Reportáž: Baťovianska galuska 2019 - z lietadla rovno na bicykel

Mimo cyklistickej sezóny sa asi všetci vraciame v spomienkach do roku 2019 a spomíname na vydarené akcie. To je aj môj prípad.

Baťovianska galuska 2019 ostala v mojej pamäti a rád si ju pripomínam. Ako to teda prvú augustovú nedeľu v okolí Partizánskeho vyzeralo? Všetko vám prezradím v reportáži z tohto podujatia. Inak, že sa na Galusku vrátim, tak to mi bolo jasné, len čo sa tá v roku 2018 skončila. Preto som si hneď ešte v ten deň značil doma provizórne do kalendára, že-ga-lu-ska bu-de. A bola. Opäť termínovo tesne s dovolenkou, ale bola.

Tento rok som už “ostrieľanejší” dovolenku poňal ako kemp - teda na tú hodinu a pol čo som mal povolený výjazd. Prílet v sobotu večer, doma narýchlo zbaliť bicykel a ráno smer Partizánske. Ako píšem, ostrieľane si to parkujem už priamo na námestí v Partizánskom. Parkovať je kde a zadarmo. Svetácky zdravím všetko a všetkých. Mierim na registráciu, prihlásim sa na krátku trasu. Mierim k autu.


Vyberám a skladám bicykel. Keď si všimnem mäkkých kolies. Defekt vylúčený, keďže bicykel čakal poslušne doma, kým bude zase osedlaný. Ráno som ho ešte dofukoval. Ventily? Nezdajú sa mi, ten oranžový plast je nejaký “nafúknutý”. Skúšam hi-tech test, teda nasliniť.

Jasné defekty už boli, teraz ventily. Fučia. Oranžovému zázraku teda u mňa už definitívne odzvonilo. Narýchlo prezuť obe kolesá. V kombinácii karbónového ráfika a tubeless pneumatiky je to celkom oriešok pre plastové páky, ale podarilo sa. Tento rok jedno výrazné vylepšenie, otvorené verejné WC vedľa námestia. Určite veľké plus.

Zmenená trasa

Na výber bolo v roku 2019 viacero trás. K C1 (106 km) a C2 (56 km) pribudli aj novinky C3 (31 km) a detská C4 (1 km). Voči minulému roku sú všetky pozmenené. Ja volím po-dovolenkovú C2, ktorá sa mi v porovnaní s minuloročnou nie celkom pozdáva. Chýba mi tam pekný úsek Partizánske - Krásno, ten ostal len pre C1. Nakoniec to vyvažuje novinka v podobe kopčekov Pravotice - Nedašovce, tie to viac než dobre nahradili.

Ide sa na to...

Štartujem po mojom - úplne z konca a postupovať dopredu. Tentokrát trochu rýchlejšie. Začiatok je dosť na rovine a to mi celkom nejde a balík zatiaľ v jednej kope, ktorý sa začal pomaly naťahovať. Hneď v Partizánskom sa radšej ťahám dopredu. Minuloročný víťaz si to sviští, pozerám na novom TREK-u, vpredu vidím aj dresy Spartaku Tlmače, to nemusí dopadnúť dobre. Viem, že nejde o preteky, ale podobné akcie sa vždy na to zvrhnú, tak prečo byť mimo. Za Chynoranmi sa idem radšej pozrieť dopredu, čo sa tam deje a hlavne nech nie je na mňa, že sa len vyvážam.


Po chvíli som už vpredu. Za mnou sa zoradili hneď dvaja borci zo Spartaka Tlmače. Šliape to celkom dobre, medzičasom myslím na baklavu a chalvu, čo som ešte včera raňajkoval s výhľadom na more. Ani sa som sa nenazdal a bol tu prejazd cez Horné Chlebany, kde sa väčšinou dosť dlho stojí, ale teraz vďaka výbornej organizácii cez križovatku len prefrčíme a hurá na stúpania. No, stúpanie to v pravom slova zmysle úplne nie je, ale už to nie je ani transfer.

V podstate až za Norovce si to fičím na špici, až tesne pred “vrcholom” ma balík docvakne a čo je horšie, dvaja fialoví + jeden bielo-červený predbehnú. Tieto malé brdky a hlavne ich koniec sú moja smrť. Zapínam mód Gulio Chiccone a tesne na vrchole vykonám návrat naspäť na špicu. Radosť netrvá dlho, v zjazde do Šišova ma spomenutá úderka 2+1 trhne a v stúpaní zo Šišova sa aj nebezpečne začnú vzďaľovať. Chytá ma panika. Hotovo. Koniec. Nothing. Real. Nada.


Nasadzujem však kamennú tvár Naira Quintanu, ktorý aj keď je v koncoch, nedá nič “znať”. Za Borčanmi už začínam vidieť svetlo na konci tunela a v Rybanoch už borcov obšťastním svojou prítomnosťou. Nasleduje úsek Pravotice - Nedašovce. Ako sa však všetci štyria z krátkeho rozhovoru zhodneme, nikto z nás tadiaľto nešiel a tak idem dopredu, snáď asi preto, že som prakticky domáci.

V stúpaní do Pravotíc ideme pekne za sebou a ja sa v duchu už lúčim, bude nasledovať zjazd a zasa stúpanie z Nedašoviec do Ostratíc. Do Pravotíc vletím prvý a do Nedašoviec tiež, neobzerám sa za seba, čakám, že každú chvíľu už budem vidieť minimálne úderku 2+1. Aj motorkár si všimol, že na niečo čakám.


Keď sa nič nedialo, pozrel som konečne za seba a nikde nikoho, tak som mykol plecom, on tiež a išiel som. V Livine som si stále užíval súkromný doprovod dvoch motorkárov a pred Nadlicami som začal počítať zložitou cyklistickou matematikou (teda 10:1), že by som to mohol dať, ak pôjdem rovnakým tempom.

Nasledoval už len rovinatý transport do Partizánskeho, jazda s motorkármi a občasné obzretie za seba, či niekoho neuvidím sa približovať. V Partizánskom cez odbočky už opatrnejšie, ale s úľavou, veď ak niečo, to už dám aj na Frooma a dobehnem tých pár metrov. Nakoniec nebolo treba. Cieľ. Bez defektu a celý.

Nabudúce?

Rád by som. Snáď všetko klapne, hoc aj natesno, ako tento rok. Organizátorom patrí veľká vďaka za takéto podujatie. Je z toho cítiť nadšenie pre akciu a zúčastnený nemá zasa pocit, že je vydaný úplne napospas len sebe.


Veľkým plusom je tradične aj slušné mediálne pokrytie. Tento rok dokonca aj spot v RTVS a veľa kvalitných fotografií. A tak teraz spomínam na minulý rok a teším sa na ďalší ročník. Pridáte sa nabudúce aj vy? Aspoň budete môcť mimo sezóny na čo spomínať, ako to je v mojom prípade.

Zdroj fotografií: FB/batovianska.galuska/