Kliknutím prejdeš na
ride.lezyne.com
Reklama
Tip na výlet: Hrebeňom chorvátskeho Jadranu

Tip na výlet: Hrebeňom chorvátskeho Jadranu

703 komentáre

janci1236 28.02.2020 30 fotografií   Bikepacking Horska Cyklistika Priroda Tip Na Vylet Vylet Cykloturistika Chorvatsko Cyklotrasy

Zima je pre mnohých vhodným obdobím na plánovanie výletov na nastávajúcu sezónu. Cez dlhé zimné večery sa nám naskytne čas, ktorý by sme inak v lete strávili vonku. Zrazu tak máme príležitosť na rôzne fantázie, ktoré cez leto môžeme zrealizovať.

 

Tento výlet vznikol za použitia podobného postupu. S kamarátom som mal v pláne podstúpiť prvú spoločnú cyklotúru. Jeden večer som narazil na neďalekú, do detailov prepracovanú trasu, naplánovanú Joe Cruzom, ktorý je menom v bikepackingovej komunite. Obidvom sa nám trasa pozdávala, no a 9 mesiacov nato sme ju spoločne absolvovali.

Pokúsim sa v krátkosti opísať trasu a niečo z toho, čo sme zažili, možno to niekoho inšpiruje natoľko, že zváži niečo podobné ako alternatívu k dovolenke v rezorte - spôsob, akým som zvykol dovolenkovať v minulosti. Jednoduchý spôsob, ako sa dostať z bodu A do bodu B a odtiaľ na bicykli do bodu C, poskytuje miestna dopravná infraštruktúra. Táto sieť neustále hustne a navyše niektoré dopravné spoločnosti už počítajú aj s cyklistami. Cestovanie s bicyklom ešte nikdy nebolo jednoduchšie.



16. septembra sa Ljubljana stala našou destináciou, našiel som priamy spoj z Viedne, kam som sa pohodlne prepravil vlakom. Môj parťák Ben to nemal až tak jednoduché, cestoval 24 hodín z Toulouse, no ale aj napriek jeho dvojhodinovému meškaniu sme sa nakoniec stretli.

Prvé kilometre


Z Ljubljany sme sa za žiary mesiaca presunuli k najbližšej vlakovej stanici na trase Ljubljana - Rijeka. Takto sme unikli mestu a otvorili sa nám možnosti na nenápadné utáborenie. Lepšie miesto ako v lesíku nad stanicou sme už potme nenašli. Odtiaľ sme ráno nasadli na vlak do Ilirskej Bistrice, kde už oficiálne začína Joeova trasa. Prvá časť nás oboznámila so slovinským vidiekom, sledovali sme tiché cesty skrz dedinky a lesy. Míňali sme aleje slivkových stromov, využili sme túto možnosť a naoberali si.



Po šestnástich kilometroch sme sa rozlúčili so Slovinskom a prešli do Chorvátska. Za hranicou sme sa konečne obuli do chorvátskeho terénu v podobe lesných ciest pretkávajúcich listnaté lesy s bohatým porastom. Ako keby sme boli v lesoch, kde sa už dlho neťažilo. Táto idylka dlho netrvala, keď sme v diaľke začuli rev motorových píl. A tomu, že sme sa blížili k miestu činu, naznačovala aj cesta doširoka rozrytá. Nešlo ale o blatistý tankodrom, ako to býva u nás, lebo cesta bola spevnená kameňmi. Bahenné kúpele sa vďaka tomu nekonali. Úsek nebol dlhý, po čase sme sa dostali na hrebeň, ktorý bol takmer nedotknutý, akoby tam nik nechodil.

Až keď sme sa dostali k vyhliadke do údolia, zistili sme, že sme uprostred ničoho, široko ďaleko nebolo vidieť známky civilizácie. Nasledoval zjazd lesnými cestami na kvalitne zrovnanú a štrkom vysypanú diaľnicu, zviezli sme sa dole kopcom von z hôr, po čase sme mohli opäť badať známky civilizácie. Čakal nás výšľap po asfaltke zarezanej do svahu. Dúfali sme, že niekde narazíme na obchod s potravinami, ale naskytla sa nám len príležitosť zastaviť sa na obed v reštaurácii. Sadli sme si na polievku a palacinky a išli sme ďalej. Vo vzduchu sa niesla vôňa mora, no pohľad na more sa nám umožnil až keď sme klesli nižšie, tam sme už nemali kopce vo výhľade. Do zotmenia sa nám podarilo nájsť otvorené potraviny a utáboriť sa neďaleko.



Cres a Krk


Nasledoval úsek, ktorý nás oboznámil s dvoma najsevernejšími ostrovmi, Cres a Krk. Lokalita sľubovala aj zopár miest na okúpanie sa. Trajektom sme sa prepravili z pevniny na prvý ostrov - Cres. Je veľmi riedko obývaný aj napriek tomu, že je rozlohou najväčší. Niet sa čomu čudovať, z väčšej časti je to mesačná krajina, veľké plochy posiate kameňmi.

Tam, kde je ako tak zeleň, vznikli pasienky, obydlia sú sústredené do zopár miest rozložených po ostrove. Navyše sme neskôr pocítili, že tu veľmi fučí. Kto by tu už chcel zapustiť korene? Trasa nás našťastie držala po väčšine v závetrí. Navštívili sme osadu, odkiaľ nás viedol turistický chodník lemovaný stenami z vyskladaných kameňov. Tie sme mohli vidieť všade, sú to kamene, ktoré predtým ležali všade po okolí, ľudia ich presunuli, aby mohli zem obrábať. Takto vytvorili ohradené políčka.



Chodník nebol veľmi priateľský k našim naloženým bicyklom, no čoskoro sme sa dostali opäť na asfalt. Trasa nám umožnila navštíviť mesto Cres, no ešte predtým sa nám naskytla príležitosť dosýta sa najesť čerstvých fíg. Cres sme opustili ešte v ten deň trajektom na vedľajší ostrov Krk. Krk je zelenší s množstvom vinohradov, na ktorých práve prebiehala oberačka. Potešilo nás, že sme si vybrali práve toto obdobie v roku a neodolali sme šťavnatým strapcom hrozna.



Pod kolesami sa nám striedal asfalt s cestami so sypkým povrchom, až nás trasa zaviedla do atraktívneho mesta vypínajúceho sa nad morom - Vrbnik. Toto mesto je známe najužšou uličkou na svete, je tak úzka, že prechod na bicykli by nebol možný. Dúfali sme, že sa konečne okúpeme, no s morom lomcoval studený vietor, z pláže sme videli plávať iba jedného nadšenca. Neskôr máme šťastie, vo vedľajšom meste sa nám naskytlo závetrie a príležitosť na okúpanie sa v zátoke.



Nasledoval nezvyčajný úsek vedúci po turistickom chodníku obklopenom krajinou ako zo spaghetti westernu. Sú to ohradené pasienky, do ktorých vedie provizórna bránička. Vďaka vetru, ktorý sme už mali na našej strane, sme míňali kilometre s minimálnym úsilím. Na pevninu nás priviedli dva vysoko položené mosty, na ktorých nás skoro sfúklo. Vietor nás sprevádzal aj v noci, fučal nám nad hlavami a pociťoval som ho aj v hammocku, keď sa opieral do mladého stromu, o ktorý som ho mal uchytený, spočiatku mi to prekážalo, ale po čase ma uhojdal k spánku.

Velebit a raj gravelu


Mali sme pred sebou 185 kilometrový úsek bez akejkoľvek príležitosti na doplnenie zásob. Absolvovať ho nepripravení by znamenalo hladomor, preto sme sa zastavili na veľký nákup a bicykle sme úplne naložili jedlom. Extra nálož sme ihneď pocítili, netrvalo dlho a zvykli sme si. Predrali sme sa hike-a-bike úsekom popod elektrické vedenie a dostali sa na akúsi náhornú plošinu. Tu trasa pokračuje po úzkej asfaltovej ceste, stretli sme tu zopár cyklistov a občas auto. Je to odľahlejšia chatová oblasť, sem tam sa dá vidieť chatka zašitá v lese, alebo osadlosť pod lesom na lúke. Asfalt a chatky sme nechali za sebou, nasledovali sme štrkovú cestu, s niekoľkými vyhliadkami na pobrežie, v diaľke sme mohli vidieť ostrovy, ktoré sme dva dni dozadu prebrázdili.



Každý z nás mal kapacitu na ponesenie 5-6 litrov vody, oblasť poskytuje niekoľko miest, kde sa dá voda doplniť. Sú tu poväčšine studne vybavené vedrom na reťazi. Pri jednej sme sa zastavili, no zo zeme nebolo možné dočiahnuť na hladinu. Ben preto vošiel dovnútra po rebríku, aby sa načiahol, zopár poloprázdnych vedier nám zaistilo vodu na nasledujúce dni. Vodu sme nemali potrebu filtrovať, pili sme ju takú, ako sme ju našli, bez následkov. Ešte deň sme brázdili touto neobývanou oblasťou, až sme narazili na prvé obydlia.

V jednom dome hrala hudba a vonku postávali chlapi. Ben ich ochotne oslovil, či nemajú kávu. Kávu nemali, no pivo áno. A tak sme dostali po jednom domácom pive. Boli viac ako ochotní nás obslúžiť. S pivom v žalúdku sme začali lenivo stúpať do hôr. Viac ako hodinový výšlap nás doviedol k hraniciam národného parku Velebit. Deň sa nám kráti a ochladzuje sa. Ubytovňa pod vrcholom bola plne obsadená, ostalo nám utáboriť sa, no to v národnom parku nemôžme a v tejto nadmorskej výške by sme v noci od chladu nezaspali. Rýchlo sme opustili vrchol v nádeji, že nájdeme nejaké nižšie položené miesto.



Pri teplote 7 stupňov za jazdy dolu kopcom som cítil, ako mi mrznú prsty na rukách. Krajinu sme prezerali v rýchlosti, rútiac sa dole cestou. Veľmi sme si nepomohli, národný park sme síce opustili, ale noc sme strávili v lese pri teplote 2 stupňov a v nadmorskej výške 1 200 m n.m. Ráno som sa za brieždenia zobudil na chlad, už som nemohol zaspať. Preto som rýchlo založil oheň, ktorý mi zaobstaral teplo a teplú fazuľu z konzervy.

Krajina, ktorá sa pred nami rozprestrela, silno kontrastovala so všetkým, čo sme prešli doteraz. Dá sa povedať, že sme objavili raj gravelu. Brázdili sme desiatky kilometrov ciest vysypaných čerstvým makadamom s príjemným gradientom. Ako sme míňali kilometre, naskytli sa nám vyhliadky na okolie. Z lesov vyčnievali skaly vytvorené za čias, keď tu ešte bývalo more. Tieto skalné útvary vyčnievali nad stromami, akoby nad nimi držali stráž, a naozaj niektoré z nich pripomínali postavy.



Neskôr sme obchádzali autá lezcov, ktorých tu lákajú bohaté možnosti lezenia vo voľnej prírode. Kopce sme opustili nekonečným zjazdom.

Teslova rodná zem


Otvorila sa nám krajina klimaticky aj vzhľadom podobná slovenskému vidieku, všade po okolí boli roztrúsené malé osady a pasienky. Z úrody sa nám ponúkali čerstvé jablká, slivky či orechy. Ľudí sme veľa nestretli, ale psov bolo počuť z každého dvora. Nachádzali sme sa v rodisku Nikola Tesly, v obci Smiljan, kde sa nachádza jeho rodný dom, pretvorený na múzeum.



Neďaleké mesto Gospić nás potešilo nízkymi cenami, kedže to nie je veľmi turistická oblasť. Deň bol upršaný, preto sme pol dňa strávili v meste a v lokálnej reštaurácii, kde okrem nás obedovali robotníci. To naznačovalo, že sme na správnom mieste - dostali sme kvalitný obed za málo peňazí. Táto oblasť, ako aj mnohé iné, zostala poznačená juhoslovanskou občianskou vojnou, preto sa tu doteraz nachádzajú mínové polia. Na oblasti s mínami nás upozorňujú výstražné tabule s prekríženými hnátmi, nad ktorými sa cerí lebka. Oblasť s týmto zjavným nebezpečím pôsobí zanedbane, pôda stojí úhorom už desaťročia.



Asi 50 kilometrov za Gospićom trasa opäť začala stúpať. Stará lesná cesta nás priviedla do miest, kde prebývajú bačovia, ktorí využívajú nezalesnené plochy na pasenie oviec. Cesty zmenili charakter na kamenisté dvojstopky s občasným hlineným podkladom. Cesta vyžaduje dôkladný výber stopy, inak nám čelia veľké kamene zapustené do podkladu. To, že som mal bicykel vybavený 3” kolesami, som tu veľmi ocenil, no otrasy potrápili moje zápästia, kvôli pevnej vidle. Slnko, ktoré bolo zahalené hmlou, sa ukázalo a vietor odhalil skaly rôznych tvarov, objavila sa krajina ako vystrihnutá z filmu Winnetou.



Krka


Pocítili sme ohromnú úľavu, keď naše kolesá prešli z kamenistých ciest na rovný asfalt. Zjazd, ktorý sme absolvovali, nás mimoriadne vytriasol. Asfaltkou sme pokračovali cez pomerne vyprahnutú krajinu, kde prevažnú vlahu poskytuje rieka Zrmanja, navôkol nej sa rozprestiera oáza zelene. Je tu miesto, kde sa rieka v koryte rozširuje, po okolí je zopár reštaurácií. Keď sme prechádzali, bol tu prítomný aj televízny štáb.

Z toho, čo sme videli, sme usúdili, že natáčajú atlétov, ktorí tu mali sústredenie. Potrebovali sme chlieb a v okolí nebol obchod, preto som sa s Benom dohodol, že sa pôjdem opýtať do reštaurácií, či nejaký nemajú na predaj. Ben šiel za štábom, či oni nemajú nejaký nazvyš. Jeho nápad mi prišiel absurdný. No zatiaľ, čo v reštaurácii chlieb na predaj nemali, Ben zadarmo vyfasoval jeden nakrájaný bochník. Vraj, že ak by sme prišli trochu skôr, tak by sa nám ušla celá hostina, prebytočné jedlo totiž už stihli vyhodiť.



Pokračovali sme touto riedko obývanou oblasťou, cestou obrastenou húštinami. Miestami bezútešná oblasť vyzerala akoby tu mesiace nepršalo. Míňali sme rieku, ktorá bola do poslednej kvapky vyschnutá. Možno tečie iba keď sa v horách topí sneh, po jej stranách sme našli početné figovníky. Keď neprší, aspoň kvapká.



Pred nami sa objavila rieka Krka, ktorá tečie hlboko v údolí. Oblasť okolo jej toku je národným parkom, je tu možné vidieť desiatky vodopádov. Niektoré sa stali turistickým lákadlom, kvôli čomu nie sú sprístupnené bez poplatku. Nedovolili nám ich ani vidieť bez toho, že by sme zaplatili. Tak sme ich vynechali. Cestou sme mali šťastie a narazili na vodopády, za ktoré sa neplatí. Prešli sme mestečko Skradin, kde sa Krka stretá s morskou vodou. Využili sme mesto na doplnenie zásob. Po ceste ďalej nás zachytil nečakaný dážď. Mokrí sme našli zašité miesto na táborenie, založili oheň, ohriali sa a vysušili.



Záverečné kilometre


Na ďalší deň sme pokročili do mesta Šibenik. Mestom sme prefrčali, odradila nás jeho rušnosť, necítili sme sa tam vo svojej koži, predsa len sme si od toho rušna za ten čas odvykli. Príliš sme vyčnievali, pre ľudí sme asi pôsobili ako kočovníci, zo všadiaľ na nás otáčali hlavy. Po vymotaní z mesta sme po rovine prebrázdili vinohradmi, v diaľke sme už mohli vidieť, ako sa pred nami črtajú kopce, na ktorých vo vetre tancovali veterné turbíny - posledný horizont, ktorý nás delil od pobrežia.

Nasledujúci úsek sa mi v hlave zachoval ako najnepríjemnejší zo všetkých. Trasa nás previedla zarastajúcim chodníkom, čo by až tak nevadilo, no rastliny zasahujúce do chodníka boli po väčšine vybavené tŕňmi, a tak sme sa opatrne predierali touto zdanlivo nekonečnou húštinou. Vyšli sme dodriapaní a veľmi sme sa nepotešili, čakal nás ďalší úsek. Strmý svah, ktorý sme museli vytlačiť hore kamenistým chodníkom, bez tieňa, a to všetko za pravého poludnia. Utešovala ma len predstava, že až kopec zdoláme, trasa bude pokračovať dole svahom až k moru. Na vrchu sme v tieni turbíny relaxovali a tešili sa z krásneho výhľadu na ostrovnú oblasť.



Terén pred nami sa zdal byť veľmi členitý, no cesty nás previedli skrz údolia, čím sme nastúpali menej, ako sme z počiatku čakali. Boli sme už unavení, možno to bolo len tým, že sme vedeli, že sme už takmer na konci. Narazili sme na asfaltku a striedali sme sa v rozrážaní vzduchu. Išlo sa nám dobre, na únavu sme už nemysleli, boli sme v tranze. Aby to nebolo príliš nezáživné, tak sme tesne nad pobrežím zbehli na turistický chodník, nasledoval krkolomný zjazd. Bicykel s kilogramami navyše má dole kopcom extrémne zrýchlenie a je treba vynaložiť viac sily na ovládanie, potrápili sme aj brzdové platničky.

Trogir sa zdal byť ako každé iné prímorské mesto, no má jedinečné historické centrum ohradené hradbami, ktoré sa rozprestiera na malom ostrovčeku a skrýva bludisko úzkych uličiek. V uličkách sme sa obchádzali s turistami. Väčšinu podnikov tu tvoria reštaurácie a obchody so suvenírmi. Nezdržiavali sme sa dlho, zásobili sme sa a prešli mostom na neďaleký ostrov Čiovo.

Zakončenie


Na ďalší deň prišiel čas rozdeliť sa. Ben pokračoval vo svojej ceste do Splitu, odtiaľ mal v pláne dostať sa autobusom do Milána a odtiaľ skrz Alpy naspäť do Francúzska. Mal pred sebou ešte dlhú cestu a obával sa, že ak sa nepoponáhľa, tak bude na horách už zima. Ja som zostal ešte jeden deň na ostrove, chcel som si užiť ešte trochu mora, no samota a pocit izolácie len posilňovali moju túžbu presunúť sa. Na ďalší deň som sa malým trajektom preplavil do Splitu a odtiaľ vlakom do Zagrebu, kde som presadol na autobus do Bratislavy.



Celkovo sme prešli vzdialenosť 653 kilometrov, nastúpali 12 050 výškových metrov, v sedle sme strávili 49 hodín a celé nám to zabralo 10 dní. Dovolenka šitá na mieru.

Joeova trasa nás milo prekvapila svojou rozmanitosťou, krajina okolo nás sa každým dňom menila, krajina, ktorú som predtým povrchne poznal iba z pláží a z turistických lokalít. Vďaka bicyklu som každý kilometer pocítil tak intenzívne, že na to budem ešte dlho spomínať. Na Chorvátsko sa preto už nepozerám tými istými očami, vďaka tomu, čo sme prežili, sa mi stalo omnoho bližším.

Trasu možno stiahnuť na tomto odkaze.

Fotogaléria k článku

 

Páči sa ti tento článok?

Článok je zle napísaný
V článku sú chyby
Nepáči sa mi obsah
Nepáčia sa mi predstavované produkty
Iné
Odoslať

Podobné články

Výber z produktov

Prejsť do shopu (Bicykle ~ Horské bicykle)

Komentáre

josephsikula 03.03.2020 (11:57)

1


Nadhera, pekyn a zaujimavy clanok, mohlo byt viac fotiek ale aspon ma clovek predstavivost a vidi to v hlave. tento rok sa chystam na istriu a planujem nejake trasy po okoli puly tak dufam ze bude paradicka..

 
jurrasic 28.02.2020 (19:45)

0


fotky mas lepsie ako chalan na bikepackingu - bomba!

 
janci1236 jurrasic 01.03.2020 (13:19)

1


Vďaka, príležitostí na pekný záber bolo neúrekom. Počasie a svetlo bolo zväčša priaznivé, čo tiež prispelo ku krajším fotkám

 
Pridaj komentár