Tip na výlet: Gravelom okolo Stolických vrchov

Bicyklový výlet v málo dotknutej lesnatej stredoslovenskej prírode, väčšinou po vyznačených cyklotrasách a nevyhnutný „prepojovací„ zvyšok po asfaltkách? A k tomu bonus – prejazd nepoužívaným železničným tunelom? Jasné, poďme na to.

Nápad na tento okruh mi vnukol propagačný článok o tuneli plus ďalší článok o Stolických vrchoch. Vhodný termín sa vyskytol v auguste 2019, ako sólo jazda s týmto plánom:

Revúca - Muránska Zdychava - sedlo Severná Lúka - Telgárt - Čuntava - Dobšiná - Vyšná Slaná - Brdárka - Roštár - Slavošovce - Slavošovský tunel - Magnezitovce - Revúca.

Štart

Parkujúc v strede Revúcej hneď odbočujem na kvalitnú asfaltku s označením 8593 do doliny potoka Zdychava – hneď na úvod ma čaká stúpanie dňa (885 výškových metrov na 16,5 km) s vrcholom v sedle Severná Lúka. Koľko značených cyklistických stúpaní s podobnými parametrami a nekončiacich v horskom sedle (t.j. nevraciate sa tou istou cestou) existuje na Slovensku? Nie veľa, prsty jednej ruky isto stačia.


Späť k téme, vlastne k ceste – je skoro bez áut, keďže pre ne končí v malebnej, stiesnenej Muránskej Zdychave. Za ňou začína ochranné pásmo NP Muránska Planina, a teda je to pochopiteľne väčšinou v lese, občas lúka. Šumenie potoka, občas spev vtáčikov, spokojné odvaľovanie pneumatík... Dlhé, predlhé minúty - kľud na ubolenú mestskú dušu .


Míňam horáreň Karafová, kúsok za ňou opúšťam údolie potoka, gradient stúpania sa ustáli na dvojciferných hodnotách s tým, že trasa hľadá serpentínami “cestu menšieho odporu” a kvalita jej povrchu značne klesá. Stále je to zjazdné gravelom, len treba byť primerane opatrný. Po ľavej ruke ešte dymiaca chata Janka a je tu finiš! Teda, priebežný finiš – sedlo Severná Lúka a s ním sa otvárajú mne zatiaľ nepoznané výhľady na horehronské údolie/Nízke Tatry a zvlášť na ich najvýchodnejší výbežok – masív Kráľovej Hole.

Výhľady 1

Sedlo Severná Lúka je aj významnou križovatkou – stretáva sa tu viacero ciest/chodníkov, treba si vybrať cyklocestu 5576 - destinácia Telgárt. No a teraz začína to, čo v nemecky hovoriacich krajinách s obľubou nazývajú „Panoramastrasse” – asi 1 km skôr rovinatý úsek bez lesného pokrytia so spomínanými parádnymi výhľadmi. Odporúčam si to príslušne vychutnať, dvere sa zatvárajú, teda nasleduje dosť náročný zjazd lesom, Dlhou dolinou na poľanu Kucharová.


Tu sa pripájam na cyklocestu 8592 a opätovne stúpam strmou, po búrke vymletou cestou so značnými nánosmi zeminy/štrku. Dnes je to tu aj na pár stometrov tlačenia. Stúpanie ale nemá dlhé trvanie, opúšťam ochranné pásmo NP – čo sa okamžite prejaví na masívnej ťažbe dreva a opatrne gazdujúc s trakciou zjazdujem do Telgártu. V rýchlosti ešte stíham identifikovať po ľavej ruke meandre Hrona, rozoznávam Šumiac a ďalšie lesknúce sa dediny v údolí a povedľa telgártskeho RD a podjazdom železničnej trate sa napájam na horehronskú “route66“.

V Telgárte je síce neveľa, ale predsa len viacero možností na teplý obed, vyberám si reštauráciu hneď pri hlavnej ceste. Je už vôbec obed zaslúžený? Síce je za mnou ešte len necelých 30 km, ale v prevýšení som už za polovičkou, takže áno...ďalšia možnosť na obed je až v Dobšinej, ale to je plus cca 1,5 hodiny/23 km a pravdepodobne aj menší výber jedla.


Funiac po statočnom obede, formálne stále po 8592-ke, ale reálne po štátnej ceste I. triedy č. 66 stúpajúc sa posúvam k sedlu Besník. Je to k nemu len cca 4 km, ale treba si dať pozor, jazdia tu aj kamióny!

Výhľady 2

Odhliadnuc od toho, tejto časti Slovenska bolo z hľadiska „grafiky” toho nadelené viac než štedro: obdivujem stále sa meniacu, dnes zľahka zastretú Kráľovu hoľu, Chmarošský viadukt, vchod do Besníckeho tunela.


Nevynechám dúšok vody z prameňa Hrona, kochám sa sviežimi lúkami pri sedle, zvyčajne sú tu aj ovečky s obsluhou, dnes nie, asi sú na inom grúni... Z jednej strany cesty NP Nízke Tatry a z druhej NP Slovenský raj. Čo viac si priať...cykloturistický raj.


Apropo – treba odbočiť! Tesne pred sedlom Besník doprava, na cyklocestu 5576, smer čistinka Čuntava. Je to stará obchodná cesta medzi Telgártom a Dobšinou (teda medzi Horehroním a Gemerom), používaná pred vybudovaním cesty č. 67 údolím Hnilca. Stúpať sa stúpa naďalej, ale už bez áut a výhľady sú ešte utešenejšie. Sedlo Besník a spol. ako na dlani. Zastavujem sa na chvíľku na Čuntave (kúsok za nevýrazným bezmenným sedlom), je tu pekná lúka so zopár chatami.

Kto poslúchal (pekne ťahal), dostane odmenu! Zjazd až do Dobšinej...úprimne, prvé 4 km sú skôr za trest, alebo pre zjazdovo vyspelejších jedincov s vyvinutým citom pre rovnováhu, predvídavosť a chladnú hlavu. Búrka tu doslova odplavila časti cesty nabok a treba kinetickou energiou radšej zohriať kotúčovky ako neprimerane riskovať... No ale postupne nastúpi čoraz lepšia štrkovka/šotolina ústiaca do asfaltky. Potom je to už naozaj za odmenu.

Dobšiná – “Nezastavujem, máme zpoždění” zo známeho československého filmu platí aj dnes, prefrčím mestečkom a napájam sa na štátnu cestu I. triedy č. 67. Nie na dlho, len cca 2,5 km, dole kopcom, ale zase treba si dať pozor. Kamióny a iné. Nedá sa to veľmi obísť. Po cca 6 minútach opúšťam 67-čku odbočením doprava a začínam zľahka stúpať na Vyšnú Slanú. Tu je už automobilová doprava veľmi slabá, keďže je to uzavretá dolina. S radosťou spoznávam fotogenické dvojičky – Veľký a Malý Radzim, podľa ich charakteristických hrbov.

Výhľady 3

Nuž a sedlom povedľa Malého Radzimu sa “prešmyknem” cyklocestou 029 doľava z Vyšnej Slanej na juh, do dedinky Brdárka. Už poslabšie nohy na záver dňa a hooodne strmé lúčne stúpanie mi sťahujú kadenciu k nule. Tu by som musel mať 22/36 prevod, aby som to vyšiel. Pešibus aj na dlhšie ako pár stometrov. Výhľady sú tu opäť neskutočné. Stolické vrchy i so Stolicou (s veľkým „S“), údolie hornej časti rieky Slanej, povedľa mňa spomínaní Radzimi/ovia. A tie lúčne vône..., po chvíli križujem kovboja so stádom kráv, krásne sa to mieša.


Poľná cyklocesta 029 pokračuje ovocinárskou dedinkou Brdárka na južných svahoch Radzimu, mení sa na asfaltku III. triedy so stále rovnakým označením a klesá pokľudným údolím Hankovského potoka až do Roštára, kde sa na slabé 2 km napojím na štátnu cestu II. triedy č. 587. Z nej odbočujem doprava, smer Ochtiná/Slavošovce. Toto je detto asfaltová cesta III. triedy takmer bez áut, toto i predošlé údolie sú “slepé”, t.j. nie je tu žiadna tranzitná doprava. Formálne cyklocesta 2589.

Tunel

Čaká ma “highlight” dňa – prejazd Slavošovským tunelom, alias Tunelom pod Homôlkou. Je to jeden z viacerých tunelov (tzv. Gemerské spojky) vybudovaných počas II. svetovej vojny ako náhrada železnice na území anektovanom Maďarskom. Tunely nikdy prevádzkované. Ale viac napr. na Wikipédii... Mňa teraz zaujíma hlavne jeho súčasný stav. Navigačne ukážkovo spracované – stále som na 2589-ke, vstup do tunela zo Slavošovskej strany je vkusne upravený, nechýbajú informačné tabule, detské ihrisko, či bezpečné schodisko do podzemia.

Bicykel znášam opatrne dolu, zapínam osvetlenie, zatajujem dych a idem na to! Je to atrakcia na kvadrát! Čiže jaskynná tma, mŕtvolné ticho prerušované len občasným kvapkaním vody zo stropu s perfektnou ozvenou, chlad cca 14 stupňov. Tunel kontinuálne jemne klesá smerom do Revúcej, povrchom sú perfektne upravené betónové platne, pneumatiky jemne odmeriavajú odskokom po prechode každej z nich z celkovej dĺžky tunela cca 2,4 km.


Mimochodom, tunel nevyzerá na to, akoby mal takmer 80 rokov, skôr, že ho včera odovzdali. Vedie v oblúku, s čím má samozrejme cyklopočítač a aj Strava problém, keďže chýbajú GPS dáta, a teda prejdenú dráhu na mape napriami . A aj pokrytie mobilným signálom vnútri zatiaľ absentuje, haha...

Niet sa čoho báť, ale aj tak mám tu vnútri a sám širokospektrálne pocity, no ale už vystupujem von, do slušnej hmly...teplotný rozdiel spomínaných 14 versus vonkajších cca 21 stupňov v kombinácii s vlhkosťou v tuneli spôsobil tento efekt. Po pár stometroch na slobode je tu ďalší krátky, Koprášsky tunel, ale ten je naozaj krátky – je vidieť aj svetlo na konci tunela... Za ním je ešte možné vyjsť za výhľadmi na blízky Koprášsky viadukt – všetko to patrí/patrilo k spomínanému železničnému systému.


Čo ďalej? Nuž, odporúčam zozjazdovať málovzhľadné Magnezitovce s rozsiahlou priemyselnou prevádzkou a napojiť sa na štátnu cestu II. triedy č. 532, smer Revúca. Formálne stále cyklocesta 2589, ... pardón, v Mokrej Lúke je oddelený úsek pre bicykle, cca 2 km z celkovo 9 km do Revúcej. Avšak, na 532-ke je nový povrch a aj slušná krajnica, takže nie je to nebezpečné. Kruh sa pre dnes uzavrel, som v Revúcej.

Rekapitulácia

Podľa Stravy cca 105 km (aj s pár odbočkami/krátkymi zablúdeniami) a cca 2 200 výškových (gravelových) metrov. Dá sa to urobiť trošku kratšie (ale byť viac v prírode) vynechaním zostupu do Telgártu. To jest pokračovať z Kucharovej do Čuntavy lesom po 5576. Iné gravelové skratky mi nie sú známe.

• Čas v sedle: cca 8 hodín, celkovo 10 a pol. Proste výlet. Tuná sa to samozrejme dá aj kratšie, záleží len na prioritách.
• Stravovanie: teplé jedlo v Telgárte alebo v Dobšinej – aj to pekne vychádza v časovej polovičke trasy na obed. Operatívne občerstvenie: sladkosti, slanosti, radlery, po ceste je viacero dedín s otvorenými krčmami a aspoň malými potravinami. Samozrejme, naplnené bidóny a zopár tyčiniek vo vrecku to istia…

Čo sa týka kondície, primeraná úroveň je nutná (pár tisíc km ročne, nejaká časť v teréne), technicky – postačuje gravelbike s aspoň 35 mm neslickovými pneu. MTB je podľa mňa zbytočné delo na danej trase. Výlet určite odporúčam, či už turisticky alebo športovejšie založeným skupinám a aj jednotlivcom. Cyklistov, okrem miestnych, som nestretol myslím vôbec. Turistov tiež nie. Bol to obyčajný augustový pracovný deň. Je to škoda. Oblasť je nádherná a neobjavená - je tu veľa čo vidieť, či dať si riadne do tela.

Na záver ešte odkaz na Stravu a detailnejší výpis trasy na ridewithgps.