalifikáciu nepotrebujete. Ja som však v kategórii s menami ako Jesse Melamed, Richie Rude a Jack Moir. Keď si to takto človek povie, začína mať stres.

Čo nasleduje ďalej? Prihlásim sa na niektoré preteky? Ako to bude prebiehať? Nenechajte si ujsť 2. epizódu už čoskoro.

Sledujte aktuálne dianie v tíme.

Fotky: archív autora, Milo Adam, Jozef Chreno