Z kancelárie na Enduro World Series – 2. časť

Keď som sa kvalifikoval na Enduro World Series, vedel som, že budem musieť trénovať tak ako nikdy, aby som tie preteky vôbec dokončil.

Krok jedna, najazdiť čo najviac kilometrov. Na to treba dve veci, bicykel, čas a v dnešnej dobe aj zdravie. Všetko sa však zo začiatku procesu začalo komplikovať. Poďme sa pozrieť ako. (Do deja som vás uviedol v predchádzajúcom článku.)

Kvalifikovaný jazdec

Dnes už dokonca aj na Slovensku existuje viacero koučov, ktorí vás môžu usmerniť pri tréningu

Ako kvalifikovaný jazdec na EWS môžete odjazdiť celú sezónu, respektíve každé preteky. Príde vám mail, že sa môžete prihlásiť a idete na to. Šancu prihlásiť sa na preteky máte však len jednu. V priebehu roku sa už na jednotlivé kolá EWS nedá prihlásiť. Musíte tak vo februári spraviť rozhodnutie, čo budete robiť o polroka.

Ktoré kolá si vybrať? To je otázka. Veľmi ma lákalo kolo vo Whistleri, Kanada. Už začiatkom roka som vedel, že pôjdem pozrieť môjho brata do Whistleru, kde žije. Nespojiť tak dobé s užitočným? Nakoniec som sa rozhodol, že nie, obetovať 4 dni v Kanade pretekom asi nie je dobrý nápad, hlavne keď tam budem len 14 dní a chcem ísť cestovať kade-tade.

Spravil som tak ekonomické rozhodnutie a prihlásil som sa na EWS do Petzen-Jamnica (koniec júna), teda na rakúsko-slovinskú hranicu. Najbližšie kolo, 5 hodín cesty, paráda. EWS v Petzene je notoricky známe pre svoje dlhé traily. Posledné preteky vyhral jazdec s koncovým časom 55 minút. Čo je asi súčet všetkých mojich časov v rámci celého Slovenského pohára minulý rok... len tu, v jednom kole. To bude fajn, vravím si. Bolo mi však odporučené, aby som sa prihlásil ešte na jedny preteky, kvôli tomu, ak by som mal nejaký technický problém, prípadne pád a preteky by som nedokončil. Cela práca by tak vyšla nazmar. Prihlásil som sa teda ešte do Crans-Montany. Neprihlásil som sa na kolo do Canazei, ktoré sa konalo týždeň po Petzene. To sa v konečnom dôsledku ukázalo ako zlé rozhodnutie. Mal som sa prihlásiť na dve kolá, v dvoch týždňoch, nemusel by som tak nanovo trénovať na septembrové kolo v Crans-Montane, pričom by som využil formu, ktorú som mal koncom júna v Petzene. Hlúpe rozhodnutie ale čo už, človek sa učí na svojich chybách (zároveň som si naplánoval trip do Kanady na termín pretekov v Canazei).


Dobre, prvý krok veľmi úspešného plánu mám za sebou. Mám jasný termín, kedy sa zúčastním pretekov EWS v Petzene. Potrebujem si dať už len zoservisovať bike a nájsť si kouča. Momentálne sa v príbehu nachádzame na konci februára.

Michael Kolář ako muž číslo jedna

Určite ho spoznáte ako bývalého kolegu Petra Sagana, ktorý sa preorientoval na enduro. Dnes už dokonca aj na Slovensku existuje viacero koučov, ktorí vás môžu usmerniť pri tréningu. Rasťo Baránek má vlastného, Maťo Knapec má vlastného, Šimona Rusa trénuje Mišo Kolář. Dá sa tak vybrať. Jedna vec ma však na Mišovi zaujala. Len v priebehu pár sezón sa dokázal vypracovať z cestného cyklistu na jedného z top slovenských „endurákov". To znamená, že musí vedieť, ako trénovať na enduro. Miša som tak oslovil. Najprv som si myslel, že budem chcieť len vytvorenie tréningového plánu pre kondíciu. Mišo mi však povedal, že mi môže pomôcť aj s technikou. Tu som sa trošku zbrzdil. Čo mne ide rozprávať chalan, čo jazdí na endure 2 roky o technike? Mne, čo jazdím už 12 rokov? Potom som sa zamyslel druhýkrát. Kam ma mojich 12 rokov dostalo? A kam jeho dostali tie dva roky? Súhlasil som s tým, že ma bude koučovať, čo sa týka kondície, aj techniky. Kompletný balík.

Jediným problémom je, že Mišo býva v Žiline a ja v Brne. Môj život je jemne „rozlietaný“ a tak je paradoxom, že až do konca sezóny som sa s Mišom na tréningu nestretol. Stretli sme sa len na pretekoch SPEN. Spočiatku sme si volali len cez Messenger. Bolo mojou chybou, že som nikdy na spoločný osobný tréning nemal čas. Kľúčovým prvkom ovplyvňujúcim jazdu je postoj pri jazde. Keby som sa s Mišom stretol skôr, mohol som si ušetriť tak mesiac tréningu, kedy som síce jazdil, nie však správne. Nejdem hovoriť, koľko ma tento koučing stál. Jediné, čo môžem povedať, je to, že to bolo lacnejšie ako kúpa nejakého nového komponentu na bicykli. Je totiž známe, že ľudia si kupujú najmodernejšie komponenty, len aby zlepšili svoje jazdenie... vinia bike z toho, že sa im zle jazdí. Ja by som však povedal, že správny tréning je to, čo ovplyvnilo moje jazdenie najzásadnejším spôsobom za celých 12 rokov. Celú sezónu som na biku nevymenil jediný komponent (len tie, ktoré som zničil). V priebehu roku som si nekúpil žiadny exkluzívny komponent.

Môj muž číslo jedna mi tak vytvoril plán, pomocou ktorého sa dostanem do formy na moje EWS preteky. Dobre teda, máme dátum, máme plán, chýba už len funkčný bike (detailom tréningu sa budeme venovať v nasledujúcich článkoch).

Ľuboš Staňo ako muž číslo dva

Bol koniec decembra a ja som si chcel nechať zoservisovať tlmiče. Mám parádny bicykel. Nukeproof Giga 290 elite. Tlmiče od FOXu. Vravím si, dám si ich zoservisovať v autorizovanom servise. Píšem tak do FOX Slovensko. Bežný posezónny servis mi nacenia na 300 €. Uff, veľa, vravím si (bohužiaľ situácia na bikovom trhu nie je dobrá a tak sa nie je čomu čudovať). Píšem tak kamošovi Ľubošovi Staňovi, ktorý si tento rok otvoril obchod a servis, či by mi s tým nevedel pomôcť. Jasné, že vedel, a tým, že ma pozná, mi to spraví aj za dobrú cenu. Voľba je tak jasná.

Problém však nastal s dodaním náhradných dielov. Chcel som do tlmiča nainštalovať bottomless tokeny a tie neboli nikde dostupné. Ľuboš ich tak musel objednávať niekde z Ruska. Dodacia doba bola dlhá. Bola však zima, snehu tak po členky, tak sa nebolo kam ponáhľať. Situácia sa však zmenila, keď sa oteplilo a ja som nemal svoj bike. Vedel som, že musím trénovať ako nikdy a ja som nemal bike. To bol problém, pretože už som mal zostavený plán tréningov od Miša Kolára. Prešiel týždeň, dva a diely konečne prišli. Tlmiče boli nachystané a odoslané. Keďže chodím na týždňovky pracovať do Brna, dodanie tlmičom sa mi ešte o ďalší týždeň zbrzdilo, nakoľko prišli v utorok, a to som bol už preč. Bez biku som bol už naozaj dlho. Už mesiac sa dalo jazdiť. Idem na EWS, je začiatok marca a ja som neodjazdil jediný kilometer!

Konečne som sa po problémoch s dodaním dielov a problémoch s poštou dostal k svojim tlmičom. Chcem poďakovať Ľubošovi, pretože na to, aby som mal tlmiče čo najskôr, musel na nich pracovať dlho do noci, aby ich hneď na druhý deň poslal. Tomu sa hovorí zapálenie pre robotu. Pre riešenie krízových situácií tak rozhodne odporúčam Ľubošove služby.

Stanoviť si cieľ, že zajazdím preteky EWS, je možno trúfalé na človeka, ktorý nemá významnú históriu v pretekaní.

Okamžite som začal jazdiť a trénovať podľa plánu. Po troch výjazdoch sa však stala neočakávaná vec. Z tlmiča vytiekol všetok olej. Moje zúfalstvo sa dalo snáď aj krájať. Koncom týždňa posielam tlmič Ľubošovi, asi prasklo tesnenie. Druhý týždeň má Ľuboš tlmič v servise, ale tesnenie to nie je. Koncom druhého týždňa posielame tlmič na reklamáciu. Zo skúsenosti viem, že reklamácia, špeciálne v tejto dobe môže zabrať aj niekoľko mesiacov. Na začiatku tretieho týždňa si kupujem z bazára najlacnejší tlmič, aký som tam našiel. Do piatku ho mám, zisťujem však, že mi nepasuje do uloženia. Začiatkom štvrtého týždňa tak problém riešim s kamarátom Emerom, ktorý rieši servis tlmičov a zisťujem, že na to, aby sa mi tlmič zmestil do rámu, mi treba objednať novú piestnicu. Nemožné, končím, prešli už štyri týždne, odkedy som dostal zoservisované tlmiče naspäť a ja stále nejazdím. S Emerom sme však prišli na šalamúnske riešenie, kde sme pomocou jedného čapu a pár hrubých gumičiek tlmič do rámu uchytili. Konečne tak sadám na bike a jazdím, je koniec marca.


Neočakával som, že reklamácia tlmiča vo FOX Slovensko bude trvať len jeden týždeň (tlieskam, výborná robota). V piatom týždni tak mám späť svoj FOX FLOAT X2. Na náhradnom tlmiči som odjazdil dve jazdy. Ľuboš Staňo je tak môj muž číslo dva. Pretože od decembra do začiatku apríla som s ním volal tak stokrát. Riešili sme spolu diely, nastavenia, pracoval cez svoj bežný pracovný čas, len aby mi stihol tlmiče poslať a mne prišli, kým odídem do Brna. Ak by som toto neriešil cez Ľuboša, neverím, že by som mal tlmiče nachystané tak, aby som svoje EWS vôbec odjazdil. Teraz je začiatok apríla, mám dátum môjho EWS, tréningový plán, funkčný bike. Čo sa môže ďalej pokaziť?

Covid 19 ako bonus

Môj tréningový plán som mal zhruba od konca februára. Zahrňoval tréningy na bicykli ako aj v posilňovni. Aj skrz neuveriteľný tlmičový chaos v marci som istým spôsobom dokázal plniť plán. Bikové tréningy som nahrádzal behom, prípadne cestným bicyklom. Alebo som si bike požičal od otca. Cítil som sa tak veľmi dobre. Výsledky systematického tréningu na seba nenechali dlho čakať. Vládal som, jazdilo sa mi dobre. Všetko je už dobré, som pripravený získať svoju životnú formu.

Svokra má covid. A ja som už bol na homeoffice u nich asi tri dni. A je to v ri*i. Dva dni neskôr mám covid aj ja. Nič mi však nie je a tak sa vozím na svojom konečne funkčnom biku po dvore. Večer som si zacvičil na TRX-ku v garáži. Na druhý deň som sa nepohol z postele. Tretí a štvrtý deň som preležal. Neskôr som sa začal cítiť lepšie. Trvalo týždeň, kým choroba odznela. Covid je však sviňa, z dlhodobého hľadiska môže spôsobiť vážne problémy. Toto všetko sa stalo v čase, kedy sme mali s Mišom naplánovanú druhú fázu tréningového procesu. Cieľom bolo pripraviť sa na prvé kolo SPEN formou intenzívnych tréningov. Nič z toho nebolo. Tréningy sme upravili, respektíve sme ich vrátili do pôvodného stavu. Žiadna intenzita sa tak nekonala. Trvalo to zhruba do konca apríla, kým som si navrátil formu, ktorú som mal pred covidom. Hneď 8. mája sa konali prvé preteky SPEN vo Veľkej Rači.

Slepá nezlomnosť

Stanoviť si cieľ, že zajazdím preteky EWS, je možno trúfalé na človeka, ktorý nemá významnú históriu v pretekaní. O to tvrdšie som musel trénovať. Aspoň to som si myslel, kým som začal všetko riešiť. Hneď na začiatku som ale musel prekonať celý rad prekážok, ktoré ma dostávali do zúfalstva. Je však len a len na nás, ako sa k problémom postavíme. Meškajúce diely na tlmiče som nemal ako ovplyvniť, namiesto toho, aby som jazdil na biku, som chodieval behávať. Aspoň som tak nestrácal kondičku a vybudoval som si rutinu. Pokazený tlmič som sa snažil vyriešiť kúpou náhradného tlmiča. Ten však nepasoval. Toto ma mohlo na pár týždňov odpísať. Vyriešil som to však tak, že som si požičiaval bike od otca.


Síce nemá enduro, ale aspoň som naháňal kilometre. Za to mu ďakujem, pretože z minulosti otec vie, že ja mu vždy len bike rozbijem (teraz bol však v poriadku). Otec ma zachránil v čase, kedy by som bez jeho biku nemal ako jazdiť, čo by už predstavovalo výrazný problém. Nakoniec sa všetky problémy s bikom vyriešili a ja som mohol s kľudom jazdiť podľa plánu. Prišiel však covid a tu som si už nemohol nijak pomôcť, len „sklopiť uši" a preliečiť sa. Po covide som však poctivo nastúpil do prípravy a čo som nemohol dohnať na intenzite tréningov, som doháňal na ich početnosti.

Po rade problémov by som sa mohol istým spôsobom položiť. Cieľ pretekať na EWS však bol taký veľký, že som tieto problémy nemohol nechať, aby ma prekonali. Som sám za seba rád, ako som v týchto situáciách zareagoval. Ani mi nenapadlo to vzdať. Prišiel problém, hľadal som riešenie. Síce to znamenalo veľa telefonátov, vybavovania, peňazí a debničku piva pre otca. Na prvé preteky sezóny som bol nachystaný azda v najlepšej fyzickej a psychickej forme, akú som v živote mal. A to všetko len kvôli tomu, že som si stanovil relatívne veľký cieľ.

Je toto koniec všetkým problémom? Ostávajú zhruba dva mesiace do pretekov EWS. Najprv ma však čaká prvé kolo Slovenského pohára v endure. O tom však až v ďalšej epizóde.

Zdroj fotografií: archív autora a Chreno