Z kancelárie na Enduro World Series - 7. časť

Na začiatku roku 2022 som si predsavzal odjazdiť svetový pohár v endure. To, čo však prišlo po samotnom EWS, je prinajmenšom prekvapivé.

Sezóna 2022 bola pre mňa jasná. Keďže som sa kvalifikoval na EWS, cieľom bolo odjazdiť aspoň jeden alebo dva svetové poháre. To sa podarilo. V predošlom článku som písal o tom, aké to bolo na pretekoch v Petzen-Jamnica, a ako sa mi podarilo umiestniť sa na 110. mieste s asi 4-minútovou stratou na víťaza Jesseho Melameda. Celkom fajn výsledok vzhľadom na to, že nie som profík ani poloprofík. Som skôr hobby jazdec s veľkým úmyslom, normálne chodím do roboty a poobede sa snažím niečo natrénovať. Júnové preteky v Petzene boli „highlight" sezóny, prihlásený som však bol aj na preteky EWS v Crans-Montana, kam som nakoniec nešiel. Cieľ sezóny tak bol splnený. Vývoj udalostí do konca sezóny však ukázal, aké ďalekosiahle následky môže mať zavedenie správneho systému, prístupu k trénovaniu a jazdeniu celkovo.

Čas na regeneráciu

Po príchode domov, respektíve do práce, som mal čo doháňať. Prípravy na EWS zabrali dosť času a tak som nepostíhal všetko, čo som mal. Termíny boli neúprosné. Na bike som nechodil, do večera som sedel v robote. Bolo toho naozaj dosť. Navyše som mal naplánovanú cestu do Kanady, kde bolo treba vybaviť hŕbu vecí.

Kde inde človek opakovane skoro narazí do medveďa, ktorý žerie trávu na kraji trailu?

Sediac dlho v práci si človek uvedomí, ako super bolo tráviť hodiny jazdením na bicykli v lese. Aj keď trénovanie bolo ťažké, bolelo to, človeka to napĺňalo. Keď mám pravdu povedať, chodenie do roboty je poriadna nuda, pokiaľ sa človek venuje len tomu. V tomto momente som nemal žiadny iný športový cieľ. Iba dokončiť robotu a vyraziť na dva týždne do kanadského Whistleru pozrieť brata.

Robota hotová a my vyrážame! Hneď na druhý deň po príchode do Whistleru si dávame bikepark.

Hej no, musím povedať, že jazdenie vo Whistleri v bikeparku je fajn. Vlastne celkom super. Kde inde človek opakovane skoro narazí do medveďa, ktorý žerie trávu na kraji trailu? A čo taká A-line? Uf, ten trail by sa dal jazdiť 24 hodín denne, 365 dní v roku a neomrzel by ma. Skutočným pokladom sú však „ilegálne“ traily v okolí Whistleru. Technické, nie príliš strmé, plné ohromných „rock slabov“- teda obrovských kamenných platní, po ktorých sa jazdí, a k tomu tie neskutočné výhľady a krásna príroda. Tie traily mali akýsi „flow", aj keď boli technické a rozbité. Len ste pustili brzdy a nechali bike robiť si svoju robotu.

Žiadne nebezpečné miesta, žiadne skryté nástrahy. Tam, kde ste potrebovali, bola vždy záchranná klopená zákruta. Každý, kto žije vo Whistleri, jazdí. Komunita je tu neskutočná. V jeden deň sme šli na pravidelné stredajšie preteky kúsok za Whistler, stretli sa tam stovky ľudí. Po pretekoch nasledovala grilovačka pred sídlom značky Chromag. Jazdcom tam ponúkali burgre a pivo. Síce mal každý nárok na jeden burger a jedno pivo, ako správni Slováci sme si dali aspoň štyri či päť kúskov z každého. Whistler bol fajn, skutočný rozdiel však prišiel aj v Squamishi alebo po indiánsky Skwxwú7mesh. Tu boli traily, ktoré nájdete len v Kanade, respektíve v Squamishi. Celý deň sme jazdili, z čoho, čo som nechápal, sme 80 % času jazdili po skalách, ale naozaj po skalách, respektíve po skalnatých platniach. Jeden trail snáď nemal ani jednu hlinenú časť. Naozaj neskutočné.

Späť do súťažného kolotoča

Dovolenka vo Whistleri bola neskutočná. Strávil som tam dva týždne, ale mal som pocit, akoby sme tam boli dva mesiace. Neuveriteľný svet, odporúčam. Po návrate domov bol však v mojom kalendári vyznačený víkend, keď sa konali preteky HES vo Veľkej Lehôtke. Veľká Lehôtka je moja srdcovka, najobľúbenejšie preteky z celého roka, neskutočne dobré traily. Navyše sa mi tu z historického hľadiska darí, raz štvrtý a potom som raz tieto preteky aj vyhral. Nejakým spôsobom mi to tu ide. Podľa mojej teórie to bude v tom, že traily v Lehôtke nie sú strmé, ale sú plné koreňov a kameňov, čo vám pri jazde výrazne znižuje rýchlosť. So svojimi 100 kg, 29" kolesami a XXL bicyklom si myslím, že mňa tieto prekážky až tak nebrzdia, a som schopný udržiavať rýchlosť. Prešiel však už mesiac, odkedy som naposledy naozaj trénoval, kondička preto šla jemne dole.

S tímom sme prišli už klasicky v nedeľu skoro ráno a šli sme si prejsť trať. Terén je tu veľmi technický. Dajú sa tu nájsť celkom pekné stopy a tak sme sa pozerali na traily veľmi pozorne. Preteky začali a my, WELDTITE CYKLO TURIEC tím v malej skupinke troch ľudí, sme sa navzájom povzbudzovali. Výsledku som nevenoval veľa pozornosti, keďže štartové pole bolo riadne nabité a ja som už dlho nejazdil. Na základe predošlého tréningu pred EWS som však dobre vedel, ako rýchlo ísť. Cieľ bol teda jasný. Tlačiť na pílu, šliapať do pedálov, kde sa dá, udržiavať rýchlosť na rovinkách a technické úseky prejsť tak, aby som mal čo najväčšiu rýchlosť na výjazde. Moju jazdu z prvej RZty si môžete pozrieť tu:


Podmienky boli perfektné, jazdilo sa mi dobre a tým, že som neočakával žiadny výsledok, som nemal ani stres. V ďalších dvoch RZtkách som tiež riadne tlačil na pílu. Našťastie, tie trate nie sú extrémne dlhé. Prekvapenie však prišlo úplne na konci pri vyhlasovaní výsledkov. Vedel som, že som šiel rýchlo. Vyhlásilo sa tretie mieste, nebol som to ja. Tak som asi druhý, vravím si. Vyhlásilo sa druhé miesto, nebol som to ja. A sakra! Isto som skončil 4. Pri vyhlasovaní 1. miesta však zaznelo moje meno. Moja radosť bola znásobená tým, že tímový kolega Maťo Koša skončil veľmi tesne za mnou na 2. mieste. Tímu sa celkom darilo. Aj keď som už nemal dobrú formu, vzniknuté návyky stačili na to, aby som zajazdil dobre.

Navyše sú jeho časy na jednotlivých trailoch dosť dobré! Potím sa asi ešte viac.

Nasledujúce týždne však boli ťažké, dosiahol som už všetky ciele sezóny. Na druhý svetový pohár som už nešiel, aj keď som bol prihlásený. Odjazdil som EWS, bol som jazdiť vo Whistleri, vyhral som HES v Lehôtke. Moje zvyky jazdiť často mi však ostali, len to bolo veľmi zvláštne, nebavilo ma to. Takto sa to ťahalo nejaký čas. Potom som si pri spomienke na prípravu na EWS aj na prípravy na cestu do Kanady uvedomil, že vždy je oveľa lepšie užívať si aj proces prípravy, nielen samotný cieľ. Všetci potrebujeme cieľ, ale je to systém prípravy, ktorý by sme si mali dominantne užívať a z ktorého by sme mali byť šťastní. Mojím ďalším cieľom bolo 3. kolo SPEN v Mýte pod Ďumbierom. Cieľ som však mal iný. Už som vedel, ako rýchlo ísť, preto som si zaumienil, že sa sústredím na aplikovanie týchto poznatky počas celých pretekov. Na výsledok som netlačil.

Jednu z jázd z Mýta pod Ďumbierom si môžete pozrieť tu:


Nakoniec, opakovaním naučených postupov, som skončil na celkom dobrom 5. mieste. Hneď za Maťom Knapcom, Ľubošom Staňom, Denisom Kohútom (a ešte istým Poliakom, toho ale nepoznám), takže umiestnenie, ktoré by som si prial. Na spomenutých jazdcov, okrem Poliaka, som síce strácal viac ako 30 sekúnd, no tento výsledok mi znovu pripomenul, aké dôležité sú návyky a poriadny tréning. Práve tieto návyky spomeniem nižšie v článku.

Preteky v Mýte pod Ďumbierom však znamenali aj niečo viac. Po letmom pohľade na celkové poradie seriálu som zistil, že som na 3. mieste s tým, že so 4. a 5. jazdcom sme v podstate na rovnakej úrovni bodov. To znamená, že v takom poradí, v akom skončíme na poslednom kole SPEN, v takom skončíme aj v celkovom poradí. Mal som na dosah perfektný výsledok, ale všetko sa malo rozhodnúť v poslednom kole SPEN v Bratislave.

Zákony schválnosti do poslednej chvíle

Medzi Mýtom po Ďumbierom a Bratislavou boli zhruba dva mesiace času. Dva celé mesiace na prípravu. Už som vedel, čo mám robiť a ako často to mám robiť. Začal som preto trénovať rovnakým štýlom, akým som trénoval pred EWS. Môj týždeň teda pozostával z minimálne dvoch návštev posilňovne, štyroch výjazdov, pričom v rámci dvoch výjazdov som robil aj šprinty. Dobre som totiž vedel, že SPEN v Bratislave bude o kondičke. Jazdiť sa totiž bude na trailoch na Bielom Kríži. Kondícia tu zohráva kľúčovú úlohu, navyše na trailoch sú časté výjazdy a takmer z každej zákruty sa dá zašliapnuť. Tréning šiel dobre. Bol tu však jeden veľký rozdiel.

Rozdiel, ktorý medzi prípravou na EWS a na Bratislavu spočíval v tom, že v Bratislave som mal na dosah dobrý výsledok. Musel som však dobre zajazdiť. Na EWS mi bolo jedno, koľký skončím. Užíval som si to. Prípravu na Bratislavu som si však neužíval. Dostal som sa pod tlak. Pri jazdení som si vyčítal každú jednu chybu, nebol som so sebou spokojný. Opakoval som však techniky, čo ma naučil Mišo.

Niečo je zle. Dolu kopcom strmou pasážou som musel šliapať.

Ak si pamätáte druhú epizódu, písal som, že na začiatku roka som mal veľa technických problémov na biku, a to ma stálo veľa času, keď som nemohol trénovať. Tiež som dostal covid a prvé preteky sezóny som skôr odbehol, ako odjazdil. Bolo to ako zákon schválnosti. A teraz, po celej sezóne, pod tlakom výsledkov, aké asi bude moje šťastie?

39,5 °C mi ukazuje teplomer, keď si meriam teplotu. Ostávajú tak dva týždne do Bratislavy a ja sa neviem ani pohnúť. Kašlem, bolí ma hrdlo, potím sa. Vzdávam sa toho, že sa dobre umiestnim. Cieľom teraz bude predbehnúť jazdcov, ktorí ma v celkovom poradí môžu predbehnúť. Ibaže k mojej pohode vôbec neprispieva ani to, že jeden z nich chodí na Biely Kríž trénovať dosť často a svoje časy uverejňuje na Strave. Navyše sú jeho časy na jednotlivých trailoch dosť dobré! Potím sa asi ešte viac.

Chorobu som nejako prekonal a ostal mi týždeň do Bratislavy. Dal som si teda raz posilku, raz výjazd a raz šprinty. Vložil som do toho všetko, už nech sa stane, čo sa má stať.

Po tom všetkom, čím som si za rok prešiel, sa moja cesta skončí takto absurdne.

Ako prvé pozitívum som bral, že na preteky v Bratislave sa umúdrilo počasie. Predsa len 15. októbra nie je práve dobrý termín na bike. Navyše som sa cítil dobre a na preteky so mnou idú aj moji dvaja tímoví kolegovia. Po sobotňajšom tréningu sa ukazuje, aké fyzicky náročné preteky budú. Našli sme však pekné stopy a celkovo bol tréning veľmi prínosný. Už sa len dobre vyspať a môže sa ísť na to.

Prvá RZta pre nás znamená skutočný test fyzických schopností. Je najdlhšia, obsahuje aj dva výrazné výjazdy a početné rovinky. Zbieram svoje sily a nakoniec sa mi podarí uchmatnúť 8. miesto s 30 sekundovou stratou na vedúceho pretekára. Druhú a tretiu RZtku sa však už dobre necítim, asi nie som ešte úplne zdravý. Jazdí sa mi dosť divne. No musím pokračovať, mám však ohromný strach. Keby bol na mňa ešte o čosi väčší tlak, asi sa zosypem. Ten však pochádza len a len odo mňa.

Tak aby toho nebolo málo, na štvrtej RZtke sa znova prejavila moja smola. RZ4 končila vo veľmi strmej pasáži, brzdy tak dostávali poriadne zabrať. Bike sa začal chovať akosi divne. Evidentne som spomaľoval, aj keď som nebrzdil. Niečo je zle. Dolu kopcom strmou pasážou som musel šliapať. Po dojazde do cieľa sa mi vôbec netočí koleso, zasekli sa mi piesty na brzde vo vysunutej polohe. V tomto momente som na tom bol ešte psychicky dobre. S Marekom Mlichom (chalanom, čo mi najviac dýchal na krk v celkovom poradí) sme sa pustili do opravy. Cieľom bolo zasunúť piesty pomocou sily. Najprv však bolo treba vybrať zadné koleso.

Otočil som bike hore nohami a dal som ho dole. Potom, aby sme rozhýbali piesty, bolo nutné ho znova otočiť do normálnej polohy. Chytil som teda bike, ten sa mi však vyšmykol. A teraz prichádza najväčší zákon schválnosti za celú sezónu. Spadol mi z asi 20 centimetrovej výšky, v akej bol pri otáčaní. A rovno na prehadzovačku, jedinú vec, čo trčí z bicykla, keď je zadné koleso dole. Bicykel vydal zvláštny zvuk. Odtrhol som pätku prehadzovačky. Náhradnú som nemal, tak som sa len začal smiať. Po tom všetkom, čím som si za rok prešiel, sa moja cesta skončí takto absurdne. Žiadny vážny pád, žiadny defekt, nič. Blbé vyšmyknutie ukončí moje nádeje na 3. miesto v celkovom poradí.

Priateľka mi v ten deň povedala, že ma ešte šťastnejšieho nevidela.

A teraz čo? Sme v strede lesa, nikde nikoho. Začal som sa pýtať okolitých jazdcov, či nemajú pätku. Nemali. Dosť veľký „prúser". Marek si však všimol, že pätka sa zlomila veľmi špecificky. V podstate ostala neporušená, len vnútri rámu zostal závit, pomocou ktorého sa do rámu upevňuje. Cez stred zlomenej časti sme tak mohli prepchať osu zadného kolesa. Marek vraví, že tam dáme koleso aj so zlomenou pätkou, a keď to celé zatiahneme, nemal by byť žiadny problém. Spravili sme to a ono to fungovalo, pätka síce z dvoch častí ale bicykel plne pojazdný.

Marekovi teda ďakujem, lebo ukázal mega športového ducha, keď mi pomohol. Ak by mi nepomohol, ja by som preteky nedokončil, on by skončil na 3. mieste celkovo. Za toto ho obdivujem. Kus dobrého chlapa. RZ5 som tak šiel naplno. Cestou na RZ6 sa mi pre istotu pretrhlo lanko na sedlovke, takže mi vôbec nefungovala. Akoby toho nebolo málo. RZ6 som preto chcel len dôjsť do cieľa. A bolo to za mnou, posledná RZta v roku. Nemal som však z pretekov dobrý pocit, vôbec som nešiel dobre a technické problémy ma len spomaľovali. Ešte to tak budú nervy.

Výsledky sa na online stránke priebežne aktualizovali a ja som videl, že som Mareka o trochu predbehol, asi o 30 sekúnd na 20 minútach celkového jazdenia. Ostával už len Martin Kováčik, ktorého som musel predbehnúť. Ten si však dával načas. Keď konečne prišiel do cieľa, rozdiel nemohol byť tesnejší. Bolo to celé však v môj prospech, skončil 5 sekúnd za mnou. Tesnejšie to nemohlo byť. Vyšlo to.

Priateľka mi v ten deň povedala, že ma ešte šťastnejšieho nevidela. A ja som naozaj bol šťastný. Tento výsledok ešte umocnilo to, že ma boli pozrieť rodičia, strýko s rodinou a priateľka. Fandili mi všade tam, kde sa dalo. Bol tu aj môj tréner, Mišo Kolář, a aj môj tím WELDTITE CYKLO TURIEC. Boli tu všetci, ktorí mi túto cestu tento rok umožnili a spravili ju reálnou. Napriek všetkým nešťastným náhodám sa mi podarilo to, o čom som na začiatku sezóny ani nesníval. Skončil som na 3. mieste v celkovom poradí na Slovenskom pohári v endure v kategórii muži ELITE!


P.S. Keď sa na to človek pozrie realisticky, v kategórii sme boli v podstate len piati, ktorí dokončili všetky preteky. 60 % z nás tak nutne muselo skončiť na pódiu. Nebol to však ľahký boj. Samozrejme, Ľuboš Staňo aj Maťo Knapec, tí sú niekde inde. No ja, Marek a Maťo sme sa o posledné tretie miesto poriadne pobili. Áno, môžem argumentovať, že keby Denis Kohút, Peter Krajčoviech, ale napríklad aj Jakub Budaj odjazdia celú sezónu, výsledok by mohol byť diametrálne odlišný. Mohol, ale nie je.

Uvedomujem si však, že moje 10. miesto z Veľkej Rače, 5. miesto z Kálnice, 5. miesto z Mýta a 11. miesto z Bratislavy neboli úplne „košér", aby som si zaslúžil 3. miesto celkovo. Ale vyšlo to tak, tento rok som makal ako ešte nikdy. Prešiel som si kadečím, počínajúc pochybnosťami, bolesťou, únavou, tlakom a končiac nechuťou k jazdeniu a bezsennými nociami plnými stresu. Sám pre seba by som bol asi víťaz, aj keby som neskončil na tom 3. mieste, no táto medaila to ešte viac umocnila. Dúfam, že budúci rok si to v kategórii muži elite rozdáme viacerí.

Je to možné!

Ako hlboko do bolesti však môžete ísť?

Na začiatku tejto série článkov bol chlapec z dediny, ktorý sa istou zhodou náhod kvalifikoval na svetový pohár v endure. Na konci je to chlapec z dediny, ktorý odjazdil EWS, bol len o 10 % pomalší ako najrýchlejší jazdec na planéte, vyhral HES vo Veľkej Lehôtke a skončil 3. celkovo na SPEN v elite. Je to možné! Čo však boli kľúčové oblasti, ktoré z tohto, netalentovaného jazdca spravili to, čo z neho vzniklo v priebehu roku 2022? A čo zaručene pomôže v roku 2023 aj vám?

1. cieľ a systém

Je dobré si nájsť istý cieľ. Povedzme zrýchliť oproti minulému roku. Cieľ v podobe konkrétneho umiestnenia podľa mňa zmysel nedáva. Ja som si zaumienil odjazdiť EWS tak, aby som to vôbec plnohodnotne zvládol (kondične). Na tento cieľ sa bolo treba sústrediť, mať ho vždy na pamäti. Ibaže ani ten z vás nespraví lepšieho jazdca. Ak si dáte cieľ, oveľa viac by ste sa mali sústrediť na systém, ktorý vás k tomuto cieľu dovedie.

Systémom myslím pravidelné trénovanie zamerané na kondičku, menenie nastavení biku, zaradenie špecializovaných tréningov zameraných na zrýchlenie jazdy a podobne. Pokiaľ je váš cieľ dostatočne odvážny, musíte zmeniť svoju identitu. Napríklad, ak chcem vyhrať preteky HES, musím ísť rýchlo. Mojím systémom bude pravidelné trénovanie, skúšanie nových nastavení a podobne. Mojou identitou bude teda človek, ktorý na sebe maká, má dobre nastavený bike, verí si a je pripravený siahnuť na dno svojich síl. Ak budete mať o sebe takúto predstavu dlhodobo, ľahšie sa vám bude trénovať a napokon pôjdete rýchlejšie. Cieľ je fajn, musíte sa však zamerať na systém a zmeniť to, kým ste a kým chcete byť (a aby vás okolie od tohto neodradilo, radšej nikomu nič nehovorte, len že idete trénovať...).

2. pomoc

Ako najzásadnejší vplyv vnímam to, že som bol pod vedením trénera - Miša Kolářa. To, čo so mnou spravil, je naozaj neskutočné. Sám som však na začiatku mal pocit, že po jazdení a pretekaní počas dlhých rokov sa už nemám čo naučiť, všetko viem. Nemohol som sa viac mýliť. Musel som zabudnúť takmer na všetko. A rád som to spravil. Je potrebné si uvedomiť, že keby som mal dosiahnuť tento progres sám, nikdy by sa mi to nepodarilo, lebo by som sa stále sám seba pýtal, čo je vlastne dobré. Je dobré chodiť cvičiť? Treba robiť šprinty? Mám meniť svoje zvyky pri jazdení na traile?

Keď totiž máte trénera, odpadne vám tento kus roboty. On vám totiž povie to, čo potrebujete, a vy mu veríte a spravíte to, žiadne otázky. A nebojte sa kritiky. Mišo ma po dvoch mesiacoch práce „zrušil“ na prvých pretekoch SPEN, lebo moja pozícia pri jazdení nebola taká, aká mala byť, taká, na ktorej sme pracovali. Poučil som sa a odvtedy to bolo o čosi lepšie. Ak sa teda chcete zlepšiť, nechajte si poradiť a verte tomu, že to, čo robíte, nie je vždy dobré.

3. experimenty

Kapitola sama o sebe, nebojte sa experimentovať s nastavením svojho biku. Neberte svoje nastavenia za dané. Ja som celú sezónu bojoval s nastavením kokpitu, ktorý by mi pomohol dostať sa do mojej ideálnej jazdeckej pozície. A stále sa v tom vŕtam. Nastavujem si páčky, skracujem riadidlá, hrám sa s výškou sedla a podobne. Kľúčovým faktorom je tiež pruženie. Nebojte sa poskúšať si pár klikov viac či menej a sledujte, čo to spraví, možno vám to bude vyhovovať. Nebojte sa zmeny! Vždy sa totiž dá s nastavením vrátiť späť.

P.S. Výrazne vám pomôže aj nižší tlak v pneumatikách (ja osobne používam pneumatiky Chaoyang s vystuženou stenou a vložkou MTB Rival, vďaka čomu môžem ísť na veľmi nízke tlaky bez toho, aby som poškodil ráfik).

4. poznaj svoj limit

Enduro je o kondičke. Jednotlivé RSky vedia byť naozaj fyzické, pokiaľ do toho dávate všetko. Ako hlboko do bolesti však môžete ísť? Odpoveď je veľmi hlboko. Zisťovať to na pretekoch je však hlúpe. Treba poznať svoj limit v prostredí, kde sa cítite príjemne. Skúste si na domácom traile interval. Tesne pred začiatkom asi 200 - 300 m začnite šprintovať hore kopcom, skúste sa dostať k svojmu maximálnemu tepu. Následne bez oddychu sa spustite dole kopcom. Bolí to, je to nekomfortné, idete pomaly. No toto isté vás čaká na RSke, pokiaľ budete makať.

5. postoj

Jedna z najzákladnejších vecí je postoj, aký pri jazde máte. Je alfou a omegou dobrej a rýchlej jazdy. Odporúčam si pozrieť toto video. Oplatí sa zamakať na tom, aby ste si ho naozaj vyladili.

6. najdôležitejšia vec zo všetkých – priemerná rýchlosť vyhráva preteky

Toto som odniekadiaľ prebral. Najprv som si myslel - „aká kravina". No je to pravda. Preteky majú konečnú vzdialenosť a ten, kto má najvyššiu priemernú rýchlosť, má najnižší čas. Je to jednoducho tak. A teraz, ako si zvýšiť svoju priemernú rýchlosť? Samozrejme na Youtube a Instagrame vidíme dobrých jazdcov, ako prechádzajú nebezpečné technické úseky v obrovskej rýchlosti. Oveľa podstatnejšiu časť vzdialenosti jednotlivých RSiek však tvoria menej technické miesta, rovinky a zákruty. Na tieto miesta sa ako amatéri musíme sústrediť.

Ale naozaj, keď si pred pretekmi pozeráme s tímom GoPro z tréningov, cielene sa zameriavame na miesta, kde je potrebné udržiavať vysokú rýchlosť. Takže aj vy sa musíte sústrediť na tieto miesta. Vždy zo zákruty (zákrutu prejsť plynule, pribrzdiť si pred ňou) spraviť pár silných zatiahnutí a následne skúšať nebrzdiť na rovinke alebo menej technickej pasáži. Toto je naozaj kľúčové. Ísť rýchlo na rýchlych miestach je oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie, ako „hrotiť" to na nejakom technickom úseku. A presne toto si všímam aj na pretekoch, veľa ľudí sa na rovinkách a jednoduchých miestach len vezie. Nerobte to a schválne to skúste na domácom traile a porovnajte si časy na Strave. Toto je moje tohtoročné tajomstvo, vždy to „hrotím“ na takýchto miestach. Technické úseky sa potom snažím prejsť hladko a bezpečne.

Okej, a toto je to, ako sa to dá robiť. Nájdite si cieľ, ale zmeňte to, kým chcete byť, a správajte sa podľa toho. Vyhľadajte pomoc, dobre poslúži aj kamoš, ktorý vám povie, kde asi nejdete dobre a čo robíte zle. Poskúšajte si nastavenie biku, cieľom je dobrý postoj! Siahnite si na dno, aby ste vedeli, ako veľmi môžete zatlačiť. A najdôležitejšia vec - udržujte maximálnu priemernú rýchlosť!

Poďakovanie

Tak a séria „Z kanclu na EWS“ je na svojom konci. Podarilo sa vytvoriť celkovo 7 epizód, zachytávajúcich, ako sa dostať na svetový pohár a úspešne ho dotiahnuť do konca. Na rad teda prichádza napísať o tých, vďaka ktorým to bolo všetko možné.

V prvom rade je nutné poďakovať MTBIKER.sk za to, že mi tieto články zverejnili. Ďakujem aj každému čitateľovi, hádam sa vám to dobre čítalo. Ďakujem svojim rodičom za to, že ma priviedli k bicyklu a dlhodobo ma podporujú. Vďaka patrí aj mojej priateľke, že to so mnou vydrží, aj keď som často z biku nervózny, keď sa nedarí. Tento rok však najväčšia vďaka patrí Mišovi Kolářovi za to, čo zo mňa spravil, a že zo mňa dostal maximum. Okrem toho ma viackrát zachránil aj Ľuboš Staňo, ktorý mi cennými radami a rýchlym servisom tlmičov zachránil „zadok". Maťo Knapec mi výrazne pomohol na samotných pretekoch EWS, kde som pochopil, že cieľom je si to užiť. Marek Mlich a Dávid Cíbik mi tiež poriadne pomohli v Petzene. Vďaka tiež patrí aj tímovým kolegom, s ktorými to vždy na pretekoch zahrotíme a ktorí ma stále inšpirujú. Obdivujem Mareka Mlicha, že mi na poslednom kole SPEN pomohol, bez čoho by som neskončil 3. celkovo.

Slušná porcia vďaky však patrí aj partnerom tímu, predovšetkým hlavnému sponzorovi - Jozefovi Machalovi a jeho firme Made4bike, ktorá nás zásobuje vecami značky Weldtite a Amplifi. Veľmi nám pomohli aj ľudia z Paul Lange Oslany v podobe dodaných pneumatík Chaoyang. Bez servisu v Bike Zniev by som sa nikam nepohol. Vďaka tiež patrí aj firme bajky.sk za to, že nás dlhodobo podporuje a pomôže, keď je naozaj zle. A na záver nás podporila aj firma dodávajúca vložky do pneumatík MTB Rival, naozajstný „gamechanger”.

Rok 2023 je tu a či bude taký úspešný ako ten minulý, nechajme sa prekvapiť.

Posledné slová na záver: Choďte si za svojim cieľom, kým ho nedosiahnete. Verte tomu, že všetko je možné!

Zdroj fotiek: Jozef Chreno, archív autora a OZ Trail Biely Kríž