Tip na výlet: Spod tatranských štítov až po grúne Oravy

Orava je moja srdcovka. Neodolal som a znova po pár týždňoch vyrážam za výhľadmi práve tu, na sever Slovenska.

Už v minulom článku som spomínal moju lásku k Orave. Tentokrát som zašiel aj pod štíty Západných Tatier a užil si okrem iného aj jedno z najkrajších stúpaní, ktoré už veľa z vás určite pozná aj z tamojších článkov. Trasu som v rýchlosti naplánoval len nedávno, ale som rád, že sa mi sem podarilo dostať ešte tento rok – v teplom slnečnom počasí. Teraz už vonku panuje neskorá jeseň.

Úvodné stúpanie

Je sobota ráno, parkujem pred Habovkou. Prezliekam sa, na oblohe azúro, zapínam Garmin. Ten ukazuje 13 °C, avšak na slnku je pocitovo teplejšie, takže obavy z chladu opadávajú. Predpoveď hlási do 25 °C, čiže teraz ráno budú najideálnejšie podmienky, hlavne s ohľadom na úvodné ťažšie, respektíve dlhšie stúpania.


Pred pol deviatou sadám na Orbeu a vyrážam smer Zuberec. Prvé obzory Tatier vidno už po pár minútach cesty. Trasu som viedol po hlavnej ceste, tu nebolo veľa čo vymýšľať. Môj prvý cieľ – Ťatliakovo jazero. Na známe stúpanie Roháčskou dolinou som sa tešil asi najviac aj napriek tomu, že ho už poznám. Preto sa do toho opieram a skúšam podať čo najlepší výkon. Nemajte obavu, KOM tu nepadol, ale s časom som spokojný.

Stúpania mi všeobecne chutia, ak teda nie som prevažnú časť na slnku a teplomer neatakuje 30 stupňov. Toto k chate ani nebolo také náročné, keďže hore vedie asfaltka a stúpanie má rovnomerný charakter. Viac o ňom hovoril aj Imro vo svojom videu.


Nielen samotné stúpanie dolinou stojí za to, ale tie rozhľady na hory sú magnetom pre oči. Ľudí je dnes veľa – nečudo, keďže je sobota. Chvíľami to bolo ako ísť slalom pomedzi kužele, našťastie na tempe som nemusel uberať, a tak po hodine (od auta) som pri Ťatliakovom jazere.

Zastavujem sa na pár minút a unášam sa panorámou na okolité štíty, kopce. Kiež by tu pri chate nebola toľká masa ľudí. To by bola oáza kľudu a ticha. Po ceste zaznamenávam dnešné teplotné minimum 11 °C. Pochopiteľne v zjazde bolo pocitovo menej, hlavne v tieni.

Oravská cyklomagistrála

Po stúpaniach nasleduje čo? Nasledujú zjazdy – a tie mám ešte radšej. Pri chate sa ani nezastavujem a púšťam sa až takmer do Zuberca. Látanú dolinu aj Múzeum oravskej dediny vynechávam. O tej sa mimochodom môžete dočítať taktiež v článkoch od Imra. Odbočkou cez polia sa za Habovkou napájam na Oravskú cyklomagistrálu vedúcu Blatnou dolinou. Chvíľami neviem, kde sa skôr pozerať, príroda a hory sú tu impozantné. Popri pozeraní hádžem do seba prvý snack.


Po pár kilometroch mierneho stúpania v sedle Bôrik schádzam z hlavnej cesty a stúpaním pokračujem po lesnej zvážnici smer Blatná. Nenápadná cesta, ktorú aj podľa heatmapy na Strave využíva relatívne málo ľudí. Táto séria starých asfaltiek a zvážnic vás pohodlne zavedie až do obce Liesek. Po ceste predovšetkým po pravici si užijete niekoľkokrát scenérie na Tatry aj oravskú krajinu.


Hovorí sa, že cesta je cieľ – pre mňa sú často cieľom práve tieto výhľady, ktoré si odnášam domov nielen vo forme fotiek, ale niektoré častokrát aj v pamäti.

Z Vitanovej alebo Hladovky možno vybehnúť na kamennú rozhľadňu pod kopcom Bučinka.

Po 5-kilometrovom klesaní prichádzam do Lieseku, tu stretávam a zdravím gravelistu. To je však jediný človek, ktorého som za poslednú hodinu stretol. Skôr by som možno narazil na ručiaceho jeleňa alebo medveďa. Rešpekt mám, ale strach nie, to by som sa v opačnom prípade nikde nedostal. Hlasný 54-zubový ratchet v náboji občas vyplaší aj ľudí na cyklotrase. Budem teda veriť, že aj zver sa mi bude vyhýbať. Za posledných 5 rokov, čo jazdím aktívne na biku, tak som žiadneho macka nestretol. Len šťastie?


Po pár minútach ma čaká prekvapenie – most cez Oravicu je vo výstavbe a úplne uzavretý, čiže neprejazdný. Pozerám do mapy a hľadám alternatívu. Hovorím si, že ten gravelista pred chvíľou musel niekde prejsť. Predieram sa teda cez polia, lúky, až prichádzam ku Garden rezortu Oravský háj. Odtiaľ už vedie cesta do obce. V rýchlosti sa zastavujem v obchode, zahasím smäd, doplním cukor a pokračujem na cyklomagistrálu nad obcou.


Oravská cyklomagistrála spája Trstenú a Nový Targ, nazývaná je aj ako Historicko-kultúrno-prírodná cesta okolo Tatier. Tento úsek je dlhý 36 km, z toho 15 km sa nachádza na Slovensku.

Zaujímavosťou je, že takmer celá časť magistrály je vybudovaná na násype bývalej železnice spájajúce tieto mestá, dokonca sa využívajú aj niektoré bývalé železničné mosty. Vlaky tu z dôvodu malého vyťaženia trasy prestali jazdiť ešte v roku 1970, tie končia dnes v Trstenej. Do druhej svetovej vojny jazdili až do vyššie spomínaného Nového Targu. V Lieseku je stále možné vidieť aj bývalú železničnú stanicu a aj časť nástupišťa.


Ja cyklotrasu opúšťam celkom rýchlo a schádzam do Vitanovej. Tá ma privíta hlasným dedinským rozhlasom, z ktorého znie mnou neznáma ľudová pieseň. Asfalt, rovná cesta, pridávam do tempa, hudba z rozhlasu pomaly utícha v diaľke.

Kto by si chcel cestu trochu predĺžiť, tak menšou zachádzkou práve z Vitanovej alebo Hladovky vie vybehnúť na len nedávno otvorenú kamennú rozhľadňu (pod kopcom Bučinka), ktorá ponúkne opäť krásne výhľady na okolie – napríklad aj na v diaľke sa rozprestierajúcu Oravskú priehradu.

Oravice

Po pár kilometroch hlavnej komunikácie schádzam pred Oravicami na cyklotrasu. Áut nebolo veľa, ale keď nemusím, tak sa cestám vyhýbam, už len z princípu. Navyše som cyklista aj vodič zároveň. Pozerám teda na danú vec/problematiku z oboch pohľadov. Ohľaduplnosť v prvom rade – to je aj jedno z hesiel MTBIKER-u.

Na Garmine svieti 65 km, 4 hodiny v sedle. Už by sa pýtalo aj prijať nejaké kalórie vo väčšom množstve – zo snackov nevyžijem. Reštaurácie ma veľmi neoslovili (obed si dám v úplnom závere), ale padol mi do oka jeden stánok s domácimi štrúdľami. Bol by hriech nezastaviť sa. Ako bonus mali aj kávu. Viac mi k radosti nechýbalo.

V Oraviciach je plno ľudí, parkoviská obsadené. To bude tým, že sa tu nachádzajú termálne bazény, ktoré sú otvorené celoročne. Voda v nich dosahuje teplotu až do 38 stupňov. Ja sa ale kúpať dnes neplánujem, posilnený cukrom a kofeínom pokračujem do Tichej doliny.


Cieľom bol náučný chodník (zároveň cyklotrasa) A. Kocyana, vedúci tesne popri hranici TANAPu. Tichou dolinou idem až na slovensko-poľskú hranicu. Následne sa cesta stáča po južnom svahu Magury späť do Oravíc. Na ceste čaká pár zastávok, prístreškov, rozhľadní. Už len prameň s vodou chýbal.

Epické výhľady, príjemné stúpania a ešte lepšie zjazdy.

Na spomínanú Maguru, respektíve jej hrebeň, vedie aj odbočka-cyklotrasa, tú som však vynechal. Po trase som musel niekoľkokrát zastaviť, dokonca aj v zjazde – nabažiť sa panorámou na Roháče aj časť poľských Tatier (Tatrzańsky park narodowy).


Dole som opäť raz-dva a vydávam sa do najdlhšej doliny v rámci Oravíc – do Bobroveckej doliny. Tá v úvode ponúkne jednu zaujímavosť: náučný chodník rašeliniskom Peciská. Chodník je v celej dĺžke na vysunutej lávke, takže s mokrou nohou neskončíte. Fauna i flóra je tu naozaj pozoruhodná, farbami sa to miestami hýri. Ja som mal šťastie a nikoho som tu nestretol.

Veľmi podobné rašelinisko bolo aj v Oravskej Polhore neďaleko chaty Slaná voda, ako som spomínal v minulom článku.


Za spomenutie stojí určite aj Juráňová dolina, ktorá zaujme najmä svojou tiesňavou a vodopádmi. Do doliny sa dostanete ako z Tichej, tak aj z Bobroveckej doliny. Ideálne je naplánovať si okruh okolo Ježovho vrchu – začať v ústí a ísť smerom do sedla Umrlá. Po termálnych prameňoch a rašelinisku je práve táto dolina ideálnym turistickým cieľom.


Pokračujem ďalej okolo horárne k rázcestiu pod Suchou horou, tam si naberám vodu zo Sirkového prameňa. Ako na zavolanie, pretože na tejto trase ich veľa nenájdete. Výnimkou je práve Bobrovecká dolina, kde je ich hneď niekoľko.

Nedostatkom vody som už teda netrpel. Aj keby som prameň nenašiel, šiel som dolinou, kde sa miestami výrazne ochladilo, jednak vďaka blízko prítomnému potoku, ale aj kvôli dvíhajúcim sa okolitým svahom.


Cestou narazíte aj na Skalnú bránu, ktorá je jedným z najkrajších miest v doline. Dolina pre turistov pokračuje až do Bobroveckého sedla, odkiaľ sa viete dostať napríklad na Rakoň či Volovec. Cyklotrasa sa však končí po zhruba 5,5 km, otáčam sa a opäť si užívam šotolinový zjazd dolinou s osviežením v podobe malého brodu.

Po pár minútach som opäť v Oraviciach a hneď smerujem na Zuberec – čo je pre mňa posledný úsek a záver výjazdu. Nohy stále idú aj do finálneho stúpania – do sedla Bôrik, navrchu atakujem 2100 nastúpaných výškových metrov. Nad Zubercom sa poslednýkrát zastavujem a ešte sa unášam scenériami na okolitú prírodu.

K autu prichádzam po 6 hodinách s energiou, čo je fajn – tú budem potrebovať na zajtrajší výjazd. Ale popravde, mal som nutkanie pridať ďalších 20 km. Niekedy nemám dosť aj po takomto výjazde. Kedysi tomu tak nebývalo, ale človek sa stále posúva.


Epické výhľady, príjemné stúpania a ešte lepšie zjazdy. Takto by sa dal jednoducho zhrnúť tento oravsko-roháčsky výjazd. Prevažná časť trasy išla po asfalte, zvyšok po šotoline, až na pár krátkych úsekov po lúke či lesom. S veľmi malými úpravami je teda vhodná nielen pre MTB, ale aj pre gravel. Bez obáv by som absolvoval trasu aj na druhý deň po daždi. Blato by ste tu ťažko hľadali, azda len pár mlák.

Údaje možno napovedajú, že trasa je náročnejšia, ale nenechajte sa odradiť. Preskúmajte aj vy nové zákutia zo sedla bicykla. Príroda Oravy aj Západných Tatier ma opäť prekvapila a myslím, že učaruje aj vám.

Parametre trasy

• Dĺžka: 106 km
• Prevýšenie: 2100 m
• Náročnosť: 3/5
• Určenie: horský bicykel / gravel
• Mapa/GPX: Strava